Obsah predchádzajúceho príspevku: „A13.2- Tradičná rodina a globalizácia si do náruče nepadajú“. Globalizačný proces odtŕha rodičov od ich detí, pôsobí negatívnym spôsobom na funkciu rodiny.
—————————————————————————————————————
Proces bezplatného odčerpávania pracovnej sily z iných krajín sa tiahne celou históriou ľudstva. Po ukončení rôznych ozbrojených konfliktov, po ukončení bitiek a vojen vinúcich sa dejinami, si víťaz v mnohých prípadoch okrem materiálnej koristi odvádzal aj množstvo zajatcov, ktorí ako lacná pracovná sila pracujúca len za hladovú mzdu slúžili pre jeho či potreby jeho krajiny.
V 17. storočí začali do Ameriky privážať otrokov z Afriky. Dovezení otroci boli využívaní na rôzne práce, hlavne na plantážach. Za svoju prácu nedostávali žiadnu mzdu, a celkové náklady vynaložené na nich ich majiteľom boli určené ich kúpnou cenou na trhu s otrokmi a nákladmi na potravu, ktorú potrebovali k životu.
Otrok bol zo svojej krajiny odoberaný násilne. Ten, kto z neho vychoval jedinca schopného pracovať, kto ho živil, obliekal a zabezpečoval jeho potreby počas jeho rastu – teda jeho rodičia – však za svoje vynaložené náklady nedostal žiadnu kompenzáciu. Čiže krajiny využívajúce prácu otrokov sa nikdy nezaoberali otázkou spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených na výchovu otroka v jeho rodnej krajine.
Európske koloniálne mocnosti už od začiatku 16. st. využívali svoje kolónie nielen ako výhodný lacný zdroj prírodných surovín, ale aj ako zdroj lacnej pracovnej sily. Využívali ju tak v kolóniách, ako aj vo svojich krajinách, na prácu, ktorá bola pre domáce obyvateľstvo kolonizátorských krajín „nedôstojná“ a ťažká.
Mnohí z obyvateľov kolónií odchádzali za prácou do krajín svojich kolonizátorov. Oproti otrokovi, ktorý bol za svoju prácu odmeňovaný len jedlom, pracovníci prichádzajúci z kolónií a zamestnávaní v krajine kolonizátora už za svoju prácu dostávali aj určitú mzdu, určité peniaze. Ale tak isto, ako aj pri zamestnávaní otrokov, nedochádza ku spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených na výchovu, a aj na prípadné vzdelávanie tohto občana v jeho rodnej krajine – v kolónii. Tieto náklady v celej svojej výške hradí kolonizovaná krajina spolu s rodičmi občana odídeného z kolónie.
Rodná krajina tohto občana – kolónia – spolu s jeho rodičmi, musí znášať všetky náklady spojené s jeho výchovou a aj prípadným vzdelávaním, ale zisk, celý zisk z jeho práce zhŕňa kolonizátorská krajina, teda tá, ktorá ho zamestnáva. Táto sa ani v najmenšom nepodieľa na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v procese jeho výchovy a vzdelávania v jeho rodnej krajine.
Po dekolonizácii, t. j. po oslobodení sa kolónií spod nadvlády kolonizátorov, mnohí občania dekolonizovaných krajín odchádzajú hľadať prácu do krajín bývalých kolonizátorov. Avšak ani po zbavení sa koloniálnej nadvlády nedochádza k náprave v oblasti bezkompenzačného odčerpávania pracovníkov z bývalých kolónií. Občania dekolonizovaných krajín sú naďalej bezplatne odčerpávaní zo svojich rodných krajín, bez akejkoľvek účasti zamestnávateľskej krajiny na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré na ich výchovu a vzdelávanie vynakladajú ich rodičia spolu s ich rodnou krajinou.
V súčasnosti ekonomicky bohatšie členské, a aj nečlenské krajiny EU, každoročne bezplatne odčerpávajú obrovské množstvá občanov z novopristúpených členských krajín Únie. Zahraničnú pracovnú silu majú stále zadarmo, bez minimálnej účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas dlhoročnej prípravy zahraničných pracovníkov na zapojenie sa do pracovného procesu, bez minimálnej účasti zamestnávateľských krajín na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas dlhoročného procesu výchovy a vzdelávania zamestnávaných zahraničných pracovníkov, nákladov vynaložených v ich rodných krajinách, vynaložených v novopristúpených členských krajinách Únie.
Tieto náklady vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania bezplatne odčerpávaných občanov sú ignorované napriek tomu, že sme s našimi ekonomicky bohatšími súrodencami už dlhých sedemnásť rokov spojení prostredníctvom údajne rovnoprávneho zväzku európskych krajín pod názvom Európska únia.
Tak, ako bola ignorovaná spravodlivá kompenzácia nákladov vynaložených v rodnej krajine otroka počas procesu jeho výchovy či ako bola ignorovaná spravodlivá kompenzácia nákladov vynaložených počas výchovy a vzdelávania občana kolónie za časov európskeho kolonializmu či aj počas obdobia dekolonizácie, presne takým istým spôsobom trvá ignorovanie nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania, ignorovanie nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu v rodnej krajine pracovníka, vynaložených v novopristúpených členských krajinách. Trvá to stále, bez zmeny a naďalej.
Pracovníci odčerpávaní v z novopristúpených členských krajín pracujú v zamestnávateľských krajinách väčšinou v profesiách nezaujímavých pre domáce obyvateľstvo, pracujú za mzdy, ktoré sú vo všeobecnosti nižšie než je priemerná mzda domáceho obyvateľstva.
Vo všeobecnosti sú produktívni občania ekonomicky slabších krajín bezplatne odčerpávaní, sú „bezplatne prenajímaní“ na prácu do ekonomicky silnejších štátov. Bezplatne znamená, že ten, kto týchto odčerpávaných pracovníkov prostredníctvom dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania „vyrobil“, ten, kto ich za cenu obrovských nákladov pripravil do úlohy najuniverzálnejších výrobných prostriedkov, do úlohy pracovníkov, čiže ich rodná krajina spolu s ich rodičmi, tak ten dostáva za prenájom tohto obrovského množstva svojich občanov-pracovníkov jednu veľkú NULU, jedno veľké NIČ.
Znova presne tak isto, ako aj za časov otrokov dovážaných do Ameriky, či za časov predvojnového európskeho kolonializmu, alebo aj obdobia po dekolonizácii, znova dochádza k obrovskej nespravodlivosti. Ani v najmenšej miere nedochádza k spravodlivému vyrovnávaniu sa, k spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas prípravy zahraničných pracovníkov na ich zapojenie sa do pracovného procesu. Nedochádza k spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zahraničných pracovníkov v ich rodných krajinách, nedochádza k spravodlivej kompenzácii týchto nákladov medzi krajinami, ktoré bezplatne pracovnú silu z iných krajín dlhodobo odčerpávajú, a krajinami, ktoré zasa túto pracovnú silu, len na svoje náklady, pripravujú na vstup do pracovného procesu.
Toto odmietanie účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených rodnou krajinou a rodičmi zahraničného pracovníka, vynaložených počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania zahraničného pracovníka, prebieha v nezmenenej podobe už od čias počiatkov kolonializmu v Európe, a vôbec nereaguje na novú situáciu nastolenú neustále napredujúcim vedecko-technickým vývojom či neustálymi politicko-ekonomickými zmenami v spoločnosti, nereaguje na stále sa meniacu a vyvíjajúcu sa situáciu nielen v Európe, ale na celom svete.
A podobne aj občania novopristúpených členských krajín ako pracovná sila sú tiež v masovej miere bezplatne odčerpávaní zo svojich rodných krajín, sú odčerpávaní bohatšími členskými i nečlenskými krajinami Únie, bez najmenšej snahy ich zamestnávateľských krajín o spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania, nákladov vynaložených v rodných krajinách týchto odčerpávaných občanov.
Neustále stúpajúce náklady vynaložené počas dlhodobej prípravy zahraničných občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu – stúpajúce aj z dôvodu neustále rastúcich nárokov na úroveň ich vzdelania – teda vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania, sú naďalej ignorované zo strany ich zamestnávateľských krajín, zo strany ekonomicky bohatších členských i nečlenských krajín Únie, zo strany tých, ktorým ich zamestnávanie prináša obrovské zisky.
Zamestnávateľskými krajinami týchto zahraničných pracovníkov z novopristúpených členských krajín sú tieto zisky vďačne prijímané, avšak ich účasť na spravodlivej kompenzácii nákladov, vynaložením ktorých tieto zisky vznikli, je už odmietaná. Odmietaná napriek univerzálnemu ekonomickému zákonu, že náklady vynaložené za účelom dosiahnutia zisku sa kompenzujú práve z tohto zisku.
Zamestnávanie zahraničných občanov z novopristúpených členských krajín Únie ušetrí ich zamestnávateľským krajinám obrovské náklady, ktoré by museli ináč vynaložiť na výchovu a vzdelávanie občanov z radov vlastného obyvateľstva, v prípade, ak by nemali k dispozícii zahraničných pracovníkov.
A náklady na prípravu pracovníkov z radov vlastného obyvateľstva by ich vyšli niekoľkokrát viac, ako náklady vynaložené na prípravu zahraničných pracovníkov v ich rodných krajinách. Vyšli by ich viac z toho dôvodu, že náklady vynakladané na výchovu a vzdelávanie v ekonomicky bohatších krajinách sú vyššie než v ekonomicky chudobnejších krajinách. Napr. aj z dôvodu vyšších miezd v týchto bohatších krajinách, teda aj vyšších miezd pedagógov zabezpečujúcich vzdelávanie mladých ľudí.
Pri zamestnávaní zahraničných pracovníkov nie je pre ekonomicky bohatšie členské krajiny Únie prínosom len úspora nákladov, ktoré by museli vynaložiť na výchovu a vzdelávanie pracovníkov z radov vlastných občanov, v prípade, ak by nemali k dispozícii zahraničných pracovníkov.
Práca zahraničných občanov prináša štátnym rozpočtom zamestnávateľských krajín aj zisk vo forme dane zo mzdy týchto pracovníkov, títo zahraniční občania ich štátne rozpočty napĺňajú aj daňou z pridanej hodnoty a taktiež spotrebnou daňou, keďže v zamestnávateľskej krajine sú aj ubytovaní, a teda si tu platia ubytovanie, kupujú výrobky a iné služby, a kúpou výrobkov a služieb vytvárajú pozitívny tlak na zamestnávanie ďaľších občanov – ktorí tieto výrobky a služby zabezpečujú – prinášajúcich ďaľšie dane do štátneho rozpočtu zamestnávateľskej krajiny.
Všetky novopristúpené členské štáty Únie, všetky krajiny sveta, z ktorých ich občania odchádzajú za prácou do ekonomicky bohatších krajín, do krajín s vyššími mzdami, sa stávajú mamutími fabrikami, obrovskými továrňami či podnikmi na prípravu či výrobu najuniverzálnejších či najdokonalejších výrobných prostriedkov, ktoré označujeme pojmom „pracovník“.
A tieto výrobné prostriedky, týchto pracovníkov – „vyrobených“ len na náklady rodičov a štátnych rozpočtov ich rodných krajín – potom „bezplatne zapožičiavajú“ či „bezplatne prenajímajú“ ekonomicky bohatším krajinám. Spojenie slov „bezplatne zapožičiavajú“ či „bezplatne prenajímajú“ je použité preto, pretože tie bohatšie krajiny, v ktorých sa občania z chudobnejších krajín zamestnajú, sa už ani v najmenšej miere nepodieľajú na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené pri výrobe týchto výrobných prostriedkov, nepodieľajú sa na kompenzácii nákladov, ktoré boli teda vynaložené počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania týchto budúcich pracovníkov v ich rodných krajinách.
Naše novopristúpené členské krajiny sú v určitom zmysle slova tiež takými obrovskými globalistami, obrovskými globálnymi hráčmi. Len s tým rozdielom, že zatiaľ čo tí praví globalisti presúvajú svoje výrobné prostriedky do iných krajín, aby im priniesli čo najväčší zisk, tak naše krajiny síce presúvajú svoje výrobné prostriedky, svojich pracovníkov, tiež do iných krajín, ale nemajú z toho ani ten najmenší zisk. Práve naopak, majú z toho obrovské straty. Možno povedať, že tie naše novopristúpené členské krajiny sú takí charitatívni globalisti či globalisti s charitou.
Ak vyrobíte hocijaký výrobok, hocijaký výrobný prostriedok, tak ho prenajímate tak, aby sa vám v jeho prenájme vracala tak jeho výrobná cena, ako aj určitý zisk z prenájmu. Ak vyrábate nákladné automobily, môžete ich priamo predať alebo ich prenajímate za určitý mesačný prenájom, a v každej mesačnej splátke je zahrnutá tak splátka výrobných nákladov tohto nákladného automobilu, ako aj určitý primeraný zisk prenajímateľa. Ak vyrábate napr. sústruhy či lietadlá, tak ich potom tiež prenajímate takým spôsobom, že v mesačnej splátke prenájmu sú zahrnuté tak splátka výrobných nákladov tohto výrobného prostriedku, ako aj určitý primeraný zisk výrobcu-prenajímateľa. A takýto postup sa uplatňuje pri prenajímaní ľubovoľného výrobného prostriedku, pri prenajímaní každého výrobného prostriedku.
Jedine jeden jediný výrobný prostriedok na svete sa prenajíma za nulovú cenu. Ten najuniverzálnejší či najdokonalejší. Prenajíma sa tak, že jeho nájomca neplatí v prenájme žiadnu splátku jeho výrobných nákladov, a ani primeraný zisk prenajímateľovi. A tým najuniverzálnejším či najdokonalejším výrobným prostriedkom je „pracovník“, ktorého počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania „vyrobila“ jeho rodná krajina spolu s jeho rodičmi.
Tieto dva subjekty – rodná krajina a rodičia – pripravia počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania budúceho pracovníka rodnej ekonomiky. Napriek tomu, že štát spolu s rodičmi – za cenu vysokých nákladov – pripravia mladého človeka do roly budúceho pracovníka, v prípade jeho odchodu za prácou do zahraničia už žiadnym spôsobom nedochádza k návratu týchto výrobných nákladov tým, ktorí ich vynaložili, teda nedochádza ku spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré rodičia a rodná krajina tohto pracovníka vynaložili počas dlhodobého procesu jeho výchovy a vzdelávania.
Tento dlhodobo zaužívaný či skôr zneužívaný postup vyrovnávania či lepšie nevyrovnávania sa s nákladmi vynaloženými počas prípravy pracovníka je uplatňovaný len pri tomto výrobnom prostriedku, len pri výrobku „pracovník“. Nevyrovnávaním sa za tieto výrobné náklady – za náklady vynaložené v dlhodobom procese jeho výroby, teda v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania – dochádza k porušeniu úplne základného ekonomického pravidla o tom, že náklady vynaložené na dosiahnutie zisku sú uhrádzané práve z tohto zisku, teda zo zisku, ktorý vznikol vďaka vynaloženiu týchto nákladov.
Veď práve vďaka vynaloženiu týchto nákladov bol pripravený pracovník, ktorý svojou prácou prináša zisk štátnemu rozpočtu zamestnávateľskej krajiny. Čiže z tohto zisku by sa mali spravodlivo kompenzovať náklady vynaložené počas dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu. A na kompenzácii týchto nákladov, na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov, by sa mal teda podieľať každý, komu tento pracovník priniesol zisk, každý, kto tohto pracovníka zamestnáva, každá krajina, ktorá tohto pracovníka zamestnáva v svojej ekonomike, každá krajina, ktorej zamestnávanie tohto zahraničného pracovníka pomáha napĺňať jej štátny rozpočet, ktorej práca tohto zahraničného pracovníka prináša zisk.
Nasledujúci príspevok: „A13.4- Jedny členské krajiny Únie žijú aj na úkor druhých“
Celá debata | RSS tejto debaty