Rovní a rovnejší, naivní a vyčuraní

Predchádzajúci príspevok: „A10- Brexit ako dôsledok zlej informovanosti“. Ak by sa občanom Spojeného kráľovstva hovorilo nielen o finančnej pomoci, ktorú ich krajina poskytuje iným členským krajinám EU, ale ak by im boli podávané aj informácie o bezplatnej pomoci, ktorú Spojené kráľovstvo dostáva z novopristúpených členských krajín, tak by k Brexitu nedošlo.

—————————————————————————————————–

Ďalej uvedený príspevok obsahovo naväzuje na predchádzajúci.

Prečo sa stále a stále, donekonečna, hovorí len o tej jednej pomoci, o pomoci formou eurofondov, prečo sa nehovorí aj o obrovskej bezplatnej pomoci zo strany novopristúpených členských krajín,  prečo sa stále zdôrazňuje len pomoc jedných, napriek tomu, že minimálne takú istú, ak nie väčšiu, poskytujú tí druhí, tí, ktorí sú obviňovaní len a len z brania, tí, ktorí sú prezentovaní ako nepríjemná a spomaľujúca záťaž.

Dennodenne sa z rôznych médií, ako: televízia, rozhlas, internet, tlač, dozvedáme o tom, že vďaka eurofondom bolo uskutočnené to i to, že vďaka eurofondom sa vybudovalo toto i tamto, že vďaka eurofondom existuje taká a taká organizácia, pomáhajúca tým a tým, že …

To je chvályhodné, že eurofondy prispeli k uskutočneniu toho či tamtoho, že pomocou nich sa vybudovalo toto i tamto, že sa podporil taký či onaký projekt prinášajúci ľuďom pomoc a úžitok. To všetko je veľmi pekné, je to potešujúci fakt, potešujúca pravda, keď sa za pomoci  finančných prostriedkov z eurofondov realizujú mnohé veci, projekty, na ktoré by ináč neboli peniaze, keď sa peniaze z eurofondov veľa ráz využívajú aj na zmysluplnú pomoc ľuďom.

A je úplne normálne, že sa o tom všetci dennodenne dozvedáme zo širokého spektra médií, že všetci vidíme, aké sú tie eurofondy dobrá vec, prinášajúca dobro všetkým. Je dobré, že sa dozvedáme, od koho tá pomoc vlastne je, vďaka komu sa uskutočňujú tie dobré veci, vďaka komu je mnohým ľuďom v našich novopristúpených členských krajinách lepšie, vďaka komu je  život mnohých ľudí v týchto krajinách krajší, kvalitnejší. Je dobré, že sa dozvedáme, kto je vlastne tým skutočným zdrojom týchto peňazí, ktoré konkrétne štáty sú to, ktoré prispievajú väčšími čiastkami do eurorozpočtu než z neho berú, a tak sú vlastne čistými darcami, vďaka ktorým sa mnohí z nás v novopristúpených členských krajinách majú lepšie.

Ale keď už o tejto pomoci vedia naozaj doslova a do písmena všetci, nemohlo by sa niečo vedieť aj o – svojím rozsahom nemenšej – inej pomoci, než je táto pomoc formou eurofondov.

Okrem pomoci formou eurofondov, ktorej hlavným zdrojom sú bohatšie členské štáty EU a jej príjemcom sú zasa novopristúpené členské štáty Únie, existuje ešte jedna pomoc. Existuje ešte jedna obrovská pomoc, pomoc zadarmo, bezplatná pomoc.

Pomoc nemenej významná, než je tá formou eurofondov, a svojím rozsahom možno značne  väčšia, orientovaná opačným smerom, než tá formou eurofondov, pomoc, smerujúca z novopristúpených členských štátov do ekonomicky bohatších krajín Únie.

Pomoc,  o ktorej sa vôbec nehovorí, nikde sa o nej nedozviete, a je o nej hlboké ticho, nespomína ju žiadna inštitúcia či predstaviteľ EU, nehovorí o nej, a ani sa za ňu nepoďakuje žiadny predstaviteľ tých krajín, ktoré sú hlavným cieľom a príjemcom tejto bezplatnej pomoci, šetriacej jej prijímateľom obrovské množstvo finančných prostriedkov, ktoré by ináč museli vynaložiť na výchovu a vzdelávanie svojich vlastných občanov, ak by nemali k dispozícii zahraničných pracovníkov.

O tejto pomoci sa nemožno dozvedieť ani tie najzákladnejšie informácie, nikde o nej nenájdete aspoň minimum údajov. Neviete, kto ju poskytuje, kto je jej cieľom a príjemcom, aký je jej rozsah. V žiadnych médiách – častokrát zahltených informáciami o pomoci formou eurofondov – nenájdete o nej ani slovka.

Je to pomoc, ktorá tých, ktorí sú jej príjemcami, ktorí sú jej cieľom, nestojí  ani jedno jediné euro, je pre nich úplne bezplatná, zadarmo, realizovaná výlučne len a len na náklady krajín, ktoré sú jej zdrojom, na náklady novopristúpených členských krajín Únie, na náklady  občanov týchto krajín.

A na túto pomoc sa opakovane, stále a stále, skladajú občania novopristúpených členských štátov Únie, občania aj s tými najnižšími platmi. Skladajú sa aj tí, ktorí nemajú častokrát potrebné financie na to, aby umožnili ďaľšie štúdiá, ďaľšie vzdelávanie, svojho dieťaťa. Na štúdiá vlastného dieťaťa nemajú, ale sa skladajú na bezplatnú pomoc bohatším členom Únie. Na pomoc, bez ktorej by ekonomiky týchto bohatších krajín nikdy neboli v tom bode, v ktorom sú, bez ktorej by nikdy neboli na takom stupni ekonomického rozvoja, na akom sú.

Občania týchto krajín sa skladajú na bezplatnú pomoc formou obrovského množstva pracovníkov zamestnávaných v ekonomikách bohatších členov Únie a pripravených na svoju profesiu, pripravených na zapojenie sa do pracovného procesu, len na náklady svojich rodných krajín, na náklady novopristúpených členských štátov Únie. Bez najmenšej spoluúčasti tých, ktorí vďaka zamestnávaniu týchto zahraničných pracovníkov prichádzajú k obrovským ziskom.

Bez snahy tých, ktorí tieto zisky zhŕňajú, o podieľanie sa na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov. Bez opýtania sa tými, ktorí by sa pýtať mali: „A nie sme za túto pomoc niečo dlžní.“ Bez jednoduchého poďakovania sa za túto bezplatnú pomoc. Poďakovania tým, ktorí ju bezplatne poskytujú, či aspoň jej spomenutia, o jej porovnateľnom rozsahu prezentovania s rozsahom prezentovania pomoci formou eurofondov už ani nehovoriac.

Vďaka tejto bezplatnej pomoci, vďaka pomoci v podobe obrovského množstva lekárov a zdravotných sestier – pripravených na svoju profesiu v ich rodných krajinách, na náklady ich spoluobčanov  v novopristúpených členských krajinách Únie – majú  občania tých bohatších členských krajín zaručenú potrebnú lekársku starostlivosť.

Áno, oni potrebnú lekársku starostlivosť zabezpečenú majú. Vďaka úsiliu obrovského množstva lekárov a zdravotných sestier prichádzajúcich z novopristúpených členských krajín, avšak na úkor nedostatočnej lekárskej starostlivosti o milióny občanov v rodných krajinách týchto lekárov a zdravotných sestier.

Oni, občania bohatších členských krajín Únie, ich rodičia a starí rodičia, majú zabezpečenú potrebnú opateru v starobe vďaka desaťtisícom opatrovateliek vychovávaných a vzdelávaných len na náklady ich rodných krajín, bez najmenšieho prispenia tých, ktorí túto bezplatnú pomoc využívajú.

Majú zabezpečenú potrebnú starostlivosť vďaka opatrovateľkám, ktoré opúšťajú na dlhé týždne svoje rodiny, ktoré opúšťajú – pre nich ako matky to najdrahšie a najcennejšie – svoje deti. Opúšťajú ich paradoxne práve kvôli tomu, že ich majú nesmierne radi. Tak, ako len môže mať rada svoje dieťa každá mama. Opúšťajú ich kvôli tomu, aby im mohli zabezpečiť lepšiu budúcnosť.

Ale to nie sú len lekári, zdravotné sestry či opatrovateľky, ktorí pracujú ako bezplatne získaná lacná pracovná sila v ekonomikách bohatších členských štátoch Únie. To sú aj státisíce či milióny  občanov z novopristúpených členských krajín pracujúcich v ďaľších a ďaľších profesiách, pracujúcich v takmer všetkých oblastiach ekonomiky ich zamestnávateľských krajín. Milióny občanov odtrhnutých od svojich rodín, pripravených na svoju profesiu len na náklady svojich rodných krajín, ale prinášajúcich svojou prácou zisk nie svojim rodným krajinám, ale iným, tým cudzím, zahraničným. Tým krajinám, ktoré ich síce zamestnávajú, ale ktoré si celý tento zisk ponechávajú. Bez ich najmenšej snahy o podieľaní sa na nákladoch, vďaka vynaloženiu ktorých bol tento zisk dosiahnutý.

A čoraz viac sa začínajú nasúvať otázky: „Kto koho vlastne dotuje? Ktorá pomoc je v skutočnosti väčšia? Tá poskytovaná novopristúpeným členským krajinám formou eurofondov alebo tá bezplatná poskytovaná ekonomicky bohatším členským krajinám Únie formou pracovnej sily? Ktorá solidarita je väčšia? Tá finančná formou eurofondov či tá bezplatná formou miliónov pracovníkov pripravených na vykonávanie pracovnej činnosti výlučne na náklady novopristúpených členských krajín? Kto je vlastne prijímateľom tej väčšej pomoci? Kto tu je využívaný, a kto využíva?“

Sme to my? My, novopristúpené členské krajiny? Alebo je to niekto iný? Niekto, kto sa už dlhých sedemnásť rokov snaží novopristúpené členské krajiny presvedčiť o výhodnosti nastolených vzťahov v Únii. Niekto, kto sa už dlhých sedemnásť rokov snaží občanov Únie presvedčiť o tom, ako tieto nové členské krajiny na tom strašne veľa získali, získali od toho, kto na to strašne dopláca.

Alebo sú odpovede úplne iné, absolútne popierajúce to, čo prináša úradný vietor z Bruselu. A doteraz nespochybniteľný, oficiálne proklamovaný fakt – fakt o stále tých istých, čo stále len dávajú a dávajú, a stále tých istých, čo zasa stále len berú a berú – začína dostávať trhliny a naberať vodu.

Doktrína o tých, ktorí nesú všetku záťaž spoločnej existencie v Únii na svojich pleciach a tých, ktorí len využívajú výhody spoločného projektu EU, a ťažkosti prenechávajú na riešenie iným, ten doteraz mohutný, pevne stojaci pilier, na ktorom je postavená politika a kariéra mnohých osôb a inštitúcií v EU, a nielen v nej, sa začína chvieť, začína sa otriasať.

Obsahovo naväzujúci nasledujúci príspevok: „A12- Výrobná cena pracovníka a následky jeho odchodu do zahraničia“