Predchádzajúci, obsahovo súvisiaci príspevok: „A11- Prečo sa zdôrazňuje len jedna pomoc, a prečo sa tá druhá zamlčuje?“. V krajinách EU sa stále hovorí len o jednej pomoci, o pomoci formou eurofondov, ale o bezplatnej pomoci formou lacnej pracovnej sily z novopristúpených členských krajín je absolútne ticho.
—————————————————————————————————————–
Náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie občana od jeho narodenia až po jeho vstup na pracovný trh sú tými skutočnými nákladmi, ktoré sú potrebné na to, aby sa mohol občan zapojiť do pracovného procesu. Až postupným vynaložením všetkých týchto nákladov sa mladý človek dostane do stavu, kedy je pripravený vykonávať pracovnú činnosť v svojej profesii, kedy je pripravený zapojiť sa do pracovného procesu.
A všetky tieto náklady, vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana, sú tak z ekonomického hľadiska vlastne nevyhnutne vynaloženými výrobnými nákladmi na „výrobu“ jedinečného a najuniverzálnejšieho výrobného prostriedku „pracovník“, ktorý je schopný vykonávať pracovnú činnosť vo svojej profesii. Procesom „výroby“ je vlastne dlhodobý proces výchovy a vzdelávania tohto občana, proces dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu.
Výrobné náklady predstavujú vlastne „výrobnú cenu“ pracovníka, pripraveného na na zapojenie sa do pracovného procesu, pripraveného na vykonávanie danej činnosti.
Výrobná cena pracovníka predstavuje teda súčet nákladov vynaložených jeho rodičmi počas jeho dlhodobej výchovy od narodenia až po zapojenie sa do pracovného procesu (strava, ošatenie , bývanie, energie, poistenie, lekárska starostlivosť, náklady na školské potreby, doprava, atď.) a nákladov vynaložených štátom počas dlhoročného procesu vzdelávania na základnej, strednej, eventuálne aj vysokej škole.
Celkové náklady vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana sú v jednotlivých krajinách rôzne a závisia od množstva faktorov, napr. od výšky priemerných miezd v danom štáte, od cien energií, potravín atď. Vo všeobecnosti sú náklady na výchovu a vzdelávanie občana vyššie v hospodársky vyspelejších krajinách, v ktorých sú priemerné mzdy vyššie, a následne sa to premieta do vyšších nákladov vzdelávacieho procesu (vyššie mzdy pedagógov).
Napriek tomu, že v žiadnej publikácii, resp. článku venujúcom sa nákladom, ktoré vynaložia rodičia na výchovu svojho dieťaťa, sa tento druh nákladov neuvádza, nemožno nespomenúť náklady predstavujúce energiu a čas, ktoré rodičia venovali výchove svojich detí.
Na celom svete platí známe a univerzálne: „Čas sú peniaze.“ A práve čas rodičov, ktorý venujú svojim deťom, je snáď najdôležitejším činiteľom pri výchove detí. Nemilosrdne plynúci čas, ktorý rodičia venujú svojim deťom počas ich výchovy. Či ich už učia prvé slová, prvé krôčky v detskej izbe alebo ich odprevádzajú do škôlky, vozia do školy, do rôznych záujmových krúžkov, preskúšavajú malú a veľkú násobilku, či ich poznatky z práve naučenej kapitoly dejepisu, alebo odpovedajú na ich odzbrojujúce otázky, ktorých úprimnosť nám ukazuje ich krásnu neskazenú detskú dušu. Venujú im svoj čas, ako výraz rodičovskej túžby pomôcť svojim deťom čo najlepšie sa zaradiť do spoločnosti a byť tak jej platným plnoprávnym členom. Venujú im tak isto čas, ako aj pedagógovia v škole, ktorí sú za tento čas venovaný vzdelávaniu detí platení. A za tento čas, venovaný výchove svojich detí, by si rodičia odmenu iste zaslúžili.
Samozrejme, nikde na svete si žiadny rodič nežiada vyúčtovať čas venovaný výchove svojho dieťaťa. Vychovávať a starať sa o svoje dieťa je predsa prirodzená činnosť sprevádzajúca ľudstvo od jeho počiatku. To nie je povinnosť, to je niečo, čo máme každý v sebe zakódované, je to niečo, čo zabezpečuje prežitie nášho rodu. Berieme to ako niečo úplne samozrejmé, normálne, niečo, nad čím sa vôbec nepozastavujeme. A rodič sám vytuší, kedy je už jeho dieťa pripravené na život, kedy čas výchovy a starostlivosti končí.
Rodič pomáha rodnej krajine vychovať z dieťaťa plnohodnotného občana, ktorý sa zaradí do pracovného procesu a začne do štátneho rozpočtu svojho rodného štátu odvádzať tak potrebné dane: daň zo mzdy (daň z príjmu), daň z pridanej hodnoty – DPH, spotrebnú daň, ako aj odvody na zdravotné poistenie pomáhajúce zdravotnému systému krajiny a odvody na dôchodkové poistenie pomáhajúce aktuálnym dôchodcom. Čiže z hľadiska štátu rodič vychováva daňového poplatníka pre svoju rodnú krajinu. Daňového poplatníka, ktorý je základom existencie každého štátu.
Po zamestnaní sa dieťaťa budú dane, ktoré začne odvádzať do štátneho rozpočtu, spätne prerozdeľované do rôznych oblastí ekonomiky: zdravotníctvo, školstvo, polícia, armáda, administratíva štátu, výstavba ciest, ochrana prírody a životného prostredia, veda, vývoj a výskum a i. Takýmto spôsobom pomáha pracujúci občan jednotlivým oblastiam ekonomiky, slúžiacich nielen jemu, ale aj jeho rodičom, ktorí ho vychovali, jeho deťom, ktoré on teraz v svojej rodnej krajine vychováva, a jeho spoluobčanom, ktorí niekedy prostredníctvom svojich daní pomáhali financovať jeho výchovu a vzdelávanie počas jeho detstva a mladosti.
Teda občan pomáha svojimi daňami tým, ktorí mu pomáhali svojimi daňami vtedy, keď potreboval ich ochranu a pomoc. Občan pomáha svojimi daňami tým, ktorí kedysi prispievali na jeho výchovu a vzdelávanie, a tiež pomáha tým mladším, deťom a mládeži, ktorí jeho pomoc potrebujú teraz, a ktorí mu ju budú raz vracať, keď ju bude potrebovať on, už ako dôchodca.
Odvody na dôchodkové poistenie, ktoré občan odvádza zo svojej mzdy, sa prerozdeľujú medzi aktuálnych dôchodcov na ich dôchodky, prerozdeľujú sa medzi tých, ktorí sa tomuto občanovi niekedy skladali na jeho výchovu, na zdravotnú starostlivosť, ako aj na jeho vzdelávanie, ktorí mu pomáhali vtedy, keď on ešte nepracoval a keď potreboval pomoc iných.
Avšak v prípade, že po ukončení výchovnovzdelávacieho procesu odíde dieťa za prácou do zahraničia, jeho dane odchádzajú do štátneho rozpočtu cudzej zamestnávateľskej krajiny. Čiže tieto dane vôbec nepomôžu ekonomike jeho rodnej krajiny, a teda nepomôžu ani jeho rodičom, nepomôžu ani jeho deťom, a ani jeho spoluobčanom, ktorí sa mu niekedy skladali na jeho výchovu a vzdelávanie.
A samozrejme, pri zamestnávaní sa v zahraničí prichádza štát aj o odvody na dôchodkové poistenie, ktoré by sa pri zamestnávaní tohto občana v ekonomike rodnej krajiny rozdelili medzi dôchodcov jeho rodnej krajiny. Ktoré by sa rozdelili medzi tých dôchodcov, ktorí mu pomáhali svojimi daňami vtedy, keď on ešte nepracoval, keď potreboval pomoc druhých.
Každý odchod občana za prácou do zahraničia znamená pre jeho rodný štát stratu zdroja daní, zdroja v podobe tohto odídeného občana. Nielen dane zo mzdy, ale aj dane z pridanej hodnoty či spotrebnej dane, ktoré občan odvádza do štátneho rozpočtu pri kúpe nejakých výrobkov či pri platení za služby. No, a, samozrejme, tým utrpia rodičia tohto „emigrovaného“ občana, utrpia tým jeho deti, ktoré tu ostali, jeho spoluobčania, ktorí sa mu kedysi skladali na jeho vzdelávanie, na jeho výchovu.
Jednoducho sa im nebude môcť „revanžovať“ za ich niekdajšie služby odvedením svojich daní do rozpočtu svojej rodnej krajiny, nebude im môcť vôbec pomôcť, tak ako by to bolo, keby pracoval v rodnej ekonomike. Nebude sa môcť odplatiť svojim rodičom za ich výchovu, svojim spoluobčanom za financovanie svojho vzdelávania a nepomôže ani svojim deťom, ktorým by jeho dane pomohli zvýšiť úroveň vzdelávacieho procesu na školách, ktoré navštevujú, úroveň zdravotníckych zariadení, ktoré im poskytujú pomoc, keď sú choré. A nepomôže ani dôchodcom formou odvodov, ktorých časť sa prerozdeľuje na ich dôchodky.
Každý odchod občana do zahraničia znamená pre jeho rodnú krajinu stratu daní, tak potrebných pre zabezpečenie chodu štátu, pre financovanie jeho existencie, daní, ktorých odvedenie by pozitívne pocítili jeho rodičia, jeho deti i jeho spoluobčania.
Kým bol počet odchádzajúcich občanov z jednotlivých krajín malý, no tak ten dopad neodvádzania daní v prospech ich rodnej krajiny bol síce nepriaznivý, ale nebol až tak do očí bijúci, nemal až taký výrazný dopad na ekonomiku krajiny, z ktorej občania odchádzali .
Lenže počet takto odídených občanov za prácou do zahraničia už dosiahol stupeň, kedy sa nielen strata nákladov vynaložených na ich výchovu a vzdelávanie v ich rodnej krajine, ale aj strata perspektívnych daní, strata spôsobená odchodom týchto občanov do zahraničia, devastajúcim spôsobom podpisuje na všetkých oblastiach ekonomiky, hlavne v zdravotníctve, školstve, zabezpečení dôchodcov, vývoji a výskume a pod. Jednoducho, odchod týchto občanov sa negatívnym spôsobom odrazí na celej ekonomike.
Jedná sa predsa o obrovské množstvo financií, ktoré rodná krajina týchto občanov stráca. A tieto straty štát nevykrýva prijatím účinných systémových, kvalitatívnych zmien, ale len nič neriešiacimi plátajúcimi dočasnými opatreniami, napr. navýšením počtu študentov na príslušných študijných smeroch a ich dofinancovávanie na úkor zadlžovania sa idúceho na účet nás, na účet našich detí a vnukov, na účet našich potomkov.
Áno, je to problém, ktorý priniesla medzištátna pracovná migrácia, a závažnosť ktorého podčiarkla globalizácia.
Problém, ktorého neriešenie sa prejavuje nielen zničujúcimi dôsledkami na ekonomiky novopristúpených členských krajín EU, ale všeobecne zničujúcimi dôsledkami na ekonomiky všetkých tých krajín sveta, ktorých občania odchádzajú v zvýšených počtoch za prácou do ekonomicky bohatších krajín, do zahraničia.
Problém, ktorý je dôsledkom neochoty bohatších krajín na jeho riešenie. Neochoty tých krajín, ktoré práve vďaka jeho neriešeniu neférovo bohatnú na úkor tých chudobnejších. Bohatých krajín, ktoré z neho profitujú, a pomáhajú tak ešte viac roztvárať nožnice hospodárskeho rozdielu, nožnice chudoby medzi bohatšími a chudobnejšími krajinami. Problém, ktorého pomerne jednoduché a spravodlivé riešenie by naopak prispelo k zmenšovaniu tohto stále sa zväčšujúceho rozdielu medzi bohatšou a chudobnejšou časťou sveta, ktorého riešenie by toto roztváranie ekonomických nožníc výrazne pribrzdilo.
Ako už bolo uvedené, v médiach sa problém financií vynaložených na prípravu odborníka vo väčšine prípadov zužuje len na náklady vynaložené na vysokoškolské štúdiá. Údaj o veľkosti týchto nákladov, t. j. nákladov vynaložených na vysokoškolské štúdium, však absolútne nič nehovorí o výške skutočne vynaložených nákladov na prípravu odborníka, a z tohto pohľadu je zavádzajúci. Nehovorí nič o skutočne vynaložených nákladoch na výchovu a na celkové vzdelávanie občana. A až táto skutočná výška všetkých nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občana počas jeho prípravy na pracovný proces – od jeho narodenia až po jeho zapojenie sa do pracovného procesu – predstavuje reálnu hodnotu výrobných nákladov vynaložených na „výrobu“ pracovníka.
Veď len náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie občana Slovenska, vynaložené do jeho 18. roku, dosahujú minimálnu hodnotu 82 000 eur [1].
Slovensko
Náklady vynaložené v procese dlhodobej prípravy občana Slovenska na zapojenie sa do pracovného procesu, t. j. náklady vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania do jeho 18. roku, dosahujú minimálnu hodnotu 82 000 eur [1].
Avšak v prípade, že po ukončení stredoškolských štúdií pokračuje mladý človek v ďaľšom štúdiu na vysokej škole, celkové náklady sa zvyšujú o náklady vynaložené počas doby vysokoškolských štúdií. Napr. šesťročné vysokoškolské štúdiá lekára stoja vyše 34 000 eur [2]. Celkové náklady, vynaložené na prípravu lekára na jeho profesiu, aj po započítaní nákladov na výchovu počas vysokoškolských štúdií, tak predstavujú sumu 128 000 eur [1].
A podobne, ako aj v prípade lekára, tak aj v iných odboroch vyžadujúcich vysokoškolské vzdelanie (informatik, konštruktér …), celkové náklady vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania značne presahujú sumu 82 000 eur.
Podľa analytikov banky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia by v zahraničí mohlo pracovať viac než 350 000 občanov Slovenska.
„Slovensko je stále jednoznačne čistým vývozcom pracovnej sily,“ tvrdia analytici banky s tým, že podľa ich odhadov by v zahraničí mohlo pracovať až okolo 10 % populácie v produktívnom veku, čo je viac ako 350.000 Slovákov.“[3]
To znamená, že minimálne náklady ktoré boli vynaložené na ich prípravu na pracovný proces – do ich 18. roku – dosahujú hodnotu:
350 000 x 82 000 eur = 28,7 mld. eur. Teda zhruba 29 miliárd eur.
Týchto 350 000 občanov Slovenska predstavuje 350 000 výrobných prostriedkov prenajatých bezplatne do zahraničia, predstavuje 350 000 výrobných prostriedkov, na výchovu a vzdelávanie ktorých boli vynaložené náklady v minimálnej hodnote 29 mld. eur.
350 000 výrobných prostriedkov, ktoré prinášajú zahraničným ekonomikám zisk, ale tieto ekonomiky sa už vôbec nezúčasňujú na spravodlivej kompenzácii výrobných nákladov, ktoré boli na výrobu týchto 350 000 výrobných prostriedkov vynaložené.
29 mld. eur – to je silne podhodnotená výrobná hodnota týchto výrobných prostriedkov, pretože nie sú v nej zahrnuté všetky náklady potrebné na „výrobu“ týchto 350 000 pracovníkov. Nie sú v nej zohľadnené napr. náklady vynaložené na vysokoškolské štúdiá tých občanov, pre ktorých je – z hľadiska ich vykonávanej profesie – absolvovanie vysokoškolských štúdií nevyhnutnosťou (lekári, informatici, konštruktéri, zdravotné sestry a i.).
Česko
Podľa [4] pracuje v zahraničí 110 000 českých občanov. Náklady na výchovu a vzdelávanie sú v Česku o niečo vyššie ako na Slovensku. Ak za minimálne náklady na výchovu a vzdelávanie jedného občana do 18. roku berieme hodnotu nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie na Slovensku, teda hodnotu 82 000 eur, potom týchto 110 000 občanov predstavuje výrobné prostriedky vo výrobnej cene minimálne:
110 000 x 82 000 eur = 9,02 mld. eur = 9,02 mld. x 25 Kč = 225,5 mld. Kč
Každá doba prináša niečo nové, niečo pokrokové, čo tu doteraz nebolo. Ale samozrejme každá nová vec, každý nový jav, každý nový proces či technológia, sa vyznačujú nielen dobrými znakmi, ale prinášajú aj tie zlé, negatívne. Tak ako sa každý objav dá využiť v prospech ľudí, tak sa aj dá zneužiť proti nim. Záleží len na nás, na ľuďoch, ako sa k týmto novým veciam, udalostiam, objavom, technológiam, postavíme, ako ošetríme prípadné negatívne následky, ktoré so sebou prinášajú.
Objavili sme štiepenie atómu, prinášajúce obrovské množstvo energie, ale museli sme ošetriť hrozbu zneužitia tohto objavu na vojenské účely.
Za posledných 100 rokov ľudia – v snahe dosiahnutia lákavých ziskov – n-krát zvýšili priemyselnú produkciu, ale bolo im už, bohužiaľ, ľúto investovať časť z týchto ziskov do ochrany prírody, do ochrany ovzdušia, do ochrany prostredia, ktoré nás obklopuje. Vtedy sme mohli tieto problémy účinne riešiť s oveľa menšími nákladmi, ale previedli sme si ten malý dlh do budúcnosti. Naša rodná planéta bola ticho, neprotestovala, mlčala, ale začala nám rátať nekresťanské úroky. A nastal čas platenia, čas vytriezvenia. Cena v podobe pomaly sa vracajúcej neúprosnej a nepodplatiteľnej karmy bude obrovská. [8]
Už pár desaťročí využívame ohromné možnosti výroby všetkého možného z plastov, a zrazu sa objavil výbušný problém znečistenia vody a celej prírody mikroplastami.
Za týždeň zje bežný človek v priemere dvetisíc mikročastíc plastov. Dokopy vážia päť gramov, rovnakú hmotnosť má napríklad kreditná karta. Za mesiac ich ľudia zjedia 21 gramov a ročne skonzumujú aj štvrť kila mikroplastov, čo predstavuje päťdesiat kreditných kariet, ukazuje analýza štúdie vedcov z austrálskej univerzity v Newcastle, ktorú vypracovali pre Svetový fond na ochranu prírody (WWF). Mikroplasty sú plasty s dĺžkou menšou ako 5 milimetrov [5].
Priemerný človek zje týždenne približne 2 000 mikročastíc plastov, teda zhruba 21 gramov mesačne a 250 gramov ročne. Pre ilustráciu: je to toľko, akoby sme za mesiac zhltli jednu zubnú kefku. [6]
Vedci z Viedenskej univerzity zistili, že plastovým odpadom neškodíme len našej planéte a životnému prostrediu, ale aj sami sebe. Niektoré z týchto plastov sú také malé, že sa bez problémov dostanú do krvného obehu. Vedúci výskumu doktor Philipp Schwabl tvrdí: „Plasty sa naozaj dostávajú až do čriev. Naše najväčšie obavy vyplývajú z toho, že nevieme, čo to pre nás znamená, špeciálne pre ľudí s problémami v oblasti tráviaceho traktu.“ Mikroplasty sú natoľko malé, že môžu bez problémov preniknúť do krvného obehu a teda aj do pečene. [7]
Koľko bude stáť odstraňovanie následkov zamorenia plastami, a ako dlho to bude trvať? Desaťročia, stáročia či možno až tisícročia? A koľko to bude stáť? Zrejme veľa, je celkom reálne, že tie dôsledky s najďalekosiahlejšími účinkami ešte len vyplávajú na povrch. Prínos plastov pre ľudstvo sa môže ukázať zanedbateľný v porovnaní so škodami, ktoré priniesli, a ktoré sú ešte skryté. Ktoré zatiaľ tlejú, ale až zaveje vhodný vietor, môžu spustiť nekontrolovateľný požiar, ktorého následky ponesieme všetci. Následky, ktoré sa snažíme odhadnúť, ale ich skutočnú podobu uvidíme až keď sa zjavia, až keď udrú.
Presnú odpoveď vám však nikto nepovie. Lebo ju nikto nevie.
Vieme len, že sme spôsobili hrozný ekologický problém. Bagatelizovaním, podceňovaním a nepredvídaním následkov. Honbou za peniazmi. Najprv obrovské oči z možného zisku, potom uplakané oči z následkov. Bohužiaľ, ekonomické neznamená vždy aj ekologické.
„Vitajte na planéte Zem! Vitajte medzi ľuďmi! Takí sme. My, pánovia tvorstva. Vieme budovať nádherné a fantastické veci, ale sme aj špičkoví odborníci na ničenie prírody, na ničenie Zeme, našej rodnej planéty, na ničenie samých seba, ničenie všetkého. Áno, tak v tom sme skutočne excelentne dobrí, ba priam vynímoční ….. v túžbe za peniazmi, za ziskom, v túžbe za mocou. V túžbe, ktorá nás zaslepuje, ktorá potláča a ničí nás pud sebazáchovy, a ženie nás do globálnej záhuby.“
Čím skôr sa negatívne stránky určitého objavu, procesu alebo veci ošetria, tým menej nákladov si bude vyžadovať dodatočné odstraňovanie škôd, vzniknutých ignorovaním a podceňovaním tých negatívnych stránok tohto objavu, procesu či veci na začiatku ich vzniku.
A tak je to aj s odchodom našich občanov za prácou do zahraničia. Ten ich odchod je vlastne takým negatívom či neriešeným problémom medzištátnej pracovnej migrácie, neriešeným problémom globalizácie.
Neriešeným problémom, ktorý sa odchodom každého ďaľšieho občana stupňuje, a pri súčasnom množstve odídených občanov z jednotlivých ekonomík novopristúpených štátov už dosahuje kritický stupeň, ktorý devastujúco pôsobí na ekonomiku každej krajiny, z ktorej občania vo veľkom množstve odchádzajú do zahraničia.
[2] https://www.aktuality.sk/clanok/264604/studium-im-zaplati-stat-zarabat-vsak-idu-do-cudziny/
[4] https://www.novinky.cz/kariera/366464-cechu-pracujicich-v-cizine-pribylo.html
Nasledujúci príspevok: „A12.1- Cena slovenských pracovníkov zamestnávaných v zahraničí“
Celá debata | RSS tejto debaty