Z Čiech, Poľska, Maďarska a Slovenska odchádzajú občania za prácou do Nemecka, z Poľska a Slovenska do Čiech, a z Ukrajiny nielen na Slovensko, ale aj do Poľska, Maďarska, do Čiech, a aj do Nemecka.
Ukrajina je takou bezplatnou zásobárňou pracovnej sily pre všetkých, pre celú Úniu.
A všetkých týchto svojich občanov, ktorí odchádzajú za prácou do celej Európy, musí najprv vychovať a vzdelať. Na svoje náklady, na náklady svojich občanov, na náklady Ukrajincov.
Všetko to musia zafinancovať ukrajinskí občania zo svojich viac ako nízkych príjmov.
Zafinancovať náklady na výchovu a vzdelávanie svojich spoluobčanov, náklady na výchovu a vzdelávanie tých spoluobčanov, ktorí po ukončení vzdelávacieho procesu odídu do zahraničia prinášať zisky cudzím zamestnávateľom, cudzím štátnym rozpočtom, cudzím krajinám.
Všetko to zo svojho chudobného rozpočtu musí financovať Ukrajina. Z vlastného vrecka, z peňazí svojich občanov, so snáď najúbohejšími mzdami v porovnaní s ostatnými štátmi Európy. Na úkor svojich detí, na úkor svojich dôchodcov, na úkor svojich občanov.
A koho to trápi. Ľudia sa tam utrápia na smrť, len aby sa uspokojili nároky iných ekonomík.
Všetko je hodené na plecia potácajúcej sa ekonomiky ukrajinského štátu, na plecia občanov Ukrajiny.
Sú chudobní, veľmi chudobní, vyčerpaní, ničení aj dlhotrvajúcim vojenským konfliktom a my, bohatší, im ešte zoberieme aj z toho úbohého mála, čo majú. Z mála, z ktorého majú žiť oni, ich deti, a aj ich rodičia na dôchodku.
Žijeme všetci aj na ich úkor. Žijeme aj na úkor ukrajinských občanov, na úkor ich uskromňujúcich sa detí a s biedou prežívajúcich dôchodcov.
Rozčuľujeme sa nad slabo platenou prácou šičiek v Bangladéši, ako ich vykorisťujú, aké nízke platy majú, v akej biede žijú, ale už sa nerozčuľujeme nad tým, že my využívame služby ukrajinského lekára zamestnaného u nás.
Na jeho vzdelávanie prispievala jeho matka zo svojej skromnej mzdy, pracujúca mnohokrát presne tak isto a za takých ťažkých podmienok, ako aj tie šičky v Bangladéši, za veľmi nízky plat, na jeho vzdelávanie sa skladali aj jeho spoluobčania, Ukrajinci s oveľa nižšími mzdami než máme my.
Aj tí Ukrajinci, z ktorých si mnohí nemôžu dovoliť dať študovať svoje deti z dôvodu svojej biednej situácie, ale ktorí sa skladali na vzdelávanie toho lekára, pretože dúfali, že raz, keď to budú potrebovať, im ten lekár pomôže.
Na rozdiel od nášho slovenského lekára, ktorého výchovu a vzdelávanie sme si platili my, slovenskí občania, tento ukrajinský lekár zamestnaný na Slovensku bol vychovávaný a vzdelávaný na náklady ukrajinských občanov.
Oni, Ukrajinci, vynaložili náklady na jeho výchovu a vzdelávanie, ale nemajú z neho nič, pretože ten lekár odišiel pracovať k nám a ten prospech, ten zisk, tak ten máme z neho my, my, ktorí sme sa na tých nákladoch nepodieľali ani minimálnou sumou.
Ten lekár, ten ukrajinský občan, on nepomáha teraz im, svojim spoluobčanom, svojim rodákom, ale pomáha nám, lieči nás, lieči našich občanov.
Je to tak správne? Je to spravodlivé? Je spravodlivé to, že občania Ukrajiny sa skladali na výchovu a vzdelávanie tohto ich občana, tohto lekára, ale z výsledkov jeho práce sa už tešíme my, jeho práca prináša zisk našej ekonomike, nie tej jeho rodnej, ukrajinskej?
Je to správne pre nás, lebo pomáha nám.
Ale je to nespravodlivé z pohľadu tých, ktorí si tohto lekára vychovali, ktorí sa skladali na jeho vzdelávanie a ktorí verili, že raz bude liečiť ich, že raz bude pomáhať ich deťom, ich dôchodcom, že raz bude pomáhať im.
Ktorá tá správnosť, ktorá tá spravodlivosť, ktorá z nich má väčšiu váhu? Ktorá z nich je dôležitejšia? Tá naša, či tá ich?
Na jednej strane sa hráme na charitatívnych bohatierov, ktorí Ukrajine nezištne pomáhajú, a na strane druhej sme už tichúčko a ani jedným slovkom nespomenieme obrovskú pomoc formou miliónov pracovníkov, ktorú členským krajinám Únie táto východoeurópska krajina každoročne bezplatne poskytuje, ktorú poskytuje aj našej krajine.
Nezávislá Ukrajina sa za obdobie samostatnosti stala jednou z popredných krajín, ktorej obyvatelia chodia za zárobkom do zahraničia. Podľa ukrajinského Ministerstva sociálnej politiky ide približne o 3,5 milióna Ukrajincov. Po zarátaní pracovníkov, ktorí chodia za prácou len krátkodobo v takzvanom režime malého pohraničné styku, je celkový počet Ukrajincov pracujúcich v zahraničí 7 až 9 miliónov. [1]
Ani jedným slovkom sa naše vlády, médiá v našich krajinách či predstavitelia Únie nezmienia o obrovskej bezplatnej pomoci z Ukrajiny, ktorú nám každoročne táto krajina poskytuje formou miliónov svojich občanov zamestnávaných v našich ekonomikách.
Nikto z našich predstaviteľov, či už národných alebo unijných, neocení obrovskú bezplatnú pomoc smerujúcu do Únie z Ukrajiny, pomoc, ktorú zaplatili občania Ukrajiny zo svojich vlastných vrecák.
Ochotne sa pýšime a poukazujeme na to, čo im dávame, ale ani slovkom už nespomenieme, čo od nich zadarmo dostávame.
Celú tú pomoc zaplatili občania Ukrajiny, a my, členské krajiny Únie, to s radosťou využívame.
Bodaj by nie, veď nám na svoje náklady pripravili pracovníkov a ušetrili tak obrovské náklady, ktoré by sme museli vynaložiť na prípravu pracovníkov z radov vlastných občanov, ak by sme nemali k dispozícii tých ukrajinských.
Máme týchto pracovníkov zadarmo, pretože sme sa ani minimálnou mierou nepodieľali na nákladoch potrebných na ich prípravu. Ak by ich nepripravili, ak by ich nebolo, ak by nebolo tých ukrajinských pracovníkov, museli by sme si ich – my, jednotlivé členské krajiny Únie – pripraviť na svoje náklady z radov našich občanov.
Ale teraz už nemusíme vynakladať náklady.
Nemusíme, pretože ich za nás vynaložila Ukrajina.
Ona vynaložila obrovské náklady v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania svojich občanov a my sme si takto pripravených občanov jednoducho od nich stiahli bez akejkoľvek spoluúčasti na kompenzácii týchto nákladov.
Na tie náklady sa skladali všetci občania Ukrajiny, tie náklady sú tvorené aj daňami z ich biednych platov.
Z platov oveľa, oveľa menších než sú tie naše.
Oni sa museli uskromniť, zobrať svojim deťom, svojim dôchodcom, museli zobrať im, aby mohli nám bezplatne dať.
Oni vynaložili náklady na výchovu a vzdelávanie svojich občanov a nám títo ich občania prinášajú svojou prácou zisk.
Jedna krajina vynaložila náklady na prípravu svojich občanov a tie druhé, tie naše, členské krajiny Únie, takto pripravených občanov bezplatne odčerpávajú.
Tí ukrajinskí občania, zamestnávaní v našich ekonomikách, nám predsa svojou prácou prinášajú zisk. Prinášajú zisk našej ekonomike. Zisk minimálne formou dane zo mzdy, ktorú odvádzajú v svojej zamestnávateľskej krajine.
Ale veď, či by sme sa nemali časťou z tohto zisku, vzniknutého prácou ukrajinských občanov, podieľať na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov?
Veď, predsa náklady, ktorých vynaložením vznikne zisk, sa kompenzujú z tohto zisku. Toto pravidlo vždy platilo a naďalej platí, od nepamäti, na celom svete. Vo všetkých spoločenských zriadeniach.
Avšak, v tomto prípade, v tomto jedinom prípade, v prípade odčerpávania zahraničných pracovníkov z ich rodných krajín inými krajinami, zrazu toto pravidlo z nepochopiteľných príčin prestáva platiť.
Minimálne 3,5 milióna Ukrajincov je zamestnávaných mimo územia svojej rodnej krajiny [1], v iných ekonomikách.
Milióny z nich, stavební robotníci, pracovníci pri linkách, v baniach, lekári, pracovníci v poľnohospodárstve či v iných profesiach, pracujú aj v členských krajinách Únie.
Náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie slovenského občana do jeho 18. roku dosahujú hodnotu 82 000 eur [2].
Vychádzajúc z faktu, že mzdy na Slovensku sú takmer dvakrát vyššie než na Ukrajine [3], počítajme, že náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie ukrajinského občana do jeho 18. roku budú teda približne tiež dvakrát nižšie než náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie slovenského občana.
Čiže tieto náklady na „výrobu“ ukrajinského pracovníka budú mať hodnotu 41 000 eur.
Sumárna „výrobná hodnota“ ukrajinských pracovníkov bezplatne odčerpávaných ekonomikami iných krajín teda dosahuje minimálnu hodnotu:
3,5 mil. x 41 000 eur = 143,5 miliardy eur
Čiže výrobné prostriedky „pracovník“ vyrobené na náklady Ukrajiny, na náklady jej občanov, vo výrobnej hodnote zhruba 140 mld eur, sú každoročne bezplatne využívané v ekonomikách iných krajín.
A Ukrajina nemá z tohto ich bezplatného prenájmu absolútne nič.
A ak rátame s hornou hranicou udávanou pre počet Ukrajincov zamestnávaných v zahraničí, teda s údajom 9 mil. Ukrajincov [1], tak potom ich „výrobná hodnota“ – t. j. náklady vynaložené počas ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu – bude predstavovať minimálnu sumu
9 mil. x 41 000 eur = 369 miliárd eur
A presne tak isto, ako aj Ukrajina, ani Slovensko nemá nič z bezplatného prenájmu svojich 350 000 občanov pracujúcich v zahraničí [4].
A pritom ich „výrobná hodnota“, teda hodnota nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, aj pri jej razantnom znížení, predstavuje minimálnu hodnotu 29 miliárd eur [5].
Aby to bolo férové, treba tiež uviesť, že na Slovensku je zamestnávaných okolo 50 000 občanov z iných krajín [6].
Teda 350 000 pracovníkov poskytujeme každoročne druhým krajinám a 50 000 ich prichádza za prácou k nám, na Slovensko, z iných krajín.
My dáme druhým 350 000 pracovníkov a oni nám 50 000. Je to výhodné pre nás, pre slovenskú ekonomiku?
Páčilo by sa vám, keby ste v priebehu roka iným zo svojich peňazí porozpožičiavali 350 000 eur, ale vy by ste si od iných už požičali len 50 000.
Takéto vzájomné požičiavanie by vám vyrobilo každoročnú stratu 300 000 eur. Pre jednu stranu to je veľmi výhodné, ale pre tú druhú … škoda reči.
Rozdiel medzi odchádzajúcimi a prichádzajúcimi občanmi je 300 000 v neprospech Slovenska.
To znamená, že naša krajina každoročne dotuje iné ekonomiky 300 000 pracovníkmi. Poskytuje ich iným ekonomikám bezplatne.
Nič za tento ich prenájom nezískava. Ani jedno jediné euro. Žiadna účasť na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v procese prípravy týchto pracovníkov na zapojenie sa do pracovného procesu, žiadna účasť na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto pracovníkov, nákladov vynaložených v ich rodnej krajine.
Žiadna účasť na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov zo strany tých krajín, ktoré týchto našich či aj ukrajinských pracovníkov bezplatne odčerpávajú a zamestnávajú v svojich ekonomikách.
Čím dlhšie pracujú naši občania v zahraničí, a, samozrejme, týka sa to aj Ukrajincov, tým to pre ekonomiky ich rodných krajín predstavuje vyššie straty z nákladov vynaložených na ich výchovu a vzdelávanie. O iných stratách už ani nehovoriac.
Predstavte si, že by naša krajina, Slovensko, vyrábala nejaký výrobný prostriedok, napr. dodávkové automobily, v takej istej výrobnej hodnote, ako je aj výrobná cena slovenského pracovníka, teda vo výrobnej hodnote 82 000 eur a tieto zásobovacie automobily by Slovensko bezplatne prenajímalo iným krajinám. Presne tak isto ako druhým krajinám bezplatne prenajíma aj svojich občanov-pracovníkov.
Keďže by Slovensko prenajímalo tieto automobily bezplatne, tak by, pochopiteľne, nič nezískalo či nemalo z ich prenájmu. Presne tak isto ako nemá nič ani z toho každoročného bezplatného prenájmu svojich občanov na prácu do zahraničia. Nevráti sa mu absolútne nič z nákladov, ktoré vynaložilo v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania. (podrobnejšie rozvedené v príspevku: „A13.4- Jedny členské krajiny Únie žijú aj na úkor druhých – II. časť“ [9])
Zatiaľ čo bezplatný prenájom výrobného prostriedku „dodávkový automobil“ je pre každého nemysliteľný, bezplatný prenájom výrobného prostriedku „zahraničný pracovník“ je všetkými akceptovaný, napriek tomu, že tento bezplatný prenájom je jednoznačnou stratou toho, kto tohto pracovníka poskytuje. Teda je jednoznačnou stratou pre rodnú krajinu tohto pracovníka.
A presne tak isto, ako sú bezplatne prenajímaní slovenskí občania, tak isto, teda bezplatne, sú prenajímaní aj ukrajinskí občania, či tí z iných novopristúpených členských krajín. Pre ich rodné krajiny je ich odchod do zahraničia finančnou stratou.
Samozrejme, z každej krajiny občania za prácou odchádzajú ako aj do nej za prácou prichádzajú z iných krajín. Čím viac občanov do danej krajiny za prácou prichádza z iných krajín, tým je to pre jej ekonomiku lepšie. A naopak, čím viac občanov z nej za prácou odchádza do iných krajín, tým je to pre ňu väčšia strata.
Kritériom toho, či tá pracovná migrácia občanov je pre danú krajinu ekonomickým prínosom alebo ekonomickou záťažou, je rozdiel medzi počtom občanov, ktorí z danej krajiny za prácou do iných krajín odchádzajú a počtom občanov z iných krajín, ktorí do do danej krajiny za prácou prichádzajú.
Čím je tento rozdiel väčší, tým to má zhubnejšie následky pre ekonomiku danej krajiny.
Pritom je to také jednoduché.
Naša krajina, či Ukrajina, sú podnikateľské subjekty, teda podnikatelia. Na svoje náklady vyrobia výrobný prostriedok „pracovník“.
Krajine, ktorá tohto pracovníka zo Slovenska alebo z Ukrajiny zamestnáva, prináša jeho práca zisk. A táto iná krajina, zamestnávajúca slovenského či ukrajinského pracovníka je predsa tiež podnikateľským subjektom, teda podnikateľom.
No, a ak jeden podnikateľ vynaloží náklady, a tieto náklady vygenerujú zisk inému podnikateľovi, tak z tohto zisku by sa tieto náklady mali spravodlivo kompenzovať.
Bohužiaľ, v prípade odčerpávania pracovníkov z iných krajín, toto pravidlo o úhrade nákladov zo zisku, z nepochopiteľných príčin už neplatí.
A náklady, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu sa už nehradia zo zisku, ktorý prinesie práca tohto občana jeho zamestnávateľskej zahraničnej ekonomike.
Ale prečo? Prečo sa nehradia? Veď náklady, pri podnikateľskej činnosti všetkého druhu, sa uhrádzajú zo ziskov, ktoré vznikli vynaložením týchto nákladov.
Prečo sa krajina, ktorá zamestnáva zahraničného občana, nezúčastňuje na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené počas dlhodobej prípravy tohto občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda, ktoré boli vynaložené počas dlhodobého procesu jeho výchovy a vzdelávania v jeho rodnej krajine?
Veď vynaloženie týchto nákladov jej predsa prináša zisk, bez ich vynaloženia by ten zisk nevznikol.
Pritom aj ten spôsob spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, opísaný v príspevku „A12.1- Cena slovenských pracovníkov zamestnávaných v zahraničí“ [7], či v príspevku „A8- O bezplatnej pomoci novopristúpených členských krajín sa mlčí“ [8] – hoci to iste nie je ten najlepší a optimálny spôsob vyrovnávania sa – je iste lepší než ten terajší, teda ten neexistujúci žiadny, pri ktorom výška spravodlivej kompenzácie týchto nákladov je nulová.
Ozve sa niekto proti tomu, proti tomuto vykorisťovaniu jednej z najchudobnejších ekonomík v Európe bohatšími ekonomikami ostatných krajín Európy?
Proti nehoráznemu zneužívaniu občanov Ukrajiny, ale aj proti tomuto koloniálnemu vykorisťovaniu občanov mnohých našich členských krajín Únie, napríklad aj našej, Slovenska, proti tomuto vykorisťovaniu jedných, tých chudobnejších súrodencov tými bohatšími v rodine pod názvom Európska únia.
Ozve sa niekto proti tomu, ozve sa niekto z našich predstaviteľov či z predstaviteľov tých štátov, ktoré to využívajú, či lepšie zneužívajú, v nižšej či vyššej miere?
Ozvú sa tí, tí nižší či tí vyšší, alebo aj tí na najvyšších miestach, ktorí teatrálne, za blesku reflektorov a pozornosti médií, so slzami v očiach, upozorňujú na porušovanie práv občanov iných krajín, ale ktorí sú už tichúčko pri porušovaní práv našich občanov či práv ukrajinských občanov našimi členskými krajinami Únie?
Či sa už niektorý predstaviteľ Únie ozval na obranu Ukrajincov, na obranu ich detí, dôchodcov, či sa už niektorý predstaviteľ Únie postavil proti tejto bezbrehej devastácii ukrajinskej ekonomiky spôsobenej bezplatným odčerpávaním miliónov jej občanov členskými krajinami Únie, bez spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré Ukrajina vynaložila v procese prípravy svojich občanov na zapojenie sa do pracovného procesu.
Veď tí ukrajinskí majú tiež svoje práva, tak, ako aj tí druhí, tak, ako aj my. Sú takí istí.
Ak sa niekto ozve proti porušovaniu práv občanov v tých vzdialenejších krajinách, tak by mu iste nemalo uniknúť aj porušovanie práv v tých bližších, a už vonkoncom nie porušovanie práv občanov v svojej krajine.
Možno sa ozve niektorá z organizácií, ktoré bojujú za práva občanov na celom svete.
To je dobre, to je veľmi dobre, že existuje niekto, kto sleduje dodržiavanie práv občanov na svete. Je dobré, že existujú také organizácie.
Tak to má byť. Aby ľudia na celom svete vedeli, že ak im budú blížiť, tak je tu niekto, kto na to upozorní.
Ale ozve sa niektorá z nich aj proti porušovaniu práv našich občanov, či práv tých občanov, tu, hneď za rohom, práv ukrajinských občanov?
Možno niektorá z nich už upozornila na to, že právo našich občanov, právo na spravodlivú odmenu za odvedenú prácu, sa nedodržuje. Kiežby.
Ale toho porušovania práv občanov sa zúčastňuje aj náš vlastná krajina vo vzťahu napr. k Ukrajine.
Či na to upozornila niektorá organizácia ochraňujúca práva občanov sídliaca na našom území? Alebo organizácia, ochraňujúca práva občanov, sídliaca na území niektorého z členských krajín Únie?
Veď predsa aj my sami sa zúčastňujeme na ich zbedačovaní. Zbedačovaní človeka človekom, národa národom.
Zničíme ich úplne, zničíme ich ekonomiku. A potom kto ďaľší bude na rade. Kto ďalší a slabší?
Pretože na rade je vždy ten najslabší v rade. Ten zahynie vždy prvý a … a prežije ten najbezohľadnejší, najbezcitnejší a najvypočítavejší. Ten bez chrbtovej kosti.
Či, ako to povedal ten Darwin?
A tak postupne zničíme jedného po druhom.
Tí najsilnejší prežijú vďaka tým slabším. Vďaka tým najslabším. Na ich úkor. Vďaka zničeniu tých najslabších.
Má to tak byť? Je to tak správne?
Veď sme ľudia. Alebo vlci?
Budeme žiť na úkor biedy a nešťastia iných? Na úkor utrpenia detí iných krajín?! Tých detí, čo nemajú čo jesť, ktoré nemajú na školy?
Budeme žiť na úkor iných dôchodcov? Ktorí trú nesmiernu biedu?
Občania Ukrajiny, miesto toho, aby prispeli svojim deťom a svojim rodičom na žobráckom dôchodku, miesto toho, aby zlepšili svoj život, tak miesto toho musia prispievať na zlepšenie toho nášho.
Toho nášho, a tiež aj života našich bohatších západných súrodencov.
Našim deťom to pomôže.
Ale poškodí to tie ukrajinské.
A to už nikomu nevadí? Nikomu z nás nevadí, že deti jedných krajín sa budú mať lepšie na úkor detí, na úkor dôchodcov, na úkor občanov Ukrajiny či na úkor iných krajín?
Áno, dobro Únie je na prvom mieste, ale za takúto cenu?
Za cenu zbedačovania občanov Ukrajiny, za cenu zbedačovania tých chudobnejších krajín Únie, to je demokratické, to je tá demokracia v praxi? Vyšťaviť toho slabšieho ako sa len dá, nehľadiac na jeho občanov, nehľadiac na jeho deti a dôchodcov, ale hľadieť len na tých svojich?
Toto je demokratické?! Toto je podstatou tej slávnej demokracie?! Žiť na úkor druhého, žiť na úkor iných, … na úkor tých najslabších?!
A keď zničíme ich, tak potom si nájdeme ďaľších slabších, a ďaľších, a ďaľších?
Ale dokedy? Raz príde rada aj na nás. Raz budeme my tými najslabšími.
Takáto má byť demokracia? Žiť na úkor iných?! Na úkor tých najslabších, na úkor ich detí, na úkor ich starých občanov, na úkor ich všetkých?!
Zúčastňujeme sa na tom tak isto, ako aj Nemci, Francúzi, Angličania, Švédi, Rakúšania, Dáni, Nóri, Švajčiari či iní.
Je ťažké si priznať a ešte ťažšie je aj povedať, že vy a váš národ pomáhate iným vo vykorisťovaní, neospravedlňuje vás ani to, že vaši bohatší súrodenci to robia vo väčšom rozsahu. Ste tak isto vinný, akurát menej. Ale vinný.
Je jedno, či ukradnete jedno vrecko cementu alebo päťdesiat. Ste zlodej. Je jedno či sa zúčastnite na zabití jedného človeka či desiatich. Ste vrah.
Je ťažké uvedomiť si, ako na to doplácajú tí najnevinnejší v tých ekonomicky slabších krajinách. Deti, ženy, dôchodcovia. Tí, ktorí sú najzraniteľnejší.
A my tomu ich márneniu pomáhame tiež. Sme ako vlci. Všetci trháme toho najslabšieho. Ostré zuby, tvrdé lakte, hrošia koža. Tí najsilnejší si odorvú najviac, ale ujde sa aj tým slabším. Aby sa nepovedalo, aby boli ticho … aby nič nevideli.
Všetci trháme. Na kusy. A ideme ďalej. Kto bude ďalší?
Kde je to množstvo rôznych organizácií zaoberajúcich sa právami človeka? Kde sú všemocné médiá? Kde sú zástupcovia našich občanov? Kde sú naši volení predstavitelia? Tí vyšší, či aj tí najvyšší? Kdeže sú?
Kde sú tí, ktorí heroicky bránia práva občanov v ďalekých, preďalekých krajinách, ale ktorí sú už slepí pri porušovaní práv vlastných občanov?
Prečo sa nepostavia aj za práva detí a dôchodcov na Ukrajine, za práva občanov Ukrajiny, za práva tých, ktorým my tiež uberáme, za práva tých, ktorých okrádame o to, čo patrí im?
A prečo sa nepostavia aj za naše práva, za práva našich detí a dôchodcov s viac než biednymi dôchodkami [10], [11], za práva našich občanov?
Či to je už nepríjemné … priznať si pravdu … alebo povedať nie našim bohatším súrodencom?!
Veď ja sa mám dobre a … a stačí len nevidieť, nepočuť … nedívať sa okolo seba … ale len pred seba, či do zeme pod seba, uhýbať zrakom, zapchať si uši a čušať … ako voš pod troma chrastami.
Stačí len nevidieť a nepočuť.
Lebo peniaze. Lebo kariéra. Lebo JA.
Veď aj na životoch detí či dôchodcov na Ukrajine, na životoch ukrajinských občanov, a tiež aj detí, dôchodcov, na živote občanov v našich novopristúpených členských krajinách záleží.
Veď to sú predsa tiež ľudia.
To sú predsa občania, ktorí by mali mať také isté práva, ako aj občania v tých ekonomicky bohatších členských štátoch Únie, ktorí by mali mať právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy svojich spoluobčanov na zapojenie sa do pracovného procesu.
Mali by mať právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy tých svojich spoluobčanov, ktorí sú bezplatne odčerpávaní ekonomikami bohatších členských krajín Únie, mali by mať nárok na taký istý dôstojný život ako majú aj občania v starších členských krajinách Únie.
Ale už taký dôstojný život nemajú.
Nemajú taký dôstojný život aj preto, pretože sa musia neustále a neustále, opakovane, skladať aj na výchovu a vzdelávanie státisícov či miliónov tých svojich spoluobčanov, ktorí sú po dlhoročnej príprave na zapojenie do pracovného procesu nemorálne, bezplatne, ako lacná pracovná sila, odčepávaní ekonomikami bohatších členských, ale aj nečlenských krajín Únie.
Práca týchto bezplatne odčerpávaných občanov prináša obrovské zisky ekonomikám našich bohatších súrodencov v Európskej únii, súrodencov, ktorí sa ani v najmenšom nezúčastňujú na spravodlivej kompenzácii nákladov, vynaloženie ktorých umožnilo dosiahnuť tieto ich zisky.
Títo občania sú bezplatne odčerpávaní z ich rodných krajín ekonomicky bohatšími členskými krajinami Únie, bez tej najmenšej kompenzácie nákladov vynaložených počas ich prípravy na vstup do pracovného procesu, vynaložených počas dlhodobého procesu ich výchovy a vzdelávania v ich rodnej krajine.
Bez najmenšej kompenzácie nákladov tými, ktorí týchto pracovníkov z krajín Východnej Európy odčerpávajú.
Či bojuje sa len za niektoré práva, len za niektoré výdobytky demokracie? Len za tie predom určené, niekým odsúhlasené a preferované, len za tie, za ktoré bojovať je niekým povolené, len za tie, za ktorých boj prinesie určité výhody a zviditeľnenie?
A boj za tie ostatné už nie je taký prínosný, či, lepšie povedané, výnosný?
Ale veď … veď oveľa výhodnejšie je brániť práva, ktorých obrana je aj v záujme tých najmocnejších, než tie, ktorých obrana je len v záujme tých najslabších.
Či toto je tá naša vysnívaná demokracia?
Či to nie je pošliapavanie jej základných práv? Práva človeka na dôstojný život? Práva človeka na spravodlivú odmenu za prácu? Práva na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu?
Či to nie je pošliapavanie práv občanov jedných krajín za účelom dosiahnutia výhod pre občanov iných krajín?
Či to nie je diskriminácia občanov jedných krajín voči občanom druhých krajín? Keď občania jedných krajín musia vynakladať náklady, musia znášať náklady, a celý zisk, ktorý vznikne aj vďaka ich vynaloženiu, si už prisvojujú a rozdeľujú občania druhých krajín.
Či to nie je ten oprášený kolonializmus? Keď sa jedny krajiny majú lepšie na úkor iných krajín?
Keď sa deti a dôchodcovia jedných krajín majú lepšie na úkor detí a dôchodcov druhých krajín?
Keď sa občania jednych krajín majú lepšie na úkor občanov druhých krajín?
Na jednej strane sa naši volení predstavitelia snažia poplátať náš rútiaci sa štátny rozpočet ďaľším a ďaľším zvyšovaním rôznych poplatkov a zavádzaním nových, zvyšovaním daní, prijímaním opatrení, ktorých jednoznačným dôsledkom je ešte väčšie finančné zaťaženie občana.
Zvyšuje sa, čo sa len dá, a občan je odieraný z druhej či aj tretej kože.
Ale prečo teda títo naši predstavitelia nepomôžu svojim občanom, prečo nepomôžu svojej krajine, nám všetkým, prečo nepomôžu tým spôsobom, že budú žiadať to, na čo máme úplne prirodzený nárok, teda budú žiadať o spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania tých našich občanov, ktorí pracujú v zahraničí?
Pokiaľ naša krajina vynaložila náklady v procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, a tento náš občan prinesie svojou prácou zisk zahraničnej ekonomike, potom by sa z tohto zisku mali tieto náklady predsa spravodlivo kompenzovať.
Prečo sú naši volení predstavitelia ticho? Prečo sa neozvú a nás nebránia? Nás, svojich občanov, ktorých zastupujú, ktorých práva majú brániť.
Veď sa snažíme vyžiť z tých viac než skromných platov a im sa skladáme na tie ich, na tie najlepšie v našej krajine, práve preto, aby dôsledne bránili naše práva, aby bránili svojich občanov, naše deti, dôchodcov.
Prečo neupozornia na túto obrovskú nespravodlivosť charakterizujúcu vzťahy medzi silnejšími a slabšími členskými krajinami Únie?
Predstavitelia občanov tých bohatších členských krajín, predstavitelia tých krajín, ktoré tú pracovnú silu od nás bezplatne odčerpávajú, predsa, oni nebudú na to upozorňovať, nebudú inicializovať riešenie tejto nespravodlivosti, ktorá je pre ich krajiny obrovským prínosom.
Veď zamestnávanie, teda práca našich občanov v ich ekonomikách im nielenže prináša obrovské zisky do ich štátnych rozpočtov, ale im ušetrí aj vysoké náklady, ktoré by museli vynaložiť na prípravu potrebných pracovníkov z radov vlastných občanov v prípade, ak by nemali k dispozícii tých bezplatných, tých zahraničných z našich novopristúpených členských krajín či z Ukrajiny.
Týmto spôsobom, teda bezplatným odčerpávaním pracovníkov z iných krajín, tak šetria svoje štátne rozpočty na úkor štátnych rozpočtov tých krajín, z ktorých tých zahraničných pracovníkov odčerpávajú.
Oni si nebudú, predsa, podrezávať sliepku znášajúcu im zlaté vajcia. Sliepku, ktorú im my kŕmime, ktorú im kŕmia tie krajiny, ktoré im bezplatne tých zahraničných pracovníkov dodávajú. Rodné krajiny týchto zahraničných pracovníkov.
Nie oni, predstavitelia občanov tých bohatších krajín, predstavitelia tých krajín, ktoré bezplatne tých našich občanov odčerpávajú a zamestnávajú, tak nie oni by sa mali ozvať ako prví. Oni nie sú tými, ktorí by sa mali prví ozvať.
Ozvať ako prví by sa mali, predovšetkým, predstavitelia tých krajín, ktorých ekonomiky proces bezplatného odčerpávania občanov poškodzuje. Ozvať by sa mali aj predstavitelia našej krajiny.
Ale sú ticho. Mlčky, s odvráteným zrakom, sa tomuto okrádaniu svojich občanov, okrádaniu tých občanov, ktorí si ich zvolili na to, aby bránili ich práva, z neznámych, či skôr dobre známych, dôvodov vyhýbajú.
Veď, to naša rodná krajina, Slovensko, a, samozrejme, aj ďaľšie členské krajiny, a aj tie nečlenské, napr. Ukrajina, sú ožobračované a devastované týmto bezplatným odčerpávaním obrovského množstva pracovníkov našimi bohatšími súrodencami v Únii, bohatšími ekonomikami Európy.
Sú ožobračované a devastované za mlčania tých, ktorí by nás mali brániť, ktorí by sa nás mali zastať, za mlčania našich volených predstaviteľov, tých na nižších, vyšších, ale aj tých na tých najvyšších miestach, za mlčania médií.
Je veľmi smutné pýšiť sa nálepkou demokratického spoločenstva v prípade oficiálneho uplatňovania koloniálnych praktík, keď jedny, tie chudobnejšie krajiny tohto spoločenstva vynakladajú obrovské náklady počas dlhodobého procesu prípravy budúcich pracovníkov pre potreby svojej ekonomiky, a druhé, tie bohatšie, zasa týchto pracovníkov bezplatne odčerpávajú, zamestnávajú v svojich ekonomikách a využívajú na dosiahnutie svojich ziskov, bez ich najmenšej snahy o spravodlivú kompenzáciu týchto nákladov.
A kde zostalo právo?
Právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených počas dlhodobého procesu prípravy občanov na zapojenie sa do pracovného procesu, právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených za účelom dosiahnutia zisku, právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov zo zisku?
Vitajte v Európskej únii!
Únii rovných a rovnejších, únii kolonizovaných a kolonizátorov, únii drancovaných a drancujúcich!
Chceme budovať silnú Európu, chceme ju vybudovať na nových základoch, na nových pravidlách.
Ale musíme sa rozhodnúť, či ju budeme budovať na tých skutočne spravodlivých pravidlách, na tých demokratických, rovnakých pre všetkých, alebo na tých menej demokratických, iných pre tých rovnejších, a iných pre tých rovných, na tých pseudodemokratických.
Či pri tých menej demokratických si budeme zatvárať oči a zapchávať uši. Aby sme nič nevideli a nič nepočuli … zúfalý krik tých slabých… aby sme nevideli a nepočuli plač ich detí.
Aj tak sa dá. Aj tak.
Na úkor druhého … toho slabšieho … na úkor toho najslabšieho.
Starý, dobrý, históriou odskúšaný recept.
Tiež sme súčasťou toho pseudodemokratického sveta, tej pseudodemokracie, demokracie určenej len pre tých bohatších a silnejších, ale nie pre chudobnejších a slabších.
Demokracie, v ktorej niekoľko najbohatších určuje smer myslenia tých ostatných, tých menej bohatých či aj tých najchudobnejších.
My tiež kradneme, tiež sme zlodeji, tiež bezplatne odčerpávame občanov z tých ekonomicky slabších krajín.
Nerozhoduje, že tí druhí viac, a my menej …že tí druhí státisíce či milióny, a my len desaťtisíce. Sme tak isto zlodeji ako aj oni. Síce menší, ale zlodeji. Berieme, využívame, a nevyrovnávame sa.
A výhovorka, že sa len prispôsobujeme, lebo chceme prežiť … že aj tí silnejší tak robia …?
To, že to robia tí silnejší, je potvrdením toho, že to je správne?
Lebo zisky idúce cez mŕtvoly.
Lebo mamon a zvonenie blyštiacich sa peňazí, oslepujúcich oči a zapchávajúcich uši.
Ničiacich osudy slabších, ničiacich všetko.
Demokracia plače, jej najväčší ochrancovia sa tomu smejú a kujú ju na svoj obraz.
[3] https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/598361-oslavujuca-ukrajina-za-slovenskom-zaostava/
[6] https://uzitocna.pravda.sk/praca-a-kariera/clanok/475279-zamestnavat-cudzincov-je-vyhodne/
[10] https://vlcekivan.blog.pravda.sk/2021/12/20/a1-zla-situacia-dochodcov/
[11] https://ivanvlcek.blog.pravda.sk/2021/12/21/d6-ako-by-sa-dochodca-mal-mat-a-ako-sa-ma/
Nasledujúci príspevok: „A21- Prečo len oni sú stále tí dobrí?“
Bloger garfild,áno súhlasím s Vašou reakciou... ...
To sú Ukrajinci pracujúci u nás mamonári? To... ...
+++++++++++++++++++++++++++++++++++++ Názor... ...
Pán Vlček, toto si myslíš, že niekto dočíta do... ...
Celá debata | RSS tejto debaty