Predchádzajúci príspevok: „A7- Brexit – karma za zamlčiavanie informácií“. Občanom Spojeného kráľovstva boli médiami a politikmi jednostranne podsúvané len informácie o pomoci ich rodnej krajiny v prospech iných členských krajín, ale im už nikto nič nepovedal o obrovskej bezplatnej pomoci, ktorú ich krajina dostáva formou lacnej pracovnej sily z novopristúpených členských krajín.
———————————————————————————————-
Na internete nájdete množstvo článkov s vyhláseniami popredných predstaviteľov EU, ako aj predstaviteľov niektorých štátov Západnej Európy, posilnených rôznymi úvahami médií, o tom, ako ekonomicky bohatšie krajiny EU len dávajú a dávajú peniaze do rozpočtu Únie, nič z toho nemajú, a iné členské krajiny len berú a berú …a preto by mali byť povinne a bez najmenších výhrad solidárne v tom, hentom a ešte aj tamtom, a nie si ešte aj dovoliť opovážiť sa vysloviť vlastný názor, ktorý je síce pravdivý, ale odporuje základnému pravidlu, viac menej účinne presadzovanému a uplatňovanému v Únii, a určujúcemu smer jej vývoja, v dobrom aj zlom, že pravdu majú vždy tí mocnejší a bohatší, pre ktorých je vzájomná diskusia o spoločných problémoch, chvíľami vedená aj na zásade rovného s rovným, mnohokrát len nepotrebnou stratou času, len zbytočnou a formálnou diskusiou o niečom, o čom už bolo dávno rozhodnuté, o čom už dávno rozhodli starší a mocnejší súrodenci.
A takto sa dosiahlo to, že občania tých ekonomicky bohatších členských krajín si logicky stavajú otázku: „Ale veď je toto normálne, my máme dotovať EU, a chudobnejší členovia budú len brať a brať? Je to spravodlivé?“
Takýmto spôsobom, podľa príslovia: „Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou,“ sa dosiahlo to, že mnohí občania bohatších krajín nadobudli reálne presvedčenie, že len oni sú prínosom pre Úniu, že pre ich krajiny by bolo zrejme lepšie, že by to bolo pre nich finančne výhodnejšie, ak by v tomto zväzku, v ktorom sú oni tou dojnou kravou – v združení EU – nefigurovali.
A presne týmto spôsobom sa formuje v bohatších krajinách EU tá časť nespokojencov s EU, ktorej prekáža dotovanie rozpočtu EU ich krajinami. Vidia len to ich dotovanie eurorozpočtu , ale už vôbec nevidia obrovské množstvo bezplatne poskytovanej pracovnej sily, ktorá k nim prúdi z novopristúpených členských štátov.
Ale odkiaľ to majú vedieť? Prečo sa im o tom nehovorí?
Keďže informácie o veľkosti pomoci poskytovanej jednotlivým členským krajinám EU formou eurofondov sú vo všeobecnosti veľmi ľahko dostupné, prečo nie sú k dispozícii aj informácie o bezplatne poskytovanej pracovnej sile, o počte osôb z jednotlivých členských krajín EU legálne zamestnávaných v iných členských krajinách?
Veď práve na základe týchto informácií by si občan ľahko zistil, že napr. z jeho krajiny, krajiny „A“, je v krajine „B“ zamestnaných napr. 100 126 občanov. 100 126 občanov krajiny A, pripravených na svoju profesiu výlučne na náklady svojej rodnej krajiny A, na náklady svojich spoluobčanov.
A hneď by si mohol aj zistiť, že z krajiny B, je v jeho krajine, teda v krajine A, zamestnaných, napr. 126 občanov. 126 občanov krajiny B, pripravených na svoju profesiu na náklady svojej krajiny B, na náklady jej občanov.
A z tohto vzájomného porovnania by mohol posúdiť, akým „obrovským plusom“ je takáto vzájomne výhodná ekonomická spolupráca, aký výhodný je tento voľný pohyb bezplatne poskytovanej pracovnej sily v rámci Únie, aká výhodná je táto výmena pracovníkov pre jednotlivé krajiny EU, či je vyvážená, alebo nie je, pre koho má väčší význam, koho napr. extrémne zaťaží, a komu extrémne pomôže, komu ušetrí väčšie finančné prostriedky vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto občanov, budúcich pracovníkov, komu ušetrí väčšie finančné prostriedky vynaložené počas prípravy týchto občanov na ich profesiu, teda vynaložené počas prípravy týchto občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, koho občania na to doplatia, a koho získajú.
Zistenie a sprístupnenie tejto informácie, teda informácie o počte legálne zamestnávaných občanov jedného členského štátu v inom členskom štáte Únie, by nemalo príslušným inštitúciam EU robiť žiadne problémy.
Táto informácia – informácia o legálnom zamestnávaní sa občana – sa totiž automaticky generuje pri zaevidovaní sa zahraničného občana u ľubovoľného legálneho zamestnávateľa v príslušnom členskom štáte EU.
Spracovať ďalej túto informáciu, tento údaj, pre štatistické alebo ľubovoľné iné potreby príslušných inštitúcií EU nepredstavuje preto žiadny problém.
Tak teda v čom je problém?
Uverejnenie tejto informácie by bolo v záujme všetkých.
Veď existuje, predsa, sloboda šírenia informácií? Či … ?
Prečo táto informácia nie je dostupná?
Žeby vo verejnom záujme? Alebo v niekoho záujme?
Je zakázané uverejniť túto informáciu o počte legálne zamestnaných občanov jedného členského štátu v inom členskom štáte?
Ak áno, prečo? Prečo je to zakázané?
Veď získanie a uverejnenie tejto informácie je tak jednoduché, tak prosté.
Či to niekomu prekáža? Či to niekomu vadí?
Koho by to ohrozilo? Koho záujmy by to ohrozilo?
V čom je teda ten problém?
Prečo, takáto – pre inštitúcie EU – ľahko zistiteľná informácia, nie je prístupná verejnosti? Prečo nie je prístupná všetkým občanom Únie?
Žeby preto, že by si občania uvedomili, aká nevyvážená je tá vzájomná pomoc?
Že by si uvedomili, koľkokrát, koľkodesaťkrát, koľkostokrát, či koľkotisíckrát viac občanov z ich rodnej krajiny „A“ pracuje v tej a tej krajine „B“, než pracuje občanov z tej a tej krajiny „B“ v ich rodnej krajine „A“?
Je to dobré či zlé, keď si to uvedomia?
Pre koho je to dobré? A pre koho je to zlé?
A to je to isté, ako keby si občania uvedomili, koľkokrát viac musia oni vynaložiť zo svojich spoločných peňazí v štátnom rozpočte na prípravu týchto svojich spoluobčanov, týchto budúcich pracovníkov či budúcich zamestnancov ekonomík iných štátov, koľkokrát viac musia oni vynaložiť počas ich prípravy na ich budúcu profesiu, než vynaložia občania tej druhej krajiny.
Koľkokrát viac vynaložia na prípravu svojich občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, ktorí však budú potom zamestnaní v inej krajine, a budú jej prinášať zisk, ktorý si táto cudzia krajina nemorálne celý privlastňuje.
Ktorý si celý nemorálne privlastňuje, bez najmenšej ochoty podieľať sa na spravodlivej úhrade nákladov, bez vynaloženia ktorých by tento zisk nevznikol.
Je toto určite tá výhodná a spravodlivá ekonomická spolupráca medzi členským krajinami EU?
Je toto ten spravodlivý ekonomický systém v EU?
Spravodlivý a prospešný pre všetkých?
Či spravodlivý a prospešný len pre niektorých?
Len pre tých silných a vyvolených?
Je to takto spravodlivé?
Takto, keď jedny členské krajiny Únie vychovávajú výlučne na svoje náklady obrovské množstvá pracovníkov pre potreby ekonomík iných členských krajín EU?
Len na náklady svojich občanov?
Určite to je výhodné pre všetkých?
Určite je výhodné, že jedny krajiny sa sústreďujú len na prípravu pracovníkov, a druhé zasa len na zhŕňanie ziskov, ktoré im priniesla práca týchto zahraničných pracovníkov?
Je výhodné, že jedny krajiny vynakladajú obrovské náklady počas prípravy svojich občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, a druhé krajiny pomocou takto vynaložených nákladov prichádzajú úplne zadarmo k obrovským ziskom?
Prichádzajú k obrovským ziskom bez vynaloženia akejkoľvek námahy, bez akejkoľvek snahy o spravodlivú kompenzáciu nákladov vedúcich k týmto ziskom, o spravodlivú kompenzáciu v prospech tých krajín, ktoré tieto náklady vynaložili, t. j. v prospech rodných krajín týchto zahraničných pracovníkov.
Prichádzajú k rozsiahlym ziskom, ktorých časť by mala patriť – podľa logického, na celom svete platného ekonomického zákona, že náklady vynaložené na dosiahnutie zisku sa uhrádzajú z takto dosiahnutého zisku – tým, ktorí týchto zahraničných pracovníkov pripravovali v procese dlhodobého procesu ich výchovy a vzdelávania.
Čiže časť týchto ziskov by oprávnene mala patriť rodným krajinám týchto zahraničných pracovníkov.
Náklady vynaložené na prípravu občanov – do ich 18. roku – v jednotlivých krajinách V4 sú viac menej podobné, v Čechách je to o niečo viac než na Slovensku, a v Poľsku a Maďarsku zasa menej.
Berme za vzťažnú hodnotu nákladov vynaložených v krajinách V4 – vynaložených počas dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu – hodnotu nákladov vynaložených na Slovensku, teda hodnotu 82 000 eur [1].
Tieto náklady by sa mali splatiť ich rodným krajinám maximálne za 45 rokov, čo je približne dĺžka produktívneho obdobia človeka, t. j. dĺžka doby, počas ktorej je človek pracovne aktívny (od 20 do 65. roku života).
Teda za jeden rok by sa mali rodným krajinám občanov zamestnaných v zahraničí splatiť výrobné náklady vo výške:
82 000 : 45 = 1822 eur/ročne 1822 : 12 = 152 eur/mesačne
čo predstavuje približne 152 eur na mesiac.
Čiže každý mesiac, počas ktorého by občan krajín V4 pracoval v zahraničnej ekonomike, by sa mala z tohto zahraničného štátu vrátiť do jeho rodnej krajiny splátka výrobných nákladov vo výške 152 eur.
A ak počítame, že mesiac má zhruba 21-22 pracovných dní, tak potom vychádza, že za každý deň, ktorý odpracuje občan z krajín Viszegrádu v zahraničnej ekonomike, by sa mala jeho rodnej krajine vrátiť suma vo výške zhruba 7 eur.
Mala by ju zaplatiť tá krajina, ktorá tohto občana z krajín V4 zamestnáva v svojej ekonomike.
Tých 7 eur denne by bola len výška spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v krajinách Viszegrádu, nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania ich občanov.
Zdá sa to ako veľká suma kompenzácie pripadajúca na jeden deň odpracovaný pracovníkom z krajín V4 v zahraničí?
Je platenie sumy 7 eur denne zahraničnou krajinou, ako výška dennej spravodlivej kompenzácie za prenájom pracovníka z krajín V4, nehoráznym finačným nárokom na krajinu, ktorá tohto zahraničného občana zamestnáva v svojej ekonomike?
Je platenie sumy 7 eur denne krajinami, ktoré tohto zahraničného občana zamestnávajú v svojej ekonomike, rodnej krajine tohto zahraničného pracovníka – ako spravodlivá kompenzácia nákladov vynaložených na tohto pracovníka počas dlhodobého procesu jeho výchovy a vzdelávania – oprávnenou požiadavkou?
Samozrejme, to sú len výrobné náklady, nepočíta sa so ziskom výrobcu, ani s infláciou, a ani s daľšími faktormi pôsobiacimi na hodnotu pracovnej sily.
Teda každej z krajín V4 by sa mali za obdobie jedného roka, počas ktorej bol občan z týchto krajín zamestnávaný v zahraničí, vrátiť ročné náklady vynaložené na prípravu jedného pracovníka, t. j. náklady vo výške 1822 eur.
Každá tisícka občanov z týchto krajín, každá tisícka občanov zamestnaných v zahraničí, predstavuje pre ich ekonomiky ročnú stratu minimálne vo výške:
1822 x 1 000 = 1,8 mil. eur
Každá, každučká tisícka odídených občanov predstavuje minimálne takúto stratu.
A koľko tých odídených tisícok občanov z každej z krajín V4 v skutočnosti je?
A koľko tých odídených tisícok občanov je z každej novopristúpenej členskej krajiny Únie?
Nasledujúci príspevok: „A9- Rozpočty novopristúpených členských krajín – zdroj financovania bohatších ekonomík Únie“
tak tá prvá veta ja asi najdlhšia, ktorú som... ...
Celá debata | RSS tejto debaty