Rovní a rovnejší, naivní a vyčuraní

Strhávať sochy a búrať pamätníky?

A čo tým dosiahneme? Zmenu histórie?

Ale veď históriu už nezmeníme, ani ten jej najmenší, ten jej najdrobnejší detail. Ona bola už prečítaná, už sa odohrala, a už aj skončila, opona sa už dávno zatiahla. My ju môžeme len zatajiť, ukryť, prekrútiť či zamlčať, ale už nikdy ju nemôžeme zmeniť, nemôžeme zmeniť jej priebeh, nemôžeme ovplyvniť jej príbeh.

Nemôžeme sa vrátiť v čase a zmeniť to, čo sa už odohralo. To, čo sa stalo, nezmeníme tým, že zničíme symboly nejakej doby, nejakej epochy, že zničíme symboly histórie, že zničíme pamätníky a odstránime sochy.

Zabudnúť môžeme, ale to, čo sa stalo, už z histórie nikdy neodstránime. Žiadnym spôsobom.

Už je to jej neoddeliteľnou časťou, už je to jej nezmazateľnou súčasťou.

A prečo ich odstraňujeme? Tie pamätníky a tie sochy.

Či len preto, že nie sú poplatné tejto dobe?

Ale veď oni sú symbolmi či predstaviteľmi už uplynulých dôb, histórie, dejín, a tie sa predsa nedajú prerobiť tak, ako by možno niektorí chceli.

Avšak z histórie sa môžme poučiť, hlavne z tých jej nie najlepších chvíľ, z tých nie až tak dobrých. Skôr z tých horších, či dokonca tých zlých, ktoré sú tiež súčasťou histórie každého národa.

Dejiny by si mal každý národ pripomínať, tak tie dobré obdobia, ako aj tie už nie najlepšie. Veď práve tie nie najlepšie sú zdrojom ponaučenia, mali by slúžiť ako výstraha do budúcnosti, ako upozornenie na chyby, ktoré sa stali a z ktorých by sme sa mali poučiť.

Dejiny sú predsa súčasťou národa. Sú niečím jedinečným, každý národ ich má iné, neopakovateľné. Nemôžme si z nich vyberať  len to, čo nám pasuje, čo sa nám hodí v mene dosiahnutia nejakého cieľa a snažiť sa ukryť či zatajiť to, čo už pre nás také výhodné nie je, ale čo je práveže výstrahou a poučením do budúcnosti, čo má poslúžiť ako varovanie aj pre tých, čo prídu po nás.

Veď cenzúra dejín nie je nič iné len cenzúrou pravdy, cenzúrou toho, čo sa naozaj stalo. Je to cesta prekrúcania pravdy, cestou prekrúcania toho, čo sa naozaj odohralo, cestou dofarbovania dejín takými farbami, aké sa niekomu páčia.

Ak bolo niečo sivé či čierne, tak to nepremaľúvajme radostnými farbami.

Ak však bolo niečo pestré, žiariace, niečo pekné, tak sa to nesnažme zamaskovať na sivo či na čierno … na smutno. Nechajme tie originálne farby, pretože ten, kto to maľoval, iste veľmi dobre vedel, prečo to robí, prečo to tak maľuje, iste mal k tomu svoju príčinu.

Veď to búranie pamätníkov, to odstraňovanie sôch je analógiou pálenia kníh za časov náboženských fanatikov či za časov nacistov.

Či zbúrame aj pyramídy? Veď na ich stavbe pracovali  aj otroci.

A odstránime aj zvyšky Veľkého čínského múru? Veď aj ten budovali nevoľníci.

A čo tak zbúrať tie mohutné hrady, ktoré v stredoveku museli budovať poddaní, či staré pevnosti, katedrály, chrámy či  kostoly? Veď na mnohých z nich pracovali ľudia z donútenia. Neodstránime aj tie?

Zničíme sochy a obrazy panovníkov Rakúsko-Uhorska ozdobujúce steny mnohých hradov a zámkov? Veď za ich vládnutia boli mnohé národnosti utláčané.

Alebo dáme do úschovy aj sochy anglických, francúzskych, nemeckých a iných európskych panovníkov? Predsa oni stáli na čele krajín, ktoré počas ich vládnutia kolonializovali mnohé krajiny.

A kvôli čomu? Čo tým dosiahneme? Čo dobrého tým ničením pamätníkov či odstraňovaním sôch docielime?

Zničíme symboly a pamätníky histórie?

Ale to hlavné, to podstatné, tak to tým nikdy nezmeníme.

Históriu či dejiny môžeme ukryť, zatajiť, prekrútiť, ale už nikdy ich nemôžme zmeniť. Už nikdy nezmeníme to, čo sa odohralo, to čo niekedy bolo, čo sa už skončilo a odišlo do nenávratna.

Históriu nemôžme nanucovať, môžeme ju len pravdivo opisovať a vysvetľovať príčiny, ktoré k nej viedli.

Chceme zhadzovať sochy? Chceme búrať pamätníky? Chceme hádzať kamene do symbolov, ktoré sú podľa nás  symbolom niekoho viny?

Tak nech ich hádžu tí, čo sú bez viny!

Teraz odstraňujeme sochy a pamätníky, ktoré pripomínajú neblahé udalosti koloniálnej a otrokárskej minulosti.

Ak ich však odstránime, tak práve týmto spôsobom pomôžeme zabudnúť na krivdy kolonializmu a otrokárstva, za ktoré by sme nemali súdiť mŕtvych, ale na ktoré by sme nemali zabudnúť.

Z ktorých by sme sa mali poučiť.

A čo budeme odstraňovať zajtra, či o rok alebo o päť, či o desať?

Príde na rad aj to, čo zatiaľ udržiavame ako pamiatku na jednu z najväčších hrôz, aké kedy ľudstvo zažilo? Pamiatku na zlo koncentračných táborov, či zločiny vojny?

Prídu na rad pamätníky na tú najvražednejšiu? Na tú poslednú, doteraz najstrašnejšiu?

Odstránime pamätníky na tie tábory hrôzy, v ktorých hynuli státisíce Rómov či milióny židov, milióny občanov mnohých krajín sveta?

A odstránime aj pamätníky na tých, ktorí tú hrôzu pomáhali zničiť za cenu vlastných životov?

Zbúrame ich, aby sa zabudlo na to zlo spáchané na ľuďoch, zlo, ktoré by malo byť mementom pre nás všetkých, mementom do budúcnosti? Mementom, aby sa to už nikdy neopakovalo.

Pretože ak tie pamätníky smutnej histórie ľudstva odstránime, o to skôr zabudneme, prečo tie státisíce Rómov či milióny židov zahynuli.

Zabudneme na tie koncentračné tábory, a aj na tie milióny občanov, ktorí v nich zahynuli, a zabudneme aj na milióny tých, ktorí zahynuli preto, aby už nikdy tie koncentračné tábory neexistovali, aby v nich nehynuli deti, ženy, starci,  aby v nich nehynuli občania mnohých národov.

Čím skôr na to zabudneme my, čím skôr na to zabudnú naši potomkovia, tým skôr sa to môže znova vrátiť. A v oveľa krutejšej podobe. Tak tie koncentračné tábory, ako aj tá vojna, to zabíjanie detí, žien, starých ľudí, židov či Rómov, občanov, zabíjanie v mene nejakej „ušľachtilej“ myšlienky.

Želá si niekto vojnu, prostredníctvom ktorej by chcel nanútiť svoju zvrátenú ideológiu celému svetu?

Ale veď to predsa nechceme, to nechce nikto z nás. Alebo žeby?

Ak teda chcete, ak si želáte novú vojnu, tak odstraňujte všetko, čo je pripomienkou tej predchádzajúcej, snažte sa vymazať čo najviac spomienok na hrôzy tej poslednej, spomienok na jej obete, spomienok na hroby tých obetí.

Aby ľudia tak neprotestovali, aby zabudli na tie ohavnosti, ktorých bola príčinou.

Vymažte spomienky ukryté v pamätníkoch, nemých svedkov ľudskej zvrátenosti. V pamätníkoch tak na tých, ktorí boli nezmyselne vyvražďovaní v mene chorej ideológie, ako aj na tých, ktorí zahynuli v boji proti nej, v boji proti tým, ktorí v mene chorého myslenia to vraždenie realizovali.

Čím viac spomienok na to zlo odstránite, čím viac ich ukryjete, čím viac symbolov tej vojny, pamätníkov na jej hrôzy, odstránite,  tým viac vymažete z pamäti ľudí ich obavy a strach z hrôz vojny, tým viac ich pripravíte na tú ďaľšiu, možno oveľa krvavejšiu, tým viac ich zmierite s nevyhnutnosťou novej, s nevyhnutnosťou ďaľšieho šialenstva.

A všetkých tých, ktorí budú upozorňovať na to šialenstvo, ktoré sa chystáte rozpútať, tak tých znemožnite, ohovorte, vykreslite ich ako nepriateľov spoločnosti a pokroku, podajte ich ako nepriateľov národa, ako stúpencov starého zlého skostnateného a spráchniveného sveta a odporcov toho nového krajšieho, ktorý pre nich chcete vybudovať.

Vykreslite a vykričte ich ako stúpencov a obrancov fašizmu, potierajte ich názory, zastrašujte ich všetkými možnými spôsobmi a prostriedkami, a znemožnite tých, ktorí  chcú ukázať pravú tvár vášho chorého a zvráteného úsilia o nadvládu nad všetkými, nad celým svetom.

Odstraňovanie pamätníkov, odstraňovanie sôch nevedie k ničomu dobrému.

Pomáha zabúdať nielen na to dobré čo bolo, ale aj na tie zlé veci, pomáha návratu toho zla, ktoré sa udialo. Pretože: „Zíde z očí, zíde z mysle.“

Veď tá socha či ten pamätník … veď nech stoja, nech niečo pripomínajú. Predsa ku každej soche či ku každému pamätníku môžeme pripojiť informáciu, napr. text, vystihujúcu náš pohľad na tento symbol histórie. Pohľad našej doby.

Pretože každá doba má svoj pohľad, každá má svoje oči.

A ďalšia generácia, ktorá príde po nás, si zasa môže pripojiť ten svoj pohľad, tú svoju informáciu, ten svoj text. Text slúžiaci práve na  to, aby pripomínal nielen to dobré čo sa stalo, ale aj to zlé, pred ktorým sa treba chrániť.

Ak tie sochy, tie pamätníky, symbolizujú niečo pekné v našej histórii, a my ich odstránime, tak odstránime spomienku na niečo pekné či dobré, čo bolo v minulosti. Stratíme spomienku na niečo, čo si každý rád pripomína, ale prispôsobíme sa.

Ak však  odstránime niečo, čo je spomienkou nielen na dobré, ale čo je spomienkou aj na zlé, tak pomáhame zabudnúť na zlo, ktoré sa udialo, a ktoré mnohým ublížilo. A ak na to zlo zabudneme, tak sa môže znova vrátiť a znova ubližovať.

Na zlo by sme nemali zabudnúť, aby sa už nemohlo zopakovať. Práve spomienka naň by mala byť pre nás výstrahou a varovaním do budúcnosti.

Každé obdobie, každá epocha má svoje symboly, ktoré sa raz stanú súčasťou histórie. Ich odstránením, odstránením sôch a pamätníkov, históriu určite nezmeníme, ale umožníme zabudnúť na zlo, ktoré sa niekedy udialo a ktoré nám pripomínajú. Ich odstránením umožníme zabudnúť na zlo, ktoré sa tak môže vrátiť v oveľa horšej, v oveľa krutejšej podobe.

Veď tie symboly histórie, tie sochy a tie pamätníky, oni predsa neboli postavené a vybudované ako „zábudníky“.

Oni neboli vybudované ako niečo, čo má pomôcť na niečo zabudnúť, oni, práveže, boli postavené ako pamätníky, ako symboly niečoho, na čo by sme nemali zabudnúť, čo si treba pripomínať, na čo by sme si mali pamätať. Pamätať si o to viac, ak symbolizujú nielen niečo dobré, ale práveže ak sú pripomienkou aj na zlé časy. Aby sme na to zlé nezabudli, aby sa to zlé už nemohlo vrátiť.

Snáď niet človeka, ktorý by sa v živote nepopálil. Jeden skôr, už ako maličké dieťa, iný neskôr, ale zrejme všetci z nás už skúsili ten pocit niečoho páliaceho, horúceho, pocit bolesti vyvolaný nadmerným teplom. Či už ako dieťa, keď sme sa dotkli niečoho horúceho, napr. slnkom rozpálenej plechovej hračky v pieskovisku, karosérie automobilu či jeho horúcej palubnej dosky, alebo keď nás už v trocha vyššom veku popálil plameň dohorievajúcej zápalky tajne zapaľovanej cigarety či horúca polievka v tanieri.

Všetci máme s horúcim či páliacim pocitom vyvolávajúcim bolesť už určitú skúsenosť, ktorá sa nám trvale zapisuje do našej pamäti.

A na základe tej skúsenosti už viete, že plameň sviečky páli. Už neskúsite podržať nad ním ruku, pretože raz prežitá skúsenosť vás varuje pred tým, aby ste tú ruku nad ten plameň dali znovu.

Ak by ste ako rodič videli, že vaše dieťa si popálilo prst, napr. dotknutím sa predmetu rozpáleného slnkom alebo pri jeho pohybe v menšej vzdialenosti od plameňa sviečky než je bezpečné, tak by ste mu ten prst ofúkali, a utešovali ho, aby neplakalo. Prst prestane bolieť a ostane len nepríjemná spomienka.

A teraz si predstavte, si, že veda by už bola na takej úrovni, že by ste ako rodič mohli túto nepríjemnú spomienku vymazať svojmu dieťaťu z pamäti.

Urobili by ste to? Veď je to vaše milované dieťa, a vy predsa chcete, aby malo len tie pekné spomienky na minulosť, aby nič zlé v pamäti nemalo. Nechcete, aby ho takáto nepríjemná spomienka traumatizovala.

Načo mu budú zlé spomienky?

Veď keď máte tú možnosť, možnosť vymazať mu tú nepríjemnú spomienku na to, ako si popálilo prst, keď sa s ním približovalo k plameňu sviečky, tak prečo by ste to neurobili? Prečo by ste mu tú nepríjemnú spomienku nevymazali z jeho pamäti?

Nech má len pekné spomienky. A tie zlé nech nemá, tie treba odstrániť.

Naozaj by ste to urobili? Naozaj by ste mu ako milujúci rodič vymazali tú spomienku na popálenie sa z pamäti? Aby malo len dobré spomienky, a nie aj tie zlé?

A čo by ste tým dosiahli?

Zrejme úplny opak toho, čo si pre svoje dieťa želáte.

Svojím konaním, vymazaním spomienky na popálenie prsta, by ste dosiahli to, že dieťa, ktoré má túto spomienku v svojej pamäti, by ju už nemalo.

Kým teraz ho tá nepríjemná spomienka chráni v jeho ďaľšom živote pred ohňom, pred nebezpečným konaním a správaním sa, pred nebezpečným priblížením sa k plameňu sviečky či k ohňu, pred úmyselným dotykom slnkom či inak rozpáleného predmetu, tak po vymazaní tej spomienky dosiahnete to, že dieťa stratí práve tú skúsenosť, ktorá ho do budúcnosti chráni pred ohňom či rozpáleným predmetom.

Ak nebude mať túto nepríjemnú spomienku na popálenie sa uloženú v pamäti, pretože mu ju z nej vymažete, tak sa môže znova popáliť, a môže sa popáliť oveľa viac, oveľa horšie, ako sa už niekedy popálilo.

Pretože nemá nič, čo by ho vystríhalo. Nemá v svojej pamäti žiadnu výstrahu, žiadne varovanie  v podobe nepríjemnej spomienky na popálenie sa.

Malo ju, ale vy ako milujúci rodič ste mu ju predsa vymazali. Aby mu neostala trauma, aby mu neostala nepríjemná spomienka.

A keďže tú spomienku nemá, pretože ste mu ju vymazali, tak sa môže popáliť znova, a s oveľa horšími následkami.

Vaša snaha o dobro dieťaťa prejavujúca sa vymazaním toho zlého, toho negatívneho z jeho spomienok, sa môže obrátiť ešte na väčšie zlo, ešte na väčšie popálenie sa v budúcnosti.

Tá jeho nepríjemná spomienka na popálenie, ktorú má uloženú v pamäti, ho do budúcnosti chráni oveľa, oveľa lepšie, než vymazanie tej spomienky, než vymazanie toho zlého z pamäti, než zabudnutie na to zlé, čo sa prihodilo.

A tak je to s nami so všetkými.

Ak sa už udialo niečo zlé, tak spomienka na to zlé vedie naše ďaľšie konanie tak, aby sa to zlé už neopakovalo.

Ak sme sa na niečom v minulosti „popálili“, tak práve spomienka na to „popálenie“ nás chráni pre ďaľším, možno s oveľa závažnejšími dôsledkami.

Veď práve ak bolo niečo zlé, tak nesmieme na to zabudnúť, práveže musíme na to pamätať. Aby sa to zlé už viac nevrátilo, aby už nikomu neublížilo.

Ak odstránime niečo, čo je symbolom nielen dobrého, ale aj pripomienkou niečoho zlého, tak pomáhame na to zlo zabudnúť.

A my predsa nechceme na zlo zabudnúť, pretože ak naň zabudneme, ak nám neostane ako smutná pamiatka na chyby minulosti, ako varovanie pre nás, pre naše deti, pre našich potomkov, varovanie pre tých, čo prídu po nás, tak sa to zlo môže  vrátiť, môže sa zopakovať. V oveľa strašnejšej podobe.

Áno, stalo sa veľa vecí, dobrých, ale aj, bohužiaľ, aj tých menej dobrých, tých nedobrých.

Ale tí, ktorí boli za to zodpovední, tí, čo mali možnosť sa k tomu aktívne postaviť a to ovplyvniť, ale tak neurobili, tak tí tu už  dávno nie sú.

Tam, na druhej strane rieky, sa postavili pred ten najspravodlivejší súd.

Nemali by sme súdiť mŕtvych, veď na nich sa už naše zákony nevzťahujú. Súd nad nimi nič nezmení. Nič tým nedosiahneme, okrem vzniku zbytočných, nikomu neprospievajúcich  negatívnych nálad a emócií.

A potom, veď oni sa správali len podľa zákonov a pravidiel poplatných tej dobe, mnohí z nich tak konali preto, pretože boli presvedčení o správnosti svojho konania. Konania prispôsobeného pravidlám a zákonom tej doby.

My sme vtedy nežili, nemôžme to súdiť na základe nášho terajšieho pohľadu.

Pretože ten náš je určený terajšími zákonmi a pravidlami, tak, ako ten ich bol určený vtedajšími. Aby sme pochopili ich konanie, museli by sme sa naň dívať očami tej doby.

A každá doba má svoj vlastný pohľad, každá doba má svoje vlastné oči.

Nesúďme deti, tie predsa nemôžu za viny svojich rodičov, nemôžu za viny svojich predkov. Nesúďme deti za viny rodičov, pretože by sme boli súdení všetci.

Nezabúdajme, ale nesúďme potomkov tých, čo tu už nie sú, nevyčítajme tým, čo za to nemôžu.

Nepomôže nám to, nepomôže nám vracať sa do minulosti, zbytočne sa dostaneme až do praveku.

Riešme radšej to, čo môžeme vyriešiť, to, čo je problémom teraz, a čo je naším problémom, to, na čo máme dosah, a čo je v našich silách vyriešiť.

Nenechávajme to na riešenie našim deťom, nemáme na to morálne právo, nemáme žiadne právo zakladať konflikty budúcnosti prenášaním našich neriešených problémov na našich potomkov.

Nezaťažujme tých, čo prichádajú po nás, našimi problémami, tak, ako zaťažili svojich potomkov tými svojimi tí, ktorí tu už dávno nie sú, ktorí krivdami minulosti a neustále sa ozývajúcimi starými jazvami otroctva či kolonializmu nepotrebne zaťažili svojich potomkov znášajúcich dôsledky toho, čo neriešili ich predkovia, a čo mohli vyriešiť.

Čím menej našich problémov im zanecháme, tým viac času budú mať na riešenie tých  svojich.

Riešme to, čo môžeme ovlyvniť, riešme prítomnosť, riešme to, čoho riešenie pomôže nám všetkým.