Podľa analytikov banky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia by v zahraničí mohlo pracovať viac než 350 000 občanov Slovenska:
„Slovensko je stále jednoznačne čistým vývozcom pracovnej sily,“ tvrdia analytici banky s tým, že podľa ich odhadov by v zahraničí mohlo pracovať až okolo 10 % populácie v produktívnom veku, čo je viac ako 350.000 Slovákov.“[1]
Keďže z týchto 350 000 pracovníkov zrejme nie každý prepracoval celý rok v zahraničí, a keďže ani neexistujú štatistiky, z ktorých by sme mohli pomerne presne určiť, aký dlhý pracovný čas prepracovali v zahraničí jednotliví pracovníci, a teda koľko pracovných dní dokopy odpracovali slovenskí občania v zahraničí, tak v záujme väčšej objektivity znížme tento počet zhruba o jednu tretinu, teda o 35 %.
Predpokladajme, že týmto spôsobom dostaneme počet pracovníkov, ktorí odpracovali v zahraničí jeden celý pracovný rok.
Teda dostaneme počet:
350 000 – (350 000 x 0.35) = 227 500
Predpokladáme, že každý z týchto 227 500 občanov odpracuje v zahraničí jeden celý pracovný rok.
Čiže vlastne týchto 227 500 občanov odpracuje za jeden rok v zahraničí dokopy 227 500 rokov alebo 227 500 osoborokov.
A tento údaj nech je vlastne vyjadrením množstva práce odvedenej týmito 350 000 občanmi, z ktorých nie každý prepracuje v zahraničí celý pracovný rok.
Teda ak by bol k dispozícii len polovičný počet občanov, t. j.:
227 500 : 2 = 113 750
tak, aby dokopy odpracovali tých 227 500 rokov, či 227 500 osoborokov, tak každý z nich by musel odpracovať 2 roky.
Teda dokopy by tých 113 750 občanov za 2 roky odpracovalo:
113 750 x 2 = 227 500 rokov alebo 227 500 osoborokov
Čím menší počet občanov by bol k dispozícii, tým väčší počet rokov by musel odpracovať každý z nich, aby dokopy odpracovali tých 227 500 rokov, teda tých 227 500 osoborokov.
Ak obdobie v dĺžke 45 rokov uvažujeme za priemernú dĺžku produktívneho obdobia človeka, teda ako priemernú dobu od vstupu človeka na pracovný trh až po jeho odchod do dôchodku, tak potom ak by v zahraničí pracoval určitý počet pracovníkov počas celého svojho produktívneho obdobia, t. j. ak by v zahraničí pracoval určitý počet pracovníkov počas obdobia v dĺžke 45 rokov, a dokopy by mali odpracovať tých 227 500 osoborokov, tak počet tých pracovníkov určíme nasledovne:
227 500 : 45 = 5055 ≐ 5 000
Čiže údaj 350 000 pracovníkov, ktorý sme kvôli objektívnosti znížili o 35 % na 227 500 pracovníkov v zahraničí, ktorí prepracujú v zahraničí celý pracovný rok, môžeme nahradiť údajom 5 000 pracovníkov pracujúcich v zahraničí celé obdobie svojho produktívneho veku, teda pracujúcich od nástupu do prvého zamestnania až po odchod do dôchodku, čo je zhruba 45 rokov.
Teda týchto 227 500 slovenských pracovníkov, ktorí prepracujú v zahraničí celý rok, odvedie za tento rok dokopy takú istú prácu, akú by odviedlo približne 5 000 pracovníkov za obdobie 45 rokov svojho produktívneho obdobia.
Čiže každých 45 pracovníkov pracujúcich v zahraničí počas obdobia jedného roku vo všeobecnosti predstavuje jedného pracovníka pracujúceho v zahraničí 45 rokov, teda pracujúceho v zahraničí celé obdobie svojho produktívneho veku,
pretože čas odpracovaný týmito 45 pracovníkmi za jeden rok, teda 45 osoborokov, je sumárne taký istý ako čas odpracovaný jedným pracovníkom za 45 rokov, čiže tiež 45 osoborokov.
Je to isté ako keby Slovensko každoročne posielalo do zahraničia už nastálo, t. j. na celé obdobie produktívneho veku, 5000 svojich občanov vo veku 20 rokov, a tí by tu pracovali až do svojho odchodu do dôchodku vo veku 65 rokov, teda by tu pracovali 45 rokov.
Každý z týchto 5 000 občanov by odpracoval v zahraničnej ekonomike 45 rokov, a potom by odišiel do dôchodku.
Každý z nich je vychovávaný a vzdelávaný na náklady štátneho rozpočtu svojej rodnej krajiny a na náklady svojich rodičov a po zamestnaní sa v ekonomike svojej krajiny začne občan tieto náklady splácať. Splácať prostredníctvom dane zo svojej mzdy, ale tiež aj prostredníctvom dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane, ktoré vznikajú vtedy, ak si zo svojej mzdy kúpi nejaké výrobky alebo zaplatí určité služby.
Čiže náklady, ktoré boli vynaložené počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania, spláca občan len v prípade ak je zamestnaný v ekonomike svojej rodnej krajiny.
A keďže – ako sme už spomínali – prepracuje občan v zahraničí celé svoje produktívne obdobie, t. j. 45 rokov, tak sa jeho rodnej krajine nevráti nič z nákladov vynaložených na jeho výchovu a vzdelávanie, pretože všetky dane odvádza do štátneho rozpočtu cudzej zamestnávateľskej krajiny, a teda do štátneho rozpočtu svojej rodnej krajiny neodvedie občan absolútne nič.
A naopak krajina, ktorá zamestná tohto občana celé jeho produktívne obdobie, teda obdobie dlhé 45 rokov, ušetrí náklady, ktoré by musela vynaložiť na výchovu a vzdelávanie svojho občana v prípade, ak by nemala k dispozícii tohto zahraničného, teda tohto nášho slovenského občana.
Čiže ak počet 350 000 občanov Slovenska kvôli objektívnosti premeníme na 227 500 slovenských občanov, ktorí priemerne každoročne prepracujú v zahraničí jeden celý rok, teda prepracujú počas jedného roka 227 500 osoborokov, tak ten istý počet osoborokov – 227 500 – prepracuje 5 000 občanov pracujúcich v zahraničí celé obdobie svojho produktívneho života, teda pracujúcich v zahraničí 45 rokov.
227 500 občanov odvedie počas jedného roka také isté množstvo práce, aké odvedie 5 000 občanov počas 45 rokov.
Naša krajina, Slovensko, tak v podstate každý rok dodáva do zahraničia natrvalo – či nastálo, alebo lepšie povedané navždy – 5000 kompletne pripravených pracovníkov, 5 000 pracovníkov, ktorí prepracujú v zahraničí celé svoje produktívne obdobie v dĺžke 45 rokov, pričom všetky náklady vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania platili ich rodičia a ich rodná krajina.
Títo pracovníci už odídu nastálo, už sa nikdy nevrátia, už nikdy nesplatia prostredníctvom svojich daní ani najmenšiu časť z nákladov vynaložených počas dlhodobého procesu ich výchovy a vzdelávania, vynaložených ich rodičmi a ich rodnou krajinou.
Na výchovu a vzdelávanie každého jedného občana do 18. roku sme na Slovensku vynaložili náklady 82 000 eur [2].
Čiže na výchovu a vzdelávanie týchto 5 000 občanov – ktorých každoročne bezplatne či bezkompenzačne natrvalo dodávame ekonomikám zahraničných krajín, t. j. každoročne bezplatne dodávame na celé obdobie ich produktívneho veku v dĺžke 45 rokov – sme každoročne dokopy vynaložili náklady vo výške:
5 000 x 82 000 eur = 410 mil. eur
Treba si však uvedomiť, že v tom údaji o 350 000 pracovníkoch pracujúcich v zahraničí [1], nie sú zahrnutí len pracovníci, ktorí boli vychovávaní a vzdelávaní len do 18. roku, ale v tomto údaji sú zahrnutí aj pracovníci s vysokoškolským vzdelaním, napr. lekári, informatici, zdravotné sestry, konštruktéri a pod.
A náklady na výchovu a vzdelávanie týchto pracovníkov boli vynakladané viac než len tých 18 rokov, neboli vynakladané len do 18. roku, a preto sú aj pochopiteľne vyššie než tých 82 000 eur, s ktorými sme uvažovali v našej úvahe o výrobnej hodnote resp. výrobnej cene našich občanov zamestnávaných v zahraničí, a ktoré predstavujú náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie občanov do 18. roku.
Napr. náklady na výchovu a vzdelávanie lekára vynaložené do ukončenia jeho vysokoškolských štúdií dosahujú hodnotu 128 000 eur [2].
To znamená, že údaj 410 mil. eur, ktorý predstavuje ročnú hodnotu našich 350 000 pracovníkov pracujúcich v zahraničí – a premenený na údaj 5 000 pracovníkov pracujúcich v zahraničí celé obdobie svojho produktívneho veku v dĺžke 45 rokov – je podhodnotený, pretože neberie do úvahy pracovníkov, ktorí k vykonávaniu svojej profesie potrebujú vysokoškolské vzdelanie, tento údaj vychádza z predpokladu, že všetkých 350 000 pracovníkov bolo vychovávaných a vzdelávaných len do 18. roku, teda, že títo pracovníci majú ukončené len stredoškolské vzdelanie.
Teda tých 350 000 pracovníkov, ktorí pracujú v zahraničí, sme previedli na 5000 pracovníkov, ktorých náš štát každý rok natrvalo a bezplatne venuje zahraničiu. Každoročne venujeme, čiže dáme zahraničným ekonomikám zadarmo 5000 pracovníkov vo výrobnej hodnote 410 mil. eur.
Ale to, že im týchto pracovníkov dávame každý rok zadarmo, teda že týmto zahraničným ekonomikám dáme zadarmo každý rok natrvalo 5 000 pracovníkov vo výrobnej hodnote minimálne 410 mil. eur, je to isté, ako keby sme každý rok dotovali tieto zahraničné ekonomiky sumou 410 mil. eur.
Ako keby sme každý podnik, každú výrobnú prevádzku či každú oblasť poľnohospodárskej výroby, v ktorých naši pracovníci v zahraničí pracujú, dotovali nenávratnou dotáciou.
Dotovali sumou, ktorá sa už nikdy do slovenského štátneho rozpočtu nevráti, pretože je to nenávratná dotácia.
Čiže my dotujeme zahraničné ekonomiky každý rok priemerne sumou 410 mil. eur.
Pracovníci, ktorú túto sumu predstavujú, pracujú vo všetkých odvetviach zahraničných ekonomík. Pracujú v priemysle, poľnohospodárstve, zdravotníctve, školstve a pod. Niet zrejme profesie, ktorú by tam naši pracovníci nezastávali.
Ale ak už teda každoročne zo svojho štátneho rozpočtu dotujeme – prostredníctvom nenávratných každoročných dotácií v podobe 5 000 pracovníkov vo výrobnej hodnote 410 mil. eur – zahraničné ekonomiky, tak potom by sme mohli každoročne dotovať zo svojho štátneho rozpočtu aj ľubovoľnú oblasť ekonomiky v našej krajine.
Ľubovoľnú oblasť, ktorej chce vláda pomôcť, ľubovoľný už existujúci súkromný podnik či inú výrobnú prevádzku, ľubovoľnú poľnohospodársku jednotku.
V žiadnom prípade by sa to nemalo brať ako nedovolená dotácia či ako nedovolená podpora štátu nejakej oblasti ekonomiky, nejakého podniku či nejakej inej výrobnej jednotky.
Ak môže náš štát každoročne podporovať ekonomiky zahraničných krajín sumou 410 mil. eur v ich ľubovoľnej oblasti (strojársky priemysel, potravinársky pr., poľnohospodárstvo, zdravotníctvo, školstvo a i.) – pretože naši pracovníci pracujú vo všetkých oblastiach zahraničných ekonomík, pracujú v rôznych už existujúcich podnikoch a výrobných jednotkách, pomáhajú konkrétnym podnikateľom – a nikto z kompetentných inštitúcií v Únii to neberie ako nedovolenú podporu určitých oblastí ekonomiky zahraničných krajín, nikto z kompetentných inštitúcií Únie na to nereaguje, tak potom môže náš štát podporovať aj našu ekonomiku v jej ľubovoľnej oblasti, môže podporiť ľubovoľného podnikateľa či už existujúcu výrobnú jednotku, a tiež minimálne sumou 410 mil. eur.
Ak môžeme každoročne dotovať zahraničné ekonomiky sumou 410 mil. eur ročne – formou pracovnej sily – a kompetentným inšitúciam EU to neprekáža, neberú to ako nedovolenú podporu či ako zakázané dotovanie ekonomík zahraničných krajín, no tak im zrejme nemôže ani vadiť, ak by sme z nášho štátneho rozpočtu financovali rozšírenie už existujúcich výrobných jednotiek rôzneho zamerania na území našej krajiny, ktoré zamestnajú ďaľších ľudí s bližšieho či vzdialenejšieho okolia, ktoré im dajú prácu v blízkosti ich rodín, umožnia im každodenné vracanie sa k svojim rodinám a zabránia škodlivému dlhodobému odlúčeniu od rodín – majúcemu nepriaznivý vplyv na vývoj ich detí – z dôvodu ich odchodu za prácou do zahraničia.
Alebo, prečo by nemohla naša vláda dotovať rôzne už existujúce podniky, závody či iné výrobné jednotky v našej krajine, keď to robia vlády niektorých iných členských krajín Únie.
Prečo by sme nemohli dotovať už existujúce podniky, prečo by naše vlády nemohli pomôcť dotáciami už existujúcim výrobným podnikom či iným výrobným jednotkám, podobne ako to urobili napr. vlády štyroch členských krajín Únie a dotovali miliardami spoločnú firmu Airbus:
Právna bitka medzi spoločnosťami Airbus a Boeing v rámci WTO sa začala v roku 2004, keď Washington obvinil Britániu, Francúzsko, Nemecko a Španielsko z poskytovania nezákonných dotácií a grantov na podporu výroby rôznych produktov Airbusu [3]. Uverejnené 24.07.2020
Pre Airbus sa jedná o kľúčové rozhodnutie. Pokiaľ by totiž Európska komisia nechala lehotu na odvolanie uplynúť, musel by Airbus vrátiť minimálne tri miliardy eur, ktoré od roku 2004 čerpal z verejných prostriedkov (predovšetkým na vývoj veľkokapacitného lietadla A380). Nelegálna podpora by sa tak musela vrátiť do pokladníc členských štátov (Nemecka, Veľkej Británie, Španielska a Francúzska) behom nasledujúcich 90 dní [4]. Uverejnené 22.07.2010
Spojené štáty budú mať za dotácie Európskej únie pre výrobcu lietadiel Airbus možnosť zaviesť dovozné clá na výrobky z EÚ v hodnote približne 7,5 miliardy dolárov (6,86 miliardy eur) ročne. WTO už skôr rozhodla, že európsky Airbus, ale aj americký rival Boeing, poberali na jednej strane od EÚ a na druhej od americkej vlády nelegálne dotácie [5]. Uverejnené 26.09.2019
Európska únia doposiaľ neukončila subvencovanie výrobcu lietadiel Airbus, tvrdí WTO. Zistenia obchodnej organizácie zrejme umožnia Spojeným štátom zachovať clá, ktoré v októbri uvalili na európske tovary v reakcii na nezákonné dotácie. Podľa novej správy Svetovej obchodnej organizácie (WTO) je stále subvencované lietadlo Airbus A350, píše Reuters[6]. Uverejnené 2.12.2019
Z uvedených citácií vidieť, že štyri členské krajiny EU – Nemecko, Veľká Británia, Španielsko a Francúzsko – nezákonne dotovali výrobu lietadla Airbus.
Svetová obchodná organizácia WTO to odsúdila a prijala opatrenia voči výrobcom.
Ale ak dotujú svoju výrobu v už existujúcej firme – Airbus – hlavní ťahúni Únie, jej oficiálni či neoficiálni predstavitelia, tak prečo by to nemohli robiť aj tie menšie členské ekonomiky Únie?
Prečo by aj tieto krajiny nemohli podporovať výrobu v už nejakých existujúcich súkromných výrobných podnikoch či výrobných jednotkách?
V takých, ktoré prinášajú zisky do ich štátnych rozpočtov, a ktoré radi takúto pomoc štátu formou dotácií využijú.
Ak tie veľké krajiny pomohli leteckému priemyslu, prečo by iné štáty nemohli pomôcť svojmu strojárskemu, potravinárskemu, chemickému priemyslu či ľubovoľnému inému priemyslu.
Napr. by štát pomohol nejakému podniku spracujúcemu mlieko, už existujúcim konzervárňam alebo mäsokombinátom či ľubovoľnej inej oblasti ekonomiky, prostredníctvom dotácií.
Ak tie dotácie poskytujú svojim výrobným podnikom tie najväčšie krajiny Únie, ak oni pomáhajú svojim ekonomikám, ako v prípade firmy Airbus, prečo by sme nemohli pomôcť aj my, menšie ekonomiky. Prečo by sme nemohli pomôcť formou dotácií už existujúcim podnikom či iným výrobným jednotkám.
Predsa nemôžeme v svojej krajine niečo dotovať, ale druhým tieto dotácie zakazovať.
Pretože inak sú opatrenia platiace na teréne EU len fraškou vystihnutou prísloviami: „Vodu káže, víno pije“ či „Čo je dané bohovi, nie je dané volovi“.
Samozrejme, to dotovanie spoločného veľmi prosperujúceho podniku, podniku znášajúceho zlaté vajcia, prinášajúceho veľké zisky svojim vlastníkom, sa dá pochopiť.
Predsa ak nejaký podnik prináša mojej ekonomike obrovské zisky, ak prináša obrovské peniaze do štátneho rozpočtu – peniaze, ktoré sa dajú potom využiť na pomoc zdravotníctvu, školstvu, dôchodcom či iným oblastiam ekonomiky – bol by hriech nepodporovať ho.
A tieto štyri krajiny Západnej Európy robia dobrú vec v prospech svojich ekonomík, v prospech svojich občanov. Predsa daň z príjmu firmy Airbus bohate napĺňa ich štátne rozpočty, čiže táto daň pomáha občanom krajín, ktoré dotácie do firmy Airbus uskutočňujú.
Podpora toho, čo prináša národnej ekonomike zisk, čo posilňuje jej štátny rozpočet, je dobrá podpora. A vždy aj bola. Pretože danej ekonomike pomáha. Pretože pomáha všetkým občanom danej krajiny. A to je predsa hlavným cieľom politiky každého štátu.
Ale ak to môžu robiť jedny krajiny, jedny členské krajiny Únie, potom to môžu robiť aj druhé.
Ak dotujú jedny členské krajiny Únie – jej lídri – potom by sa to nemalo zakazovať iným krajinám v Únii.
Pretože potom to nie je férové voči tým slabším. Pretože ak ja mám niečo dovolené, ale ten druhý to má zakázané, tak potom je to diskriminácia.
Nie je to tá najsprávnejšia politika, keď jedny krajiny majú niečo dovolené, ale druhým krajinám sa to isté zakazuje, keď tí silnejší môžu, ale tí slabší už nie.
Ak si jedni dovolia dotovať v rádoch nie miliónov, desiatok či stoviek miliónov, ale v ráde miliárd eur, tak prečo by sme si my nemohli dovoliť dotovať v rádoch tiež miliárd alebo aj desiatok miliárd eur.
Ak jedny vlády dotujú a sami si určia veľkosť dotácie, nikoho sa nepýtajú, tak môžu aj tie druhé, a tiež si teda môžu určiť sumu, ktorou chcú dotovať.
Ak môže jeden súrodenec, ten bohatší a silnejší, prečo by nemohol aj druhý, ten chudobnejší a slabší.
Či rovní a rovnejší?
Každý rok ako keby sme vychovali pre zahraničie jedno malé mestečko občanov pripravených na vstup do pracovného procesu. Mestečko s 5 000 občanmi, ktorí sa už na Slovensko nikdy nevrátia a celé obdobie svojho produktívneho veku v dĺžke 45 rokov prepracujú v zahraničí.
V dlhoročnom procese ich výchovy a vzdelávania – trvajúcom 18 rokov – sme vynaložili náklady 410 mil. eur.
Ale tie náklady nie sú len 410 mil. eur, hodnota nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania je v skutočnosti omnoho vyššia, do týchto nákladov neboli započítané všetky náklady, nie sú tu započítané napr. náklady na zdravotnú starostlivosť o týchto mladých občanov, náklady tvorené prídavkami na deti a ďaľšie náklady.
Vychováme ich len na naše náklady, len na náklady našich občanov. A z týchto nákladov sa nám už nikdy nevráti ani ich najmenšia časť.
Predstavte si, že by na Slovensko každý rok priniesli 5 000 novonarodených občanov z tých ekonomicky bohatších krajín, v ktorých naši občania každoročne pracujú, a dali by nám týchto ich občanov, aby sme im ich vychovávali a vzdelávali do 18. roku, a po dovŕšení tohto 18. roku, teda zhruba po dokončení stredoškolských štúdií, by si zasa týchto 5 000 svojich občanov, vychovávaných a vzdelávaných na náklady našej krajiny, na náklady našich občanov, zobrali naspäť do svojich krajín a zapojili by ich do pracovného procesu v svojej ekonomike.
Naša krajina by počas dlhodobého 18-ročného procesu výchovy a vzdelávania pripravila týchto 5 000 zahraničných občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, pripravila by ich na vykonávanie pracovnej činnosti.
Pripravila by ich úplne zadarmo, bezplatne, bez akýchkoľvek nárokov na kompenzáciu nákladov, ktoré sa počas dlhodobého procesu ich výchovy a vzdelávania vynaložili.
A po tých 18 rokoch by sme ich vrátili ako občanov plne pripravených na zapojenie sa do pracovného procesu, ako občanov, ktorí môžu okamžite začať pracovať, a svojou prácou prinášať zisk ekonomike svojho rodného štátu.
V tomto prípade by Slovensko prišlo „len“ o náklady vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania 5 000 cudzích mladých ľudí, 5 000 občanov iných krajín.
Pretože by sme síce do ich 18. roku každoročne vynakladali náklady v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania, ale boli by to zahraniční občania, ktorí by sa po ukončení dlhodobého vzdelávacieho procesu vo veku 18. rokov vrátili späť do svojich rodných krajín.
Stratili by sme „len“ náklady vynakladané na ich výchovu a vzdelávanie do ich 18. roku, ale nestratili by sme našich občanov, našich budúcich pracovníkov, ktorí vytvárajú hodnoty, ktorí prinášajú dane do štátneho rozpočtu, ktorí odvádzajú odvody na zdravotné a dôchodkové zabezpečenie, ktorý vytvárajú svojmu zamestnávateľovi zisk, ktorý sa tiež daní a odvádza do štátneho rozpočtu.
Nestratili by sme našich občanov, našu pracovnú silu, pretože to boli zahraniční občania.
Teraz však každoročne dotujeme ekonomiky zahraničných členských i nečlenských krajín EU 5 000 pracovníkmi, ktorí nielenže boli pripravení na naše náklady, ale títo pracovníci sú naši rodní občania.
Nie sú to zahraniční občania, do ktorých sme investovali náklady na ich výchovu a vzdelávanie, ale sú to naši občania, do ktorých sme tieto náklady investovali.
Teda nielenže prídeme o náklady vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania 5 000 občanov, ale ešte aj prídeme o 5 000 našich občanov, prídeme o našu pracovnú silu, schopnú vytvárať hodnoty, schopnú prinášať dane do štátneho rozpočtu a odvody na dôchodkové a zdravotné zabezpečenie.
A tento proces každoročného nemorálneho bezplatného odčerpávania našich rodných občanov ekonomikami bohatších členských i nečlenských krajín Únie netrvá len rok či dva, alebo päť.
On trvá už dlhých 17 rokov, trvá už od r. 2004.
Treba však aj povedať, že ten dlhodobý proces výchovy a vzdelávania občana netrvá vždy len tých 18 rokov.
V prípade vysokoškolsky vzdelaných odborníkov – napr. lekárov, konštruktérov, zdravotných sestier, informatikov a i. – trvá tento procese o 4-6 rokov dlhšie.
Čiže suma 410 mil. eur, ktorú počítame ako náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie 227 500 našich občanov (viď text vyššie) je „ukrátená“ o náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie vysokoškolsky vzdelaných pracovníkov, ktorí vysokoškolské vzdelanie k vykonávaniu svojej profesie nutne potrebujú, a ktorí sa medzi tými 227 500 občanmi odídenými za prácou do zahraničia preukázateľne nachádzajú.
A konečný výsledok celého tohto procesu:
Za odmenu sme zo strany niektorých či už predstaviteľov Únie alebo predstaviteľov jej bohatších členských krajín – ktoré sú príjemcami každoročnej bezplatnej pomoci formou obrovského počtu pracovníkov, pripravených na pracovný proces výlučne na náklady svojich rodných krajín, na náklady novopristúpených členských krajín – slovne atakovaní a pravidelne verejne upozorňovaní, že si vôbec nevážime finančnú solidaritu poskytovanú zo strany ekonomicky bohatších členských krajín, že nespolupracujeme v otázke migrácie, či v otázke toho, hentoho a ešte tamtoho, že nevieme túto finančnú solidaritu oceniť, a že si vôbec dovolíme vysloviť na niečo svoj názor.
Rovní a rovnejší.
[4] https://euractiv.sk/section/ekonomika-a-euro/news/brusel-podpora-pre-airbus-bola-legalna-015578/
[6] https://e.dennikn.sk/minuta/1671951
Nadchádzajúci príspevok: „A10- Brexit ako dôsledok zlej informovanosti“
dokonca aj montážne haly nezveľaďujú slovenskú... ...
A to nás lákali klamstvom o vyrovnávaní... ...
Celá debata | RSS tejto debaty