Predchádzajúci príspevok: „A12- Výrobná cena pracovníka a následky jeho odchodu do zahraničia“. Suma 29 miliárd eur predstavuje minimálne náklady, ktoré Slovensko vynaložilo v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania tých občanov, ktorí každoročne odchádzajú pracovať do zahraničia. Napriek tomu, že zamestnávanie týchto našich občanov prináša ich zamestnávateľským ekonomikám obrovské zisky, tieto zahraničné krajiny sa ani jedným jediným eurom nepodieľajú na kompenzácii týchto nákladov.
———————————————————————————————————————————–
Ak niekto potrebuje určitý výrobný prostriedok, tak si ho buď vyrobí, buď ho získa jeho priamou jednorazovou kúpou, či kúpou formou splátok, alebo si ho prenajme len na určité časové obdobie (potrebujete miešačku na stavbu rodinného domu počas obdobia dvoch mesiacov, tak si ju nebudete kupovať, ale si ju prenajmete na obdobie týchto dvoch mesiacov).
Podľa analytikov banky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia by v zahraničí mohlo pracovať viac než 350 000 občanov Slovenska:
„Slovensko je stále jednoznačne čistým vývozcom pracovnej sily,“ tvrdia analytici banky s tým, že podľa ich odhadov by v zahraničí mohlo pracovať až okolo 10 % populácie v produktívnom veku, čo je viac ako 350.000 Slovákov.“[1] Publikované 25. februára 2019
Keďže do tohto počtu sú zrejme zahrnutí aj občania pracujúci v zahraničí nie počas obdobia celého roku, ale len jeho určitú časť, v záujme objektívnosti znížme tento počet 350 000 o 35 % na približne:
350 000 – (350 000:100) x 35 % = 227 500 ≐ 230 000 občanov Slovenska pracujúcich v zahraničí počas celého roku.
Ak by teda Slovensko niekomu prenajalo tieto výrobné prostriedky, týchto svojich produktívnych občanov, svojich pracovníkov, na dobu jedného roku, koľko by si malo vlastne účtovať za ten rok ich používania, t. j. koľko by si Slovensko malo účtovať za prenájom týchto 230 000 výrobných prostriedkov „pracovník“, ak minimálne výrobné náklady vynaložené na „výrobu“ jedného pracovníka predstavujú hodnotu 82 000 eur [2]?
Koľko by si malo Slovensko účtovať za prenájom 230 000 výrobných prostriedkov „pracovník“ s celkovou výrobnou cenou:
230 000 x 82 000 eur = 18,86 ≐ 19 mld. eur
Koľko by si Slovensko malo účtovať za prenájom 230 000 pracovníkov zo Slovenska pracujúcich v zahraničí, ktorých minimálna „výrobná cena“ dosahuje hodnotu 19 mld. eur?
Nižšie uvedený spôsob spravodlivého vyrovnávania sa za bezplatne poskytnutú pracovnú silu medzi krajinami, ktoré túto pracovnú silu poskytujú a krajinami, ktoré ju využívajú v svojich ekonomikách, je podaný len a len kvôli vytvoreniu názornejšej predstavy o rozsahu a mechanizme strát vzniknutých odchodom pracovnej sily z novopristúpených členských štátov EU do bohatších ekonomík starších členských i nečlenských štátov EU.
Uvedený opis problematiky spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených na prípravu pracovnej sily – poskytovanej bezplatne jednými krajinami a využívanej krajinami druhými – prostredníctvom nižšie uvedených príkladov, nie je v žiadnom prípade myslený ako návod na spôsob realizácie tejto spravodlivej kompenzácie, ale slúži len pre lepšie pochopenie a lepšiu predstavu veľkosti ekonomických škôd vzniknutých v dôsledku hromadného bezkompenzačného odchodu občanov za prácou do zahraničia.
Postavme si opäť otázku z predchádzajúceho odseku: „Koľko by si malo účtovať Slovensko za prenájom 230 000 výrobných prostriedkov „pracovník“, s výrobnou hodnotou 19 mld. eur?“ do trocha inej roviny.
Slovensko dalo k dispozícii bohatším členským krajinám EU do bezplatného prenájmu na jeden rok 230 000 výrobných prostriedkov „pracovník“, na výchovu a vzdelávanie ktorých vynaložilo 19 mld. eur, t. j. ktorých výrobná cena je 19 mld. eur.
Či by nebol spravodlivým vyrovnaním sa, spravodlivou kompenzáciou za poskytnutie týchto slovenských občanov ekonomikám bohatších členských krajín EU taký postup, že by tieto bohatšie členské krajiny dali Slovensku tiež do bezplatného prenájmu nejaké výrobné prostriedky vo výrobnej cene 19 mld. eur. A tiež by dali Slovensku tieto výrobné prostriedky do bezplatného prenájmu vždy na obdobie jedného roka. Dali by Slovensku výrobné prostriedky podľa jeho požiadaviek.
Čiže Slovensko by dostalo do bezplatného prenájmu to, čo by potrebovalo pre svoje hospodárstvo: zdravotnícku techniku, PC techniku, vybavenie pre školy, výrobné linky, stroje a rôzne zariadenia pre závody a podniky, dopravné prostriedky, nákladné autá, cestné a stavebné stroje, kompletné vybavenia nemocníc atď.
Napr. ak by kompletná výstavba a vybavenie jednej špičkovej nemocnice vyšli na 500 mil. eur (postavenie, detailné vybavenie lôžkovej časti, kompletné vybavenie všetkých ambulancií, vyšetrovní, operačných sál a pod., nábytok, prístrojové vybavenie a i.), tak Slovensko by mohlo za tieto peniaze mať v bezplatnom prenájme:
19 mld. : 500 mil. = 38 kompletne vybudovaných a vybavených nemocníc.
A ďalší rok by celá táto nemocnica aj s vybavením ostala naďalej v bezplatnom prenájme na obdobie jedného roka, keďže počet občanov Slovenska zamestnaných v zahraničí by sa nejak výrazne nezmenil, a teda ako kompenzácia za týchto pracovníkov zo Slovenska, bezplatne poskytnutých zahraničným ekonomikám, by sme zasa – už ďalší rok – pokračovali v bezplatnom prenájme nemocníc včítane ich vybavenia.
Alebo keď si to prerátame na PC v hodnote 500 eur, tak na Slovensko by pripadlo:
19 mld. : 500 = 38 000 000 = 38 mil. osobných počítačov.
Čiže na jedného občana Slovenska by – pri počte 5 450 000 občanov Slovenska – pripadlo:
38 000 000 : 5 450 000 = 6,98 PC, t. j. zhruba 7 počítačov na osobu do bezplatného prenájmu na obdobie jedného roku.
Alebo uvažujme, že by sme sumu 19 mld eur premenili na osobné automobily v hodnote 10 000 eur. Teda Slovensko by dostalo ako protislužbu, na jeden rok, za svojich občanov pracujúcich v zahraničí, do bezplatného prenájmu:
19 mld. : 10 000 = 1 900 000 mil. osobných automobilov na jeden rok
Čiže zhruba jeden automobil na jednu rodinu, ak si predstavíme, že rodina má približne 3 členov.
Príklad č. 1:
Predstavme si teraz, že by sme za tieto výrobné prostriedky, za týchto našich pracovníkov vo výrobnej cene 19 mld. eur, ktorí sú zamestnaní v zahraničí, dostali ako kompenzáciu, do bezplatného ročného prenájmu, lietadlá Airbus, napr. typ A320.
Nech sa toto lietadlo predáva zhruba za cenu 100 mil. eur. Povedzme, že by Slovensko dostalo do bezplatného prenájmu lietadlá Airbus v hodnote tých 19 mld. eur. Čiže by sme dostali:
19 mld. : 100 mil. = 190 lietadiel Airbus
ako protihodnotu, ako kompenzáciu za našich 230 000 občanov pracujúcich v zahraničí, za 230 000 slovenských pracovníkov vo výrobnej cene 19 mld. eur.
A teraz si predstavme, že by sme tieto lietadlá dali do prenájmu záujemcom o ich prenájom na obdobie jedného roku. Raz by sme ich prenajali na obdobie jedného roku v cene bezplatného prenájmu, t. j. prenajali by sme ich zadarmo – presne tak isto, ako prenajímame teraz našich pracovníkov západným krajinám – bezplatne, kedy by sme nedostali nič za prenájom týchto lietadiel, a druhý raz by sme tieto lietadlá prenajali za bežnú prenajímaciu cenu.
Koľko by vlastne predstavoval príjem nášho štátu, príjem Slovenska, za prenájom týchto lietadiel za obdobie jedného roku?
No, prenajatie tých 190 lietadiel za nejakú bežnú cenu ich prenájmu, by prinieslo iste väčšie peniaze než prenájom týchto lietadiel zadarmo, t. j. za symbolickú nulu. Za takú symbolickú nulu, za akú prenajímame našich občanov na prácu do zahraničia, zadarmo, len za cenu miezd týchto pracovníkov.
To prenajímanie našich občanov bezplatne či zadarmo do zahraničia, teda len za cenu ich mzdy, si môžete predstaviť, ako keby náš štát dal tieto lietadlá do bezplatného prenájmu, a palivo, ktoré počas svojho prenajatia spotrebovávajú, náklady na údržbu, na opravy, na mzdy pilotov a ostatného palubného personálu, napr. letušiek, by si hradil ich nájomca, t. j. ten, ktorý by si ich od nášho štátu prenajal. Tieto jeho náklady na prevádzku lietadiel vlastne symbolizujú mzdy našich bezplatne prenajatých občanov pracujúcich v zahraničí. Toto by boli celé náklady nájomcu na prevádzku lietadiel, celé náklady toho subjektu, kto si tieto lietadlá prenajal. Za nájom týchto lietadiel by už nášmu štátu neplatil nič, keďže ich má v bezplatnom prenájme.
No a povedzme, že by sme tieto lietadlá dali do bezplatného prenájmu na dobu 17 rokov. Do bezplatného prenájmu na takú istú dobu, akú pracujú naši občania v zahraničí od roku vstupu našej krajiny do EU v r. 2004. A po 17 rokoch bezplatného prenájmu by sa nám tieto lietadlá vrátili. Za ich prenájom by sme neobdržali pochopiteľne nič, pretože sme ich prenajali bezplatne, a nič by sa nám teda nesplatilo ani z ich výrobnej ceny, ktorú by mal splácať ten, kto si ich prenajal. Po sedemnástich rokoch bezplatného prenájmu lietadiel by sa nám vrátili opotrebované, ich zostatková hodnota by bola značne znížená proti ich pôvodnej výrobnej cene a za prenájom by sme neobdržali ani euro. Pretože boli prenajaté bezplatne.
A presne tak isto opotrebovaní, ako lietadlá uvedené v vyššie uvedenom príklade, sa vracajú zo zahraničia aj naši občania. Keďže dĺžka ich produktívneho obdobia je približne 45 rokov – od ich vstupu na pracovný trh vo veku 20 rokov až do ukončenia pracovného procesu a odchodu na dôchodok vo veku 65 rokov – a od roku 2004 sú naši občania bezplatne prenajímaní či bezplatne zapožičiavaní ekonomikám bohatších členských i nečlenských krajín Únie, tak za toto obdobie 17 rokov sa ich životnosť skrátila zo 45 rokov už len na:
45 – 17 = 28 rokov
To znamená, že naši občania pracujúci v zahraničí viac ako jednu tretinu svojho produktívneho obdobia prepracovali v zahraničí. Tak to ale znamená, že ak náklady vynaložené na „výrobu“ týchto pracovníkov sa majú splatiť počas ich produktívneho obdobia, teda počas tých 45 rokov, tak by bolo spravodlivé, aby sa za každý rok, ktorý prepracujú títo naši občania, naši pracovníci, v zahraničí, vrátila 1/45 z celkových nákladov vynaložených na ich „výrobu“, vynaložených v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania. Teda za tých 17 rokov čo už pracujú v zahraničí od r. 2004, by sa mala na Slovensko vrátiť minimálne časť nákladov – vynaložených na ich výchovu a vzdelávanie – vo výške:
17 x 1/45 = 17/45, čo je viac ako jedna tretina nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie týchto občanov v ich rodnej krajine.
Ale za tých 17 rokov práce našich občanov v zahraničí sa nevrátilo nič z nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania, vynaložených počas ich dlhodobej prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu. Nevrátilo sa nič z výrobných nákladov vynaložených na ich prípravu do pozície „pracovník“. Nevrátila sa žiadna tretina z týchto nákladov, nevrátilo sa absolútne nič, resp. sa vrátilo veľké NIČ.
Naši občania sa zo zahraničia vracajú opotrebovaní, so zníženou dobou ich ešte možného využitia, so zníženou dobou ich „produktívneho obdobia“. A za to ich opotrebovanie, za opotrebovanie týchto výrobných prostriedkov „pracovník“ vyrobených v ich rodnej krajine, nedostane ich rodná krajina absolútne žiadnu náhradu. Výrobné náklady vynaložené na výrobu týchto výrobných prostriedkov „pracovník“ sa jej vôbec nevracajú. To znamená, že výrobca týchto výrobných prostriedkov je absolútne stratový na ich výrobe.
A ten, čo je povinný tieto výrobné náklady splácať, ten,čo využíva tieto výrobné prostriedky bezplatne, čo využíva v svojich ekonomikách bezplatne týchto našich občanov na vznik svojich ziskov, ten, čo sa nezúčastňuje na spravodlivej kompenzácii nákladov, pomocou ktorých sa vygenerovali jeho zisky, tak ten tieto výrobné náklady, bohužiaľ, nespláca, nekompenzuje.
V zahraničí sa zamestnávajú nielen slovenskí občania, ale aj množstvo občanov z iných novopristúpených členských krajín Únie. Od roku 2004 – od roku vstupu najväčšieho množstva krajín Východnej Európy do EU – každoročne odchádza z novopristúpených členských krajín množstvo ich občanov za prácou do zahraničia, do bohatších členských i nečlenských krajín Únie. Sú to milióny občanov.
Novopristúpené členské krajiny Únie pripravili svojich občanov na vstup do pracovného procesu prostredníctvom finančne náročného dlhodobého procesu ich výchovy a vzdelávania. A ten finančne náročný dlhodobý proces vynakladania nákladov počas prípravy občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu bol platený z vrecák všetkých občanov týchto novopristúpených členských krajín.
Tí občania z novopristúpených členských krajín, ktorí odišli za prácou do zahraničia, tam pracujú v prospech ekonomík ich zamestnávateľských krajín, svojou prácou im prinášajú zisk, ale už žiadna z týchto zamestnávateľských krajín sa nepodieľa na spravodlivej kompenzácii nákladov, vďaka ktorým mohol tento ich zisk vzniknúť. Už žiadna z týchto zamestnávateľských krajín sa nepodieľa na spravodlivej kompenzácii nákladov, vynaložených počas dlhodobej prípravy týchto zahraničných pracovníkov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, vynaložených v rodnej krajine týchto zahraničných pracovníkov.
Všetky náklady vynaložené na prípravu zahraničných pracovníkov, ktorí pracujú v ekonomikách bohatších členských krajinách, znášajú ich spoluobčania v ekonomicky chudobnejších novopristúpených členských krajinách. Všetky náklady vynaložené počas prípravy týchto pracovníkov padajú na plecia ich spoluobčanov. Všetko sa to deje na náklady ich spoluobčanov, na úkor kvality života detí týchto občanov, na úkor výšky dôchodkov dôchodcov v ich rodných krajinách, na úkor kvality vzdelávacieho procesu na školách v ich rodnej krajine, na úkor poskytovanej úrovne zdravotnej starostlivosti ich všetkým spoluobčanom.
A kto zaplatí za tie mzdy učiteľov, profesorov, pedagógov, ktorí týchto našich spoluobčanov – ktorí odišli pracovať do zahraničia – vzdelávali na základných, stredných a vysokých školách. My, občania, sme štátu požičali peniaze na ich zaplatenie, požičali sme mu peniaze zo svojich nasporených peňazí sústredených v štátnom rozpočte, požičali sme štátu z peňazí, ktoré sme mohli využiť ináč, ktoré sme mohli využiť na stavbu ciest, športových ihrísk, na pomoc školám či zdravotnému systému, peňazí, ktoré sme mohli využiť na pomoc našim deťom a dôchodcom.
Namiesto pomoci našim občanom v našej krajine sme požičali štátu peniaze na zaplatenie miezd pedagógov, miezd, ktoré predstavujú náklady vynaložené aj na vzdelávanie tých našich spoluobčanov, ktorí odišli pracovať do zahraničia.
Ak by ostali títo občania pracovať v ekonomike rodného štátu, tak prostredníctvom daní odvádzaných do štátneho rozpočtu, daní generovaných ich prácou, teda aj dane z ich mzdy, by sa táto ich pôžička na vzdelávanie vracala do štátneho rozpočtu. Vracala by sa pôžička na mzdy pedagógov, ktorí ich pripravovali, ktorí ich vzdelávali. Ak však títo občania odídu pracovať do zahraničia, tak túto pôžičku nevracajú, táto pôžička zaťaží ich spoluobčanov, ich rodákov, ktorí ju budú musieť za nich splatiť.
Ich dlh voči ich spoluobčanom – splácajúcich za nich pôžičku na vzdelávanie – v rodnej krajine však stále zostáva, tie peniaze požičané na mzdy pedagógov vzdelávajúcich našich občanov pracujúcich v zahraničí treba vrátiť. Ten ich dlh by mal však splácať ten, komu práca našich občanov v zahraničí prináša zisky.
A zisky z ich práce predsa obohacujú štátne rozpočty ekonomík bohatších členských i nečlenských krajín Únie. Zisky generované prácou našich občanov v zahraničí obohacujú štátne rozpočty: Nemecka, Anglicka, Francúzska, Dánska, Rakúska, Švajčiarska, Nórska, Švédska, Holandska, Belgicka, Luxemburska, ako aj ďaľších štátov. Zisky generované prácou našich občanov v zahraničí obohacujú štátne rozpočty všetkých tých krajín, v ekonomikách ktorých naši občania pracujú. Všetky tieto krajiny žijú aj na náš úkor, na úkor kvality života našich detí a dôchodcov, na úkor životnej úrovne nás všetkých, na úkor občanov novopristúpených členských krajín.
Tieto náklady na mzdy pedagógov idú na úkor kvality života detí, dôchodcov, občanov v novopristúpených členských krajinách. Na jednej strane krajiny, ktoré zamestnávajú našich občanov, občanov z novopristúpených členských krajín, dôsledne dbajú na dodržiavanie práv detí, dbajú na to, aby tieto deti žili v rodinách s dostatočne zabezpečenými materiálnymi podmienkami, ba niektoré z týchto krajín odnímajú deti z ich pôvodných rodín z dôvodu ich nedostatočnej starostlivosti o dieťa.
Áno, starostlivosť o deti je veľmi dôležitá, táto ich starostlivosť o dobro detí je chvályhodná, ale bolo by si dobré uvedomiť, že na jednej strane tieto krajiny síce úzkostlivo dbajú na dodržiavanie podmienok výchovy detí v rodinách na svojom území, no na druhej strane svojou neúčasťou na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie zahraničných pracovníkov pracujúcich v ich ekonomikách, svojím neplatením si narastajúceho dlhu voči rodným krajinám týchto zahraničných pracovníkov, sa sami podieľajú a prispievajú k vzniku nevyhovujúcich materiálnych podmienok k výchove detí v mnohých rodinách tých krajín, ktoré im bezplatne poskytujú svojich občanov ako pracovníkov.
A ekonomicky bohatšie krajiny, ktoré si neplatia svoj dlh vzniknutý zamestnávaním zahraničných pracovníkov, ktoré si neplatia svoj dlh voči rodným krajinám týchto zahraničných pracovníkov – dlh vzniknutý neúčastnením sa na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy zahraničných pracovníkov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, t. j. vynaložených počas dlhoročného procesu výchovy a vzdelávania zahraničných pracovníkov v ich rodných krajinách – sa takýmto spôsobom tiež stávajú jednou z príčin biedy mnohých rodín v rodných krajinách týchto zahraničných pracovníkov.
Aj ekonomicky bohatšie krajiny Západnej Európy zamestnávajúce zahraničných pracovníkov sa z tohto dôvodu stávajú príčinou toho, že mnohé rodiny v novopristúpených členských krajín zápasia s biedou a žijú pod hranicou chudoby, ich deti často žijú v núdzi a viac než skromných podmienkach. Mnohí rodičia nemajú dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie základných potrieb pre svoje deti, nemajú na to, aby zabezpečili svojim deťom aspoň minimálne štandardy slušného žitia.
Rodičia týchto detí sa tiež skladajú na výchovu a vzdelávanie tých ich spoluobčanov, ktorí po ukončení vzdelávacieho procesu v svojej rodnej krajine odchádzajú za lepšími platovými podmienkami do zahraničia. Odchádzajú bez toho, aby niekto kompenzoval spravodlivú časť nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania tým, ktorí tieto náklady vynaložili. A tými, ktorí tieto náklady vynaložili boli rodičia a rodná krajina občana odchádzajúceho do zahraničia.
Príklad č. 2:
Na začiatku tohto príspevku sme hovorili, že údaj o našich 350 000 občanov pracujúcich v zahraničí kvôli objektívnosti znížime o 35 percent, a dostaneme tak údaj o približne 230 000 občanov Slovenska pracujúcich v zahraničí počas celého roku.
Povedzme, že by sme za našich 230 000 občanov pracujúcich v ekonomikách iných štátov obdržali ako kompenzáciu, do bezplatného prenájmu, nákladné autá TIR, vo výške „výrobnej hodnoty“ týchto pracovníkov, teda vo výške 19 mld. eur.
Teda poskytli by sme do bezplatného prenájmu 230 000 pracovníkov – teda 230 000 výrobných prostriedkov – vo výrobnej hodnote 19 mld. eur (viď vyššie v texte), na obdobie jedného roku, a za týchto pracovníkov by sme zasa obdržali do bezplatného prenájmu nákladné autá TIR tiež do bezplatného prenájmu na obdobie jedného roku.
Ak jeden tento nákladný automobil TIR stojí približne 150 000 eur, no tak za sumu 19 mld. eur, predstavujúcu výrobnú cenu tých 230 000 našich občanov pracujúcich v zahraničí, by sme dostali do ročného bezplatného nájmu:
19 mld. : 150 000 = 126 667 ≐ 127 000 nákladných automobilov TIR
No a predstavme si, že by náš štát prenajal tieto nákladné autá záujemcom o ich prenájom, za minimálnu sadzbu 1000 eur na mesiac. Čiže prenájom týchto automobilov by nášmu štátnemu rozpočtu priniesol za mesiac sumu:
127 000 x 1000 = 127 000 000 eur = 127 mil. eur
Teda 127 mil. eur mesačne čistého príjmu pre štát, do štátneho rozpočtu, z dôvodu prenájmu nákladných aut, ktoré by sme obdržali ako kompenzáciu za našich občanov pracujúcich v zahraničných ekonomikách, za našich 230 000 výrobných prostriedkov, 230 000 pracovníkov prenajatých bezplatne do zahraničia.
Za rok by tieto nákladné autá v cene 19 mld. eur znamenali pre štátny rozpočet príjem vo výške:
12 x 127 mil. eur = 1 524 mil. eur = 1,524 mld. eur.
Tieto výrobné prostriedky, t. j. nákladné automobily, by dostal náš štát do bezplatného prenájmu na dobu jedného roku. Po uplynutí tohto roku by ich nemusel vracať ich majiteľovi, t. j. nemusel by ich vracať štátom, ktoré nám ich poskytli do bezplatného prenájmu ako kompenzáciu za našich občanov pracujúcich v ich ekonomikách, pretože ďalší rok by tieto automobily mohli znova ostať v takom istom bezplatnom prenájme, ako aj rok predtým, ako kompenzácia za našich občanov naďalej pracujúcich v ekonomikách daných zahraničných krajín.
A ak by ich – tieto automobily – vrátil, tak by ich po tom roku používania vrátil už so zníženou životnosťou o jeden rok. Zníženou o jeden rok oproti predpokladanej dobe životnosti. Vrátil by ich tak isto opotrebované o jeden rok, ako by sa opotrebovaní o jeden rok vrátili aj naši občania pracujúci v zahraničnej ekonomike. Pretože aj oni majú obmedzenú životnosť, udávanú dĺžkou produktívneho obdobia. A tá je približne 45 rokov, zhruba od 20. do do 65. roku života. A každým rokom využívania tohto pracovníka sa znižuje jeho životnosť, znižuje sa dĺžka jeho využiteľného produktívneho obdobia o jeden rok.
Tak isto, ako aj v predchádzajúcom roku, tak isto by sa niektorí občania Slovenska priebežne vracali zo zahraničia domov, a tak isto by iní občania priebežne vycestovali za prácou. Čiže ďalší rok by robilo v zahraničí buď o určité množstvo občanov Slovenska viac alebo o určité množstvo menej.
Vždy po roku by sa opätovne vyčíslil aktuálny stav občanov Slovenska pracujúcich v jednotlivých krajinách, a na základe tohto aktuálneho počtu by sa zasa zmluva o prenájme tých výrobných prostriedkov, tej techniky, ktorú by sme už rok mali v prenájme od určitého štátu – zamestnávajúceho našich občanov – aktualizovala, a na základe tejto aktualizácie by sa prípadne dorovnali finančne nároky jednotlivých krajín voči sebe, napr. formou nejakého tovaru výrobného, resp. nevýrobného charakteru, t. j. by sa vzájomné nároky vyrovnali barterovým spôsobom, barterovým obchodom.
Ak by teda v ďaľšom roku pracovalo v zahraničnej krajine viac Slovákov, no tak by Slovensko zobralo do bezplatného nájmu nejaký ďalší tovar, nejaké ďaľšie výrobné prostriedky, nejaké ďaľšie TIRy, výrobné linky či stavebné, alebo cestné stroje na budovanie ciest a potrebnej infraštruktúry, či niečo iné, potrebné pre našu ekonomiku.
Ak by však počet tých zamestnaných občanov Slovenska v zahraničnej krajine klesol oproti predchádzajúcemu roku, no tak by táto krajina vyrovnala tento pozitívny schodok voči Slovensku tým, že by naopak prevzala nejaký tovar zo Slovenska, a tým by dorovnala aktuálne vzniknutý deficit pracovnej sily zo Slovenska.
A takýmto spôsobom by prebiehalo vzájomné vyrovnanie sa medzi členskými štátmi EU. Niečo na spôsob známeho barterového vyrovnávania sa. Bolo by to zaujímavé pre obe strany.
Štát, z ktorého pochádzajú občania pracujúci v zahraničí, by dostal za bezplatný prenájom svojich občanov, za svojich pracovníkov, kompenzáciu vo forme nejakých výrobných prostriedkov či iného tovaru podľa vlastného uváženia, a zahraničný štát, ktorý by sa za týchto pracovníkov vyrovnával bezplatným prenájmom iných výrobných prostriedkov, resp. iného tovaru, by zasa podporil svoju domácu výrobu, keďže to, čo by nám dodával formou barteru, by musel vyrobiť. Čo by zasa len jednoznačne pomohlo jeho ekonomike, keďže každá výroba znamená zisk pre štátny rozpočet.
No, a keď uvážime, že tento jednosmerný tok občanov zo Slovenska do bohatších členských štátov EU trvá už minimálne od r. 2004, t. j. od momentu vstupu nových členských krajín do EU, tak napr. z už vyššie v texte uvedeného príkladu nemocnice, ktorej počiatočná hodnota spolu s vybavením predstavuje sumu 500 mil. eur, vyplýva, že táto nemocnica, včítane svojho vybavenia, s hodnotou počas prvého roku tých 500 mil. eur, by v ďaľšom roku z dôvodu morálnej opotrebovanosti, teda z dôvodu odpisu, stratila niečo na svojej hodnote. Niečo by na svojej hodnote stratila budova nemocnice, a o niečo by sa znížila hodnota jej vnútorného vybavenia, teda prístrojov na diagnostiku, vybavenia ambulancií, postelí, nábytku a iného vybavenia.
Čiže ďalší rok by sa tak nemocnica, ako aj vybavenie nemocnice nepočítali už v sumárnej hodnote 500 mil. eur, ale so zahrnutím potrebného odpisu by sa vypočítala aktuálna zostatková hodnota budovy nemocnice, ako aj skutočná zostatková hodnota jej vybavenia, ktoré by boli pochopiteľne nižšie od tých pôvodných, a tieto nové hodnoty by boli smerodajné pri aktuálnom vyrovnávaní vzájomných požiadaviek. Čiže, po sedemnástich rokoch, t. j. od r. 2004, by už bola budova nemocniice včítane svojho vybavenia z veľkej časti odpísaná, a, vlastne, teraz by sme tu mali 38 nemocníc aj s potrebným vybavením, pričom tak hodnota budov nemocníc, ako aj ich vybavenia by už bola zo značnej časti odpísaná.
A takýmto spôsobom by sa prenajímali nielen nemocnice, či ich vybavenia, ale aj iné výrobné prostriedky: stavebné a cestné stroje, počítačové vybavenia škôl, rôzne výrobné linky, dopravné prostriedky atď., atď.
Vyššie uvedený spôsob kompenzácie nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie pracovníkov z novopristúpených členských krajín EU prostredníctvom barterového spôsobu vyrovnávania sa, bol uvedený len a len kvôli vytvoreniu lepšej predstavy o rozsahu a mechanizme strát vzniknutých odchodom pracovníkov z novopristúpených členských štátov Únie do bohatších ekonomík starších členských i nečlenských štátov EU.
Nie je to v žiadnom prípade myslené ako návod na riešenie problému bezplatného odčerpávania pracovnej sily z novopristúpených členských štátov EU, aj keď by to bol oveľa spravodlivejší prístup k riešeniu problému bezplatného odčerpávania pracovnej sily z týchto členských krajín v porovnaní s tým prístupom, aký je teraz. Teraz totiž nedochádza k žiadnej viac či menej spravodlivej kompenzácii týchto nákladov, teda nedochádza k žiadnej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zahraničného pracovníka v jeho rodnej krajine. Novopristúpené členské krajiny na svoje náklady vyprodukujú každý rok množstvo výrobných prostriedkov „pracovník“ a ekonomicky bohatšie členské i nečlenské krajiny Únie z nich značnú časť bezplatne odčerpajú do svojich ekonomík, bez ich najmenšej snahy o minimálnu účasť na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov.
Cieľom uvedených príkladov nie je ani tak ukázať veľkosť sumy, ktorú ročne stráca náš štát prácou našich občanov v zahraničí – čo nie je cieľom tohto textu – ako poukázať na fakt, že zatiaľ čo v prípade, ak občania pracujú v ekonomike rodného štátu, náklady vynaložené v procese ich dlhodobej prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu sa vracajú do štátneho rozpočtu ich rodnej krajiny formou daní generovaných prácou týchto občanov (daň zo mzdy, daň z pridanej hodnoty (DPH), spotrebná daň), avšak v prípade odchodu týchto občanov za prácou do zahraničia, odchádzajú tieto dane do štátneho rozpočtu krajiny, ktorá týchto občanov zamestnáva, bez minimálnej kompenzácie nákladov vynaložených na ich výchovu a vzdelávanie v ich rodnej krajine. Bez minimálnej kompenzácie týchto nákladov zo strany toho štátu, ktorý týchto zahraničných občanov zamestnáva, teda bez minimálnej kompenzácie týchto nákladov zo strany zamestnávateľskej krajiny zahraničných občanov.
Všetky tieto výrobné náklady vynaložené na výrobu výrobného prostriedku „pracovník“ – náklady vynaložené počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania – sú hradené rodičmi a rodnou krajinou tohto pracovníka, ale krajiny, ktoré vďaka zamestnávaniu tohto zahraničného pracovníka v svojej ekonomike dosahujú zisk, teda krajiny, ktoré práve vďaka tým vynaloženým nákladom dosahujú zisk, sa už žiadnou mierou nepodieľajú na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov. Ale veď na celom svete platí, že náklady vynaložené za účelom dosiahnutia zisku sa kompenzujú z tohto zisku.
Jedny krajiny sa vynaložením obrovských nákladov snažia o zabezpečenie svojej budúcnosti, ale druhé krajiny to nemorálnym spôsobom zneužívajú na zabezpečenie tej svojej, na zabezpečenie svojej budúcnosti na úkor detí, dôchodcov, na úkor občanov všetkých krajín, ktoré tieto náklady vynaložili.
Nasledujúci príspevok: „A12.2- Nevyhnutnosť spravodlivej kompenzácie za odčerpávaných pracovníkov“
Celá debata | RSS tejto debaty