Paradoxne, čím lepších odborníkov budeme vychovávať, tým bude po nich väčší dopyt, tým väčšia pravdepodobnosť, že odídu do zahraničia.
Značná časť odborníkov z novopristúpených členských krajín Únie odchádza po skončení vysokoškolských štúdií do zahraničia – to sú praktické skúsenosti každej krajiny, ktorá pristúpila do EU po r. 2004.
Odchádzajú bez toho, aby niekto kompenzoval náklady, ktoré boli vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie. Aby ich kompenzoval tomu, kto ich vynaložil.
A odchádzajú aj tí najlepší. Je to nepríjemný, ale bohužiaľ neúprosný fakt.
A tento fakt je silne demotivujúci pri financovaní procesu vyhľadávania nadaných jedincov. Demotivujúci pre každý štát, ktorého sa toto nemorálne bezplatné odčerpávanie vysokokvalifikovanej pracovnej sily týka.
Nastupuje totiž praktická a oprávnená otázka: „Aký význam má vôbec financovanie procesu vyhľadávania talentov, keď po ukončení vysokoškolských štúdií veľká časť z nich odchádza za prácou do zahraničia. Odchádzajú bez toho, aby sa vrátili nielen peniaze na vyhľadávanie týchto nadaných mladých ľudí, ale aj peniaze vynaložené v procese ich dlhodobej výchovy a vzdelávania“.
A tento nepríjemný fakt je demotivujúci nielen pre štát, ktorý tieto peniaze na prípravu odborníka vynaložil.
Je demotivujúci aj pre občanov tohto štátu, pre tých občanov, ktorí sa na štúdiá týchto odborníkov skladajú svojimi daňami, a ktorí si kladú logickú otázku:
„Ako je možné, že my sa skladáme na štúdiá odborníka, ktorý bude potom aj tak pracovať v prospech inej ekonomiky, v prospech občanov inej krajiny. V prospech ekonomiky štátu, ktorý absolútne finančne neprispel na štúdiá tohto odborníka. V prospech štátu, ktorého hospodárska situácia je omnoho lepšia než toho nášho, a platy jeho občanov sú niekoľkokrát vyššie od tých našich. Štátu, ktorého ekonomika je na oveľa vyššej úrovni, a ktorý ma teda k dispozícii oveľa viac finančných prostriedkov na výchovu odborníkov pre svoje potreby z radov vlastných občanov.
A my, omnoho chudobnejší, vynakladáme náklady na niečo, čo sa nám nikdy nevráti, na čom sme výrazne stratoví.
My si za ťažké peniaze, za peniaze, ktorými by sme mohli prilepšiť našim deťom, našim dôchodcom či nám všetkým, vychováme tých najlepších odborníkov, ale oni budú potom pracovať v prospech iných, budú prinášať zisky tým, ktorí na ich výchovu neprispeli ani tým najmenším dielom. My, naše krajiny, vynaložíme náklady, ale plody týchto nákladov už budú brať druhí.“
Táto absolútne logická úvaha občanov novopristúpených členských štátov EU, tento – z pohľadu nových členských štátov EU – logický nezáujem na vyhľadávaní a ďaľšej dodatočnej podpore mladých talentov, je v úplnom protiklade so záujmami vedenia EU, ktoré naopak presadzuje čo najväčšiu iniciatívu jednotlivých členských krajín pri ich vyhľadávaní a ďaľšej podpore.
V protiklade, ktorý nie je možné odstrániť len direktívnym nariadením z Bruselu, ale jedine odstránením problému devastujúceho ekonomiky novopristúpených členských krajín EU, problému neférového a nespravodlivého bezplatného odčerpávania občanov z nových, ekonomicky slabších členských štátov Únie ekonomikami jej bohatších členských i nečlenských krajín.
Predsa nie je možné, aby jedni krajiny len na svoje náklady, len na náklady svojich občanov, každoročne pripravovali množstvo odborníkov, ale celé zisky vzniknuté prácou týchto odborníkov už zhŕňali krajiny, ktoré ich bezplatne odčerpali z ich rodných krajín bez akejkoľvek účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas prípravy týchto odborníkov v ich rodných krajinách.
Zatiaľ čo náklady vynaložené počas prípravy mladého človeka na zapojenie sa do pracovného procesu do jeho 18. roku, teda náklady vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania mladého človeka do 18. roku, t. j. zhruba do ukončenia strednej školy, dosahujú minimálnu hodnotu 82 000 eur [1], náklady na prípravu odborníka s vysokoškolským vzdelaním sú už oveľa vyššie.
Napr. len náklady vynaložené na prípravu lekára vyjdú minimálne na 128 000 eur [1].
Hlavná časť výskumno-vývojovej základne celej EU je sústredená v ekonomicky rozvinutejších štátoch Západnej Európy, ako napr.: Nemecko, Anglicko, Francúzsko, Švédsko, Dánsko, Švajčiarsko, Holandsko a i.
Tu sú sústredené malé, väčšie, a aj tie najväčšie výskumno-vývojové centrá zamestnávajúce nielen odborníkov z celej EU, ale aj z iných krajín sveta.
Túžbou takmer každého odborníka, ktorý chce niečo v svojom odbore dosiahnuť, je získanie pracovného miesta v týchto centrách.
Je to prirodzené, pretože v nich sú nastavené špičkové podmienky nielen z hľadiska kvalitnej sebarealizácie, ale aj z hľadiska finančného, pričom k plnej spokojnosti ich zamestnancov je riešená aj otázka existencie ich rodín v prípade, že sa ich tieto rozhodnú nasledovať na ich nové zahraničné pracovisko.
Čiže je úplne normálne, že veľká časť odborníkov z novopristúpených členských krajín Únie sa po ukončení štúdií v svojej rodnej krajine snaží zamestnať v krajinách Západnej Európy. A samozrejme, tieto krajiny radi túto možnosť bezplatného získania kvalitných odborníkov – s vynaložením nulových nákladov na ich výchovu a vzdelávanie – využívajú.
Občania nových členských štátov Únie, z ktorých „emigrovaní“ odborníci pochádzajú, vedia, že takto odídených odborníkov musia nahradiť opätovným financovaním dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania nových odborníkov, ktorí nahradia tých „emigrovaných“.
No, a tiež vedia, že čím bude vedecko-technický rozvoj v EU intenzívnejší a rozsiahlejší, t. j. čím bude intenzívnejší a rozsiahlejší vedecko-technický rozvoj v starších členských štátoch EU – pretože tu je sústredená prevažná časť výskumno-vývojovej základne Únie – tým bude v týchto krajinách väčší dopyt po nových a nových odborníkoch, ktorí budú následne odchádzať zo svojich rodných krajín, z novopristúpených členských štátov EU, do krajín Západnej Európy, aby tu zaplnili neustále vznikajúce pracovné miesta.
A tak ten odchod odborníkov pocítia občania novopristúpených členských krajín Únie na svojich vreckách, opätovným skladaním sa na prípravu nových a nových odborníkov, ktorí budú musieť nahradiť tých odídených, tých emigrovaných.
A takto sa to deje každý rok. Každý, každučký rok odíde množstvo odborníkov, a my, ich spoluobčania, sa stále skladáme na nových a nových. Na tých nových, ktorí by mali nahradiť tých odídených. A pokiaľ aj tí noví odídu, no tak sa zasa zložíme na ďaľších a ďaľších, a takto to ide stále dookola.
Je to doslova donekonečna sa opakujúci proces, neustále vyťahujúci peniaze z vrecák nás všetkých, peniaze, ktoré predsa neboli určené na to, aby priniesli zisk iným, oni boli určené na to, aby pomohli ekonomike našej rodnej krajiny, aby pomohli tým občanom, ktorí sa na ne skladali.
Tak aký vôbec záujem môžu mať potom občania nových, ekonomicky chudobnejších členských štátov Únie, na čo najmohutnejšom vedecko-technickom rozvoji v EU?
No z toho dosiaľ uvedeného jasne vyplýva, že absolútne žiadny.
Pretože čím viac odborníkov budú tie hospodársky bohatšie krajiny ako Nemecko, Anglicko, Švajčiarsko, Francúzsko, Švédsko a i. potrebovať, no tak tým viac odborníkov od nás bude mať tendenciu odísť pracovať do týchto ekonomicky bohatších krajín Západnej Európy.
Motiváciou pre tých odchádzajúcich je lepšie finančné ohodnotenie a oveľa kvalitnejšie podmienky na sebarealizáciu.
Naše krajiny, ktoré týchto odborníkov vychovávajú, nemajú páky na to, aby mohli tomuto odchodu zabrániť.
Naopak, množstvo odborníkov odchádzajúcich z našich krajín bude vzrastať priamoúmerne požiadavkám západných štátov na ich počet.
Prečo by sme my, občania novopristúpených krajín EU, mali jednostranne financovať dlhodobý proces výchovy a vzdelávania odborníkov, ktorí potom pracujú v prospech ekonomík iných krajín.
Ktorí prinášajú týmto iným krajinám nielen príjmy v podobe dane zo svojej mzdy, dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane pri kúpe rôznych výrobkov a služieb či dane zo zisku, ktorý pomôžu svojou prácou dosiahnuť svojmu zahraničnému zamestnávateľovi, alebo aj odvodov na dôchodkové a zdravotné poistenie.
Ale títo naši odborníci, odborníci z novopristúpených členských krajín, prinášajú svojim zamestnávateľským zahraničným ekonomikám oveľa väčšie hodnoty v podobe nových riešení, jedinečných konštrukcií, zariadení, v podobe nových objavov, vynálezov a patentov, pričom nám sa z nákladov investovaných do prípravy týchto odborníkov, teda investovaných počas dlhodobého procesu ich výchovy a vzdelávania, investovaných v ich rodnej krajine, nevráti počas ich zamestnávania sa v zahraničí ani cent.
Sú odčerpávaní odborníci, sú odčerpávaní aj tí najlepší z najlepších, tí, ktorí svojím len ťažko oceniteľným prínosom tvoria kostru výskumu a vývoja v rôznych oblastiach ekonomiky svojich rodných krajín.
Sú odčerpávaní tí, ktorí sa v častokrát oveľa horších materiálnych podmienkach, horších podmienkach na svoju prácu, než majú ich kolegovia v bohatších členských krajinách, snažia o aké-také udržanie sa našich krajín čo najbližšie úrovni výskumu a vývoja v ekonomicky bohatších západných krajinách.
A odčerpávanie týchto mozgov z ich rodných ekonomík znamená postupnú ekonomickú devastáciu a úpadok týchto krajín.
A čím ďalej, tým viac sa tak naše krajiny dostávajú do závislosti od ekonomicky bohatších členských krajín.
Ak, tak máme len malú šancu niečo samostatne objaviť, skúmať to a transformovať do oblasti praktického využitia, niečo, čo by prinieslo finančné prostriedky do štátnych rozpočtov našich krajín.
Ale aby bol tento príspevok férový, aby bol objektívny, treba povedať aj to, že naša krajina, Slovensko, nie je len tou, ktorá druhým krajinám len bezplatne dáva pracovníkov a odborníkov, ale naša krajina týchto odborníkov tiež z iných krajín bezplatne odčerpáva.
Bezplatne, to znamená, že sa absolútne nepodieľa na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené počas prípravy týchto odborníkov v ich rodných krajinách.
Čiže, ako je to vlastne s tým dávaním a braním pracovníkov.
Tak tá skutočná pravda je taká, že zo Slovenska odchádza ročne za prácou do zahraničia približne 350 000 občanov [2], a zo zahraničia zasa za prácou na Slovensko prichádza okolo 50 000 občanov[3].
Čiže suma sumárum, Slovensko dotuje iné ekonomiky ročne počtom 300 000 občanov. Teda na tom slovenská ekonomika jednoznačne prerába.
Naša krajina odčerpáva zahraničných pracovníkov napr. z, v súčasnosti v centre svetových médií položenej, ťažko skúšanej Ukrajiny.
Na Slovensku pracuje veľa ukrajinských lekárov. Odborníkov, ktorých si vychovala Ukrajina pre svoju potrebu, pre potrebu ukrajinských občanov.
A týchto odborníkov z Ukrajiny, napr. už spomenutých lekárov, neodčerpáva bezplatne len Slovensko, ale, zrejme, každá členská krajina EU. Niektoré „len“ v tisícoch, iné v desaťtisícoch, ale sú aj také, ktoré tých Ukrajincov odčerpávajú v státisícoch. Čím viac ich odčerpávajú, tým viac si šetria svoje štátne rozpočty, na úkor Ukrajincov, na úkor ukrajinského národa, na úkor chudobnej a ťažko skúšanej Ukrajiny.
My všetci šetríme svoje národné rozpočty na úkor toho ukrajinského. Na úkor ukrajinských občanov. Na úkor tých ich najzraniteľnejších občanov, na úkor ukrajinských detí a dôchodcov.
My všetci, všetky členské krajiny Únie, pomôžeme týmto nemorálnym bezplatným odčerpávaním miliónov ukrajinských občanov, jednoznačne pomôžeme našim krajinám, pomôžeme našim ekonomikám, pomôžeme našim deťom a dôchodcom, pomôžeme všetkým našim občanom, ale za cenu poškodenia ukrajinskej ekonomiky, za cenu zväčšenia utrpenia ukrajinských detí, dôchodcov, za cenu zväčšenia utrpenia všetkých ukrajinských občanov.[4]
A pritom všetci vieme, že tento proces bezplatného odčerpávania pracovníkov z Ukrajiny jej ekonomiku nesmierne poškodzuje.
A všetci naši predstavitelia sú ticho. Ani jeden z nich sa neozve proti tomuto okrádaniu ukrajinských občanov, proti okrádaniu ukrajinského národa, našimi členskými krajinami. Členskými krajinami Európskej únie.
Ani jeden z nich, na nižšej, vyššej či ani ten na najvyššej úrovni, sa neozve na obranu našich občanov či tých ukrajinských, na obranu ich práva na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu.
Mnohí z nich vehementne protestujú proti porušovaniu práv občanov v ďalekých, preďalekých krajinách, ale to, že sa porušuje právo slovenských občanov či právo občanov nášho suseda, právo občanov tak ťažko skúšanej krajiny, Ukrajiny, tak, k tomu sa už každý z nich obráti chrbom.
Veď nám pred voľbami sľubovali, že chcú brániť naše práva, že chcú za ne bojovať?
Či nevidia, ako ten proces bezplatného odčerpávania pracovnej sily škodí našej ekonomike, našim občanom, našim deťom a dôchodcom či tým ukrajinským, ako to škodí občanom tak Slovenska ako aj Ukrajiny? Ako to škodí všetkým deťom a dôchodcom, všetkým občanom novopristúpených členských krajín?
Nevidia to, či to nechcú vidieť?
Či výhodnejšie je brániť len tie práva, ktorých obrana je aj v záujme tých najmocnejších, ktorých obrana nám prinesie výhody, pomôže nám úspešne kráčať v politicko-príjmovej kariére a obrana práva tých slabších či najslabších, obrana práva tých, ktorí potrebujú tú najväčšiu ochranu, už nie je taká výhodná či prínosná?
Výskumno-vývojové pracoviská v našej krajine podieľajúce sa na výskume a vývoji v rôznych oblastiach ekonomiky, ale bez dostatočnej finančnej podpory, musia častokrát sľubné a prínosné výsledky svojich dlhodobých výskumov lacno predať tomu, kto im zaplatí aspoň základné náklady pokrývajúce náročné bádania a výskumy s úplne minimálnym ziskom.
Musia výsledky svojich výskumov predať veľakrát tomu, kto im zaplatí len nepatrnú časť z toho, čo prinesie praktické ovocie ich dlhotrvajúcich a náročných výskumov.
Časť z tých najlepších, časť z tej elity vedcov a odborníkov odchádza tam, kde majú lepšie nastavené podmienky na realizáciu výskumu a vývoja.
Nie je to vôbec tým, že by boli u nich na prvom mieste financie. Je to niečo úplne iné, je to ich potreba dať reálnu podobu niečomu, čo nosia v hlavách, a o čom vedia, že to bude prínosom aj pre iných, pre nás všetkých.
Ale vedia, že to, čo v svojich hlavách nosia, tie nápady a riešenia, majú oveľa väčšiu šancu na to, aby uzreli svetlo sveta, v lepších podmienkach na výskum a vývoj. A tie lepšie podmienky na výskum a vývoj, bohužiaľ, sú lepšie nastavené v tých bohatších ekonomikách, nie v tej našej.
A ak nám odídu tí najlepší z rôznych oblastí ekonomiky, tak to znamená, že tí najlepší už nebudú pracovať pre našu krajinu, ale budú pracovať pre zamestnávateľov v zahraničí, budú pracovať v prospech iných krajín.
A predsa tí najlepší majú najväčšiu šancu prísť s tými najlepšími nápadmi, tými najlepšími riešeniami, technológiami, vynálezmi či patentami, ktoré by posunuli našu ekonomiku dopredu, ktoré by jej dali šancu bojovať o umiestnenie medzi čelnými ekonomikami nielen Únie, ale aj sveta.
Ale keď nám budú odchádzať tí najlepší, keď budú pracovať v zahraničí pre iné ekonomiky, tak to znamená, že tie iné ekonomiky budú vždy lepšie, budú vždy pred nami.
Pretože budú pre ne pracovať nielen ich najlepší odborníci, ale aj tí naši najlepší, ktorí tam odišli za lepšou prácou, za lepšie platenou prácou, za lepšími podmienkami sebarealizácie.
Naše ekonomiky, náš výskum a vývoj budú čoraz viac a viac zaostávať za úrovňou výskumu a vývoja nielen v ekonomicky bohatších členských krajinách Únie, ale aj za úrovňou výskumu a vývoja v iných krajinách sveta.
A rozdiel medzi ekonomickými úrovňami našich a tých krajín, v ktorých budú títo naši odborníci pracovať, sa bude neustále zväčšovať, čo bude zasa len kladne vplývať na počet odborníkov odchádzajúcich z novopristúpených členských krajín do ekonomík bohatších krajín Západnej Európy.
Už jedna neslávne známa či skôr smutne preslávená osoba povedala: „ … len národ, ktorému vyhubíme elitu, možno uvrhnúť do otroctva.“ [5, s. 103].
Netreba tú elitu ani fyzicky vyhubiť, stačí ju odlákať pracovať v prospech iných krajín, stačí ju odlákať do iných ekonomík prísľubom lepších podmienok, podmienok tak tých finančných ako aj tých týkajúcich sa vlastnej sebarealizácie.
No, a nové členské krajiny EU, nielenže týmto odchodom svojich odborníkov do ekonomicky bohatších krajín Západnej Európy nič nezarobia – čo je asi unikátny prípad v svetovej histórii podnikania, keď výrobca produkuje výrobné prostriedky bez toho, aby mal čo len minimálny zisk – ale sa im nevráti ani cent z nákladov vynaložených na výrobu tohto najuniverzálnejšieho výrobného prostriedku, na „výrobu“ odborníka, t. j. sa im nevráti ani cent z výrobných nákladov, tvorených finančnými prostriedkami vynaloženými v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania odídeného odborníka.
Čiže „výrobca“ týchto odborníkov – t. j. ich rodná krajina spolu s rodičmi – nemá zo svojho výrobku, t. j. z odborníka, nielenže žiadny zisk, ale sa mu nevráti ani jeden jediný cent, ani najmenšia časť zo samotných výrobných nákladov vynaložených na jeho „výrobu“, vynaložených počas jeho dlhodobej prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto odborníkov.
Nie, že by sme my – občania novopristúpených štátov Únie – nechceli vedecko-technický rozvoj EU, vedecko-technický rozvoj v Nemecku, Anglicku, Francúzsku, Švédsku, rozvoj u nás … rozvoj v celej EU, v celej Európe.
Nie, nie …práve naopak. Samozrejme, že ho chceme.
Práveže dobre vieme, že urýchlením tohto rozvoja má EU obrovskú šancu na dosiahnutie čelnej pozície v špičke ekonomicky najvyspelejších subjektov sveta, čo by sa iste pozitívne prenieslo aj do stavu životnej úrovne obyvateľov jednotlivých krajín EU.
Samozrejme, že chceme, aby EU dosiahla čo najväčší vedecko-technický rozvoj, chceme, aby Únia mala rozsiahlu a efektívnu výskumno-vývojovú základňu, pružne sa prispôsobujúcu aktuálnym požiadavkám súčasnej svetovej ekonomiky, ale, … ale nie na úkor zníženia životnej úrovne obyvateľov niektorých jej krajín.
Presnejšie, na úkor životnej úrovne občanov nových členských štátov Únie, občanov novopristúpených členských štátov, ktorí sa musia opakovane skladať na financovanie dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania odborníkov, ktorí sú po ukončení vzdelávacieho procesu bezplatne odčerpávaní ekonomikami bohatších krajín Západnej Európy, krajinami ako napr.: Nemecko, Anglicko, Švajčiarsko, Francúzsko, Švédsko, Dánsko, Holandsko, Rakúsko, Nórsko, Švajčiarsko a i.
Prečo by sme mali len my, len my, občania novopristúpených členských štátov EU, platiť veľké finančné prostriedky za výchovu a vzdelávanie odborníkov, ktorí potom pracujú v prospech ekonomík bohatších členských štátov EU.
Prečo by sme mali z našich daní financovať výchovu a vzdelávanie odborníkov, ktorí potom nebudú pracovať v prospech tých, ktorí vynaložili náklady na túto ich výchovu a vzdelávanie, teda v prospech nás, ich spoluobčanov, ale budú pracovať v prospech tých, ktorí sa ani v najmenšej miere – a ak áno, tak potom v minimálnej, absolútne neproporcionálne úmernej využívaniu týchto odborníkov v svojich ekonomikách – nepodieľali na týchto nákladoch.
Prečo by sme len my mali platiť za niečo, z čoho budú mať úžitok občania tých krajín, ktoré týchto našich odborníkov zamestnávajú v svojich ekonomikách, ale ktoré nevynaložili ani cent na ich výchovu a vzdelávanie.
Ktorým práca našich odborníkov prináša značné zisky, ale ktorí už nie sú ochotní podieľať sa na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania, na spravodlivej kompenzácii nákladov, spočívajúcej v zohľadnení času využívania týchto odborníkov v ich ekonomikách.
[3] https://uzitocna.pravda.sk/praca-a-kariera/clanok/475279-zamestnavat-cudzincov-je-vyhodne/
[5] Timothy Snyder: Krvavé územie – Európa medzi Hitlerom a Stalinom, vyd. Premedia Group, Bratislava 2013, ISBN 978-80-8159-025-2
Celá debata | RSS tejto debaty