Obsah predchádzajúceho príspevku: „A13.1- Globalizácia zviditeľňuje neriešený problém medzištátnej pracovnej migrácie“. Globalizácia zásadným spôsobom zvýraznila prehlbujúci sa problém nemorálneho bezplatného odčerpávania pracovnej sily z ekonomík slabších krajín.
————————————————————————————————————
Globalizácia nie je vinníkom bezplatného odčerpávania pracovnej sily.
Ona je len jeho neprehliadnuteľným indikátorom.
Upozornila na to, čo sa odohrávalo už dávno predtým, už počas otrokárstva či počas existencie kolónií, ale aj v období po dekolonizácii, no hlavne upozorňuje na to, čo sa odohráva teraz, v období najväčšieho rozmachu procesu bezkompenzačnej medzištátnej pracovnej migrácie, v období rastúceho nemorálneho a nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily nielen z novopristúpených členských krajín Únie, ale bezplatného odčerpávania pracovnej sily z ekonomicky chudobnejších krajín celého sveta.
Cieľom globalizácie je čoraz užšie prepájanie ekonomík krajín sveta, pri splnení dôležitej požiadavky globalizačného procesu, a tou je skutočnosť dostatočného počtu pracovníkov pripravených okamžite plniť požiadavky zo strany zamestnávateľov, pripravených okamžite sa zapojiť do pracovného procesu tam, v tom mieste, kde je to požadované zo strany zamestnávateľa.
Snáď najzákladnejšou požiadavkou každého zamestnávateľa, hlavne tých zamestnávajúcich značné množstvo pracovníkov a aktívne zapojených do globálneho procesu, je nutnosť existencie dostatočného počtu pracovníkov, bez ohľadu na to, z ktorej krajiny pochádzajú.
Týmto ich nárokom však neveľmi vyhovuje doterajší, ešte stále značnou časťou verejnosti podporovaný pohľad na stáročiami či tisícročiami odskúšaný a osvedčený model rodiny, ktorý v tradičnej rodine vidí súčasť základu zdravej spoločnosti, veľmi dôležitú súčasť podstaty existencie zdravého národa.
Totiž takýto pohľad, chápajúci rodinu ako otca a matku zodpovedne vychovávajúcich svoje deti, ako rodičov zabezpečujúcich náležitú výchovu svojich potomkov, brzdí globalizačné snahy o čo najväčšie prepájanie ekonomík práve aj maximálnym využitím nemorálnej a neférovej bezplatnej medzištátnej migrácie.
V záujme globalizácie iste nie je, a skôr jej škodí ako pomáha, pretrvávajúci pohľad rodičov na svoju úlohu v rodine, ako garantov zodpovednej výchovy detí.
Procesom globalizácie, trendu čo najväčšieho prepájania ekonomík jednotlivých krajín, dochádza k čoraz väčšiemu medzištátnemu pohybu pracovníkov, k rastu medzištátnej pracovnej migrácie.
Pre globálneho zamestnávateľa nastáva nová situácia.
K uskutočneniu jeho plánov o raste výroby už nestačia len pracovníci z krajiny, v ktorej je umiestnený jeho podnik, firma či iná výrobná jednotka, ale z dôvodu stúpajúcej potreby čoraz väčšieho množstva pracovnej sily, ako aj z dôvodu narastajúceho nedostatku kvalifikovanej pracovnej sily, sa snaží zabezpečiť pracovníkov za každú cenu, bez ohľadu na to, z ktorej krajiny pochádzajú.
Požiadavke zabezpečenia dostatočného počtu kvalifikovaných pracovníkov, schopných v prípade potreby okamžite sa zapojiť do pracovného procesu, sa u nadnárodného zamestnávateľa dostáva prioritné miesto.
Keďže krajina, v ktorej sa nachádzajú jeho výrobné kapacity, nemusí – aj v dôsledku rastúcich požiadaviek na množstvo kvalifikovanej pracovnej sily – disponovať potrebným množstvom pracovníkov požadovanej kvality, snaží sa ich zabezpečiť aj prostredníctvom odčerpávania pracovnej sily z iných ekonomík.
Úspech takéhoto spôsobu získavania pracovnej sily je jednoznačne podmienený výškou priemernej mzdy v krajine, z ktorej pracovná sila pochádza, a je tým zaručenejší, čím je cena práce v danej krajine nižšia, čím nižšie sú priemerné mzdy v krajine, z ktorej je pracovná sila odčerpávaná, oproti krajine, v ktorej má byť zahraničná pracovná sila zamestnaná.
Prvým faktorom, ktorý rozhoduje o efektivite odčerpávania pracovnej sily z danej krajiny, je teda rozdiel priemerných miezd medzi rodnou krajinou zahraničného pracovníka, a krajinou, ktorá sa ho snaží odčerpať a zamestnať v svojej ekonomike.
Tým druhým faktorom rozhodujúcim o účinnosti odčerpávania pracovnej sily z danej krajiny je možnosť zamestnania sa v rodnej krajine.
Ide o otázku množstva závodov, podnikov, výrobných prevádzok, teda ide o otázku množstva výrobných jednotiek, ktoré sú schopné zamestnávať existujúcu pracovnú silu v danej krajine.
Ak nebude v krajine dostatočný počet pracovných dispozícií, tak aj ten, čo je ochotný pracovať v jej ekonomike za minimálnu mzdu, odíde do zahraničia, pretože sa nebude mať kde zamestnať.
Samozrejme, v krajine musí existovať dostatočný počet pracovných miest pri splnení podmienky určitej výšky miezd, ktorú je pracovná sila danej krajiny ochotná akceptovať.
Ak totiž v danej krajine pracovné miesta aj budú, ale ak nebude možnosť nájsť si pracovné miesto s určitou minimálnou výškou mzdy, ak nebudú k dispozícii pracovné miesta aspoň s minimálne akceptovateľnou výškou mzdy, potom to bude občanov motivovať k odchodu za prácou do zahraničia.
Tretím, veľmi dôležitým faktorom rozhodujúcim o efektivite odčerpávania pracovnej sily zo zahraničia je vnímanie inštitútu rodiny v krajine, z ktorej sa pracovná sila odčerpáva.
Čím väčší dôraz sa v rodnej krajine zahraničného pracovníka kladie na inštitút tradičnej rodiny, tým väčší problém v efektivite odčerpávania zahraničných pracovníkov z tejto krajiny nastáva.
Totiž, alfa-omegou každého zamestnávateľa je požiadavka na existenciu dostatočného počtu pracovníkov schopných okamžitého zapojenia sa do pracovného procesu, nezávisle na krajine, z ktorej pracovník pochádza.
Efektivita odčerpávania zahraničného pracovníka je daná aj ponímaním úlohy inštitútu rodiny v rodnej krajine zahraničného pracovníka.
Čím väčšia rola je prisudzovaná úlohe rodiča vo výchovnom procese dieťaťa, čím väčší dôraz sa kladie na čo najväčšiu účasť rodiča vo výchovnom procese dieťaťa, predovšetkým na účasť rodiča počas výchovy dieťaťa v nižšom veku, tým nižšiu úspešnosť proces odčerpávania pracovníka vykazuje.
Čím väčší dôraz kladie rodič na svoju prítomnosť pri výchove dieťaťa, tým je takýto postoj rodiča väčšou prekážkou pre zahraničného zamestnávateľa v jeho snahách o odčerpávanie zahraničných pracovníkov.
Snaha rodiča zúčastňovať sa čo najväčšou mierou na výchove svojho dieťaťa je v rozpore s požiadavkou zahraničného zamestnávateľa mať k neustálej dispozícii potrebnú pracovnú silu, mať neustále k dispozícii potrebný počet pracovníkov.
Mať neustále k dispozícii potrebný počet pracovníkov, teda aj tých zahraničných, znamená aj to, že zahraničný pracovník sa po ukončení práce nevracia dennodenne k svojej rodine, ale je ubytovaný čo najbližšie k miestu svojho pracoviska, tak, aby bol každý deň k dispozícii svojmu zamestnávateľovi.
Ale to znamená, že daný pracovník, rodič, nedochádza denne za svojou rodinou, je krátko či dlhodobejšie od nej odlúčený.
Odluka rodiča od jeho dieťaťa nikdy vývoju dieťaťa neprospievala a ani neprospieva, skôr naopak.
A, samozrejme, to negatívne vplýva aj na odlúčeného rodiča. O to viac, ak tým odlúčeným rodičom je matka, hlavne matka malých detí, matka vnímaná spolu s deťmi ako najdôležitejší symbol rodiny, matka s dieťaťom ako základný symbol rodiny.
Čím vážnejšia rola je v danej krajine prisudzovaná inštitútu tradičnej rodiny, teda rodiny skladajúcej sa z rodičov a detí, čím väčšia úloha je prisudzovaná každodennej prítomnosti rodičov v rodine, čím viac sa dlhodobý odchod rodiča za prácou vníma ako ochudobnenie plnohodnotného vzťahu rodiča s deťmi – aj keď je tento dlhodobejší odchod rodiča za prácou väčšinou vnímaný s pochopením v dôsledku uvedomenia si nevyhnutnosti cestovania rodiča za prácou – čím viac si dôležitosť svojej každodennej prítomnosti v procese výchovy dieťaťa uvedomuje aj rodič dieťaťa, tým väčší je jeho psychický odpor k dlhodobému odchádzaniu za prácou.
A dlhodobý odchod rodiča za prácou do zahraničia je potom rodičmi chápaný ako nevyhnutnosť, ktorá je potrebná kvôli zabezpečeniu základných ekonomických potrieb rodiny, kvôli zabezpečeniu jej ďaľšej existencie, napriek negatívnemu dopadu na výchovu dieťaťa.
Zahraničný zamestnávateľ vie, že práve tento negatívny pohľad rodiča na jeho dlhodobý odchod za prácou do zahraničia, toto uvedomovanie si nepriaznivých dôsledkov svojho dlhodobého odchádzania za prácou, je tým, čo rodiča demotivuje k jeho dlhodobejšiemu odlúčeniu sa od rodiny, je tým, čo ho od tohto dlhodobejšieho odchodu za prácou odrádza.
Je to spôsobené práve tým jeho uvedomením si svojej veľmi dôležitej úlohy vo výchovnom procese dieťaťa, jeho pohľadom na úlohu rodiny, ale hlavne jeho pohľadom na nezastupiteľnú úlohu oboch rodičov v dlhodobom procese výchovy dieťaťa, na ich nenahraditeľnú úlohu v zdravom vývoji dieťaťa.
Čím viac rodič vníma rodinu, čím viac vníma tradičnú rodinu s rodičmi a deťmi ako niečo dobré, ako niečo pozitívne, ako niečo, čo je ku prospechu všetkých členov rodiny, detí aj rodičov – a čo je žiadaným prínosom aj pre celú spoločnosť, pre celú rodnú krajinu – tým je väčšia pravdepodobnosť, že rodič aj napriek značným finančným problémom neodíde za prácou do zahraničia, ale uprednostní ekonomické uskromnenie sa rodiny za účelom svojej čo najväčšej prítomnosti pri výchove detí, uprednostní prácu aj finančne menej atraktívnu, ale prácu, ktorá mu umožní čo najväčší kontakt so svojou rodinou, so svojimi deťmi a partnerom.
A takéto vnímanie rodiny očami rodiča, takýto pohľad rodiča na význam a dôležitosť rodiny je tým, čo zahraničnému zamestnávateľovi spôsobuje problémy so zamestnávaním občanov zo vzdialených miest.
Jediným východisko z tejto jemu nevyhovujúcej situácie sťažujúcej zamestnávanie zahraničného pracovníka je narušenie zaužívaného pohľadu rodiča na inštitút rodiny, narušenie tohto vnímania inštitútu tradičnej rodiny, narušenie pohľadu rodiča na jeho úlohu pri výchove dieťaťa, narušenie pohľadu rodiča na inštitút stáročiami či tisícročiami odskúšaného a fungujúceho modelu tradičnej rodiny.
Pohľad rodiča na fungujúcu rodinu s deťmi, ako na niečo vzácne, na niečo posvätné, ako na inštitút, ktorý prostredníctvom rodičov vychováva a chráni deti, ktorý najlepšie chráni ich záujmy, zodpovedne ich pripravuje na vstup do života, tak takýto pohľad rodiča na svoju rodinu nie je z globalistického pohľadu, z hľadiska záujmov nadnárodných zamestnávateľov, naisto vítaný.
Stáročiami overená správnosť pohľadu rodiča na svoju úlohu pri výchove dieťaťa nie je pre veľkých zamestnávateľov prijateľná práve preto, pretože zdôrazňuje nezastupiteľnú úlohu rodičov v procese výchovy svojich detí.
A keď dá rodič prednosť každodennej výchove svojho dieťaťa pred dlhodobým odlúčením od rodiny počas zamestnávania sa v zahraničí, tak to potom pre zamestnávateľa znamená aj menší počet pracovníkov ochotných odcestovať na dlhšiu dobu na miesto pracoviska určeného zamestnávateľom, pre zamestnávateľa to znamená problémy pri zaobstarávaní či už domácich alebo zahraničných pracovníkov.
Zamestnávateľovi vyhovuje viac zamestnanec, ktorý svoju pracovnú kariéru kladie nad záujmy rodiny, nad záujmy svojich detí.
Samozrejme, je veľa občanov, ktorí nemajú inú možnosť, a musia dlhodobo vycestovať za prácou, pretože v mieste svojho bydliska či v jeho blízkosti nemôžu zohnať žiadnu prácu, v ktorej by sa primerane uplatnili, v ktorej by využili svoju profesiu, resp. práca, ktorú nájdu, je tak nízko platená, že len ťažko uspokojí aspoň základné ekonomické nároky ich rodín.
Je veľa rodičov, ktorí dosiahli značné pracovné úspechy, zažili úspešný kariérny rast, dosiahli v práci to, po čom túžili.
Mnohí však, bohužiaľ, až na tom svojom pracovnom vrchole zistili, že nebadane, ani si to neuvedomujúc, stratili to najcennejšie … tak rýchle unikajúce detstvo svojich detí či odstupom času čoraz viac cenené prežité radosti a starosti každodenného rodinného života.
Ich námaha úspešne pretavená do pracovných úspechov, do kariérneho rastu, ich odcudzila od toho najcennejšieho, od nenávratne sa míňajúceho času rastúcich detí, od spoločných chvíľ strávených so svojou rodinou.
Pomedzi prsty im tak nejak nebadane, navždy, prekĺzli šťastné i všedné chvíle vlastných detí, ich pracovné nasadenie im nenápadne ukradlo rodinné šťastie v kruhu svojich najbližších, v kruhu svojej rodiny.
A vrátiť to už nejde, je to nemožné, ostáva len trpké vyrovnanie sa s bolestnou skutočnosťou neprežitých a neuskutočnených chvíľ so svojimi najbližšími.
Áno, je veľa takých, ktorí nemali inú možnosť, a museli dlhodobo pracovať v odlúčení od rodiny. Bola to totiž jediná šanca, ako pomôcť svojim blízkym, ako zabezpečiť aspoň základné ekonomické požiadavky svojej rodiny.
Ale naša rodina, naše deti, vycítia, kedy musíme, a kedy nie. Kedy by sme im mohli venovať trocha svojho času, a im ho aj venujeme, a kedy by sme im ho mohli venovať, ale to neurobíme, pretože si ho ukradneme pre seba.
Pretože úspešne sa rozvíjajúca kariéra, pretože moje JA.
Mnohí z nás majú možnosť stráviť so svojou rodinou oveľa viac času, ako s ňou trávia, mnohí z nás však na prvé miesto kladú svoje vysoké nároky na nadštandardné materiálne zabezpečenie seba i rodiny, na kariérny postup.
Mnohí z nás majú možnosť zamestnať sa bližšie k svojej rodine a stráviť tak s ňou oveľa viac času, aj keď za cenu menšieho zárobku, a nie až tak príťažlivého profesného rastu.
Mnohí z nás majú tú možnosť, ale jej „nepodľahnú“. Nepodľahnú jej a zabudnú, že niekde tam v diaľke, niekde tam v smere ich najbližších, ich každý deň čaká niekto, komu na nich strašne záleží, kto sa nesmierne teší na ich návrat domov, komu veľmi chýbajú a pre koho sú tou najdrahšou osobou v celom vesmíre.
Ale oni sa nevracajú, hoci by mohli. Lebo kariéra, lebo JA.
A až uvedomenie si nenávratnej straty detstva svojich detí, uvedomenie si straty šťastia a spoločných chvíľ v rodinnom kruhu, je nemilosrdným vytriezvením a bolestným vyrovnávaním sa s faktom navždy stratených, tých ozajstných hodnôt v našom živote, hodnôt natrvalo zachytených v našom srdci.
Tradičný pohľad rodičov na rodinu je hlavne pre veľkých zahraničných zamestnávateľov, zamestnávajúcich pracovníkov z rôznych krajín viac na škodu ako k úžitku. Pretože kladie dôraz na účasť rodičov pri výchove dieťaťa, na ich čo najväčší kontakt s dieťaťom.
A to je logicky namierené proti požiadavke zamestnávateľa, mať dlhodobo k dispozícii zamestnanca pre svoje potreby. A pokiaľ je to pracovisko vzdialené väčšiu vzdialenosť od bydliska pracovníka, tak je jasné, že pracovník sa nemôže každý deň vracať k svojej rodine a je vystavený dlhodobejšiemu odlúčeniu od svojej rodiny.
Tradičný pohľad rodičov na rodinu je pre zamestnávateľa tým väčší problém, čím väčší dôraz kladie jeho potenciálny budúci pracovník na svoju účasť v každodennom živote rodiny.
V záujme zamestnávateľov, hlavne tých väčších, najmä nadnárodných, globálnych – za účelom čo najväčšieho zefektívnenia procesu zabezpečenia pracovnej sily – je preto zmena pohľadu rodiča na inštitút tradičnej rodiny.
Zmena v tom zmysle, aby rodič svoj pohľad na rodinu, pohľad smerujúci jeho správanie k čo najväčšej účasti pri výchove svojho dieťaťa, preorientoval na iný spôsob nazerania na svoju úlohu v rodine.
Na taký, ktorý už nekladie taký význam účasti rodiča na výchove dieťaťa, ktorý tento význam rodiča pri výchove dieťaťa zmenšuje, na taký, ktorý v ňom nebude zanechávať výčitky svedomia pri jeho dlhodobejšom odlúčení od rodiny.
V súčasnosti sa vynorili názory na rodinu, ktoré znižujú úlohu rodičov vo výchove detí, ktoré hovoria, že tradičná rodina je už históriou, že je niečím prežitým, že to miesto a takú funkciu, akú rodina mala, už nemá, pretože sa prispôsobuje súčasným požiadavkám spoločenského vývoja, že to čo bolo, je už staré, je minulosťou, a požiadavky na novodobú rodinu musia rešpektovať požiadavky súčasného moderného sveta, súčasného vývoja v spoločnosti.
Je otázne, do akej miery sú tieto názory diktované úprimnou snahou ich hlásateľov o prispôsobenie sa súčasným podmienkám vývoja v spoločnosti poznačeného globalizáciou, a do akej miery sú týmito názormi sledované požiadavky súčasných, hlavne veľkých nadnárodných zamestnávateľov či ekonomík zamestnávajúcich obrovské množstvá zahraničných pracovníkov, na existenciu dostatočného množstva pracovnej sily ochotnej okamžite vycestovať na miesto potreby.
Zamestnávatelia, či už národní alebo nadnárodní, zamestnávajú čoraz častejšie zahraničných pracovníkov.
Využívajú ich v stále väčších množstvách, ich podiel na celkovom počte zamestnancov trvale narastá.
Je to spôsobené aj zväčšujúcou sa potrebou kvalifikovaných pracovníkov, pričom ich nedostatok sa v členských krajinách Únie neustále prehlbuje.
A jedným zo spôsobom, ako splniť rastúce požiadavky zamestnávateľov na dostatočné množstvo kvalifikovaných pracovníkov, je zamestnávanie nielen občanov tej krajiny, v ktorej má zamestnávateľ svoju výrobnú jednotku – závod, podnik, firmu – ale aj zamestnávanie občanov iných krajín.
Dokonca aj tých, ktorých prítomnosť je nevýslovne dôležitá pri výchove malých detí.
To, že otcovia mnohých rodín s malými deťmi odchádzajú za prácou do zahraničia, to je brané už ako štandardná situácia, ktorou sa v EU vyznačujú hlavne tie novopristúpené členské krajiny, hlavne krajiny, ktoré sú ekonomicky chudobnejšie, krajiny s niekoľkokrát nižšími platmi v porovnaní s ekonomicky bohatšími členskými krajinami Únie.
Bolo by, samozrejme, oveľa lepšie, ak by sa na výchove detí zúčastňoval aj ich otec, deťom by oveľa viac prospelo, ak by mal ich otec možnosť dennodenne sa vracať zo svojej práce domov.
Bolo by dobré, keby mohol pomáhať svojej partnerke, matke dieťaťa, pri jeho výchove. Každodenná prítomnosť otca sa na vývoji dieťaťa môže prejaviť jedine pozitívne.
Bohužiaľ, súčasná situácia je taká, že nedostatok pracovných príležitostí, pracovných príležitostí s aspoň minimálne slušným mzdovým ohodnotením, núti mnohých otcov odcestovávať dlhodobo za prácou do zahraničia, a núti ich tak celú váhu výchovy detí prenechať na plecia ich matky.
Súčasná situácia v mnohých novopristúpených členských krajinách s nedostatkom pracovných príležitostí s finančným ohodnotením umožňujúcim rodinám aspoň životnú úroveň nad hranicou biedy spôsobuje, že nielen otcovia rodín s malými deťmi, ale, bohužiaľ, aj matky malých detí musia odchádzať za prácou do zahraničia, či už ako manuálne pracovníčky pri zbere úrody, za pásom vo výrobných podnikoch, ale v mnohých prípadoch aj ako opatrovateľky detí či starých ľudí.
Samozrejme, nadnárodným či globálnym zamestnávateľom a koncernom zamestnávajúcim množstvo zahraničných pracovníkov táto situácia, keď už aj matky malých detí musia kvôli zabezpečeniu ich prežitia odchádzať za prácou do zahraničia, jednoznačne vyhovuje.
Veď získavajú tak potrebných a nedostatkových kvalifikovaných pracovníkov, ktorí pomáhajú zvyšovať ich obrovské zisky.
Nehľadia pritom na spúšť, ktorú tento proces bezplatného odčerpávania pracovnej sily z ekonomicky chudobnejších krajín zanecháva v srdciach tých, ktorí majú svoje mamy najradšej, v srdciach ich detí.
Ich matky sú nútené zveriť bytosti, ktoré sú im najdrahšie, do rúk svojich rodičov, do rúk starých rodičov týchto detí.
A procesu tej zatiaľ víťaziacej odštiepenej chorej formy globalizácie – nie tej snažiacej sa ísť dobrým smerom, ale tej ženúcej sa za ziskami nehľadiac na ničenie planéty, na ničenie rodiny, zotročovanie človeka a budúcnosti nás všetkých – tento vývoj len vyhovuje.
Veď predsa táto matka malého dieťaťa predstavuje pre nich tak túžobne očakávanú pracovnú silu.
Nehľadia na to, že ničia detstvo dieťaťa.
Veď predsa hlavný je zisk, zisk je najdôležitejší. Zisk je položený nad život človeka.
Oni výhodne získajú nového pracovníka, získajú matku malého dieťaťa.
A jeho výchova sa elegantným spôsobom presunie na plecia jeho starých rodičov. Na plecia tých, ktorí už nie sú takí mladí, tých, ktorí už nemôžu podať taký pracovný výkon, ako môže podať ich dcéra, ktorá je matkou dieťaťa.
Matka sa zamestná, a dieťa zverí do rúk svojich rodičov.
Z hľadiska nadnárodného zamestnávateľa také nádherné, logické a inteligentné riešenie.
Využijeme matku dieťaťa na dosiahnutie našich ziskov a nahradíme ju jej rodičmi. Veď oni sú už vo veku, kedy už nemôžu podávať taký pracovný výkon, ako podávali kedysi, keď boli vo veku svojho terajšieho dieťaťa, keď boli vo veku svojej dcéry.
A že pre dieťa je životne dôležitá každodenná prítomnosť matky?!
Ale, prosím vás, kde to žijete?
Veď životne dôležitý je predsa ten vábiaci zisk. Ten je tou hybnou silou. Nehľadiac na nejaké obete, nehľadiac na ničenie detstva nejakých detí.
Čo už len také strašné je na tom, že dieťa bez rodičov odídených za prácou do zahraničia nemá také detstvo ako deti s oboma rodičmi, či detstvo aspoň so svojou matkou?
Čo už len také hrozné je na tom, že detstvo takéhoto dieťaťa je ochudobnené o kontakt s preň najdrahšou a nezastupiteľnou osobou, okradené o dennodennú prítomnosť jeho mamy?
Veď predsa hlavné sú zisky, a nie nejaký úbohý, vraj nenahraditeľný kontakt so svojou milovanou mamou, nejaké úbohé pocity a emócie malého dieťaťa.
Veď predsa peniaze sú tým motorom, ktorý všetci uznávame, ktorý nás ženie dopredu.
Alebo žeby nás hnal opačne, naspäť, ale my oslepení mamonom peňazí to nevidíme?
Veď predsa dosahovanie čoraz väčších ziskov, zhŕňanie čoraz väčších peňazí, z nás robí ľudí, ktorí si môžu všetko dovoliť, ktorí si môžu všetko kúpiť, ktorých budú všetci uznávať, ktorým sa budú všetci klaňať a každý sa bude pred nimi skláňať, ktorí sa dostanú až na absolútny vrchol.
A čo už len také vám dá každodenný kontakt s vašimi rodičmi, s vašou, pre vás tak drahou mamou?!
No, nič, nič vám nedá, žiadne peniaze, žiadne zisky, ani slávu či tak opojnú moc.
Ten kontakt vám dá len ten nenahraditeľný pocit šťastia z prítomnosti tých najdrahších, pocit za ktorý si nič nekúpite, ale ktorý si nekúpite za nič na svete.
Ten kontakt vám dá pocítiť, že je tu niekto, kto vás má nesmierne rád a komu na vás záleží tak, ako nikomu inému na svete.
Pocit, ktorý sa nedá ničím nahradiť, ktorý keď raz zakúsime, tak túžime ním obdarovať iných, túžime ho odovzdať ďalej, svojim deťom.
A ako pomôcka na zmenu tohto myslenia, na zmenu názorov rodičov na tradičnú rodinu, sa použije už známa myšlienka či téza, že vývojom ľudstva sa menia aj vzťahy, že ľudia sa musia adaptovať na nové, a musíme na to reagovať prispôsobovaním sa aktuálnej situácii.
Teda, že sa menia aj vzťahy v rodine, že sa mení funkcia inštitútu samotnej rodiny, že to všetko je dôsledok neustáleho napredovania, neustáleho vývoja ľudstva.
Teda že neustály vývoj prináša aj zmeny vzťahov vo vnútri rodiny.
A že je teda normálne, že dochádza aj k zmene v tom zmysle, že prítomnosť rodiča pri výchove dieťaťa sa vývojom mení a už nehrá takú rolu, že rodič už nie je takým dôležitým článkom výchovy, že úloha tradičnej rodiny zaniká, že úloha rodičov ako dôležitého garanta zodpovednej výchovy dieťaťa už nemá ten význam, ako mala, a že aj prítomnosť rodiča pri výchove dieťaťa už nie je taká potrebná.
Veď, nech si zvykajú byť sami, budú aspoň samostatnejšie.
Cieľom zmeny pohľadu rodiča na význam svojej prítomnosti pri výchove dieťaťa, zmeny pohľadu rodiča v tom smere, že účasť rodiča na výchove dieťaťa nie je už až taká podstatná, je efektívnejšie a ľahšie zabezpečenie pracovnej sily pre potreby zamestnávateľa.
Cieľom tejto zmeny, tejto zmeny pohľadu rodiča na funkciu rodiny, na význam jeho prítomnosti pri výchove detí, je lepšie prispôsobenie sa rodiča faktu dlhodobejšieho odlúčenia sa od rodiny pri zamestnávaní mimo domova, jeho lepšie psychické nastavenie sa neúprosnému faktu dlhodobejšieho stratu kontaktu so svojou rodinou, s vlastnými deťmi.
A zdôrazňovanie tohto faktu, faktu o nových „moderných“ vzťahoch v rodine, o neustálom vývoji vzťahov v rodine, je pre zamestnávateľov dôležité hlavne v takých kritických prípadoch, keď matka malých detí, práve preto, že má svoje deti nesmierne rada, práve preto, že im chce zabezpečiť slušné podmienky na život, ich musí zanechať pod niekoho opaterou – napr. starých rodičov dieťaťa – a sama odchádza, aby ako opatrovateľka starších ľudí v zahraničí zarobila na lepší život svojich detí.
Predsa zamestnávateľovi oveľa viac vyhovuje, ak sa matka malých detí bez nejakých väčších výčitiek vyrovná s tou skutočnosťou, že musí od nich odísť a odcestovať za prácou do zahraničia – ak si „logicky“ zdôvodní túto skutočnosťou vycestovania tým, že veď to je súčasný trend života, že to je súčasný trend vzťahov detí s rodičmi, že to je trend modernej rodiny a zodpovedá to spoločenskému vývoju – a tým pádom je viac ochotná vycestovať za prácou, než keď sa trápi myšlienkou, že ona je dlhodobo niekde v zahraničí, nie je pri svojich deťoch a jej deti sú bez nej, bez jej nenahraditeľnej prítomnosti, ponechané doma, zaspávajúc s myšlienkami o nej, o svojej drahej mame.
Zamestnávateľovi oveľa viac vyhovuje ak je matka ochotná vycestovať za prácou dlhodobejšie, bez, resp. s čo najmenšími výčitkami svedomia voči svojej rodine, voči svojim malým deťom, ktoré zanecháva doma na dobu týždňa či viacerých, pretože jej súženie, jej výčitky svedomia z neprítomnosti pri svojom dieťati ju nastavujú skôr proti vycestovaniu do zahraničia, to znamená, že takéto nastavenie matky k vycestovaniu je skôr na škodu než na osoh tých ekonomík, ktoré zamestnávajú veľké množstvá zahraničných opatrovateliek.
A o takéto nastavenie rodičov, či už matky alebo otca, teda ich čo najlepšie vyrovnanie sa so svojou neprítomnosťou pri svojej rodine, snahou, aby túto svoju neprítomnosť pri svojich malých deťoch brali ako niečo úplne normálne, aby to brali ako niečo, čo zodpovedá vývoju v spoločnosti a z čoho nemajú mať žiadne výčitky, tak o takéto nastavenie rodičov sa snažia aj niektoré súčasné koncepcie pohľadu na funkciu rodiny v spoločnosti.
Jednoducho, záujmy tradičnej rodiny, záujmy spojené so zodpovednou výchovou detí, neoceniteľne významnou z hľadiska ich ďaľšieho vývoja a života, z hľadiska ich uvedomenia si skutočného významu rodiny v živote spoločnosti, sú v rozpore so záujmami a potrebami procesu globalizácie, globálneho zamestnávateľa či ekonomík zamestnávajúcich veľké množstvá zahraničných pracovníkov.
Bolo by zaujímavé zistiť, koľko percent otcov malých detí z jednotlivých novopristúpených členských krajín dlhodobejšie odcestuváva za prácou zo svojej rodnej krajiny do zahraničia v porovnaní s otcami malých detí z bohatších členských i nečlenských krajín Únie, z bohatších krajín Európy, ktoré našich občanov hromadne zamestnávajú?
A ešte zaujímavejšie by to bolo zistiť v prípade matiek vycestuvávajúcich za prácou do zahraničia a opúšťajúcich svoje malé deti.
Koľko percent matiek malých detí odchádza za prácou do zahraničia napr. zo Slovenska či iných novopristúpených členských krajín, a koľko percent matiek malých detí odchádza za prácou do zahraničia z Nemecka, Rakúska, Švajčiarska, Holandska, Nórska, Švédska či Anglicka?
Ale veď v rozpore so záujmami globalizácie, nadnárodných koncernov, nadnárodných korporácií, v rozpore s potrebami globálneho zamestnávateľa boli aj požiadavky na ochranu klímy, požiadavky na ochranu životného prostredia.
Požiadavky, ktoré napriek tomu, že sa vedelo o negatívnych dôsledkoch globalizačného procesu na životné prostredie, na klímu, napriek tomu sa neurobilo, či sa urobilo len veľmi málo proti tomu, aby sa tieto negatívne dôsledky eliminovali.
Nároky na ochranu klímy, na ochranu životného prostredia, majú, samozrejme, finančný rozmer, premietajú sa do nákladov zamestnávateľa, do nákladov výrobcu.
Čím sú tie nároky na ochranu životného prostredia vyššie, tým vyššie sú náklady zamestnávateľa na odstránenie ekologických škôd, ktoré spôsobil svojou výrobnou činnosťou, tým viac tieto nároky ukrajujú z jeho ziskov, a preto je prirodzené, že sa snaží vynakladanie týchto nákladov čo najviac eliminovať.
Eliminovať nie však tým spôsobom, že sa bude snažiť eliminovať škody, ktoré jeho produkčná činnosť spôsobuje, ale všemožným zakrývaním, utajovaním a bagatelizovaním skutočných škodlivých ekologických dôsledkov svojej výrobnej činnosti.
A v dôsledku takéhoto správania sa výrobcov, v dôsledku masívneho ukrývania či zatajovania skutočných ekologických škôd spôsobených ich produkčnou činnosťou, sa akútne riešenie problému znečisťovania životného prostredia podarilo globálne posúvať stále viac a viac do budúcnosti.
Naďalej sa pokračovalo, a ešte stále sa aj pokračuje v nadmernej, životné prostredie veľmi zaťažujúcej preprave tovarov po celom svete – nielen lietadlami, zabezpečujúcimi expresne rýchle dodanie tovaru medzi dvoma miestami sveta do 24 hodín, či obrovskými prepravnými nákladnými loďami abnormálne znečisťujúcimi prostredie – z jedného miesta zemegule na druhé, ležiace úplne na jej opačnom konci, naďalej ešte stále na celom svete existuje obrovské množstvo výrobcov extrémne znečisťujúcich klímu, vodu, pôdu, znečisťujúcich naše spoločné životné prostredie.
Absolútne sa ignorovali varovné príznaky,ktoré príroda vysielala, ktoré na seba čoraz viditeľnejšie upozorňovali, ktoré čoraz hlasnejšie kričali.
A my sme ten narastajúci krik našej planéty s jej čoraz väčšími a väčšími zraneniami naďalej „úspešne“ ignorovali a boli sme čoraz hluchší a hluchší. Lebo zisky.
Ťažko sme si poškodili životné prostredie, dôsledky našej nevšímavosti a lajdáctva budú obrovské.
Zisky, ktoré sme dosiahli aj „vďaka“ tomuto nášmu správaniu sa k prírode, sa môžu ukázať len ako menšia časť toho, čo budeme musieť venovať na naprávanie škôd.
Trpké vytriezvenie z falošných úspechov nás všetkých nadmerne zaťaží. Zaťaží nás dlhoročné ignorovanie vlastného nezodpovedného prístupu k životnému prostrediu.
A až precitnutie a uvedomenie si faktu, že to temné, to čoraz strašidelnejšie, čo sa na nás z budúcnosti valí, hroziace predovšetkým našim deťom, našim potomkom, tak to nie je zlý sen, ale že to je horká a krutá realita, že to je rýchle sa blížiaca predzvesť skutočnej klimatickej katastrofy, až to nám konečne začína otvárať oči, vyplavovať adrenalín a burcuje prijímať nevyhnutné kroky k záchrane toho, čo ešte zachrániť ide.
A v súvislosti s devastáciou životného prostredia zapríčinenou človekom sa vynára otázka: „Ide ľudstvo skutočne dopredu?
To ničenie ovzdušia, ničenie prírodného prostredia, fauny, flóry, celej prírody, to ničenie našej planéty, ničenie toho, čo je základom nášho života, tak to je naozaj ten úspešný vývoj ľudstva, to je to úspešné napredovanie človeka spájané s vedecko-technickým pokrokom, s objavmi, vynálezmi, to je ten ospevovaný vývoj ľudstva, ktorým sa tak vehementne oháňame a ktorý tak prehnane zdôrazňujeme pri každej možnej príležitosti? (pozri aj príspevok „E1- Naša planéta nebojuje proti nám, ona sa len bráni nášmu útoku“ [1])
Či naozaj je vývojom a postupom ľudstva to, keď si ničíme svoju rodnú planétu?
Nie je to skôr už desiatky rokov trvajúci pohyb úplne zlým smerom, smerom zhubným pre nás všetkých, nie je to skôr znak úpadku našej civilizácie než jej pokroku a vývoja?“
A tak ako sme v poslednej chvíli pristúpili k záchrane našej prírody, tak isto by sme si mali čím skôr uvedomiť varovné signály poškodzovania toho základného kameňa každého štátu, každej ekonomiky. Poškodzovania rodiny, jej rozkladu v záujme niekoho ziskov.
Formuje a podáva sa nový obraz rodiny, obraz slúžiaci záujmom jedných, záujmom tých najbohatších, v záujme čo najväčšieho prepájania ekonomík, v záujme zrýchlenia globalizačného procesu, a to všetko v záujme najdôležitejšom, v záujme dosiahnutia čo najväčších ziskov.
Obraz, ktorý nerešpektuje podmienky existencie zdravej rodiny, ktorý nerešpektuje podmienky zdravej výchovy detí, ale ktorý je podriadený modle peňazí.
Dlhodobé odlúčenie rodičov od detí, pri ich odchode za prácou do zahraničia, sa začína podávať ako normálny spôsob fungovania modernej rodiny.
Ale to nie normálny spôsob fungovania rodiny.
Je to spôsob odbočujúci od toho tradičného, tisícročiami odskúšaného a overeného vzoru fungovania rodiny, vzoru doteraz v plnej miere vyhovujúceho všetkým krajinám počas ich dlhého historického vývoja.
Odohráva sa podobný spôsob postupného rozkladu rodiny, ako aj pri postupnej devastácii klímy, pri postupnom ničení celého životného prostredia.
Mámivá vidina obrovských ziskov nám tak zamotala hlavy, nás tak zaslepila, že to, o čom sme si mysleli, že je pred nami, že to, za čím ideme, je zdravý vývoj či úspešné napredovanie do sľubnej budúcnosti, tak to nebolo nič iné len ničivá regresia, úplne opačný chorý pohyb smerom dozadu, to bolo ničenie toho, čo nám tu príroda vytvárala milióny a milióny rokov, to bolo ničenie toho najdôležitejšieho pre náš život, ničenie nášho životného prostredia, ničenie prírody, ničenie fauny a flóry našej planéty.
Počas tohto nášho vraj „ukážkového vývoja či napredovania“, tak počas tohto v skutočnosti spätného chodu, sme za niekoľko desiatok rokov zničili to, čo bolo vytvárané našou prírodou desiatky či dokonca stovky miliónov rokov.
A my sme ten boj s ňou už takmer „vyhrali“. My sme tú prírodu už skoro porazili. Už chýba len taký malý, malinký kúštik, len taký kúštiček. Ale veď my ju iste porazíme, a za pochodu konečne aj dorazíme.
Dlhé desiatky rokov, oslepení mamonom bohatstva, sme nevideli spúšť, ktorú tu zanechávame. A teraz šokové vytriezvenie, slzy a veľké oči pre ľútostivý plač.
A tak isto pomaly, pomaličky si demontujeme či rozkladáme aj našu tradičnú rodinu.
Odtŕhame z nej to, čo bolo vyskúšané stáročiami či dokonca tisícročiami, a umele, pod rúškom modernej rodiny, pod rúškom vývoja, pokroku a novej módy sa ju snažíme obliecť do nových hábov. Veď tie staré už nie sú „in“, už nespĺňajú nároky novej doby.
Demontujeme to, o čom si myslíme, že je už staré, nepotrebné, že nám prekáža vo vývoji, a za pochodu sa snažíme presadiť niečo, čo nebolo síce ešte nikdy nikým vyskúšané, ale predsa: „Veď to sa iste podarí, to bude úspešné, to predsa nemôže v žiadnom prípade zlyhať.“
Ale presne to isté sme si mysleli aj o životnom prostredí, o našej planéte.
Obrovské množstvo asfaltových ciest, rozsiahlych obchodných a výrobných komplexov, automobilov, lietadiel a nákladných lodí, plastových materiálov, zastavaných plôch či odlesnených území, sme vydávali za charakteristické a nespochybniteľné znaky úspešného pohybu ľudstva v ústrety nádhernej budúcnosti, v ústrety úžasnému pokroku.
Už si to nemyslíme. Bohužiaľ, až teraz.
Nasledujúci príspevok: „A13.3- „Kolonializmus neskončil, kolonializmus trvá“
Sme my Slováci KOLONIALISTI = ak ich... ...
Vlček u nás makajú za nízke mzdy desaťtisíce... ...
Celá debata | RSS tejto debaty