A5- Občania bohatších krajín Únie nechcú jednostranne prispievať do rozpočtu

24. decembra 2021, Ivan Vlček, Nezaradené

Predchádzajúci príspevok: „A4- Mýlite sa, pán prezident, nezdôrazňujeme náš národný egoizmus“. Naše krajiny sú obviňované z prejavov národného egoizmu, ale obviňuje nás ten nepravý.

—————————————————————————————–

Samozrejme, nemožno sa čudovať, že občania ekonomicky bohatších členských  krajín sú znechutení zo situácie, keď ich krajiny viac prispievajú do eurorozpočtu než z neho berú, a novopristúpené členské krajiny zasa z neho berú viac, než do neho prispievajú. Sú znechutení zo situácie, keď ich krajiny len dávajú, a tie druhé zasa len berú. Predsa im to tak podávajú a vykresľujú ich čelní predstavitelia, spolu s niektorými médiami. Prečo by im teda neverili?

Je prirodzené, že títo občania sa z toho pochopiteľne nemôžu tešiť, a že reagujú tak ako reagujú, keď im je predstaviteľmi a médiami, nielen ich rodného štátu, systematicky podsúvaná informácia len o tom, ako je ich krajina stále a stále čistým platcom do eurorozpočtu, a iné – novopristúpené členské krajiny – len berú a berú.

Je logické, ak týchto občanov hnevá, že ich dane idú na pomoc občanom iných, novopristúpených členských štátov, pričom v ich rodnej krajine tieto peniaze chýbajú.

Táto ich reakcia je úplne normálna, keďže v žiadnych médiách v svojej rodnej krajine sa už nedozvedia, a ani žiadny predstaviteľ ich krajiny im už nepovie o obrovskom význame bezplatne poskytnutej pomoci formou pracovnej sily prichádzajúcej z novopristúpených členských štátov EU, zamestnávanej v ich krajine a prinášajúcej jej obrovské zisky, s nulovými nákladmi na jej zabezpečenie.

Títo občania sa v žiadnych médiách nedozvedia presné počty pracovníkov z jednotlivých novopristúpených členských krajín Únie, ktorí pracujú v prospech ekonomiky ich štátu, a ktorí boli na svoju profesiu pripravení výlučne na náklady rodných krajín týchto zahraničných pracovníkov. Pripravení len na náklady svojich rodných krajín, bez najmenšej účasti – na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov – štátov, ktoré týchto zahraničných pracovníkov v svojich ekonomikách zamestnávajú, a ktorým ich zamestnávanie prináša obrovské zisky do štátnych rozpočtov.

 

Áno, prečo by im neverili, prečo by občania ekonomicky bohatších členských krajín neverili svojim politikom? Toto je ten paradox. Napr. takí občania Nemecka či Švajčiarska majú tú „nevýhodu“, že ich politici sa snažia splniť to, čo občanom sľúbia. A keďže to väčšinou aj vždy splnia – to čo sľúbia – tak občania oboch krajín začali svojim politikom a svojim vládam maximálne dôverovať.

Jednoducho, občania týchto krajín vedia, že to, čo im ich vláda sľubuje, to sa snaží aj úprimne splniť. A preto sú ich občania aj takí dôverčiví, preto tak svojim vládam a svojim politikom veria. Preto koľkokrát špekulujeme, že prečo sú tí Nemci takí dôverčiví, takí naivní, prečo tej svojej vláde tak dôverujú. Zrejme preto, pretože tí ich politici väčšinou čo sľúbia, to sa snažia aj dodržať. Pracujú totiž v prospech svojich občanov. A tejto myšlienke sú verní. Záujmy ich občanov, ich voličov, sú im sväté.

U nás to je trocha ináč. Za tých vyše tridsať rokov oblbovania národa megatonami bombastických sľubov o druhom, treťom či neviemktorom Švajčiarsku, o zlatých pečených holuboch, sú už ľudia naplnení skepsou, zúfalstvom, rezignáciou. Pretože mnohí z tých politikov, čo im to sľubovali, a naďalej sľubujú, jedno hovoria, a druhé robia. Mnohí, premnohí z tých, čo to sľubujú, chápu svoje miesto v systéme len ako prostriedok na dosiahnutie a splnenie svojich osobných ambícií, ako prostriedok na obohatenie sa na úkor druhých, na zabezpečenie svojej rodiny do desiatej generácie, a občania sú u nich až na osemdesiatomdeviatom mieste. A ľudia to aj vidia, a aj si to uvedomujú.

Ak u nás politici sľubujú, že urobia niečo dobré, niečo dobré v prospech ľudí, tak ľudia  okamžite prejdú z rezignovaného apatického do pohotovostného režimu, a spozornia, pretože vedia, že sa zrejme zasa čosi nekalé chystá, že sa zasa niekto chystá okradnúť ich čoraz prázdnejšiu peňaženku, a maskuje to sladkými rečami.

Ak politici jednotlivých vlád, ktoré sa tu za tých tridsať rokov prestriedali, hovoria o význame prijatých opatrení v prospech národa, tak ľudia už vedia, že tým národom sa – ako už mnohokrát – zrejme myslí určitá skupina vybraných ľudí. A preto naši ľudia svojim politikom nedôverujú v oveľa väčšej miere než je tomu napr. u politikov v Nemecku či Švajčiarsku.

 

Nasledujúci príspevok: „A6- Zamlčiavanie informácií – príčina emócií na oboch stranách“.