Založ si blog

A13. 1- Globalizácia zviditeľňuje neriešený problém medzištátnej pracovnej migrácie

Obsah predchádzajúceho príspevku: A13- Nepriaznivé dopady medzištátnej pracovnej migrácie“. Odchodom občana za prácou do zahraničia tratí štát nielen na nákladoch, ktoré vynaložil v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania, ale prichádza aj o pracovníka, ktorého práca vytvára hodnoty, ktorý prináša ekonomike zisk v podobe daní odvádzaných do štátneho rozpočtu, a ktorý taktiež zabezpečuje odvody pre zdravotný a dôchodkový systém.

 ——————————————————————————————————————–

Globalizáciou označujeme čoraz intenzívnejšie  prepájanie jednotlivých ekonomík sveta, vo všetkých ich oblastiach. Cieľom tohto intenzívnejšieho prepájania je dosiahnutie vyššieho ekonomického rastu, vyššej efektivity výroby, vyššej produktivity, a, samozrejme, aj vyšších ziskov.

Prepájanie ekonomík sa deje v obchode, vo výrobe, v doprave, vo výskume a vývoji … v celej ekonomike, v každom jej odvetví. A tak ako každý jav má  dobré aj zlé stránky, pozitíva a negatíva, tak aj globalizácia priniesla so sebou niektoré negatívne skutočnosti.

 

Jedna z tých negatívnych čŕt, výraznou mierou charakterizujúcich globalizáciu, bola pre národné ekonomiky známa už pred globalizáciou, ale keďže rozsah škodlivých následkov tejto nepríjemnej vlastnosti bol pre krajiny, ktorých sa týkal, relatívne malý, tak sa to neriešilo, neprikladal sa tomu až taký význam.

Až príchod globalizácie, príchod väčšej previazanosti národných ekonomík, bol tým, čo túto zápornú črtu zosilnilo. A tou negatívnou črtou, tou nepriaznivou skutočnosťou, tým škodlivým prejavom, ktorý existoval už pred globalizáciou, ale ktorý práve globalizácia v nebývalej miere zosilnila, bolo neriešenie negatívnych dôsledkov medzištátnej pracovnej migrácie.

Samotný faktor existencie medzištátnej pracovnej migrácie nie je nepríjemný či negatívny jav. Medzištátna pracovná migrácia je prirodzený jav, ktorý sa bude zákonite – neustálym vedecko-technickým rozvojom, neustálym napredovaním spoločnosti – len zosilňovať. Nepríjemnými sú však pre ekonomiky mnohých štátov niektoré neriešené dôsledky medzištátnej pracovnej migrácie.

 

Medzištátna pracovná migrácia existovala aj pred globalizáciou, ona existuje vlastne už odvtedy, odkedy existujú štáty.  Ona existuje už pár tisícročí. No do čias globalizácie nebola spájaná s nejakými väčšími problémami ekonomík tých krajín, z ktorých ich občania odchádzali za prácou do zahraničia. Totiž to množstvo produktívnych občanov, ktorí zo svojej rodnej krajiny odchádzali za prácou do zahraničia, bolo v porovnaní s tými, ktorí ostávali doma a boli tu zapojení do pracovného procesu, zanedbateľné. Medzištátna pracovná migrácia bola dlhý čas na veľmi nízkej úrovni.

Stáročia ubiehali, okrem koní a lodí sa na prepravu osôb začali používať vlaky, automobily, autobusy, lietadlá, doprava bola čoraz modernejšia, a cestovanie čoraz rýchlejšie, pohodlnejšie a lacnejšie. Počet ľudí odchádzajúcich za prácou do zahraničia sa rapídne zvyšoval, medzištátna pracovná migrácia nadobudla nový rozmer.

A globalizácia bola tým, čo medzištátnu pracovnú migráciu posunulo na ešte vyššiu úroveň. Obrovské množstvá ľudí odchádzajú za prácou do zahraničia, pričom hlavný smer tohto prúdu občanov je v drvivej väčšine prípadov určený skutočnosťou – z ekonomicky chudobnejších krajín s nižšími mzdami do ekonomicky bohatších krajín s vyššími mzdami.

 

Odchádzajúcich je čoraz viac a viac, a krajiny, ktoré týchto odchádzajúcich občanov dlhodobo vychovávali a vzdelávali, ktoré ich týmto spôsobom pripravovali na zapojenie sa do pracovného procesu, čoraz viac a viac strácajú na nákladoch vložených do tohto dlhodobého procesu ich výchovy a vzdelávania, čoraz viac strácajú na nákladoch vynaložených počas ich dlhodobej prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu.

Tieto náklady, vynakladané na výchovu a vzdelávanie odchádzajúcich občanov,  to už nie sú náklady vynaložené na jednotlivcov, či desiatky, stovky, resp. tisícky občanov. To sú už náklady rodných krajín, ktoré vynaložili na desaťtisíce, státisíce či milióny svojich odídených občanov. A takéto náklady, dlhodobé a každoročné, náklady na výchovu a vzdelávanie týchto občanov odchádzajúcich za prácou do zahraničia, to sú predsa obrovské finančné prostriedky čerpané zo štátneho rozpočtu ich rodnej krajiny. To sú náklady, ktoré sa odchodom týchto občanov za prácou do zahraničia menia na narastajúcu stratu. A čím sú občania v zahraničí dlhšie, tým je tá strata väčšia, tým je ten odchod občanov pre ekonomiku ich rodnej krajiny bolestnejší.

Totiž, ak sa po ukončení dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania zamestná občan v ekonomike rodnej krajiny, tak náklady, ktoré naňho jeho rodná krajina vynaložila počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania, sa jej vracajú späť do jej štátneho rozpočtu, hlavne prostredníctvom dane zo mzdy občana, ale aj prostredníctvom ďaľších daní, takých, akými sú daň z pridanej hodnoty, ktorá sa do štátneho rozpočtu odvádza vždy vtedy, keď si občan zo svojich zarobených peňazí, zo svojej mzdy, kúpi nejaký výrobok alebo zaplatí určitú službu, a tiež aj spotrebná daň, ktorá sa do štátneho rozpočtu odvádza vždy pri kúpe určitých, štátom určených komodít (motorové palivá ako benzín a nafta, elektrická energia, plyn, uhlie, alkoholické nápoje, tabakové výrobky). Daň zo mzdy odvádza  zamestnaný občan obvykle pravidelne každý mesiac. Týmto spôsobom, svojou prácou v rodnej ekonomike, tak vracia do štátneho rozpočtu náklady, ktoré vynaložila jeho rodná krajina počas dlhodobého procesu jeho výchovy a vzdelávania, počas jeho dlhodobej prípravy na vstup do pracovného procesu.

 

Ale ak odíde občan za prácou do zahraničia, tak vtedy daň zo mzdy odvádza do cudzieho štátneho rozpočtu, a náklady, ktoré boli vynaložené na jeho výchovu a vzdelávanie, sa tak rodnej krajine nevracajú. A keď je občan v cudzom štáte zamestnaný, tak je tu aj s veľkou pravdepodobnosťou ubytovaný, v tomto štáte míňa aj časť zo svojej mzdy na kúpu rozličných výrobkov a služieb, napr. si platí si nájom za ubytovanie, kupuje si potraviny, palivo do automobilu atď., a takýmto spôsobom odvádza do štátneho rozpočtu cudzej krajiny aj daň z pridanej hodnoty (DPH) a spotrebnú daň.

Nejde tu teda len o stratu nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie týchto odchádzajúcich občanov. K týmto stratám treba prirátať aj straty z potenciálnej dane zo mzdy, ktorú by títo občania odvádzali do štátneho rozpočtu svojej rodnej krajiny, ak by v nej pracovali. O strate vo forme odvodov na zdravotné a dôchodkové poistenie už ani nehovoriac. Čím je počet občanov odídených z danej krajiny väčší, tým je to väčšia strata pre ekonomiku ich rodnej krajiny. A takéto veľké straty pôsobia devastačne na každú ekonomiku, z ktorej občania odchádzajú.

 

Ak je ten počet občanov odchádzajúcich za prácou väčší ako počet občanov prichádzajúcich za prácou z iných krajín, tak krajinu môžeme označiť ako čistého vývozcu pracovnej sily. Takýmito čistými vývozcami pracovnej sily sú všetky novopristúpené členské krajiny Únie. Medzi najväčších vývozcov pracovnej sily v Európe patrí Ukrajina, Poľsko a Rumunsko.  Naopak, čistými príjemcami či čistými dovozcami pracovnej sily sú zasa ekonomicky bohatšie krajiny, do ktorých zo zahraničia viac občanov za prácou prichádza, než z nich za prácou do zahraničia odchádza napr.: Anglicko, Nemecko, Rakúsko, Francúzsko, Švédsko, Švajčiarsko, Holandsko, Dánsko a ďaľšie.

V drvivej väčšine prípadov občania odchádzajú z ekonomicky chudobnejších krajín, z krajín s nízkymi mzdami, do tých ekonomicky bohatších krajín, do krajín s vyššími mzdami. A do tých ekonomicky chudobnejších krajín prichádzajú zas občania z krajín, ktorých stav ekonomík je ešte na nižšej úrovni, v ktorých sú mzdy ešte nižšie než nízke. Napr. z Čiech odchádzajú občania pracovať do Nemecka, zo Slovenska zasa do Čiech a do Nemecka, a z Ukrajiny odchádzajú pracovať na Slovensko, do Čiech a aj do Nemecka. V Nemecku sú mzdy najvyššie a postupne, smerom na východ, klesajú.

Čím je rozdiel medzi počtom občanov odchádzajúcich z rodnej krajiny a počtom do nej prichádzajúcich zo zahraničia väčší, tým je to škodlivejšie pre ekonomiku danej krajiny. Odchod občanov vo väčších množstvách veľmi nepríjemným spôsobom poznačuje ekonomiku ich rodnej krajiny.

Áno, aj kvôli tomuto ľudia odsudzujú globalizáciu. Kvôli tomu, že z ich ekonomiky odchádza množstvo občanov do inej bohatšej ekonomiky, a oni správne vidia, že je to každoročne sa opakujúca strata štátneho rozpočtu ich rodnej krajiny, rozpočtu, do ktorého prispievajú všetci.

Ale tie straty, vzniknuté týmto spôsobom, to nie je vina medzištátnej pracovnej migrácie, a tak isto to nie je ani vina globalizácie, počas ktorej medzištátna pracovná migrácia dosiahla svoj vrchol.

 

Globalizácia s tou stratou štátnych rozpočtov vzniknutých odchodom produktívnych občanov za prácou do zahraničia nemá nič spoločné, tieto straty štátnych rozpočtov predsa vznikali už dávno pred globalizáciou, ale práve globalizácia  škodlivý účinok týchto strát – sprevádzajúcich medzištátnu pracovnú migráciu od samého počiatku jej vzniku a existujúcich, aj keď v oveľa menšom rozsahu, už dávno pred globalizáciou – podčiarkla a zvýraznila tak, že sa to už nedá ďalej prehliadať.

Práve preto, že tento problém už nejde prehliadať a naďalej ignorovať, že už nejde prehliadať škodlivé a devastačné účinky jeho dopadu na ekonomiky krajín, ktoré sú ním postihnuté, že týmto ekonomikám prináša nielen obrovské finančné straty v podobe nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občanov odchádzajúcich za prácou do zahraničia, ale aj straty tak v súčasnosti potrebnej pracovnej sily, tak práve preto je potrebné tento problém riešiť.

Jeho riešenie, riešenie doterajšieho bezplatného odčerpávania lacnej pracovnej sily bohatšími ekonomikami, riešenie odčerpávania zahraničných pracovníkov bez spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených počas ich dlhodobej prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu v ich rodných krajinách, teda nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania, by iste prispelo k zmierneniu narastania rozdielov medzi tými najbohatšími a tými najchudobnejšími krajinami. Medzi najbohatšími a najchudobnejšími krajinami nielen v rámci EU či Európy, ale medzi najbohatšími a najchudobnejšími krajinami v rámci celého sveta.

 

Nielen narastajúci počet odchádzajúcich občanov, ale aj narastajúci rozdiel medzi počtom odchádzajúcich rodných občanov a počtom prichádzajúcich zahraničných občanov robí ekonomikám jednotlivých ekonomicky chudobnejších krajín čoraz väčší problém, ktorý nielenže ochudobňuje ich štátne rozpočty o peniaze vynaložené v procese dlhodobej výchovy a vzdelávania týchto odchádzajúcich občanov, ale ich oberá aj o tak nedostatkovú pracovnú silu, oberá ich o potenciálne dane, ktoré by sa do ich štátnych rozpočtov dostávali pri zamestnávaní sa týchto odchádzajúcich občanov v ekonomike rodnej krajiny. A riešenie zatiaľ nikto neponúka.

Ale skutočne je to bezvýchodiskový problém? Naozaj by sa tomu nedalo pomôcť? Je to naozaj neriešiteľné?  Neriešiteľné tak, ako prekonanie rýchlosti svetla či meniaca sa slnečná aktivita, s ktorými si človek – zatiaľ – nevie rady?

Riešiť by to išlo. Netreba nič špeciálne vymýšľať, stačí len dodržiavať základné ekonomické pravidlá – pravidlo o tom, že náklady sa kompenzujú zo zisku, ktorý bol ich vynaložením dosiahnutý –  a iniciovať spoluprácu krajín, ktorých sa tento problém týka. Teda nielen tých, ktoré sú čistými vývozcami pracovnej sily, ale aj tých, ktoré sú jej čistými dovozcami.

Veď ak štát zamestnáva v svojej ekonomike zahraničného občana, tak jeho práca mu, pochopiteľne, prináša zisk. Z tohto zisku by sa mali teda spravodlivo kompenzovať aj náklady, vynaložením ktorých tento zisk vznikol. A bez nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zahraničného pracovníka, teda bez nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy tohto zahraničného občana na zapojenie sa do pracovného procesu, by nemohol vzniknúť ani daný zisk.

Globalizácia tento problém – bezkompenzačné odčerpávanie pracovnej sily z ekonomicky chudobnejších krajín krajinami bohatšími – zvýraznila, a na nás, na ľuďoch, je, aby sme ho riešili. A on sa riešiť dá. Riešenie nie je ťažké, dokonca výhodné pre všetkých účastníkov, nielen pre jednu stranu.

 

Čo je to vlastne „pracovník“. Je to, možno, svojim spôsobom povedať: „výrobný prostriedok“, ktorého výrobu zabezpečila rodná krajina občana prostredníctvom dlhodobého procesu jeho výchovy a vzdelávania. 

Rodná krajina občana vynaložila nemalé finančné prostriedky na to, aby ho pripravila na zapojenie sa do pracovného procesu, aby ho pripravila na vykonávanie určitej profesie. Napr. výška finančných prostriedkov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občana do jeho 18. roku dosahuje na Slovensku hodnotu minimálne 82 000 eur [1].

 

Každý výrobný prostriedok si môžete vyrobiť, kúpiť alebo prenajať. Človeka ako výrobný prostriedok si nemožno kúpiť, ale je možné si ho ako výrobný prostriedok prenajať, napr. si prenajmete pracovníka bezpečnostnej agentúry na stráženie nejakého objektu alebo si prenajmete opatrovateľku detí z firmy zabezpečujúcej takúto službu. .

Bezpečnostnej agentúre neplatíte za prenájom len sumu zahŕňajúcu mzdu jej pracovníka, ale jej za prenájom tohto pracovníka zaplatíte väčšiu sumu, zahŕňajúcu aj náklady firmy na jeho zaučenie sa na danú prácu, na administráciu tohto pracovníka a pod.(energie vo firme, nájom budovy v ktorej firma sídli, voda, upratovačky a i.), a samozrejme je v prenájme tohto pracovníka zahrnutý aj zisk jeho zamestnávateľskej firmy, teda zisk bezpečnostnej agentúry (pozri [2]:  C3- Porovnanie štátu a podnikateľskej firmy na príklade bezpečnostnej agentúry).

Tak isto firma, ktorá zabezpečuje opatrovateľky detí alebo starých ľudí, neprenajíma tieto opatrovateľky len za cenu ich mzdy, ale v cene ich prenájmu je zahrnutá aj administrácia týchto opatrovateliek, teda náklady firmy spojené s ošetrovateľkou, a tak isto je v tomto prenájme opatrovateľky zahrnutý aj určitý zisk firmy, ktorá opatrovateľku prenajíma. A takýchto príkladov firiem poskytujúcich služby v určitej oblasti spočívajúce v prenájme pracovníkov, by sme našli veľa. Napr. firma poskytujúca právnikov atd´.

Pracovníci týchto firiem sú prenajímaní ako výrobné prostriedky, ktoré prinášajú svojim firmám zisk, a ktoré sú svojimi zamestnávateľským firmami prenajímané za účelom poskytovania určitých služieb.

 

A aj občan, ktorý odchádza za prácou do zahraničia, nie je nič iné, len výrobný prostriedok, ktorý dlhodobým procesom výchovy a vzdelávania vyrobil jeho výrobca, teda jeho rodná krajina spolu s rodičmi daného pracovníka. Označme si tohto výrobcu  ako firmu „Štát & Rodičia“. Rodná krajina spolu s rodičmi tohto občana – teda firma „Štát & Rodičia“ – ho pripravili na zapojenie sa do pracovného procesu, a ak občan odíde za prácou do zahraničia, tak to nie je nič iné, ako prenajatie tohto výrobného prostriedku, výrobného prostriedku „pracovník“, tej krajine, ktorá ho zamestná v svojej ekonomike.

Teda výrobca tohto výrobného prostriedku – firma „Štát & Rodičia“ – ho prenajal, a vo výške prenájmu tohto pracovníka by nemala byť zahrnutá len jeho mzda, ale v sume prenájmu by mali byť logicky zohľadnené aj náklady výrobcu, náklady toho, kto pripravil tohto občana na vykonávanie pracovného procesu, teda vo výške prenájmu by mali byť zahrnuté aj náklady firmy „Štát & Rodičia“.

Veď súčasťou prenájmu tohto pracovníka do zahraničia nie je len mzda pracovníka, ale aj náklady jeho výrobcu, t. j. náklady firmy „Štát & Rodičia“, vynaložené počas prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda náklady vynaložené počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania občana. A samozrejme, tak ako aj u iných firiem, ktoré prenajímajú svojich pracovníkov – napr. bezpečnostná agentúra či firma zabezpečujúca opatrovateľky detí  – by do sumy prenájmu pracovníka mal byť okrem jeho mzdy a nákladov s ním spojených zahrnutý aj určitý primeraný zisk prenajímateľskej firmy.

 

Čiže, nielenže by mal občan ako pracovník zamestnaný v zahraničí dostávať za svoju prácu mzdu, ale súčasne by mal jeho „výrobca“ a zároveň jeho prenajímateľ  – jeho rodná krajina spolu s jeho rodičmi,  t. j. firma „Štát & Rodičia“ – dostávať určitý poplatok, ktorý nielenže zohľadňuje náklady prenajímateľskej firmy „Štát & Rodičia“, náklady  vynaložené počas dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, ale by v tomto poplatku mal byť zahrnutý aj primeraný zisk tejto firmy, čiže primeraný zisk rodnej krajiny tohto občana z jeho prenajatia zahraničnej zamestnávateľskej krajine.

V súčasnosti dochádza len k tomu, že občan ako výrobný prostriedok „pracovník“ dostáva v zahraničí mzdu, ale k spravodlivej kompenzácii nákladov firmy, ktorá tohto občana na svoje náklady pripravila na vykonávanie pracovnej činnosti, už nedochádza. Touto firmou je rodná krajina tohto občana spolu s jeho rodičmi. O zisku firmy – ktorý by mal byť zahrnutý do prenájmu tohto pracovníka, podobne ako je to v prípade pracovníka bezpečnostnej agentúry, či prenájmu pracovníčky firmy zabezpečujúcej opatrovanie detí – už ani nehovoriac.

Ale veď potom prenajímateľská firma tohto pracovníka – teda firma „Štát &Rodičia“ – na tom finančne stráca. Ona, vynaložením značných nákladov, pripraví občana na zapojenie sa do pracovného procesu, ale ak sa takto pripravený občan ako pracovník zapojí do pracovného procesu v zahraničí, tak jediné k čomu dochádza je to, že dostáva mzdu za svoju prácu. Ale ten, kto tohto občana, tohto pracovníka, pripravil na zapojenie sa do pracovného procesu – t. j. firma „Štát & Rodičia“– tak tomu sa absolútne nevracia nič z nákladov, ktoré vynaložil počas dlhodobej prípravy tohto občana na jeho zapojenie sa do pracovného procesu. A čím viac pracovníkov  odíde do zahraničia, tak tým dochádza  k väčším stratám výrobcu, teda tým dochádza k väčším stratám firmy „Štát & Rodičia“.

 

Ak si môže bezpečnostná agentúra, ktorá je podnikateľským subjektom, premietať náklady vynaložené počas prípravy občana na vykonávanie pracovníka ochrany do výšky prenájmu tohto pracovníka, tak potom aj štát, ktorý je tiež podnikateľským subjektom, má také isté právo premietať náklady vynaložené počas dlhodobého procesu prípravy svojho občana na zapojenie sa do pracovného procesu do sumy jeho prenájmu inej ekonomike. A, samozrejme, to isté sa týka aj primeraného zisku prenajímateľa, t. j. primeraného zisku rodnej krajiny pracovníka.

Veď tie náklady na výchovu a vzdelávanie občana sú predsa platené z nášho spoločného mešca, z nášho štátneho rozpočtu, a na tie peniaze v ňom sa skladáme všetci. A ak sa nám tie náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie nášho občana zamestnaného v zahraničí nevrátia, tak je to naša spoločná strata.

 

Daný stav nie je normálnym stavom ekonomických vzťahov medzi tou krajinou, ktorá pracovníka poskytuje, a tou, ktorá ho využíva, ktorá ho zamestnáva. Z dlhodobého hľadiska je to pre krajinu, ktorá týchto pracovníkov vychováva, vzdeláva a následne „bezplatne prenajíma“ na prácu do zahraničia, neudržateľný stav. Je predsa nemysliteľné, aby jedny krajiny financovali dlhodobý proces výchovy a vzdelávania tých občanov, ktorí sú potom bezplatne odčerpávaní ekonomikami iných štátov. Vedie to k čoraz väčšiemu poškodzovaniu a postupnej devastácii ekonomík rodných krajín týchto odchádzajúcich občanov.

Aj kvôli neriešeniu tohto negatíva medzištátnej pracovnej migrácie – kvôli bezkompenzačnému odčerpávaniu pracovnej sily – pozerá mnoho ľudí na globalizáciu krivým okom.

 

Napriek tomu, že globalizácia má svoje muchy, tak za toto bezplatné odčerpávanie pracovnej sily nemôže. Globalizácia nemôže za to, že nedochádza ku spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občanov jedných krajín odchádzajúcich za prácou do druhých krajín. Globalizácia tento negatívny jav, existujúci už tisícročia, existujúci už od vzniku medzištátnej pracovnej migrácie, globalizácia ho len zviditeľnila.

A tak ako každý proces prináša so sebou pozitíva, tak isto prináša aj negatíva. A ak má byť význam nejakého procesu naozaj pre ľudí pozitívny, tak sa musia čo najviac eliminovať tie jeho negatívne sprievodné javy. Pretože ak tento proces v konečnom dôsledku prinesie viac škody ako úžitku, tak potom nemá pre človeka význam.

 

Napr. zoberme si takú uhoľnú elektráreň, ktorá vyrába elektrickú energiu pre okruh občanov do vzdialenosti 100 km. Nech majiteľ elektrárne, v záujme vyššieho zisku, nenamontuje ochranné filtre, ktoré pri spaľovaní uhlia a následnej výrobe elektrickej energie zabraňujú vylučovaniu škodlivín. Povedzme, že do okruhu 20 km od elektrárne budú tieto škodlivé splodiny dopadať na zemský povrch. Teda ľudia bývajúci do vzdialenosti 20 km budú mať znečistené ovzdušie, škodlivé látky im budú poškodzovať pľúca, stromy budú vysychať, skrátka, odnesie si to životné prostredie do vzdialenosti 20 km od elektrárne, odnesie si to zdravie ľudí, odnesie si to príroda.

A tí ostatní, ktorí bývajú vo väčšej vzdialenosti ako 20 km od elektrárne budú už bývať v relatívne čistom prostredí, bez dopadu škodlivých látok. Tí, ktorí bývajú do 20 km od elektrárne budú síce využívať elektrickú energiu z tejto elektrárne, ale budú aj trpieť zdravotnými následkami. A na ich sťažnosti im majiteľ elektrárne, ako aj tí bývajúci v okruhu 20-100 km, tí s čistým ovzduším, povedia: „Čo sa sťažujete, buďte radi, všetci máme predsa elektrickú energiu. Tak si to vážte a nesťažujte sa.“

Tá uhoľná elektráreň sama osebe je dobrá vec, pretože prináša elektrickú energiu všetkým občanom do vzdialenosti 100 km od elektrárne. To, čo je na nej negatívne, to je to, že nemá ochranné filtre proti vylučovaniu škodlivých častíc do ovzdušia, a tak poškodzuje občanov, bývajúcich najbližšie elektrárni, ničí im zdravie, ničí životné prostredie v okolí elektrárne.

Čiže to vylučovanie škodlivín pri výrobe elektrickej energie v uhoľnej elektrárni je negatívnym javom, hoci výroba elektrickej energie je pozitívnym procesom prospešným pre ľudí. A toto negatívum treba odstrániť, a to namontovaním filtrov na komíny elektrárne. Zisk majiteľa elektrárne sa zníži o cenu filtrov, ale proces výroby energie sa zakúpením a namontovaním filtrov zbaví toho negatíva, teda sa zbaví vylučovania škodlivín do ovzdušia, ako aj poškodzovania zdravia ľudí bývajúcich v blízkosti elektrárne.

 

A tak ako sa výroba elektrickej energie v uhoľnej elektrárni stáva maximálne užitočnou vecou v prospech občanov až po namontovaní filtrov zabraňujúcich vylučovaniu škodlivých látok do ovzdušia, tak isto je to aj pri medzištátnej pracovnej migrácii.

 

Medzištátna pracovná migrácia je proces, ktorého intenzita bude vývojom ľudstva stále stúpať. Je to proces symbolizujúci prepojenosť ekonomík jednotlivých štátov, proces, ktorý je symbolom rozvoja svetovej ekonomiky. Proces, ktorý vo svojej podstate ľuďom neškodí, naopak, ktorý je symbolom posúvania sa ľudstva dopredu.

Ale ak má byť tento proces ľuďmi pozitívne vnímaný, ak má byť pre všetkých ľudí prospešný, tak sa musia riešiť narastujúce negatíva, ktoré ho tak, ako aj všetky iné procesy ľudskej činnosti sprevádzajú. A jedným z tých negatívnych znakov, ktoré narastajúcu medzištátnu pracovnú migráciu sprevádzajú, a teda pochopiteľne sprevádzajú aj globalizáciu, je bezplatné či bezkompenzačné odčerpávanie pracovnej sily z ekonomicky chudobnejších krajín ekonomicky silnejšími krajinami.

To bezkompenzačné odčerpávanie pracovnej sily je preto negatívom, pretože pri ňom nedochádza k spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania odčerpávaných pracovníkov, vynaložené v ich rodných krajinách.

 

Medzištátna pracovná migrácia charakteristická pre globalizáciu sama osebe nie je negatívnym javom. Negatívnu nálepku jej v určitom momente jej rastúceho rozsahu prisúdil až značný objem ekonomických strát, ktoré predstavujú náklady rodných krajín vynaložené počas dlhodobej prípravy týchto odchádzajúcich občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, náklady vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania.

Dokiaľ odchádzalo z konkrétnej krajiny len určité zanedbateľné množstvo občanov, zanedbateľné množstvo v porovnaní s celkovým počtom produktívnych občanov danej krajiny zapojených do pracovného procesu v rodnej ekonomike, tak to pre ekonomiku krajiny, z ktorej občania odchádzali, neprestavovalo nejaký závažnejší problém. Áno, negatívny vplyv na ekonomiku krajiny to malo, ale ten vplyv bol minimálny, nie síce zanedbateľný, ale dalo sa nad tým „prižmúriť oko“.

 

Lenže ak to rastúce množstvo odchádzajúcich občanov do zahraničia prekročí určitú hranicu, pokiaľ ten počet odchádzajúcich občanov už nie sú len nejaké jednociferné promile z celkového počtu produktívnych občanov danej krajiny, pokiaľ ten počet odchádzajúcich občanov už dosiahne úroveň percenta či dokonca viacerých percent z celkového počtu produktívnych občanov, ekonomické straty rodnej krajiny – predstavujúce dlhodobé náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie týchto odchádzajúcich občanov –  už nie sú zanedbateľné, tieto straty už predstavujú sumu značne zaťažujúcu ekonomiku danej krajiny, predstavujú sumu, ktorá výrazne ochudobňuje štátny rozpočet rodnej krajiny odchádzajúcich občanov.

A pri tejto úrovni počtu odchádzajúcich občanov sa už medzištátna pracovná migrácia stáva problémom, problémom dosiaľ neriešeným, problémom celou svojou váhou dopadajúcim na ekonomiku rodnej krajiny odchádzajúcich občanov, dopadajúcim na plecia ich spoluobčanov v rodnej krajine.

 

Pravdu povediac, tie ekonomické straty v dôsledku nerentabilne vynaložených nákladov na výchovu a vzdelávanie občana, ekonomické straty krajiny, z ktorej občania odchádzajú za prácou do zahraničia, sa neobjavia až pri väčšom počte občanov. Tie ekonomické straty vznikajú už pri tom prvom odídenom občanovi z krajiny. Lenže v porovnaní z celkovým počtom produktívnych občanov v danej krajine zapojených do pracovného procesu sú tieto straty v prípade odchodu jedného, desiatich či sto občanov nepatrné, zanedbateľné. Až relatívne vysoký počet odídených občanov, až počet odídených občanov od určitej hranice, začína predstavovať pre danú ekonomiku už nie zanedbateľné, ale už znepokojujúce straty.

 

Na Slovensku je približne 2,6 mil. pracujúcich [3]. Podľa analytikov banky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia by v zahraničí mohlo pracovať viac než 350 000 občanov Slovenska:

 

„Slovensko je stále jednoznačne čistým vývozcom pracovnej sily,“ tvrdia analytici banky s tým, že podľa ich odhadov by v zahraničí mohlo pracovať až okolo 10 % populácie v produktívnom veku, čo je viac ako 350.000 Slovákov.“[4]

 

Tých občanov odídených za prácou do zahraničia nie je teda nejaké zanedbateľné množstvo, nejakých pár tisíc, či pár desaťtisíc. Tých občanov sú státisíce, je ich viac než 350 000. Výchova a vzdelávanie každého tohto občana stála minimálne 82 000 eur [1]. To znamená, že náklady vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto občanov vyšli minimálne na:

350 000 x 82 000 eur = 28,7 miliár eur = 29 mld eur

 

A to sú ešte značne podhodnotené náklady vynaložené počas ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu. Pretože v tých 350 000 občanoch odchádzajúcich do zahraničia je množstvo takých, ktorí pre vykonávanie svojej profesie potrebujú vysokoškolské vzdelanie. Napr. lekári či zdravotné sestry, alebo programátori. Na ich výchovu a vzdelávanie sa vynaložili omnoho vyššie náklady než „len tých 82 000 eur“.

Títo občania boli na zapojenie sa do pracovného procesu pripravovaní  počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania, pripravovaní na náklady svojich rodičov a na náklady svojej  rodnej krajiny, teda na náklady všetkých svojich spoluobčanov.

Ale veď to je zhruba jedna desatina produktívnych občanov Slovenska. Títo občania – ak by pracovali na Slovensku – by pomohli vytvoriť približne o jednu desatinu vyšší HDP než je v súčasnosti. Ak by títo občania – táto zhruba jedna desatina produktívnych občanov Slovenska – pracovali na Slovensku, tak by do štátnej pokladnice Slovenska tieklo o jednu desatinu viac daní, než v súčasnosti. O jednu desatinu viac daní z ich miezd, o jednu desatinu viac daní z DPH, ako aj o jednu desatinu viac spotrebnej dane. A, samozrejme, aj o jednu desatinu viac odvodov na dôchodkové poistenie, a tiež aj na zdravotné poistenie. Ako veľmi by to pomohlo súčasným dôchodcom, ako veľmi by to pomohlo zdravotníctvu našej krajiny.

 

Proces presunu občanov za prácou z jednej krajiny do druhej je normálnym procesom, procesom migrácie za prácou. Je to prirodzený jav, charakteristický pre celý svet. Nazývame ho aj medzištátna pracovná migrácia. Samotná pracovná migrácia je proces ktorý bude s rastúcou globalizáciou narastať. Je to normálne, charakteristické pre súčasný stav svetovej ekonomiky, je to dané vývojom. Ľudia budú čoraz viac, v čoraz väčšom počte, odchádzať zo svojich rodných krajín za prácou do zahraničia.

 

Lenže svojím rastúcim rozsahom, narastajúcim počtom odchádzajúcich občanov, sa zväčšuje čoraz viac jedna negatívna črta medzištátnej pracovnej migrácie. Negatívna črta, ktorá sa pri malých množstvách odchádzajúcich občanov neberie do úvahy práve z dôvodu toho malého zanedbateľného množstva odchádzajúcich občanov. Tou negatívnou črtou charakterizujúcou medzištátnu pracovnú migráciu je to, že pri nej nedochádza ku spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania zahraničného pracovníka v jeho rodnej krajine. Vynaložených rodičmi a rodnou krajinou zahraničného pracovníka. Spravodlivou kompenzáciou týchto vynaložených nákladov sa myslí taká kompenzácia, ktorej veľkosť je úmerná času využívania pracovníka v ekonomike zahraničnej zamestnávateľskej krajiny.

Pokiaľ bol počet občanov odchádzajúcich z ich rodných krajín zanedbateľný v porovnaní z počtom produktívnych občanov v ich rodnej krajine, tak to bol tiež negatívny jav, negatívny proces, ale negatívny jav s nie až tak výraznými ekonomickými stratami pre rodnú krajinu odchádzajúcich občanov. Až ich rastúcim počtom sa tento problém, tento negatívny jav, resp. rozsah negatívnych dôsledkov tohto procesu, čoraz viac a viac zväčšoval, ekonomické straty rodných krajín odchádzajúcich občanov – v dôsledku rastúcich nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania – čoraz viac a viac narastali úmerne počtu odídených občanov, a tento problém sa priblížil ku kritickej hranici, ktorej dosiahnutie už znamená vážne problémy pre ekonomiku rodnej krajiny odchádzajúcich občanov.

 

Veľmi pekne by sme to mohli prirovnať ku súčasnému problému s klímou. Problému s jej otepľovaním spojeného so zvyšujúcim sa množstvom skleníkových plynov v atmosfére.

Na problém zvyšujúceho sa množstva skleníkových plynov v atmosfére – hlavne oxidu uhličitého CO2 vznikajúceho predovšetkým spaľovaním fosílnych palív (uhlie, zemný plyn, ropa) – vedci upozorňovali už desiatky rokov. Ale keďže tie negatívne prejavy rastu jeho koncentrácie neboli nejak zvlášt pociťovateľné, nikomu okrem vedcov neprekážali, tak nikto neprikladal význam zvýšenému vylučovaniu oxidu uhličitého do atmosféry. Nikoho to netrápilo.

Až narastajúci počet prírodných živlov a pohrôm, ako aj ich intenzita a rozsah – tornáda, hurikány, topenie ľadovcov a následné zvyšovanie hladiny oceánov, a s tým súvisiace zatápanie nízko položených obývaných i neobývaných území, vlny horúčav, suchá a záplavy s následnou stratou úrody, rozsiahle lesné požiare, prudké búrky, povodne a i.  – ukázal, že niečo, čo sa nikdy neriešilo, čo sa zanedbávalo, začína prinášať nechcené ovocie, začína prinášať obrovské škody. V celosvetovom meradle. A vrátenie situácie do pôvodného stavu je v súčasnosti zrejme len zbožným želaním.

 

A presne tak isto ako sa neprikladal význam zhoršujúcej sa kvalite ovzdušia, presne tak isto nikoho netrápil zväčšujúci sa počet občanov odchádzajúcich z ich rodných ekonomík, nikoho akosi netrápili neustále narastajúce straty ekonomík rodných krajín týchto odchádzajúcich občanov, straty spojené s vynakladaním nákladov v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto odchádzajúcich občanov, vynakladané v ich rodných krajinách.

A ten počet odchádzajúcich občanov dosiahol v prípade mnohých krajín už neúnosnú  úroveň znamenajúcu vysoké straty pre ich ekonomiky. Čoraz vyšší počet odchádzajúcich občanov znamená trvalé poškodzovanie ekonomík ich rodných krajín, poškodzovanie prekračujúce hranice devastácie. Jedinou možnou cestou nápravy z tejto situácie tvrdo zasahujúcej ekonomiky chudobnejších krajín sveta, situácie prispievajúcej k narastaniu ekonomického rozdielu medzi bohatšími a chudobnejšími krajinami sveta, je spoluúčasť krajín zamestnávajúcich zahraničných pracovníkov na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v procese ich dlhodobej výchovy a vzdelávania.

 

Globalizácia  zdôraznila, aký obrovský problém predstavuje odmietanie a vyhýbanie sa účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas dlhodobého procesu prípravy zahraničných občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, teda nákladov vynaložených počas dlhoročného procesu výchovy a vzdelávania zahraničného občana v jeho rodnej krajine, zamestnaného v ekonomike inej než rodnej krajiny.

Globalizácia nie jej príčinou, ona len rozhrnula oponu a v žiari reflektorov ukázala, čo sa odohráva na javisku. A treba sa pýtať kompetentného režiséra, prečo sa to tak odohráva, prečo zvolil taký scénar. A prečo nie taký, ktorý sa bude páčiť všetkým, nielen niektorým.

 

[1] https://ivlcek.blog.pravda.sk/2021/12/28/b4-3-hodnota-nakladov-vynalozenych-na-vychovu-a-vzdelavanie-pracovnika/

[2] https://vlcek.blog.pravda.sk/2021/12/30/c3-porovnanie-statu-a-podnikatelskej-firmy-na-priklade-bezpecnostnej-agentury/

[3] https://www.trend.sk/spravy/prve-naznaky-problemov-pocet-pracujucich-slovakov-rastie-pomalsie

[4] https://www.teraz.sk/ekonomika/pocet-pracujucich-cudzincov-v-sr-je-v/380444-clanok.html?fbclid=IwAR1PwJpYjLiLZVAQjE4GFg7IH8sd%20GoIrMJAUlKh9YzzG63NGFP4ccISDkf0

 

Nasledujúci príspevok: „A13.2- Tradičná rodina a globalizácia si do náruče nepadajú“

 

Ako do slovenského štátneho rozpočtu každoročne priniesť viac než miliardu eur

22.09.2023

Ako pritiahnuť voliča, z podzvoliteľných preferencií sa presekať do parlamentu a do štátneho rozpočtu Slovenska každoročne priniesť oveľa viac než miliardu eur. Cieľom tohto príspevku je upriamiť pozornosť na problematiku, ktorá má v súčasnom tvrdom predvolebnom boji šancu zaujať a prilákať voliča. Zaujať a prilákať nielen niektorého voliča, teda [...]

Záujmy Únie musia byť europoslancovi sväté a nadradené záujmom jeho rodnej krajiny

20.08.2023

Nasledujúci text je prepis časti politickej rozhlasovej diskusie rádia Slovensko: „Sobotné dialógy“ zo soboty 19.8. 2023 v čase 12:10- 13:00: https://www.rtvs.sk/radio/archiv/1134 Čas diskusie: 23:23 Moderátorka: „Pán Uhrík, vy síce teraz hovoríte veľmi zmierlivo o tom, že tá Európska únia, by sa mala, vlastne, iba zmeniť, ale v skutočnosti vy hovoríte [...]

Nezabúdajme na hrôzy vojny, aby sme ich nemuseli vidieť v oveľa hroznejšej

08.05.2023

2. svetová vojna znamenala smrť miliónov nevinných ľudí. Milióny zahynuli kvôli túžbe niekoho ovládnuť svet a stať sa pánom všetkého a všetkých. A v súčasnom ozbrojenom konflikte na Ukrajine hynú občania dvoch susediacich národov. Počas 2. svetovej vojny bojovali jedni po boku druhých proti rozpínajúcemu sa fašizmu. Teraz, však, bojujú proti sebe. [...]

nádvorie, Litterra, Revúca

Neuveriteľná premena zaniknutej školy ľudí ohúri. Očakávajú tam desaťtisíce návštevníkov ročne

23.06.2024 14:00

Špičkové technológie, výnimočné v rámci celej strednej Európy, inštalovali v budove Prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Môžete tam letieť vesmírom na bicykli či stať sa súčasťou komiksu.

michelko

Michelko odmietol diskutovať so Šipošom z hnutia Slovensko

23.06.2024 13:58

Poslanci hnutia Slovensko nie sú podľa Michelka schopní diskutovať.

Viktor Orbán

Orbán chce, aby ústrednou témou maďarského predsedníctva v EÚ bola migrácia

23.06.2024 13:47

Maďarský premiér víta postoj nemeckého kancelára Scholza, ktorý zvažuje možnosti presunutia azylových konaní do krajín mimo EÚ.

UNB / Kramáre / Nemocnica / Urgentný príjem /

Pacient napadol v nemocnici na Kramároch iného pacienta a dvoch zdravotníkov

23.06.2024 11:33, aktualizované: 12:39

Hovorkyňa UNB Eva Kliská ozrejmila, že rodina útočníka sa telefonicky vyhráža fyzickou likvidáciou personálu v nemocnici na Kramároch.

Ivan Vlček

Demokracia plače, jej najväčší ochrancovia sa tomu smejú a kujú ju na svoj obraz.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 56
Celková čítanosť: 110925x
Priemerná čítanosť článkov: 1981x

Autor blogu

Kategórie