Uverejňovaním jednostranných, neúplnych a zavádzajúcich informácií – o vzájomnej pomoci medzi členskými štátmi Únie – sa v našich deťoch, v mladej generácii, podvedome vyvoláva pocit, že to len tie bohatšie, staršie členské štáty tiahnu Úniu, a tie nové, tie novopristúpené, ju len finačne zaťažujú, a ničím neprispievajú.
A k počudovaniu, aj mnohí naši politici či iní predstavitelia občanov z novopristúpených členských krajín, počas rôznych besied či prednášok s mladými ľuďmi, hovoria len o význame eurofondov pre novopristúpené členské krajiny – čo je iste nespochybniteľná a záslužná vec – ale nič už nehovoria o nedocenenom, zamlčovanom či prehliadanom význame bezplatne poskytovanej pracovnej sily z novopristúpených členských krajín zamestnávanej v ekonomikách bohatších členských i nečlenských krajinách Únie.
Nič už nehovoria o pracovnej solidarite v podobe pracovnej sily, poskytovanej zadarmo, rok čo rok, ekonomikám vyspelejších členských i nečlenských štátov EU.
Nič nehovoria o obrovskom množstve pracovnej sily, bez ktorej by chod ekonomík bohatších členských krajín Únie v súčasnej podobe bol len ťažko realizovateľný.
A mladý človek, ktorého myslenie je veľmi ľahko tvárniteľné a ovplyvniteľné, si potom vytvára obraz – pretože sa to tak oficiálne prezentuje aj niektorými predstaviteľmi našich novopristúpených členských štátov na nižších či vyšších miestach – že vlastne len niektoré štáty, tie bohatšie, sú tými, ktorí viac Únii dávajú, že sú tými, ktorí dávajú na svoj úkor.
Že sú takými obetnými baránkami v EU, ktorých občania sa musia skladať na tie chudobnejšie, na tie novopristúpené členské štáty, na ich občanov, a tie ostatné krajiny, napr. aj tie naše novopristúpené členské štáty, len vyťahujú peniaze zo spoločnej kasy.
A že by sme mali byť vďační za tieto eurofondy.
Že by sme mali byť nesmierne vďační za eurofondy, ktoré – okrem svojho nie najpozitívnejšieho účinku – nesčíselnekrát už boli a sú príčinou rozsiahlej korupcie a klientelizmu, eurofondy, ktoré boli častokrát prideľované len pri percentuálnom „podiele do vrecka“ tým, ktorí ich prideľujú.
Eurofondy, ktorých použitie je presne určené nie konkrétnymi naliehavými požiadavkami ekonomík jednotlivých členských krajín, ale kŕčovite zošnurovanými pravidlami o spôsobe použitia, mnohými nezmyselnými pravidlami administratívne určenými v Bruseli.
Pomoc, poskytovaná našim štátom, novopristúpeným členským štátom, z rozpočtu EU – prostredníctvom eurofondov – má množstvo vymedzovacích pravidiel. Odtiaľto potiaľto, na toto a na toto.
Oproti tomu, my už neurčujeme, na čo môže byť použitá pracovná sila poskytovaná bezplatne našimi krajinami. Bezplatne poskytovaná bohatším členským krajinám Únie. A aj tým nečlenským (Anglicko, Švajčiarsko, Nórsko).
Nevymedzujeme, že táto pracovná sila, títo pracovníci môžu byť použití len v tej a v tej oblasti, že len v potravinárstve, či len pri zbere úrody, že len tam a tam.
To vymedzenie jej využitia je logicky ponechané na tých, ktorí tú pracovnú silu využívajú.
Avšak eurofondy tieto oblasti použitia už majú presne vymedzené. Bez logickej súvislosti s najnaliehavejšími konkrétnymi požiadavkami ekonomík jednotlivých členských krajín.
A pritom by tieto eurofondy urobili obrovskú službu, ak by sa mohli použiť napr. na výstavbu nových výrobných závodov, podnikov, či na rozšírenie výroby v tých už existujúcich a poskytujúcich prácu našim občanom.
Nielenže by to znamenalo prílev dane zo mzdy nových pracovníkov zamestnaných v týchto nových podnikov, prílev do štátneho rozpočtu, ale aj prílev dane zo zisku zamestnávateľa týchto pracovníkov.
Znamenalo by to tiež ďaľšie dodatočné odvody na zdravotné poistenie pomáhajúce zdravotnému systému našej krajiny, a tiež aj odvody na dôchodkové poistenie, ktoré sa zasa rozdeľujú medzi aktuálnych dôchodcov. Aj medzi tých dôchodcov, ktorí kedysi svojimi daňami pomáhali vychovávať a vzdelávať aj tých občanov, ktorí teraz pracujú v zahraničí a tam odvádzajú svoje odvody na dôchodkové poistenie.
Naši občania by našli prácu doma, nemuseli by odchádzať za prácou do zahraničia a mohli by tak ostať pri svojich deťoch, pre ktoré je prítomnosť rodičov v čase ich detstva nenahraditeľná.
Avšak to čo je pre jedného prínosom, to pre druhého už takým prínosom nie je. Skôr naopak.
Ak by sa totiž použili eurofondy na výstavbu nových výrobných závodov či podnikov, na rozšírenie výroby v tých už existujúcich, na vybudovanie rôznych výrobných firiem, ktoré by zamestnali ľudí z bližšieho či vzdialenejšieho okolia, malo by to aj ten účinok, že o koľko viac občanov zo svojej rodnej krajiny by tieto nové výrobné jednotky zamestnali, o toľko menej by ich bolo k dispozícii zahraničným zamestnávateľom z bohatších členských krajín.
Pretože čím menej týchto výrobných jednotiek, teda čím menej výrobných závodov, podnikov či firiem v našej krajine bude, čím menej pracovných príležitostí bude v našej krajine, tak tým väčšia pravdepodobnosť, že tí, čo budú hľadať prácu, avšak z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí v našej ekonomike sa v nej nebudú môcť zamestnať, tak tí budú túto prácu, tieto pracovné príležitosti, hľadať mimo územia svojej rodnej krajiny, teda ich budú hľadať v zahraničí.
A budú ich hľadať v krajinách s čo najvyššími mzdami. Čiže budú hľadať prácu v ekonomicky bohatších členských krajinách EU. Čo je pre tieto bohatšie krajiny jednoznačne výhra, pretože potrebujú čoraz viac a viac pracovníkov do svojich výrobných jednotiek.
Čím viac tých pracovníkov z chudobnejších členských krajín zamestnajú, tým viac pomôžu svojmu štátnemu rozpočtu, pomôžu ekonomike svojej krajiny.
Predsa tí zahraniční pracovníci zamestnaní v ich ekonomikách odvádzajú daň zo mzdy, ktorá napĺňa ich štátny rozpočet, odvádzajú odvody na zdravotné a dôchodkové poistenie, pomáhajú vytvoriť svojmu zamestnávateľovi zisk a daň z tohto zisku ide tiež do štátneho rozpočtu zahraničnej zamestnávateľskej krajiny.
„Čím dlhšie sa podarí udržiavať čo najväčší rozdiel v mzdách medzi staršími a novšími členskými štátmi EU, tým dlhšie je zabezpečený proces neustáleho odchodu občanov z krajín z nižšími mzdami do krajín s vyššími mzdami, teda tým dlhšie budú mať ekonomicky silnejšie staršie členské štáty EU zaručený a zabezpečený stály bezplatný prísun lacnej a kvalifikovanej pracovnej sily z novopristúpených členských krajín EU.
Lacnej a kvalifikovanej pracovnej sily, ktorá je dôležitou podmienkou vysokej produktivity práce.
Čo sa vlastne plne zhoduje s požiadavkou a zámerom ekonomicky bohatších členských krajín Únie na potrebu stáleho zabezpečenia bezplatného prísunu lacnej pracovnej sily.
V prirodzenom záujme ekonomicky bohatších štátov nie je stieranie rozdielu medzi úrovňami ekonomík bohatších a chudobnejších štátov, pretože práve existencia tohto rozdielu im zabezpečuje stály prísun bezplatnej pracovnej sily.
Čím bude rozdiel medzi úrovňami ekonomík bohatších a chudobnejších krajín väčší, tým intenzívnejší prísun pracovnej sily budú mať bohatšie ekonomiky zabezpečený.
A naopak, čím bude tento rozdiel medzi úrovňami ich ekonomík menší, tým menší bude rozdiel medzi mzdami v týchto dvoch skupinách krajinách, tým menší prísun pracovníkov z novopristúpených členských krajín budú mať bohatšie členské krajiny zabezpečený, tým viac budú ich ekonomiky ohrozené nedostatkom lacnej kvalifikovanej pracovnej sily.
A to si iste tieto bohatšie krajiny Únie neželajú.
Požiadavkou bohatších členských i nečlenských krajín Únie je predsa čo najväčší prísun pracovníkov, to znamená stieranie ekonomického rozdielu medzi novopristúpenými členskými krajinami a bohatšími členskými krajinami bude mať negatívny dopad na množstvo pracovníkov odchádzajúcich z novopristúpených členských krajín do tých ekonomicky bohatších.
A preto stieranie rozdielu medzi ekonomikami bohatších a chudobnejších členských krajín – z hľadiska zabezpečenia bezplatného prísunu lacnej pracovnej sily – je pre ne skôr nežiadúce, než žiadúce.
To nie je výčitka adresovaná bohatším členským krajinám Únie, to je smutné konštatovanie, to je fakt, ktorý každý bohatší štát využíva v svoj prospech. A Únia v tomto smere nie je výnimkou.“ [1]
A tí občania pracujúci v zahraničí, predstavujú, predsa, hotových pracovníkov pripravených na vykonávanie svojej profesie výlučne len na náklady svojich rodných krajín, predstavujú obrovskú úsporu nákladov, ktoré by museli bohatšie členské krajiny, zamestnávateľské krajiny týchto zahraničných pracovníkov, vynaložiť v prípade, ak by nemali týchto zahraničných pracovníkov k dispozícii a museli by si ich pripraviť z radov svojich vlastných občanov.
Čím viac produktívnych občanov z nejakej krajiny odíde, tým väčšia pravdepodobnosť poklesu výroby v tejto krajine. Poklesu výroby, ktorá je kľúčová pre ekonomiku každej krajiny.
V danej krajine, z ktorej jej občania odchádzajú za prácou do zahraničia, sa vyrobí menej výrobkov, poskytne sa menej služieb. A keďže domáca produkcia poklesne, tak o čo menej sa doma vyrobí, o to viac sa musí doviezť zo zahraničia.
Ale každý dovezený výrobok znamená posilnenie štátneho rozpočtu tej krajiny, v ktorej bol výrobok vyrobený, a naopak, znamená stratu pre krajinu, ktorá tento výrobok doviezla.
Daň zo mzdy pracovníka, ktorý ten výrobok vyrobil v zahraničí, ide do štátneho rozpočtu krajiny výrobcu.
A aj jeho odvody na zdravotné a dôchodkové poistenie pomáhajú občanom tej krajiny, v ktorej bol výrobok vyrobený, a nie občanom tej, ktorá ten výrobok doviezla a v ktorej bol predaný.
A aj daň zo zisku výrobcu, ktorý tento výrobok vyrobil, ide do štátneho rozpočtu krajiny, v ktorej bol výrobok vyrobený.
Toto všetko získava štátny rozpočet krajiny, ktorá tento výrobok vyrobila, a naopak, o toto všetko príde štátny rozpočet krajiny, ktorá tento výrobok doviezla, v ktorej sa tento výrobok predáva.
Tým, že by sa eurofondy použili na výstavbu nových výrobných jednotiek v novopristúpených členských krajinách či na rozšírenie výroby v tých už existujúcich a vytvorili by sa tak nové pracovné príležitosti, tým by sa bohatším členským krajinám, ktoré bezplatne odčerpávajú množstvo lacnej pracovnej sily z našich novopristúpených členských krajín, zmenšila výdatnosť zahraničných zdrojov tejto lacnej pracovnej sily, bezplatných zdrojov zahraničných pracovníkov.
Výstavbou nových výrobných jednotiek v novopristúpených členských krajinách by sa bohatším členským krajinám sťažil vývoz ich výrobkov na trhy novopristúpených členských krajín, keďže tieto by si v týchto nových výrobných jednotkách, teda v nových výrobných závodoch, podnikoch či firmách, sami začali vyrábať výrobky, ktoré zatiaľ dovážajú.
A nielenže by ich mohli začať vyrábať pre svoj vnútorný trh, ale by ich mohli dokonca aj exportovať do iných krajín, čím by sa stali neželanou konkurenciou pre mnohých zahraničných výrobcov, napr. aj tých v bohatších členských krajinách Únie, ktoré bezplatne odčerpávajú pracovníkov z našich novopristúpených členských krajín a pomocou nich vyrábajú výrobky dodávané na trh našich krajín.
A, samozrejme, tiež by sme mohli tieto výrobky vyrábať aspoň v dvoch triedách kvality. Pre jedných občanov, pre tých svojich, pre tých našich v našej rodnej krajine, pre tých, na ktorých nám záleží viac ako na tých druhých, tak pre tých našich v jednej, v lepšej kvalite, a pre tých druhých, pre tých v tých chudobnejších členských krajinách, pre občanov tých krajín, na ktorých nám už tak nezáleží, tak pre tých už v bársakej inej.
Jasne žiariaci vzor, už, predsa, dávno máme.
A tým, že by sa – výstavbou nových výrobných jednotiek v novopristúpených členských krajinách – zvýšil počet pracovných pozícií, tým by sa vlastne umožnilo mnohým občanom týchto krajín zamestnať sa v domácej ekonomike.
Už by nemuseli dlhodobo odchádzať za prácou do zahraničia, už by nemuseli na dlhú dobu opúšťať svoje rodiny s deťmi.
Čo by, jednoznačne, prospelo výchove ich detí, čo by bolo len dobré pre upevňovanie zdravej funkcie ich rodín.
Použitie eurofondov na výstavbu nových výrobných prevádzok, závodov alebo podnikov, či na rozšírenie výroby v tých už existujúcich, by teda ekonomicky bohatším členským krajinám nielenže obmedzilo bezplatný zdroj lacnej pracovnej sily z novopristúpených členských krajín, ale aj znížilo možnosti exportu ich výrobkov na trhy novopristúpených členských krajín.
A práve to je ten silný dôvod na to, aby sa eurofondy nemohli použiť na výstavbu nových závodov, na vybudovanie nových podnikov, na rozšírenie výroby v tých už existujúcich výrobných jednotkách.
Pretože ak by sa eurofondy mohli použiť na to, tak by to nielenže ohrozilo výdatnosť bezplatného zdroj lacnej pracovnej sily poskytovanej novopristúpenými členskými krajinami bohatším členským krajinám Únie, teda by to znížilo počet zahraničných pracovníkov v prospech bohatších členských krajín, ale navyše tieto krajiny, v ktorých by sa tieto výrobné jednotky vybudovali, by si začali sami vyrábať množstvo tovaru, ktoré teraz dovážajú z tých bohatších členských krajín Únie, a tým by sa značne znížil export týchto bohatších členských krajín do tých chudobnejších, do tých, z ktorých si bezplatne odčerpávajú obrovské množstvá kvalifikovaných pracovníkov.
„Totiž, čím viac pracovných miest, čím viac pracovných príležitostí, čím viac dobre finančne ohodnotených pracovných príležitostí bude vznikať v krajinách, z ktorých je pracovná sila odčerpávaná, tak tým viac sa zvýši pravdepodobnosť toho, že sa pracovník zamestná v rodnej krajine a neodíde za prácou do zahraničia.
Čo nie je pre krajinu, ktorá zahraničných pracovníkov potrebuje, dobrá správa, pretože jej to sťažuje proces získavania pracovníkov zo zahraničia.
Naopak, čím menej pracovných príležitostí je v krajine, tým väčší tlak vzniká na odchod občanov z tejto krajiny, na ich odchod za prácou do zahraničia.
Čím menej pracovných príležitostí je v danej krajine, tým viac to pomáha bohatším krajinám v získavaní lacnej pracovnej sily z tejto krajiny.
Menej pracovných príležitostí, menej výrobných jednotiek, znamená aj menší objem výroby, teda zníženie objemu tovaru vyrobeného v danej krajine a dodávaného na domáci trh.
A aby aj napriek zníženiu objemu výroby v danej krajine, napriek nízkemu počtu výrobných jednotiek (závody, fabriky, výrobné prevádzky, firmy), napriek zníženiu počtu pracovníkov v rodnej ekonomike nedošlo k zhoršeniu situácie v zásobovaní obyvateľstva danej krajiny potrebným tovarom, je jeho nedostatok, spôsobený nedostatočnými kapacitami domácej produkcie, nahrádzaný pružným dovozom zo zahraničia.
A tak krajiny, ktoré svojím nemorálnym správaním rapídne prispievajú k narastaniu ekonomickej priepasti medzi staršími a novšími členskými krajinami Únie – k narastaniu priepasti medzi tými, ktoré bezplatne pracovnú silu odčerpávajú a tými, ktoré ju zasa bezplatne dávajú a znášajú celú ťarchu nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy tejto pracovnej sily, týchto pracovníkov, na zapojenie sa do pracovného procesu – dostávajú vynikajúcu príležitosť na posilnenie sily svojich ekonomík na úkor krajín, z ktorých je pracovná sila odčerpávaná.
Pokles počtu zamestnávaných občanov v danej krajine, pokles výroby a teda zníženie objemu domácej výroby a následný dovoz tovaru zo zahraničia znamená rapídne oslabenie príjmov štátneho rozpočtu práve v dôsledku poklesu domácej produkcie.
Poklesom počtu zamestnávaných občanov klesá objem dane z ich miezd, a, samozrejme, klesne aj objem počtu odvodov na zdravotné a dôchodkové zabezpečenie.
Poklesom počtu zamestnávaných pracovníkov u ich zamestnávateľov dochádza k poklesu objemu výroby, čo vedie k zmenšeniu ziskov domácich výrobcov, a z menších ziskov bude aj menší objem z nich odvádzanej dane, odvádzanej do štátneho rozpočtu.
A to, čo je pre ekonomiky jedných krajín pohromou, teda zníženie objemu ich výroby, to sa stáva darom z nebies pre tie druhé.
Pokles domácej produkcie v jedných krajinách, v tých chudobnejších, v tých, z ktorých je pracovná sila bezplatne odčerpávaná, znamená obrovskú exportnú príležitosť pre zahraničných výrobcov z tých bohatších členských krajín, ktoré bezplatne pracovnú silu odčerpávajú, ktoré pokles domácej produkcie v chudobnejších členských krajín radi nahradia svojou produkciou, svojimi výrobkami vyrobenými aj pomocou bezplatne odčerpávanej lacnej pracovnej sily práve z tých krajín, do ktorých budú tieto výrobky exportovať, pomocou lacnej pracovnej sily bezplatne odčerpávanej z novopristúpených členských krajín.
Každé oslabenie výroby, každé zníženie objemu výroby v novopristúpených členských krajinách znamená obrovskú príležitosť pre produkčné kapacity bohatších členských krajín, ktoré akýkoľvek výpadok produkcie na domácom trhu novopristúpených členských krajín bleskurýchle nahradia zvýšením svojej produkcie a jej exportom na trhy novopristúpených členských krajín.
Čím viac sa oslabí výroba v novopristúpených členských krajinách, čím viac to teda negatívnym spôsobom zasiahne ich ekonomiky, tým to bude väčším dobrodením pre ekonomiky tých bohatších krajín, pre ekonomiky tých krajín, ktoré ten výpadok výroby v novopristúpených členských krajinách ihneď nahradia svojím exportom (viď príspevok „A14.6- Bohatšie krajiny Únie a Európy sa priživujú na tých chudobnejších“ [1]).
Nie najlepší účinok na mladých ľudí majú aj vyhlásenia niektorých vedúcich predstaviteľov EU a čelných predstaviteľov určitých starších členských štátov EU o vraj nezodpovednej nesolidarite niektorých novopristúpených členských krajín, ktorá je – ako to vyznieva z vyjadrení týchto predstaviteľov – absolútne nevhodnou a neadekvátnou reakciou novopristúpených členských štátov EU vzhľadom na vraj rozsiahlu finančnú solidaritu či podporu, ktorú tieto novopristúpené členské štáty dostávajú z EU prostredníctvom eurofondov.
Německá kancléřka se ve svém projevu věnovala také uprchlické problematice. Merkelová zdůraznila, že Evropa potřebuje společný azylový systém a solidaritu. Vyzvala všechny evropské státy, aby se podílely na přijímání migrantů.
„Solidarita není jednosměrná ulice,“ upozornila Merkelová státy, které na jednu stranu čerpají peníze ze strukturálních fondů EU, na druhou stranu se ale nechtějí podílet na přijímání migrantů. [2]
Lenže táto výpoveď bývalej nemeckej kancelárky, pani Merkelovej, sa týka len jedného druhu solidarity.
Týka sa solidarity, ktorá hovorí len o finančných príspevkoch do spoločného unijného rozpočtu.
Táto solidarita sa týka len príspevkov, ktoré sa ale nedajú vôbec porovnať – svojím rozsahom vo finančnom vyjadrení – so zrejme oveľa rozsiahlejšou pracovnou solidaritou, solidaritou formou pracovnej sily, ktorú novopristúpené členské štáty bezplatne poskytujú bohatším členským štátom.
Samozrejme, pani kancelárka mala pravdu. Mala pravdu v tom, že situácia – keď naše novopristúpené členské štáty EU viac z rozpočtu berú než do neho dávajú, že sú čistými poberateľmi unijných peňazí – pripomína jednosmernú ulicu, v ktorej sa tieto financie presúvajú len jedným smerom, a to smerom k novopristúpeným členským štátom.
Tak v tomto mala pani kancelárka svätú pravdu.
Áno, táto výpoveď bývalej pani kancelárky je pravdou, ale treba dodať, že je to pravda len polovičná, lepšie povedané tretinová či štvrtinová.
Aby tá pravda bola kompletná, úplná, aby tá výpoveď pani kancelárky bola objektívna, treba dodať, že ak je poskytovanie finančnej pomoci z rozpočtu Únie našim novopristúpeným členským krajinám chápané – tak určitými poprednými predstaviteľmi EU, ako aj predstaviteľmi niektorých členských štátov – ako jednosmerná ulica, tak všetko nasvedčuje tomu, že bezplatné poskytovanie pracovnej sily novopristúpenými členskými štátmi bohatším ekonomikám starších členských štátov EU je prinajmenším jednosmernou diaľnicou s minimálne desiatimi pruhmi.
Ale o tejto, zrejme oveľa rozsiahlejšej bezplatnej pomoci, poskytovanej formou lacnej pracovnej sily, sa už pani kancelárka nezmienila a nikdy ani nezmieňovala.
Žeby ani ona o nej nevedela?
[2] https://tn.nova.cz/clanek/merkelova-o-budoucnosti-eu-solidarita-nesmi-byt-jednosmerna.html
Celá debata | RSS tejto debaty