Rovní a rovnejší, naivní a vyčuraní

Obsah predchádzajúceho príspevku: „A13.4- Jedny členské krajiny Únie žijú aj na úkor druhých – II. časť“. Na bezplatné odčerpávanie pracovnej sily doplácajú občania tých krajín, z ktorých je pracovná sila odčerpávaná.

—————————————————————————————————-

Všetko sa mení, vyvíja, vedecko-technický pokrok napreduje úžasným tempom, ľudstvo napreduje, len vzťah ekonomika – zahraničný pracovník zostal zakonzervovaný na úrovni stredoveku.

Žiadna ekonomika neberie do úvahy, že tento zahraničný pracovník, tento zahraničný výrobný prostriedok, nebol vyrobený za nulovú cenu, ale na jeho výrobu boli vynaložené nemalé výrobné náklady. Ale veď, predsa výrobné náklady na výrobu nejakého výrobného prostriedku sa kompenzujú zo zisku, ktorý je pomocou tohto výrobného prostriedku dosiahnutý?

Zahraničný pracovník ako výrobný prostriedok zostal vyrobený na náklady svojej rodnej krajiny a náklady svojich rodičov. Počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania vynaložili tí, ktorí  túto výchovu a vzdelávanie zabezpečovali, nemalé finančné prostriedky.

Samotný proces výroby pracovníka, samotný proces prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, trvá veľmi dlhú dobu. Obyčajne v rozmedzí 18-23 rokov. Záleží či má daný pracovník stredoškolské alebo aj vysokoškolské vzdelanie.

Ak uvažujeme, že dĺžka produktívneho obdobia človeka je 45 rokov, teda takúto priemernú dobu je človek počas svojho života zamestnaný, tak možno povedať, že dĺžka obdobia dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania trvá takmer polovicu obdobia, ktoré človek prepracuje od svojho  vstupu do pracovného procesu až po do momentu odchodu do dôchodku. A niekedy aj viac.

Výroba výrobného prostriedku „pracovník“ je veľmi prácna, je veľmi náročná na čas. Je oveľa menej efektívnejšia, oveľa prácnejšia a náročnejšia na čas než výroba hocakého iného výrobného prostriedku.

A s narastaním vedecko-technického pokroku, s príchodom stále nových a nových objavov, technológií, expanziou človeka do kozmického priestoru a posúvaním hraníc ľudského poznania na stále vyššiu a vyššiu úroveň, budú nároky na vzdelávanie človeka neustále rásť, dĺžka obdobia „výroby“ pracovníka – ako výroby najdokonalejšieho a najuniverzálnejšieho výrobného prostriedku – bude neprestajne narastať. A tým sa budú zvyšovať aj náklady tých, ktorí ich vynaložia v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania mladého človeka, v dlhodobom procese „výroby“ pracovníka.

Čím väčšie budú tieto náklady, tým viac vystupuje požiadavka účasti na spravodlivej kompenzácie týchto nákladov, účasti tých, ktorí týchto pracovníkov zamestnávajú v svojich ekonomikách.

Ak porovnáme dĺžku obdobia využívania výrobného prostriedku pre potreby človeka s dĺžkou času potrebného na výrobu tohto výrobného prostriedku, tak vidíme, že „pracovník“ je výrobný prostriedok, ktorého výroba je veľmi náročná na čas.

A pomer dĺžky obdobia využívania človeka ako výrobného prostriedku, teda priemernej dĺžky obdobia počas ktorej je človek zapojený do pracovného procesu, k veľkosti obdobia počas ktorého je človek prostredníctvom dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania pripravovaný k zapojeniu sa do pracovného procesu, má veľmi nízku hodnotu.

Tento pomer – dĺžka obdobia, počas ktorého využívame výrobný prostriedok pre potreby človeka k dĺžke obdobia potrebného k jeho výrobe –  je u bežných výrobkov omnoho vyšší v porovnaní s výrobným prostriedkom „pracovník“. Výroba výrobného prostriedku „pracovník“ je veľmi prácna.

Keďže vývoj ľudstva je nerozlučne spojený s vedecko-technickým vývojom, ktorý v dôsledku prívalu nových a nových informácií a objavov nadobúda vysokú intenzitu, nároky na vzdelanosť človeka stúpajú, a budú stále rásť.

Čiže bude rásť aj dĺžka doby, ktorú človek strávi vzdelávacím procesom.

Vzdelávanie je zabezpečované rodnou krajinou občana. Čím viac bude rásť doba potrebná k vzdelávaniu, tým viac budú rásť finančné náklady na toto vzdelávanie. A tie náklady vynakladá predsa rodná krajina občana.

Doba sa zmenila a stále sa mení. To už nie je stredovek, kedy drvivá väčšina ľudí nepotrebovala k vykonávaniu svojej profesie žiadne vzdelanie, kedy väčšina ľudí nepotrebovala vedieť čítať a písať. Kedy sa skúsenosti potrebné k vykonávaniu danej profesie či remesla získavali priamo v pracovnom procese preberaním skúseností od druhých, už skúsenejších pracovníkov.

Postupne, vplyvom neustáleho vývoja, vplyvom nových a nových informácií, vzrastali aj požiadavky na pracovné zručnosti ľudí, na ich vedomosti. Čoraz nástojčivejšie sa ukazovala požiadavka ovládania čítania a písania.

Nie nadarmo zaviedla v r. 1777 uhorská panovníčka Mária Terézia povinnú školskú dochádzku. Uvedomovala si totiž, aké je vzdelávanie dôležité pre rozvoj štátu, pre rast jeho ekonomiky.

A vplyvom neustáleho vedecko-technického pokroku nároky na vzdelanie pracovníkov čoraz viac vzrastajú, čo kladie rastúce požiadavky na vzdelávací systém krajiny.

Kým pred sto rokmi väčšine pracovníkov v danej krajine vystačila základná škola, teraz je vysoká škola pre mnohých minimom nevyhnutným na vykonávanie danej profesie.

Úmerne tomu ako rastú požiadavky na vzdelanostnú úroveň občanov, úmerne tomu rastú aj náklady vynakladané štátom na ich vzdelávanie.

Čiže rastú náklady vynakladané na výrobu výrobného prostriedku „pracovník“. A čím viac tieto náklady na výrobu pracovníka rastú, tým viac to zaťažuje štátny rozpočet jeho rodnej krajiny, z ktorého sú tieto náklady financované. To znamená, že čím väčší bude vedecko-technický rozvoj, čím väčšie množstvo informácií a poznatkov budú musieť mladí ľudia spracovať, tým bude vzdelávací proces náročnejší, dlhší a drahší.

Náklady vynaložené na vzdelávanie budú stále rásť, ale je to nevyhnutné, ak chceme, aby boli občania náležite pripravení na vykonávanie pracovnej činnosti, ak kladieme dôraz na to, aby sa dokázali vyrovnať s požiadavkami doby a aby boli prínosom pre ekonomiku svojej rodnej krajiny, aby ekonomika ich krajiny dokázala držať krok so svetom.

Čím viac finančných prostriedkov bude teda štát vynakladať – vplyvom rastúcich požiadaviek na odborné vedomosti pracovníkov – na vzdelávanie občanov, tým väčšia bude strata jeho štátneho rozpočtu v prípade odchodu občana za prácou do zahraničia.

A preto sa vyriešenie otázky spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zahraničného pracovníka v jeho rodnej krajine stáva čoraz naliehavejším.

Pretože jeho odchodom za prácou do zahraničia sa tieto stále rastúce náklady znehodnocujú. Zamestnávateľská krajina sa totiž ani v najmenšom nepodieľa na spravodlivej kompenzácii  nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zahraničného pracovníka, a tieto náklady sa tak menia na stratu pre toho, kto ich vynaložil, teda sa menia na stratu pre rodičov a rodnú krajinu tohto zahraničného pracovníka.

Dokiaľ bola medzištátna pracovná migrácia na nízkej úrovni, tak odchod občanov do zahraničia bol pre ich rodnú krajinu síce stratou, ale táto strata, rozložená na plecia všetkých občanov, bola svojím spôsobom akceptovateľná.

V súčasnosti však tá strata pracovnej sily v rámci novopristúpených členských krajinách dosahuje hodnoty, ktoré znamenajú výrazné škody pre ekonomiky ich rodných krajín.

To nie sú len straty nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie týchto pracovníkov, to je aj strata značnej časti pracovnej sily, ktorá chýba v rodných krajinách týchto odchádzajúcich občanov.

To je strata pracovníkov, ktorí svojou prácou vytvárajú hodnoty a prinášajú dane a odvody. Prinášajú daň zo mzdy, a následne – míňaním mzdy – aj daň z pridanej hodnoty, ako aj spotrebnú daň. A, samozrejme, prinášajú odvody na dôchodkové a zdravotné poistenie.

Vydávajú sa čoraz väčšie náklady spojené tak s výchovou, ako aj vzdelávaním mladého človeka, ale ak on po ukončení vzdelávacieho procesu odíde za prácou do zahraničia, potom sa tieto náklady z pohľadu jeho rodnej krajiny menia  na stratu. Stratu tým väčšiu, čím väčšie obdobie prepracuje v zahraničí.

A tento narastajúci problém, problém bezplatného odčerpávania produktívnych občanov z novopristúpených členských krajín ekonomikami bohatších členských i nečlenských krajín Únie, sa vôbec nerieši, ako keby to nikoho nezaujímalo.

Ale ak sa máme pohnúť ďalej – a neplatí to len pre Európu – a prispôsobiť sa vývoju, prispôsobiť sa požiadavke čoraz dlhšieho a intenzívnejšieho vzdelávania kladúceho čoraz vyššie finančné nároky nielen na štátny rozpočet rodnej krajiny, ale aj na rodičov pracovníka, vzdelávania  nevyhnutného kvôli ďaľšiemu napredovaniu spoločnosti, musíme doterajšie ekonomické vzťahy medzi krajinami zmeniť, musíme ich zmeniť tak, ako začíname meniť náš prístup k ochrane klímy. Musíme ekonomické vzťahy medzi krajinami prispôsobiť čoraz naliehavejším morálnym požiadavkám na zmenu týchto vzťahov.

Bez účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania pracovnej sily, bez účasti tých, ktorí vďaka zamestnávaniu tejto pracovnej sily dosahujú svoje obrovské zisky, bude ekonomická priepasť medzi novopristúpenými, ekonomicky chudobnejšími a staršími, ekonomicky bohatšími členskými krajinami EU, naďalej narastať.

Veď, ako sa môže stierať rozdiel medzi ekonomikami členských krajín Únie, ako sa môžu presadiť novopristúpené členské krajiny v konkurenčnej ekonomickej súťaži  s bohatšími členskými krajinami, ak už od samého začiatku tejto súťaže sú novopristúpené členské krajiny jednoznačne silne znevýhodnené tým, že v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania pripravujú pracovnú silu nielen pre svoje ekonomiky, ale každoročne pripravujú aj obrovské množstvá pracovníkov pre ekonomiky bohatších členských krajín Únie.

A týchto pracovníkov, poskytovaných bezplatne bohatším členským krajinám Únie, pripravujú len a len na svoje náklady, bez akejkoľvek účasti príjemcov tejto pracovnej sily, teda bez akejkoľvek účasti bohatších členských krajín Únie na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov.

Novopristúpené členské krajiny sú už na začiatku výrobného procesu zaťažené obrovskými nákladmi vynaloženými na prípravu pracovnej sily nielen pre potreby svojich ekonomík, ale aj pre potreby ekonomík bohatších členských krajín Únie.

Bohatšie členské krajiny tak majú túto položku vstupných nákladov výrobného procesu, teda náklady na zabezpečenie pracovnej sily, nulové, pretože tie náklady nedobrovoľne prebrali na svoje plecia novopristúpené členské krajiny.

A keď jedny krajiny na svojej náklady pripravujú pracovnú silu nielen pre svoje potreby, ale aj pre potreby druhých krajín, tak je potom logické, že náklady výrobného procesu tých krajín, ktoré pracovnú silu pripravujú, sú vyššie než náklady tých krajín, ktorým je táto sila bezplatne poskytovaná.

A keďže náklady vynaložené na prípravu pracovnej sily sa premietajú do ceny výrobku, tak je potom prirodzené, že výrobky ekonomík, ktoré musia vynakladať náklady na prípravu pracovnej sily sú drahšie, než výrobky tých ekonomík, ktorých náklady na zabezpečenie pracovnej sily sú nulové.

Projekt Európskej únie vznikol aj preto, aby sa jednotlivé členské krajiny posunuli vzájomne výhodnou spoluprácou dopredu viac než ako silne si konkurujúce ekonomiky samostatných krajín.

Ale ako sa môžu novopristúpené členské krajiny presadiť a posunúť dopredu, keď náklady vynakladané na veľkú časť pracovnej sily zamestnávanej v bohatších starších členských krajinách Únie už od samého začiatku tohto projektu musia znášať občania novopristúpených členských krajín, bez najmenšej účasti na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov zo strany tých, ktorí túto pracovnú silu bezplatne odčerpávajú.

Prečo sa na tento negatívny jav hľadí ako na niečo, čo je zhora dané, čo je stále, a čo nemožno meniť? Keď sa vidí, aký zlý dopad má táto bezkompenzačná medzištátna pracovná migrácia na ekonomiky krajín, z ktorých pracovná sila vo veľkom odchádza, tak prečo sa to potom nerieši?

Veď tá narastajúca kvantita odchádzajúcich občanov drastickým spôsobom mení kvalitu ekonomického prostredia v ich rodných krajinách.

A keď tá hodnota negatívnego účinku spôsobeného odchádzajúcimi občanmi, hodnota úmerná množstvu tých odchádzajúcich, dosiahla, ba už dávno prekročila určitú kritickú hranicu, tak sa tomu treba prispôsobiť a nájsť nový model ekonomického mechanizmu vzťahov medzi krajinami. Taký model, ktorý tento negatívny účinok čo najviac zmenší, ba, ak je to možné, práve naopak, v maximálnej miere ho pretaví do pozitívneho.

Prečo sa nerieši – prečo neriešia kompetentné inštitúcie Európskej únie – aj taký negatívny vplyv odčerpávania pracovnej sily z ekonomík novopristúpených štátov EU, ktorý síce ešte nevyvolá zrútenie ich ekonomík, ale ktorý už vysiela jasné a zreteľné signály mimoriadneho poškodenia ekonomík krajín postihnutých odchodom značnej časti pracovnej sily. Negatívny vplyv, ktorý je len o trocha menší než ten katastrofický.

To akože kým nie je ten stav s odčerpávaním pracovnej sily z novopristúpených členských krajín katastrofický, kým sa neodčerpáva tretina či polovica produktívneho počtu občanov v týchto krajinách, kým ich deti, dôchodcovia či ich rómski spoluobčania nebudú z dôvodu odmietania účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov zo strany tých krajín, ktoré zahraničných občanov odčerpávajú – nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy odčerpávaných občanov na zapojenie sa do pracovného procesu – hynúť z biedy, hynúť v dôsledku zúfalej ekonomickej situácie ako muchy, tak dovtedy sa to nebude riešiť?

Či kompetentné inštitúcie Únie budú naďalej ignorovať situáciu, keď jedny, tie ekonomicky chudobnejšie členské krajiny Únie, ako najväčšie továrne na svete, len na svojej náklady každoročne vyrábajú množstvá nových výrobkov, produkujú obrovské množstvá nových výrobných prostriedkov pod názvom „pracovník“ a pripravujú ich nielen pre svoju potrebu, ale aj pre potrebu ekonomicky bohatších členských i nečlenských krajín Únie, ale tieto bohatšie členské krajiny sa už ani v najmenšom nezúčastňujú na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov?

Či sa tento kritický problém bude naďalej ignorovať, či sa naďalej nebude riešiť?

Tak ako sa neriešil, ako sme zanedbávali riešenie narastania znečisťovania a otepľovania ovzdušia.

Čakali sme, pretože zisky nám boli milšie, pretože sme boli zaslepení túžbou za mamonom peňazí. A ťažko sme si poškodili to najcennejšie, čo naša planéta má, čo dostala od vesmíru ako jedna z mnohých, a možno jedna zo všetkých. Drasticky sme si poškodili ovzdušie, zdevastovali sme si neoceniteľné životné prostredie.

Náprava našej „vychytralosti“ – ak vôbec bude možná – bude stáť neskutočne veľa.

Či skutočne musí byť stav s odčerpávaním pracovnej sily na takej katastrofálnej úrovni, prejavujúcej sa kolabovaním ekonomiky v  čoraz väčšom počte jej odvetví – napr. kolabovaním zdravotného systému  z dôvodu masívneho odčerpávania lekárov a zdravotných sestier – že ľudia budú umierať ako na bežiacom páse z dôvodu nedostatku zdravotníckeho personálu či z dôvodu absolútne rozvrátenej ekonomiky?

Táto negatívna črta medzištátnej pracovnej migrácie – bezkompenzačné odčerpávanie pracovnej sily – sa dá riešiť. Veľmi účinne a jednoducho.

Stačí  dodržiavať celosvetovo uznávané pravidlo ekonomiky, že náklady nevyhnutne vynaložené na dosiahnutie zisku sa uhrádzajú z tohto zisku.

A náklady vynaložené počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania občana takýmito nevyhnutne vynaloženými nákladmi k dosiahnutiu zisku predsa sú.

Na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občanov by sa mali podieľať všetky tie krajiny, ktorým zamestnávanie zahraničných občanov prináša zisk. Zisk minimálne vo forme dane zo mzdy týchto občanov.

Náklady vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie v ich rodných krajinách sú predsa súčasťou tohto zisku, bez týchto nákladov by totiž tento zisk nevznikol. Čiže tieto náklady sú nutne vynaloženými nákladmi na vznik tohto zisku, a preto by mali byť z neho spravodlivo kompenzované.

Novopristúpené členské krajiny Únie prijímajú každoročne formou eurofondov určitú finančnú čiastku z eurorozpočtu, ale tak isto aj niečo do eurorozpočtu vkladajú.

Naproti tomu bohatšie členské krajiny Únie, ktoré sú stálym príjemcom pracovnej sily  z novopristúpených členských krajín, neustále týchto pracovníkov bezplatne odčerpávajú, ale ani v najmenšom sa už nepodieľajú na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas dlhodobej, finančne náročnej prípravy týchto pracovníkov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, nepodieľajú sa na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania týchto pracovníkov v ich rodných krajinách.

Zo Slovenska odchádza v súčasnosti každoročne priemerne 20 percent absolventov lekárskych štúdií [1], čo je vlastne každý piaty absolvent týchto štúdií.

A čo keby odišlo nie 20, ale 30, 40 či 70 percent absolventov lekárskych štúdií, čo potom?

A čo keby odišli nielen lekári, ale aj iní odborníci? Nie 20 percent, ale čo keby ich odišlo 40, 60 či 70 percent?

Alebo, čo keby – čisto teoreticky – odišli všetci tí, ktorí sú zapojení do pracovného procesu, všetci pracujúci? Čo s tým?

Veď predsa v EU nie je žiadny zákon, ktorý by to zakazoval. Neexistuje žiadny zákon, ktorý by vymedzoval počet percent odchádzajúcich produktívnych občanov z danej krajiny. Žiadny zákon, ktorý by riešil túto bezbrehú devastáciu ekonomík novopristúpených členských štátov.

Naozaj, čo keby odišla väčšina pracujúcich danej krajiny do zahraničia? Čo by to urobilo s ekonomikou ich rodnej krajiny?

Kto by napĺňal štátny rozpočet? Z čoho by sa financovalo školstvo? A z čoho zdravotníctvo? Kto by robil na dôchodky dôchodcov?

Na tých dôchodcov, ktorí niekedy svojimi daňami prispievali na  výchovu a vzdelávanie tých, ktorí odišli potom do zahraničia, a teraz tam pracujú, a svojimi odvádzanými daňami pomáhajú nie tým, ktorí kedysi pomáhali im , ktorí kedysi prispievali na ich výchovu a na ich vzdelávanie, ale pomáhajú tým, ktorí im nikdy nepomáhali.

Kto by robil na odvody, ktorých časť sa vo forme dôchodkov rozdeľuje medzi súčasných dôchodcov? Čo by to s nimi urobilo? Áno, s nimi, čo by to urobilo s dôchodcami?

A deti? Čo by to urobilo s nimi?

Rozpočty jedných krajín sú ochudobňované o náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie svojich občanov, rozpočty iných krajín sú obohacované o zisky, vzniknuté vďaka vynaloženiu týchto nákladov, vďaka zamestnávaniu týchto zahraničných občanov.

Ale o spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie zahraničných pracovníkov zo ziskov, ktoré vznikli len vďaka zamestnávaniu týchto zahraničných pracovníkov, už nechce nikto počuť, nikto to nechce riešiť. Nikto z kompetentných.

Nikto sa uvedeným problémom nezaoberá. Nikto to nerieši.

Napriek tomu, že to opakovane vykráda štátne rozpočty rodných krajín týchto zahraničných pracovníkov, napriek tomu že to ničí  ekonomiky ich rodných krajín, napriek tomu, že to ochudobní peňaženku každého spoluobčana týchto zahraničných pracovníkov, napriek tomu že to okráda tých najbezbrannejších … deti a dôchodcov v ich rodnej krajine.

Pozor, nie všetky ekonomiky to ničí, nie všetkým občanom to  kradne peniaze.

Len niektoré ekonomiky to ničí, len ekonomiky tých chudobnejších členských krajín, len ekonomiky novopristúpených členských štátov, len ich občanom to kradne peniaze.

Pre tie bohatšie ekonomiky, pre ekonomiky tých starších členských i nečlenských krajín Únie je toto neférové bezkompenzačné odsávanie pracovných síl z novopristúpených členských štátov EU darom z nebies. Či skôr pokušením z pekla.

No, neber to!

Pri vstupe do EU sme si mysleli a podľa sľubovaného aj očakávali, že Únia bude fungovať na princípe: „Človek človeku človekom“ a nie na princípe: „Človek človeku vlkom“.

Bohužiaľ,  mysleli sme si, a dôverovali sme. Až priveľmi sme dôverovali.

Rovní a rovnejší, naivní a vyčuraní.

[1] https://www.etrend.sk/ekonomika/mladi-ludia-opustaju-slovensko-najcastejsie-su-to-lekari.html

Nasledujúci príspevok: „A13.5- Pani predsedníčka, bezplatné odčerpávanie pracovnej sily poškodzuje predsa aj Rómov“.