Podnetom k napísaniu textu príspevkov tohto blogu boli dve skutočnosti.
Tou prvou, primárnou, bola a je čoraz viac sa zhoršujúca situácia dôchodcov v našej krajine. A myslím, že nielen v našej.
Zhoršujúca sa situácia tých ľudí, ktorí celý svoj život pracovali, vytvárali hodnoty, prinášali rodnej krajine úžitok formou daní, odvodov a rôznych iných poplatkov odvádzaných do štátneho rozpočtu, a ktorí dlhodobým procesom výchovy pripravovali svoje deti pre potreby ekonomiky svojej rodnej krajiny.
A takýmto spôsobom boli zároveň prínosom pre všetkých svojich spoluobčanov.
Človek by očakával, že odchod na zaslúžený dôchodok bude pre nich spravodlivou odmenou za všetko to dobré, čo svojou prácou priniesli nám všetkým, čo priniesli celej svojej krajine.
Bohužiaľ, situácia je iná. Tvrdá realita súčasnosti má svoje vlčie pravidlá.
Obrovské problémy v ekonomikách novopristúpených členských štátov sa transformujú najmä do zhoršujúcej sa situácie tých najzraniteľnejších – dôchodcov.
Dôchodky sú nízke, častokrát nepostačujúce na úhradu ich základných potrieb, základných položiek nevyhnutných pre život: nájom, energie, potraviny, zdravotná starostlivosť, lieky a i. Veľa ráz sú odkázaní na pomoc svojich detí. Smrť životného partnera jedného z nich spôsobí nemalé finačné problémy druhému, už len pri úhrade nájmu za byt.
Problémy sa zväčšujú, a zo zaslúženého odpočinku na dôchodku sa stane boj o každodenné prežitie, až do samého konca.
Šetrenie na strave, vypúšťanie kúpy tých „najmenej pre zdravie nevyhnutných“ liekov, a nakoniec predaj finančne náročného bytu a odchod do domova dôchodcov. Pokiaľ taká možnosť existuje. A ich situácia sa zhoršuje.
Je bolestné pozorovať, ako niektorí z tých, ktorí niekedy ťahali našu ekonomiku, ako niektorí tí, ktorých práca pomohla vybudovať školy aj pre naše deti, či nemocnice, ktoré nám slúžia aktívne doteraz, prezerajú nad ránom odpadkové koše a kontajnery, a menia sa na zberačov druhotných surovín či viečok od plastových fliaš. Strašné a ponižujúce. A hanba. Nie ich. Naša. Hanba ich spoluobčanov. Hanba tých, ktorým oni pomáhali prínosom svojej práce.
Ľudia, ktorí stáli pri štarte našej budúcnosti, sú vytláčaní na okraj spoločnosti neúprosným ekonomickým tlakom prítomnosti. (pozri aj: „D6- Ako by sa dôchodca mal mať, a ako sa má“ [1])
A my, ich spoluobčania, sa na to len bezmocne dívame, a s obavami očakávame príchod našej dôchodkovej budúcnosti. Čo nás čaká?
Máme z toho obavy, a triezve a nevyhnutné rozhodnutia vlád v jednotlivých štátoch o postupne sa zvyšujúcom dôchodkovom veku berieme na jednej strane s nevôľou, ale na strane druhej logika neúprosných ekonomických zákonov, ktorou štát bráni a zdôvodňuje nevyhnutnosť prijatých nepopulárnych krokov, nám navodzuje mentalitu odsúdenca, ktorý vie, že proti rozsudku už nemá zmyslu bojovať. Jednoducho to tak musí byť.
Máme obavu z budúcnosti, obavu z dôchodkového veku, a tušíme, že to bude skôr horšie než dobré, ale zostáva nádej. Malá, maličká, ale zostáva. Nádej, že sa to nejak zlepší, že sa to nejak vyrieši k spokojnosti všetkých. Nevieme síce ako, ale v hĺbke duše dúfame.
Poznámka:
Tento príspevok je umiestnený aj v súbore „Odvďačme sa rodičom“, ktorý sa dá stiahnuť z www stránky: https://www.ivl.sk [2]
V tomto súbore je umiestnený pod identickým názvom: „A1- Zlá situácia dôchodcov“
[1] https://ivanvlcek.blog.pravda.sk/2021/12/21/d6-ako-by-sa-dochodca-mal-mat-a-ako-sa-ma/
Nasleduje ďaľší príspevok pod názvom: „A2- Poberanie eurofondov ako príčina výčitiek“
********** Veľmi výstižne napísané. ...
Emana, fabriky, infraštruktúra, jrd ....... ...
Ale, veď to najsamlepší odborník už povedal,... ...
Pekne popísané, ako štát ničí dôchodcov. To... ...
Celá debata | RSS tejto debaty