Rovní a rovnejší, naivní a vyčuraní

Obsah predchádzajúceho príspevku:  „A12.1- Cena slovenských pracovníkov zamestnávaných v zahraničí“. Ak štát prostredníctvom nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania pripraví svojho občana na zapojenie sa do pracovného procesu, tak každý iný štát, ktorý tohto občana zamestná, by sa mal spravodlivou mierou podieľať na kompenzácii týchto nákladov.

—————————————————————————————————————————–

V ekonomickom záujme novopristúpených členských štátov  EU je dosiahnutie stavu, ktorý bude spravodlivým riešením pre neférové správanie sa ekonomicky bohatších členských a nečlenských štátov EU, ktoré už 17 rokov bezplatne odčerpávajú obrovské množstvo pracovníkov z novopristúpených členských krajín Únie. Štátov, ktoré doteraz nemorálnym spôsobom využívali a naďalej využívajú pracovnú silu, pracovníkov, z ekonomicky chudobnejších novopristúpených členských krajín EU, pripravovaných na zapojenie sa do pracovného procesu výlučne na náklady svojich rodných krajín.

Využívajú ju tým spôsobom, že sa absolútne nepodieľajú na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zahraničných pracovníkov zamestnávaných v svojich ekonomikách. O primeranom zisku z tohto pre nich super výhodného prenájmu pracovníkov už ani nehovoriac.

Nastolenie spravodlivého stavu nie je iste prvoradým záujmom bohatších členských i nečlenských krajín EU, pretože by to zaťažilo ich štátne rozpočty plne oprávnenou povinnosťou, povinnosťou podieľať sa na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zahraničných pracovníkov – nielen z novopristúpených členských štátov Únie – aktuálne zamestnávaných v ich ekonomikách.

Bolo by to pre ne, na prvý pohľad, iste nepopulárne riešenie, ale bolo by to riešenie jednoznačne prispievajúce  k vylepšeniu   nastolených nespravodlivých ekonomických vzťahov medzi skupinou zneužívaných novopristúpených členských štátov EU a skupinou zneužívajúcich ekonomicky bohatších starších  členských i nečlenských štátov EU. Prispelo by to k narovnaniu  týchto nespravodlivých vzťahov medzi nimi, nespravodlivých vzťahov  devastujúcich a pošliapavajúcich základné právo občanov na primeranú odmenu za vykonanú prácu. Právo, ktoré rešpektuje ich nárok na kompenzáciu nákladov investovaných do výchovy a vzdelávania ich spoluobčanov pracujúcich v prospech zahraničných ekonomík.

Veď ako môžu tí najbiednejší dôstojne žiť, keď sa musia prostredníctvom dane zo svojich častokrát žobráckych miezd znova a znova skladať na výchovu a vzdelávanie svojich spoluobčanov, ktorí po ukončení vzdelávacieho procesu odídu pracovať v prospech tých krajín, ktoré sa ani v najmenšom nepričinili o toto ich vzdelávanie a výchovu, a ktoré sa ani v najmenšom nesnažia o spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese tejto výchovy a vzdelávania.

Treba ale zdôrazniť, že to, čo sa iste bohatším členským štátom EU na prvý pohľad javí ako nepríjemná povinnosť, teda podieľanie sa na primeranej a spravodlivej  kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zahraničných pracovníkov pracujúcich v ich ekonomikách, by naopak, mohlo byť v konečnom dôsledku veľkým plusom pre ich ekonomiky.

Totiž bezplatný prílev  pracovnej sily z novopristúpených členských štátov EU do bohatších starších členských štátoch EU je v súčasnosti brzdený jednak narastajúcim deficitom pracovníkov čoraz väčšieho množstva profesií už aj v ich rodných krajinách, a jednak logickou neochotou týchto novopristúpených členských krajín vrážať peniaze do hľadania a podpory ďaľšieho rozvoja nadaných mladých ľudí a talentov z toho dôvodu, že po ukončení vzdelávacieho procesu v svojej rodnej krajine odchádzajú títo špičkoví odborníci za ďaleko atraktívnejšími ponukami z bohatších členských a nečlenských krajín EU.

Čiže z pohľadu rodnej krajiny týchto odchádzajúcich občanov dochádza určitým spôsobom k znehodnoteniu peňazí investovaných do ich výchovy a vzdelávania.

A fantastické reči o zbieraní neoceniteľných skúseností a prínose, ktorý títo občania  znamenajú po svojom návrate do rodných krajín, treba brať s určitou rezervou. Totiž títo odborníci sa nevracajú späť, domov, po jednom, dvoch či piatich rokoch strávených pracovne v zahraničí, ale tam zostávajú dlhé roky, častokrát desaťročia.

Odborník nenazbiera potrebné skúsenosti za jeden alebo dva roky, ale k tomu potrebuje čas zaberajúci obdobie často prekračujúce desať, pätnásť či dvadsať rokov. On sa vzdeláva celý svoj pracovný život, celý život zbiera skúsenosti.

A potom, títo odborníci vedia, že v prípade návratu do svojej rodnej krajiny, väčšinou málokedy natrafia na také skvelé podmienky, aké majú v zahraničnej zamestnávateľskej krajine, v ktorej sa zúčastňujú na riešení určitých odborných projektov, v krajine, v ktorej sú lepšie podmienky na ich sebarealizáciu, na ich rozvoj, o finančných podmienkach už ani nehovoriac. Ich návrat do rodnej ekonomiky je síce pekným gestom voči rodnej krajine, ale neznamená pre nich ďaľší intenzívny rozvoj, práve mnohokrát opak, stagnáciu.

Totiž podmienky na rôzne  bádania, na výskum či vývoj, sú v ekonomicky bohatších krajinách Západnej Európy oveľa lepšie. Už len z toho dôvodu, že sa tu vynakladajú v značne vyššom rozsahu finančné prostriedky na výskum a vývoj. A, samozrejme, platí to aj o výške miezd pracovníkov výskumu a vývoja. Aj z toho dôvodu, aby  im tí najlepší z výskumu a vývoja neodchádzali za lepšími podmienkami do iných štátov, tak ako sa to aktuálne deje v prípade novopristúpených členských štátov Únie.

Nemožno sa preto čudovať vládam novopristúpených krajín EU, že nie sú nadšené odlivom pracovnej sily z ich krajín do bohatších krajín Západnej Európy. Každý ich odídený občan za prácou do zahraničia znamená totiž neefektívnu investíciu do jeho výchovy a vzdelávania. Každý odpracovaný rok, každý mesiac, každý odpracovaný deň tohto občana v ekonomike zahraničného zamestnávateľského štátu znižuje jeho potenciálne možný prínos  vo forme dane zo mzdy, ale aj dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane do štátnej pokladnice rodnej krajiny. Naopak, po dobu zamestnávania sa tohto občana v zahraničí, všetky tieto ním generované dane plynú do štátnej pokladnice zahraničného zamestnávateľského štátu.

Pritom spravodlivé podieľanie sa tých štátov, ktoré bezplatne využívajú lacnú pracovnú silu prichádzajúcu z novopristúpených členských krajín EU, na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie týchto pracovníkov v ich rodných krajinách, by zaručene prispelo k väčšej ochote novopristúpených členských štátov EU nielen na výchovu pracovníkov rôznych profesií – ktorí by potom mohli byť perspektívnym  potenciálnym zdrojom pracovnej sily pre potreby bohatších a rozvinutejších ekonomík starších členských štátov EU – ale aj k masívnejšej a intenzívnejšej podpore novopristúpených členských krajín Únie vyhľadávaniu a ďaľšieho rozvoja mladých talentov, budúcich odborníkov, špecialistov, tak potrebných pre ekonomický rast  nielen ich rodných krajín, ale celej EU, potrebných pre intenzívny rozvoj snáď najdôležitejšej časti ekonomiky EU, pre rozvoj spoločnej výskumno-vývojovej základne Únie.

V porovnaní s bohatšími členskými štátmi EU je proces vzdelávania – základná, stredná, vysoká škola – v novopristúpených členských krajinách EU značne lacnejší, menej nákladnejší. Čiže vyspelejším krajinám Západnej Európy sa oplatí zúčastňovať sa na  spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie tých občanov novopristúpených členských štátov EU, ktorí po skončení vzdelávacieho procesu odídu za prácou do zahraničia.

Dotyčnej krajine zamestnávajúcej občana pochádzajúceho z novopristúpených členských štátov sa oplatí oveľa viac podieľať sa na kompenzácii nákladov vynaložených na jeho výchovu a vzdelávanie v jeho rodnej krajine, než financovať drahšie náklady na výchovu a vzdelávanie občanov zo svojich vlastných radov.

To znamená, že pri spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občanov odchádzajúcich za prácou do ekonomík bohatších členských krají EU, by sa tieto novopristúpené členské krajiny EU mohli stať vítaným zdrojom odborníkov a pracovníkov rôznych profesií nielen pre svoje ekonomiky, ale aj pre ekonomiky bohatších členských i nečlenských krajín EU. Podobne, ako je tomu aj teraz.

Novopristúpené členské štáty EU by pomáhali zabezpečovať pracovné trhy bohatších členských krajín EU potrebnou pracovnou silou, potrebnými vysokokvalifikovanými pracovníkmi, potrebnými odborníkmi, a spravodlivá kompenzácia nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie týchto pracovníkov v ich rodných krajinách, spravodlivá kompenzácia zo strany tých krajín, ktoré by týchto zahraničných pracovníkov zamestnávali, by im umožnila skvalitniť a rozšíriť úroveň vzdelávacieho procesu.

Vývoj a výskum by bol sústredený viac v krajinách Západnej Európy, vzdelávanie  a príprava odborníkov by bola zasa úloha novopristúpených členských krajín. A táto vzájomne výhodná spolupráca, takýto spôsob  prípravy odborníkov, by boli zároveň vhodnou pôdou aj na rast rozsiahlejšej domácej výskumno-vývojovej základne v novopristúpených členských krajinách.

Nasledujúci príspevok: „A13- Nepriaznivé dopady medzištátnej pracovnej migrácie“