Rovní a rovnejší, naivní a vyčuraní

Niektorým novopristúpeným členským krajinám Únie je politikmi tak EU ako aj mnohých jej starších členských krajín  vyčítaný ich postoj, ich nesolidarita – v súvislosti s riešením otázky prerozdeľovania  migrantov do jednotlivých členských štátov EU – ako prejav ich veľkej nevďačnosti, vzhľadom na vraj značnú finančnú pomoc, ktorú dostávajú od EU, vzhľadom na vraj rozsiahlu finančnú solidaritu, ktorá im je preukazovaná.

A, samozrejme, sa nezabudne ani na neustále pripomínanie faktu, že tieto novopristúpené členské krajiny sú čistými poberateľmi týchto peňazí zo spoločnej kasy EU, pretože zo spoločného rozpočtu viac berú, než doň vkladajú, a že sú protikladom tých krajín, ktoré viac prispievajú do spoločnej kasy, než z nej berú.

A tiež sa pripomenie, že títo čistí darcovia  financií do spoločného rozpočtu sú vlastne tými dobrými, ktorí unijnú kasu plnia na úkor občanov svojich krajín, na rozdiel od tých, ktorí z nej len berú.

Nezabudne a spomenie sa aj to, že trpezlivosť krajín, ktoré sú čistými darcami do eurorozpočtu, nie je bezbrehá, že občania týchto krajín sú už z tejto situácie – kedy ich krajiny len dávajú a dávajú, a tie druhé len berú a berú – poriadne znechutení.

„Nemôžete mať krajiny, ktoré mohutne ťažia zo solidarity Európskej únie a ktoré mohutne zdôrazňujú svoj národný egoizmus, keď ide o otázky migrácie,“ povedal francúzsky prezident na tlačovej konferencii so Sánchezom.“[4],[5] 

Keďže „zdôrazniť“ či „mohutne zdôrazniť“ možno len  niečo, čo už existuje, tak potom keď niekto povie:  „ … krajiny, … ktoré mohutne zdôrazňujú svoj národný egoizmus, …“, tak vlastne tým spojením slov „mohutne zdôrazňujú“  len vyjadrí, že tieto krajiny sa už vyznačovali národným egoizmom pred jeho výpoveďou.

Teda osoba, ktorá je autorom týchto slov, je presvedčená o tom, že krajiny o ktorých hovorí, sa národným egoizmom nielen vyznačujú, ale že sa ním vyznačovali už pred vypovedaním jej slov, a tým, že nechcú spolupracovať v otázke migrácie, spolupracovať podľa pravidiel vopred stanovených len jednou stranou, tak tým túto už existujúcu vlastnosť, tento už existujúci národný egoizmus, tieto krajiny len zdôrazňujú či zvýrazňujú.

Ak o nás pán prezident Macron oficiálne – na tlačovej konferencii – povie, že sme krajiny, ktoré „mohutne zdôrazňujú svoj národný egoizmus“, tak to je to isté, ako keby povedal, že sme krajiny, ktoré sa vyznačovali týmto národným egoizmom už pred jeho výpoveďou.

A ak to povie on, tak potom čo hovoria a čo si myslia o nás všetci jeho spoluobčania, všetci tí občania, ktorých je on prezidentom?

Veď ak to hovorí on – prezident, ktorý reprezentuje na najvyššej úrovni svojich občanov, a ktorý oficiálne hovorí to, čo je vyjadrením mienky jeho národa, jeho občanov – tak potom si to zrejme myslia aj občania, ktorých on reprezentuje, teda občania jeho krajiny, občania Francúzska.

Škoda, že má pán prezident takýto názor, takýto pohľad, škoda, že si to o niektorých našich novopristúpených členských štátoch myslí.

Vyššie citované slová teda znamenajú, že ak niektoré novopristúpené členské krajiny EU čerpajú z jej eurorozpočtu viac prostriedkov, než doň vkladajú („ … krajiny, ktoré mohutne ťažia zo solidarity Európskej  únie“), ale ktoré už nesúhlasia s postojom niektorých ekonomicky bohatších  krajín Únie v otázke migrácie, tak potom tieto novopristúpené členské krajiny možno označiť ako krajiny, ktoré „… mohutne zdôrazňujú svoj národný egoizmus.“

Čiže, ak beriete z eurorozpočtu peniaze, ak beriete z neho viac peňazí ako doňho vkladáte, a následne ak nesúhlasíte s prerozdeľovaním migrantov – lebo vraj máte oveľa lepší návrh než je ich prerozdeľovanie, a chcete o tom rokovať, ale my sa o tom baviť nechceme, chceme presadiť svoj návrh – tak jednoducho týmto Vaším konaním len  „mohutne zdôrazňujete Váš národný egoizmus“.

Ak sa tomuto označeniu chcete vyhnúť, potom sa mu vyhnete  vtedy, ak budete  súhlasiť s návrhom niektorých ekonomicky bohatších členských krajín Únie v otázke migrácie.

Čiže, ak novopristúpené členské krajiny berú peniaze  z eurorozpočtu, tak dokiaľ súhlasia s ľubovoľnými návrhmi niektorých ekonomicky bohatších štátov Únie, tak dotiaľ je všetko v poriadku.

Ale ak, nedajbože, majú a vyslovia na niečo svoj vlastný názor, ktorý sa nezhoduje s tým, ktorý hlásajú, a ktorý sa snažia presadiť  niektoré ekonomicky bohatšie členské krajiny EU, potom o týchto  novopristúpených krajinách možno  povedať, že „mohutne zdôrazňujú svoj národný egoizmus“?

Potom, ak nemáme byť touto nálepkou označovaní, zrejme stačí, ak budeme so všetkým súhlasiť. Súhlasiť tak, ako sa to od nás požaduje.

Vždy súhlasiť s predkladanými návrhmi, bez zbytočného rozmýšľania či uvažovania, čo je ich obsahom, čo je ich cieľom, aký budú mať na nás, na naše krajiny, dopad.  Skrátka, len odsúhlasime, podpíšeme či zdvihneme ruku vtedy, keď sa nám to nariadi. To je všetko. Nič viac.

To je všetko, čo sa od nás vyžaduje, žiadna iná povinnosť. Len pritakávať. Na všetko. Vždy, a za každých okolností.

Všetci v týchto novopristúpených členských krajinách sme pri našom vstupe do Únie v r. 2004 očakávali, že o spoločných problémoch budeme rokovať navzájom, budeme o nich diskutovať, a to pravé, to správne riešenie rešpektujúce pohľady a názory všetkých zúčastnených strán, rešpektujúce pohľady a názory všetkých členských krajín Únie, bude výsledkom týchto vzájomných rokovaní, uskutočňovaných na zásade rovnocenných partnerov.

Na zásade rovných s rovnými, a nie rovných s rovnejšími.

Na zásade vzájomných rokovaní rovnocenných partnerov, bez akéhokoľvek vydierania, vyhrážania sa a nátlaku.

Ale – zrejme tak to je chápané niektorými predstaviteľmi líderských krajín Únie – ak sme už raz zobrali finančnú pomoc z eurorozpočtu, ak sme si z neho zobrali viac ako doňho prispievame, tak vtedy sa situácia rapídne mení, a už sa to berie ako „mohutné ťaženie zo solidarity  Európskej únie“, ktoré nás teda zaväzuje súhlasiť so všetkým, čo nám je predostreté na podpis, súhlasiť so všetkým, čo sa od nás očakáva.

Toto „mohutné ťaženie zo solidarity Európskej únie“ nás zaväzuje zrezignovať zo svojich návrhov na riešenie nejakého problému, a ako kvalitné a dobré návrhy – bez akýchkoľvek pripomienok, diskusií či vzájomných rozhovorov – brať automaticky len tie, ktoré predostrú niektorí z tých, čo do eurorozpočtu viac prispievajú, než z neho berú, niektorí z tých, ktorí  sa považujú za jediných oprávnených v rozhodovaní o osude Únie, ktorí sa považujú za jej najlepších vodcov.

Bohužiaľ, falošný pocit vlastnej výnimočnosti, dôležitosti a neomylnosti častokrát blokuje myšlienku pripustenia si, že aj menší a slabší môže mať pravdivejšiu pravdu než ten väčší a silnejší.

Sme obvinení len preto, lebo už sme predtým brali finančnú pomoc z eurorozpočtu, a keďže sme ju zobrali, ale už s niečím nesúhlasíme, tak je nám to vytknuté v zmysle:

„Finančná pomoc je Vám dobrá, ale keď treba pomôcť v otázke migrácie – samozrejme pomôcť čisto podľa našich predstáv, podľa našich návrhov na riešenie tohto problému, a nie podľa Vašej predstavy o pomoci migrantom, nech by už by bola akokoľvek dobrá či dokonca lepšia od našej predstavy – tak už nechcete podporiť našu predstavu o tejto pomoci, náš navrhovaný spôsob realizácie tejto pomoci.

Chcete diskutovať o Vašom spôsobe riešenia otázky migrácie, chcete o tom diskutovať, ale my vôbec nechceme diskutovať, diskutovať o nejakom vraj lepšom či inom návrhu.

Lepší návrh od toho nášho nemôže predsa existovať, my chceme presadiť svoj názor o riešení migrácie, my nepripúšťame žiadne diskusie či rokovania na túto tému, my sme tí, ktorí určujú ktorý návrh je dobrý a ktorý zlý, my sme tí, ktorí určujú, čo je dobré a čo zlé, čo sa môže a čo nemôže,  my chceme presadiť svoje a … a jednoducho, nebudeme sa o tom s nikým baviť, nebude nám nikto do toho hovoriť, naše návrhy boli vždy dobré, sú vždy dobré a budú vždy dobré, a keďže „mohutne ťažíte zo solidarity Európskej únie“, tak ste nám zaviazaní, a ste povinní tieto naše návrhy podporovať bez najmenších výhrad.“

A do takéhoto spôsobu jednania s novopristúpenými členskými štátmi čoraz častejšie sklzávajú jednania a rokovania niektorých ekonomicky bohatších krajín – uzurpujúcich si právo rozhodovania o všetkom či vo všetkom – a novopristúpených členských štátov Únie.

Do spôsobu, ktorý svedčí skôr o kríze v Únii a o jej prehlbovaní, o narastaní rozporov vo vnútri Únie … o ich narastaní, a nie o ich zmenšovaní.

O narastaní rozporov medzi názormi  predstaviteľov jej jednotlivých členských krajín, o narastaní rozporov medzi názormi o ďaľšom osude Únie.

Obvinenie všetkých občanov niektorých novopristúpených členských štátov Únie z „mohutného zdôrazňovania národného egoizmu“ len preto, že ich vlády majú svoj vlastný názor, svoj vlastný pohľad na problematiku migrácie.

Nie zlý či dobrý názor – veď názor je len relatívna vec, podobne, ako aj pravda, každý máme na ňu iný pohľad, a názor je tiež len vec pohľadu – ale svoj vlastný, o ktorom sú presvedčené, že by mohol danú situáciu vyriešiť k spokojnosti všetkých, nielen niektorých, nie názor niekým nasilu vnucovaný, nasilu presadzovaný, ale vlastný, ktorý sa neboja povedať pred tými, ktorí by im chceli nanútiť ten svoj, ktorý má byť svätý.

Svätý pre každého, svätý pre všetkých.

Tieto vlády novopristúpených členských krajín majú svoj názor na problematiku migrácie, líšiaci sa od toho, ktorý im chcú vnútiť, a majú na tento svoj názor plné právo.

Ich názor nie je len názorom ľudí predstavujúcich vládu, ale je to názor korešpondujúci s mienkou značnej časti občanov ich krajín o probléme migrácie.

A vlády týchto krajín chcú o migrácii hovoriť komplexne, teda hovoriť nielen o jej prínosoch, ale, pochopiteľne, aj o jej nedostatkoch.

Predsa ak hovoríme o nejakom spoločenskom procese – a migrácia takýmto procesom iste je – tak diskusia o ňom, diskusia založená na zásadách demokracie, to nie je jej obmedzenie len na to, čo niekomu v tej diskusii vyhovuje, teda obmedzenie len na pozitívne či negatívne stránky tohto procesu s vynechaním tých opačných, teda s vynechaním tých negatívnych či pozitívnych, ale demokratická diskusia je diskusiou tak o pozitívach, ako aj o negatívach prebiehajúceho spoločenského procesu.

Obvinenie z mohutného zdôrazňovania  národného egoizmu len preto, že vlády niektorých novopristúpených členských krajín chcú – nie nátlakom a prikazovaním, ale cestou rozhovorov rovnocenných partnerov – dosiahnuť spravodlivé riešenie problému migrácie.

To nie je o tom, že by tieto vlády novopristúpených členských krajín nechceli problém migrácie riešiť.

Oni ho chcú, chcú ho riešiť, tiež dávajú návrhy, dávajú svoje návrhy. Návrhy na riešenie tohto problému.

Ale tieto návrhy narážajú na nepochopenie líderských krajín EU, ktoré chcú presadiť len tie svoje, bez – pre nich zbytočných – rokovaní a diskusií.

A tak čoraz častejšie dochádza k netradičným formám presadzovania návrhov jednej skupiny týchto štátov, tých ekonomicky mocnejších, dochádza k snahám o presadenie týchto návrhov aj za cenu vydierania, nátlaku a vyhrážania sa.

Zneužívaním faktu „mohutného ťaženia zo solidarity Európskej únie“.

Ale veď, ak najvyšší predstaviteľ členskej krajiny Únie označí niektoré iné členské krajiny ako krajiny „mohutne zdôrazňujúce svoj národný egoizmus“, tak to je to isté, ako keby povedal „národy mohutne zdôrazňujúce svoj národný egoizmus“.

Pretože pod krajinou si každý predstaví národ, národ, ktorý v nej žije.

Tieto dva pojmy sú nerozlučne späté – krajina a národ.

Je to isté, ako keby niekto o občanoch týchto krajín povedal, že mohutne zdôrazňujú svoj národný egoizmus, že mohutne uprednostňujú záujmy svojich krajín pred záujmami druhých.

Ako keby to niekto vytkol všetkým občanom týchto krajín. Všetkým do jedného. Aj tým, čo majú úplne iný názor, opačný. Všetci sú hodení do jedného vreca.

Ale veď predsa nikdy nemajú všetci občania v určitej krajine ten istý názor.

Krajina, to je predsa národ. A národ, to sú všetci občania tejto krajiny.

Keď niekto obviní moju krajinu z „mohutného zdôrazňovania národného egoizmu“, tak to chápem ako obvinenie všetkých občanov našej krajiny z toho, že „zdôrazňujú náš národný egoizmus“. Že ho „mohutne“ zdôrazňujú.

Že vidia len svoje záujmy, len záujmy vlastnej krajiny. A na tých druhých, že im absolútne nezáleží. Lebo sú egoisti. Národní egoisti. Že im je dobré len to, čo je dobré pre ich krajinu.

Ale veď predsa nikdy, nikdy nemajú občania určitej krajiny rovnaký pohľad, rovnaký názor  na určitú vec či udalosť.

Jedni majú svoj názor, druhí svoj, a tretí tiež svoj. Každý iný, viac či menej sa líšiaci. Napr. niektorí sa zhodujú s konaním svojej vlády vo všetkom, niektorí len v niečom, a samozrejme je dosť takých, ktorí sa s ňou nezhodujú v ničom, a stoja proti nej vo všetkom.

A keďže sa občania líšia v svojich názoroch na rôzne veci či udalosti, tak ich nemožno všetkých do jedného obviniť zo zdôrazňovania národného egoizmu. Hádzať všetkých príslušníkov daného národa do jedného vreca. Do vreca kolektívnej viny.

V histórii Európy, ale aj sveta, už boli také neblahé obdobia, ktoré začínali hádzaním všetkých obyvateľov jedného národa či jednej národnosti do jedného vreca, uplatňovaním princípu kolektívnej viny, obviňovaním všetkých, že sú takí či onakí.

Uplatňovaním princípu, ktorý bol už veľakrát príčinou veľmi smutných udalostí, príčinou veľkých tragédií.

Boli to chmúrne obdobia v dejinách národov, ktoré skončili smrťou mnohých ľudí. Tých ľudí, ktorí za nič nemohli, ktorí sa ničím neprevinili.

Len tým, že boli spoluobčanmi tých, ktorí boli niekomu nepohodlní.

Previnili sa len tým, že boli spoluobčanmi niekoho s „nesprávnymi názormi“, niekoho s „nesprávnym konaním a zmýšľaním“. Previnili sa len tým, že boli spoluobčania niekoho, koho konanie prekážalo niekomu inému.

A práve to, to, že boli spoluobčanmi niekoho, niekoho kto má iný názor, názor nevyhovujúci niekomu, tak to bolo príčinou toho, že boli vložení do toho jedného vreca.

„Vy, občania, občania určitých novopristúpených krajín Únie, ste všetci rovnakí.

Vy, občania určitých novopristúpených členských štátov, mohutne zdôrazňujete svoj národný egoizmus, Vaša krajina sa vyznačuje národným egoizmom, ste teda krajina národných egoistov, ste egoisti, národní egoisti, myslíte len na seba, len na svoj národ, na svoju krajinu, a na ostatných Vám vôbec nezáleží.“

Zrejme tak ste to mysleli, pán prezident.

„Ale veď to nie je vôbec pravda, my nie sme krajiny vyznačujúce sa národným egoizmom, a už vonkoncom nie sme krajiny, ktoré „mohutne“ zdôrazňujú svoj národný egoizmus.

My nie sme národní egoisti,  nemyslíme len na seba. Nemyslíme len na vlastný národ.

Nie sme o nič horší od občanov iných národov. Nie sme o nič horší od občanov Vášho národa, od občanov Vašej krajiny, pán prezident.

Naši občania sú takí istí, tak isto chodia do práce, tak isto sa smejú či tešia zo života, tak isto zažívajú trápenia a smútia, ako aj tí Vaši.

A tak isto, ako aj tí Vaši, pomôžu človeku v núdzi.

Tí naši občania nie sú iní. Sú takí istí, ako aj občania iných krajín. Sú takí istí ako sú občania aj tej Vašej krajiny.

Každý sme trocha iný, ale tak to predsa vždy bolo, a tak to aj bude. Úplne rovnakí nikdy nebudeme, tak ako nikdy nie sú rovnakí ani občania toho istého národa.

Ale isto nie sme krajiny – a teda aj národy – ktoré „mohutne zdôrazňujú svoj národný egoizmus“, ktoré sa vyznačujú národným egoizmom. Isto nehľadíme len na seba, len na svoje záujmy, len na záujmy svojho národa, len na záujmy svojej krajiny.

Škoda, že si to o našich krajinách myslíte, pán prezident.“

Naše novopristúpené členské krajiny sú zdrojom veľkého množstva bezplatnej pracovnej sily, ktorú poskytujeme mnohým členským krajinám Únie, a samozrejme, aj tej Vašej, pán prezident.

Ale táto pracovná sila, tieto státisíce zahraničných pracovníkov, pracujúcich aj vo Vašej krajine, boli na vykonávanie pracovného procesu, na svoju profesiu,  pripravení na náklady svojich rodných krajín, na náklady spoluobčanov týchto pracovníkov.

Teda aj na náklady našich novopristúpených členských krajín, na náklady nás, občanov týchto novopristúpených členských krajín.

A títo zahraniční pracovníci, zamestnávaní vo Vašej krajine, jej predsa svojou prácou prinášajú obrovské zisky. A zo ziskov by sa mali platiť náklady, ktoré boli vynaložené na to, aby tento zisk vznikol.

Čiže krajiny, ktoré týchto zahraničných pracovníkov zamestnávajú, by sa mali podieľať na spravodlivej kompenzácii nákladov, zásluhou ktorých bol tento zisk dosiahnutý. Mali by sa podieľať na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov tým krajinám, ktoré tieto náklady vynaložili.

Veď tie náklady boli predsa vynaložené v rodných krajinách týchto zahraničných pracovníkov. Nie v krajinách, ktoré týchto pracovníkov zamestnávajú.

Ale ani Vaša krajina, pán prezident, ani mnohé ďaľšie, napriek tomu, že zamestnávate obrovské množstvá pracovníkov z našich novopristúpených členských krajín, sa nezúčastňujú na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas prípravy týchto pracovníkov na ich zapojenie sa do pracovného procesu.

Nezúčastňujú sa na tejto spravodlivej kompenzácii nákladov ani minimálnou čiastkou, ani jedným jediným eurom.

Tieto náklady znášajú za Vás, za Vašu krajinu, občania našich novopristúpených krajín.

A znášajú ich aj naši občania s tými najbiednejšími platmi, ktorí prežívajú len za cenu nesmierneho uskromňovania sa, ktorí nemajú potrebné finančné prostriedky na ďaľšie štúdiá svojich detí, ktorí nemajú na to, aby svojim deťom zabezpečili krajšie detstvo, ale ktorí sa skladajú na pomoc Vašej ekonomike, na bezplatnú pomoc nielen Vašej ekonomike, ale aj na bezplatnú pomoc ekonomikám rady ďaľších krajín Západnej Európy, na pomoc formou množstva bezplatne poskytnutých pracovníkov.

Bez vynaloženia týchto nákladov by predsa nevznikol ani zisk Vašich ekonomík.

Bez vynaloženia týchto našich nákladov by Vaše ekonomiky nikdy neboli tam, kde sú.

Naše novopristúpené členské krajiny Vám neposkytli bezplatne len lacnú kvalifikovanú pracovnú silu, teda neposkytli Vám bezplatne len pracovníkov, ktorí boli na pracovný proces pripravení výlučne na náklady ich rodných krajín,  bez minimálnej spoluúčasti na kompenzácii týchto nákladov aj Vašej krajiny.

Naše novopristúpené členské krajiny Vám ušetrili náklady, ktoré by ste museli vynakladať na výchovu a vzdelávanie budúcich pracovníkov z radov Vašich vlastných občanov v prípade, že by ste na obsadenie daných pracovných pozícií vo Vašej ekonomike nemali k dispozícii zahraničných pracovníkov pochádzajúcich aj z našich novopristúpených členských krajín, vychovaných na naše náklady, na náklady našich občanov.

Prijímanie pracovníkov z našich krajín Vám umožňuje tieto náklady ušetriť. Naši občania Vám tieto náklady, ktoré Vaša krajina vynakladá na výchovu a vzdelávanie Vášho občana, ušetria.

A ušetria Vám oveľa viac, než je hodnota nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie nášho občana, ktorý sa potom zamestná vo Vašej krajine.

Ušetria Vám hodnotu nákladov vynakladanú na výchovu a vzdelávanie Vášho občana vo Vašej krajine, ušetria Vám hodnotu, ktorá je vo Vašej krajine značne vyššia než je hodnota týchto nákladov vynakladaných v našich novopristúpených členských krajinách.

Naši občania Vám svojím zamestnávaním sa vo Vašej ekonomike každomesačne zabezpečujú príjem  formou dane zo svojich miezd, formou dane odvádzanej do Vášho štátneho rozpočtu.

Okrem tejto dane, okrem dane zo svojej mzdy, dennodenne do Vášho štátneho rozpočtu  odvádzajú aj daň z pridanej hodnoty či spotrebnú daň z výrobkov a služieb, ktoré si u Vás kupujú.

A tým, že kupujú výrobky vo Vašej krajine, tak tým podporujú aj ich ďaľšiu výrobu a vytvárajú nové pracovné miesta, umožňujú zamestnávanie ďaľších pracovníkov vo Vašej ekonomike, pracovníkov, ktorí tieto výrobky vyrábajú. A títo ďalší pracovníci znova odvádzajú všetky vyššie uvedené dane do Vášho štátneho rozpočtu.

Vaša krajina, pán prezident, spolu s radou ďaľších krajín Západnej Európy, získala po našom vstupe do EU v r. 2004 neobmedzený vstup na trhy našich krajín, získala neoceniteľný trhový priestor krajín Východnej Európy.

Vaše krajiny tu vyvážajú obrovské množstvo svojich výrobkov, ktorých predaj prináša Vášmu štátnemu rozpočtu značné zisky.

Tieto Vaše výrobky, ktoré sú predávané na našom trhu, Vám okrem zisku z ich predaja zabezpečujú aj existenciu množstva pracovných pozícií, ktoré sa na produkcii týchto výrobkov dovážaných do našich krajín podieľajú. A tieto pracovné pozície znamenajú zamestnávanie množstva pracovníkov, ktorí tieto výrobky pre naše trhy vyrábajú, zamestnávanie ďaľších pracovníkov, ktorých práca prináša ďaľšie dane do Vášho štátneho rozpočtu.

Naše krajiny vstupom do Únie v r. 2004 zrušili clo na výrobky aj Vašej krajiny, a zároveň ho ponechali  na výrobky tých krajín, ktoré nie sú súčasťou EU.

Tým sme Vás konkurenčne veľmi zvýhodnili proti týmto krajinám, proti krajinám nepatriacich do EU, a značne sme tým sťažili prístup výrobkov z týchto tretích krajín na naše trhy, čím sme ešte viac otvorili cestu Vašim výrobkom.

Pán prezident, či vyššie uvedené fakty o našej pomoci, o pomoci našich novopristúpených členských krajín v prospech Vašej krajiny, ako aj v prospech ďaľších členských krajín Únie sú naďalej dôvodom Vášho názoru, že sme krajiny, ktoré „mohutne zdôrazňujú svoj národný egoizmus“?

Ak je nesúhlas a odmietanie návrhu niektorých ekonomicky bohatších členských krajín Únie na riešenie otázky migrácie niektorými novopristúpenými členskými krajinami Únie brané z Vašej strany, pán prezident, ako mohutné zdôrazňovanie nášho národného egoizmu, tak ako potom možno označiť  skutočnosť nemorálneho a neférového  bezkompenzačného odčerpávania obrovského množstva pracovnej sily pochádzajúcej z novopristúpených členských štátov Únie.

Pracovnej sily pripravenej na pracovný proces výlučne na náklady svojich rodných krajín, bez najmenšej účasti – na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov – tých krajín, ktorí túto pracovnú silu zamestnávajú v svojich ekonomikách, a ktorým využívanie tejto pracovnej sily prináša nesmierne zisky a umožňuje ich úspešný ekonomický rast.

„Nemôžete mať krajiny, ktoré mohutne ťažia zo solidarity Európskej únie a ktoré mohutne zdôrazňujú svoj národný egoizmus, keď ide o otázky migrácie,“ povedal francúzsky prezident na tlačovej konferencii so Sánchezom.“[4],[5]

Nemôžete mať krajiny, ktoré mohutne ťažia zo solidarity novopristúpených členských krajín Európskej únie, zo solidarity v podobe obrovského množstva bezplatne poskytnutých pracovníkov, a ktoré mohutne zdôrazňujú svoj národný egoizmus, keď ide o otázku spravodlivej kompenzácie nákladov – vynaložených v dlhodobom procese prípravy týchto pracovníkov na zapojenie sa do pracovného procesu – v prospech tých, ktorí tieto náklady vynaložili , teda v prospech rodných krajín týchto pracovníkov.

Oprávnené obvinenie je pre obvineného obyčajne nepríjemné, mrzí, bolí, páli.

Ale  nespravodlivé obvinenie, vychádzajúce z neúplnych a jednostranných informácií, je nepríjemné vždy, a mrzí, bolí a páli oveľa, oveľa viac.

Mnohí z nás vidia smietku v očiach druhého, ale ten kopec brvien vo vlastnom – kopec brvien vyšší snáď než Eiffelova veža – tak ten už nejak prehliadajú.

Ale, veď nakoniec, máme byť k sebe tolerantní, veď všetci sme  len ľudia, mýlime sa, a  .. . „Nech hodí kameňom, kto je bez viny.“ či „… a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“

[4] https://svet.sme.sk/c/20856037/macron-je-za-sankcie-voci-krajinam-ktore-odmietaju-azylantov.html

[5] https://www.irozhlas.cz/zpravy-svet/macron-francie-migrace-azyl-sankce-eu_1806231653_mls

Nasledujúci príspevok: A5- Občania bohatších krajín Únie nechcú jednostranne prispievať do rozpočtu“