Predchádzajúci príspevok: „A8- O bezplatnej pomoci novopristúpených členských krajín sa mlčí“. Nikde sa nič nehovorí o bezplatnej pomoci novopristúpených členských krajín v prospech bohatších členských krajín Únie, o bezplatnej pomoci poskytovanej formou lacnej pracovnej sily. Nehovorí sa o tom, že jedny členské krajiny vynakladajú náklady na prípravu tejto pracovnej sily, ale zisky, ktoré vzniknú využitím tejto pracovnej sily, už zhŕňajú iné krajiny.
Riadiace inštitúcie EU dôrazne dbajú na to, aby jednotlivé členské krajiny dodržiavali rozpočtovú disciplínu, aby sa dodržiavali maximálne povolené rozdiely medzi príjmami a výdajmi štátneho rozpočtu, aby tak deficit verejných financií, teda rozdiel medzi celkovými výdajmi a celkovými príjmami štátneho rozpočtu za jeden rok, ako aj verejný dlh, teda súhrn všetkých deficitov verejných financií, neprekračovali určitú hodnotu HDP.
Na jednej strane inštitúcie EU dbajú na to, aby sa dodržiaval maximálne povolený deficit verejných financií, ale na druhej strane sa už nikto z kompetentných inštitúcií EU nepozastavuje nad tým, že tento deficit zachytáva aj tie výdavky štátneho rozpočtu, ktoré sú spojené so vzdelávaním tých mladých ľudí, ktorí po ukončení vzdelávacieho procesu odchádzajú za prácou do zahraničia, do ekonomík bohatších členských štátov EU.
Teda tento deficit zachytáva aj to, čo je síce výdajom štátneho rozpočtu, čo naň negatívne pôsobí, teda ho zväčšuje, ale čo už prehlbuje tento deficit nie preto, že by tento výdaj pomohol tým, ktorým by mal pomôcť, teda občanom tej krajiny, ktorá ho uskutočnila, ale tento výdaj pomôže štátnemu rozpočtu inej krajiny, pomôže občanom iného štátu.
Novopristúpené členské krajiny každý rok bezplatne poskytujú značné množstvo svojich produktívnych občanov ekonomikám vyspelejších členských i nečlenských krajín EU, ako napr.: Anglicku, Nemecku, Francúzsku, Švédsku, Rakúsku, Dánsku, Nórsku, Švajčiarsku, Holandsku a i.
Bezplatnosť tejto poskytovanej pracovnej sily znamená, že zamestnaní zahraniční občania prichádzajúci z novopristúpených členských štátov sú pripravovaní na zapojenie sa do pracovného procesu výlučne na náklady svojich rodných krajín, bez najmenšej účasti na týchto nákladoch tých krajín, ktoré týchto zahraničných pracovníkov zamestnávajú v svojich ekonomikách.
Čiže vlastne títo zahraniční pracovníci sú svojím spôsobom výrobné prostriedky, ktoré ich zamestnávateľské krajiny získavajú zadarmo.
Možno povedať, že tieto výrobné prostriedky, títo zahraniční pracovníci, sú ich rodnými krajinami prenajímaní ekonomikám iných krajín za nulový prenájom, zadarmo či bezplatne, pričom sa vôbec neberie do úvahy, že výrobné náklady na „výrobu“ týchto pracovníkov, teda náklady vynaložené počas dlhodobej prípravy týchto občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, t. j. náklady vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania, neboli nulové a dosahujú značnú výšku.
Príjemcovia zahraničnej pracovnej sily, teda krajiny, ktoré zamestnávajú zahraničných občanov, a ktorým ich zamestnávanie prináša značné zisky, sa absolútne nezúčastňujú na spravodlivej kompenzácii týchto výrobných nákladov, kompenzácii v prospech toho, kto tieto náklady vynaložil.
Nezúčastňujú sa na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov napriek tomu, že bez vynaloženia týchto nákladov by zahraniční pracovníci, ktorých zamestnávajú v svojich ekonomikách, nemohli byť zapojení do pracovného procesu, pretože by neboli schopní vykonávať pracovnú činnosť.
Nemali by totiž potrebné schopnosti na vykonávanie pracovnej činnosti. Nevedeli by čítať, písať, rátať a mnoho ďaľších iných vecí potrebných k zapojeniu sa do pracovného procesu.
A práve vynaložením nákladov na výchovu a vzdelávanie sa dosiahol stav, ktorý im dovoľuje sa do pracovného procesu zapojiť, ktorý im dovoľuje vykonávať pracovnú činnosť, ktorý im dovoľuje svojou prácou prinášať zisky tým, ktorí ich zamestnávajú.
To teda znamená, že tieto náklady, t. j. náklady na výchovu a vzdelávanie sú nutne vynaloženými nákladmi potrebnými k dosiahnutiu zisku, a keďže sú nutne vynaloženými nákladmi na vynaloženie zisku, tak by sa mali z tohto zisku kompenzovať.
Ale kupodivu – napriek pravidlu o tom, že náklady vynaložené na dosiahnutie zisku sa kompenzujú z tohto zisku – z neznámych dôvodov sa nekompenzujú.
Predsa tieto náklady predstavujú značnú sumu, ktorú musia rodné krajiny zahraničných pracovníkov vynaložiť zo svojich rozpočtov.
A keďže to vynaložia zo svojich rozpočtov, tak to znamená, že ich rozpočet je každoročne zaťažovaný výdajovou položkou zachytávajúcou náklady vynaložené na tých občanov, ktorí sa po ukončení výchovnovzdelávacieho procesu zamestnajú v zahraničí, a ktorí svojou prácou prinášajú zisk zahraničnej zamestnávateľskej krajine, teda tomu, kto nevynaložil žiadne výrobné náklady na „výrobu“ tohto pracovníka.
Čiže v rozpočte každého novopristúpeného členského štátu Únie by mala figurovať určitá položka, označená napr. názvom: „Náklady vynaložené na prípravu pracovnej sily zamestnávanej v iných členských krajinách Únie.“
Išlo by o náklady vynaložené na prípravu pracovnej sily pracujúcej v predchádzajúcom roku v iných členských krajinách Únie.
To znamená, že krajina ktorej rozpočet by bol zaťažený takýmito nákladmi, by si v ďaľšom roku mohla svoju výdajovú časť rozpočtu navýšiť práve o hodnotu nákladov vedených v položke: „Náklady vynaložené na prípravu pracovnej sily zamestnávanej v iných členských krajinách Únie.“
Svoju výdajovú časť rozpočtu by si krajina mohla navýšiť o túto hodnotu práve preto, pretože tento výdaj finančných prostriedkov vo forme nákladov na prípravu pracovnej sily neposlúžil rodnej krajine pracovníka, ale naopak, poslúžil krajine, ktorá tohto zahraničného pracovníka zamestnala v svojej ekonomike.
Pretože je neférové a nemorálne, ak nielenže musia novopristúpené členské štáty Únie pripravovať pracovnú silu pre bohatšie členské krajiny EU na vlastné náklady – bez akejkoľvek kompenzácie týchto nákladov zo strany tých krajín Únie, ktoré túto pracovnú silu zamestnávajú – ale novopristúpené členské krajiny musia tieto náklady vykazovať ako súčasť výdavkovej časti svojich štátnych rozpočtoch, ako náklady vydané na podporu svojej ekonomiky, navzdory skutočnému určeniu týchto nákladov.
A hodnota pracovníkov pracujúcich v zahraničí by sa v prípade, že by sa viedli oficiálne záznamy tak o počte zamestnávaných zahraničných občanov v danom členskom štáte Únie, ako aj o dĺžke obdobia ich zamestnávania v danej zahraničnej ekonomike, dala vyčísliť orientačne nasledujúcim spôsobom:
Info 1:
Nech by existoval informačný systém, zaznamenávajúci počet a dobu zamestnávania sa legálne zamestnaných občanov jedného členského štátu v inom členskom štáte Únie. Napr. pre občanov Slovenska:
Občan „X“ odpracoval v roku „2019“ v nemeckej ekonomike 123 dní, občan „Y“ 15 dní, občan „Z“ 195 dní, občan „N“ 127 dní atď.
Systém by teda zaznamenával, z ktorej krajiny občan pochádza a koľko dní v danom roku odpracoval v tej a tej členskej krajine Únie, a z údajov, ktoré by týmto spôsobom zhromaždil za celý rok, by vypočítal, že napr. všetci Slováci zamestnaní v r. 2019 v Nemecku, odpracovali suma sumárum: 6 128 569 dní.
Keď sa tento údaj vydelí počtom úradných pracovných dní v r. 2019 v Nemecku, tak vlastne ten súhrnný počet odpracovaných dní všetkými Slovákmi v nemeckej ekonomike – 6 128 569 dní – prepočítame na štatistický počet slovenských občanov, ktorí odpracovali v Nemecku všetky pracovné dni počas roku 2019, t. j. prepracovali v Nemecku kompletne celý pracovný rok.
Napr. nech v roku 2019 bolo v Nemecku 239 pracovných dní (údaj fiktívny, vymyslený, len pre názornú ukážku).
Teda pomocou tohto údaju a počtu všetkých dní, ktoré odpracovali slovenskí občania v nemeckej ekonomike v r. 2019 – už vyššie uvedený údaj 6 128 569 dní – by sa dal zistiť štatistický počet slovenských občanov, ktorí prepracovali v nemeckej ekonomike celý rok, t. j. ktorí odpracovali v nemeckej ekonomike všetky pracovné dni roku 2019, t. j. ktorí odpracovali tých 239 dní:
6 128 569 : 239 = 25 642,54
Čiže vlastne možno povedať, že štatisticky bolo v r. 2019 v Nemecku zamestnaných 25 642 Slovákov.
Títo štatistickí slovenskí občania prepracovali v Nemecku všetky pracovné dni daného roku, t. j. v našom prípade roku 2019.
Teda prepracovali v danom štáte kompletne celý pracovný rok 2019.
Výrobná hodnota výrobného prostriedku občan-pracovník je 82 000 eur [1].
Teda výrobná hodnota všetkých tých 25 642 pracovníkov zamestnaných v Nemecku je:
25 642 x 82 000 eur = 2 102 644 000 eur ≐ 2,1 mld. eur
Nech títo „vyrobení“ pracovníci majú priemernú dobu pracovnej životnosti – dĺžka produktívneho obdobia či produktívna doba života – 45 rokov (priemerná doba od vstupu pracovníka do pracovného procesu až po jeho odchod do dôchodku).
To znamená, že každý rok by sa mala tomu, kto týchto pracovníkov „vyrobil“, vrátiť priemerne tá 1/45 z ich výrobnej hodnoty, a ich zostatková cena by sa mala každý rok o túto 1/45 ich výrobnej hodnoty znížiť.
Čiže ak je výrobná hodnota 25 642 slovenských občanov pracujúcich v nemeckej ekonomike 2,1 mld. eur (viď údaj vyššie), tak po jednom roku zamestnávania týchto pracovníkov by sa mala do rodnej krajiny týchto pracovníkov vrátiť 1/45 hodnoty ich „výrobných nákladov“, teda nákladov vynaložených počas dlhodobého procesu ich výchovy a vzdelávania.
Čiže minimálna ročná hodnota slovenských pracovníkov zamestnaných v Nemecku v r. 2019, ktorá by sa mala započítať do nákladov vynaložených na vznik zisku v nemeckej ekonomike, je táto 1/45 výrobnej hodnoty výrobných prostriedkov „pracovník“, zamestnaných v Nemecku, t. j.:
2 102 644 000 eur : 45 =46 725 000 eur ≐ 47 mil. eur
Teda zisk nemeckej ekonomiky, ktorý priniesla práca slovenských pracovníkov zamestnaných v Nemecku v danom roku, by sa mal znížiť o túto hodnotu 47 mil. eur, a minimálne táto suma – 47 mil. eur – by mala byť smerovaná z nemeckého štátneho rozpočtu na Slovensko.
47 mil. eur je ročná splátka nákladov, ktoré boli vynaložené na dosiahnutie zisku v nemeckej ekonomike pomocou práce slovenských pracovníkov. A tieto náklady sú súčasťou nutne vynaložených nákladov na dosiahnutie zisku v nemeckej ekonomike. Na dosiahnutie zisku, ktorý je generovaný zamestnávaním slovenských pracovníkov v nemeckej ekonomike. Tak z tohto zisku by mali byť tieto náklady aj spravodlivo kompenzované.
Minimálne toľkoto – 47 mil. eur – by mal štát Nemecko zaplatiť Slovensku za „prenájom“ 25 642 občanov Slovenska pracujúcich legálne v r. 2019 v Nemecku. Do tejto hodnoty nie sú zahrnuté všetky náklady na prípravu pracovníka na pracovný proces, a neuvažuje sa ani o zisku „výrobcu“ tohto pracovníka, o zisku jeho prenajímateľa, o zisku rodnej krajiny zahraničného pracovníka, teda neuvažuje sa o zisku Slovenska z prenájmu týchto svojich občanov.
Čiže hodnota zahraničných pracovníkov pochádzajúcich zo štátu „B“ a pracujúcich v štáte „A“ by bola „XXX eur“ za jeden rok ich využívania či ich prenájmu.
Ak doplníme konkrétne údaje z informácie Info 1 (viď vyššie Info 1):
Ročná hodnota prenájmu pracovníkov zo „Slovenska“ a pracujúcich v štáte „Nemecko“ by za rok 2019 bola „47 mil. eur“.
No a túto hodnotu „47 mil. eur“ by si dal vlastne štát „B“ (Slovensko) do výdavkovej časti rozpočtu, do nákladov vynaložených na prípravu pracovnej sily prenajatej napr. v r. 2019 do zahraničia – do Nemecka – a Únia by mu mala o túto časť povoliť prečerpanie výdajovej časti rozpočtu v nasledujúcom roku, t. j. v r. 2020.
Povoliť prečerpanie minimálne dovtedy, dokiaľ by sa tento problém s bezplatným odčerpávaním pracovnej sily z novopristúpených členských štátov nevyriešil. Pretože takto musíme priškrtiť iné potrebné výdaje – napr. na školstvo či zdravotníctvo – aby sme dodržali deficit verejných financií, t. j. rozdiel medzi príjmami a výdavkami štátneho rozpočtu.
Vlastne krajiny, ktoré sa takto nemorálne, proti všetkým pravidlám zdravého trhového podnikania chovajú, ktoré sa odmietajú zúčastňovať na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas dlhoročnej prípravy zahraničných pracovníkov na zapojenie sa do pracovného procesu v ich rodných krajinách, tak práve tieto krajiny môžu využiť tú časť zo ziskov, ktorá v skutočnosti nepatrí im, ale patrí rodným krajinám týchto zahraničných pracovníkov – t. j. patrí novopristúpeným členským krajinám – napr. na to, aby ňou pomohli zaplatiť svoj povinný ročný príspevok do eurofondov, či predpísanú čiastku vo výške dvoch percent HDP na obranu, resp. výdavky spojené s migráciou.
Ak by sa novopristúpeným členským krajinám vracalo to, čo im plným právom patrí z titulu zatiaľ bezplatného prenájmu pracovnej sily, z titulu spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zahraničných pracovníkov v ich rodných krajinách, ak by sa novopristúpeným členským krajinám vracalo to, čo si ekonomicky bohatšie členské i nečlenské krajiny Únie neprávom privlastňujú, na čo nemajú absolútne žiadny morálny nárok, čo týmto ekonomicky bohatším členským i nečlenským krajinám Únie šetrí obrovské finančné prostriedky ich štátnych rozpočtov na úkor rozpočtov ekonomicky chudobnejších členských krajín Únie, tak by tieto novopristúpené členské krajiny mali napr. na to, aby viac prispievali do eurorozpočtu, či tiež na to, aby si lepšie mohli plniť svoje záväzky vyplývajúce z dohody o vynakladaní predpísanej čiastky vo výške dvoch percent HDP na obranu.
Čiže určitou časťou z toho, čo by mali bohatšie členské i nečlenské krajiny Únie zaplatiť nám, novopristúpeným členským krajinám Únie – ako spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy pracovníka na jeho zapojenie do pracovného procesu, v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania – môžu tieto krajiny prispieť do eurofondov, a ešte si takto elegantným spôsobom vytvoriť povesť toho, kto je čistým platcom do eurorozpočtu, povesť toho, kto len do eurorozpočtu vkladá, nič odtiaľ nedostáva, a len dopláca na tých druhých.
Dopláca prostriedkami, ktoré v skutočnosti patria iným, ktoré v skutočnosti patria tým, na ktorých vraj dopláca.
Časť našich peňazí, ktoré nám, a nielen z morálneho hľadiska, patria ako spravodlivá kompenzácia za náklady vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania našich občanov pracujúcich v týchto ekonomicky rozvinutejších členských krajinách, môžu ekonomicky bohatšie členské krajiny použiť pri uhradení svojho povinného členského príspevku do eurorozpočtu, do eurofondov – z ktorých sa určitá časť tohto ich príspevku, hradeného aj z nám patriacich peňazí, dostáva do našich novopristúpených členských krajín v podobe tak intenzívne vytýkanej finančnej solidarity – či použiť aj pri uhradení príspevku vo výške dvoch percent HDP na obranné výdavky alebo podporiť výdavky spojené s migráciou.
Dobre sa vkladá z cudzích peňazí, z toho, čo patrí druhému, dobre sa z cudzích peňazí hrá rola charitatívneho bohatiera, ktorý len dáva a dáva, a iní len berú a berú.
„Kto umí, umí. Kto neumí, čumí.“
A my len čumíme a čumíme. Ako dlho ešte?
Nasledujúci príspevok: „A9.1- Nenávratne dotujeme ekonomiky bohatších členských krajín Únie“
Bože toto sú neskutočné BLUDY a NEZMYSLY.... ...
Celá debata | RSS tejto debaty