Dokiaľ sa ľudia zamestnávali v ekonomikách svojich rodných krajín, tak bolo úplne normálne, že štát financoval ich výchovu, že financoval ich vzdelávanie.
Predsa ak si chcel do budúcnosti zabezpečiť dostatočné množstvo kvalifikovaných pracovníkov pre svoju ekonomiku, tak musel investovať predovšetkým do ich vzdelávania počas ich detstva a mladosti.
Do vzdelávania na základnej strednej a častokrát aj na vysokej škole (pozri aj príspevok B4.2 časť „B4.2.0- Náklady na vzdelávanie – to nie sú len náklady na vysokú školu“ [1]).
To mu zabezpečilo, že mal dostatok potrebných pracovníkov na udržanie chodu svojej ekonomiky, na jej ďaľšiu úspešnú existenciu.
A náklady na to vzdelávanie musel znášať len on sám.
Ak chcel štát niečo získať, musel niečo vložiť. Žiadna iná krajina mu s tým nepomohla, každý pracoval sám na seba, každý pomáhal svojej ekonomike.
A to čo štát zainvestoval do výchovy a vzdelávania, to sa mu vrátilo aj so ziskom v podobe práce jeho vzdelaných občanov, v podobe ich daní napĺňajúcich jeho štátny rozpočet, naplňajúcich spoločnú peňaženku všetkých jeho občanov.
A z tohto zisku mohol štát financovať svoje potreby, potreby svojich občanov, z tohto dosiahnutého zisku mohol investovať do výchovy a vzdelávania detí a mladých ľudí, do vlastného rozvoja, do rozvoja všetkých odvetví svojej ekonomiky, do rozvoja v prospech všetkých svojich občanov.
Lenže tak ako išiel vývoj dopredu, tak sa menili aj vzťahy medzi štátmi, zmodernizovala sa doprava a čím bola kvalitnejšia, rýchlejšia, lacnejšia a pohodlnejšia, tak tým viac začali ľudia zo svojich rodných krajín odchádzať za prácou do zahraničia.
A momentom vycestovania za prácou do zahraničia dochádza k zmene dovtedajších vzťahov medzi občanom a štátom.
Do tohto momentu sa občan zamestnával len v ekonomike rodnej krajiny a z jeho daní generovaných jeho prácou v rodnej krajine sa kompenzovali náklady vynaložené štátom na jeho výchovu a vzdelávanie.
Kompenzovali sa dovtedy, až v určitom momente zamestnávania sa občana boli tieto náklady vrátené a ďalšia práca občana v rodnej ekonomike bola už čistým ziskom štátu.
Avšak od tohto momentu, od momentu vycestovania občana za prácou do zahraničia, sa vzťahy medzi občanom a jeho rodnou krajinou menia.
Menia sa v tom zmysle, že z každej mzdy, ktorú obdrží občan v zahraničí, už jeho rodná krajina neobdrží nič, t. j. vôbec sa jej nesplácajú náklady, ktoré investovala do výchovy a vzdelávania svojho občana odídeného do zahraničia.
Neobdrží nič, pretože celá daň z jeho mzdy ide do štátneho rozpočtu zahraničnej zamestnávateľskej krajiny.
A čím dlhší čas prepracuje občan v zahraničí, tým viac sa zvyšuje pravdepodobnosť toho, že tieto náklady sa nesplatia v plnej výške.
Čím dlhšie bude pracovať občan v zahraničí, tým neskôr sa môže zapojiť do pracovného procesu v svojej rodnej krajine, v prípade, že sa zo zahraničia vôbec vráti.
Ale veď tie náklady vložené do dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania občana sú nevyhnutné k tomu, aby bol občan schopný zapojiť sa do pracovného procesu, aby bol schopný vytvárať hodnoty a prinášať zisk svojmu zamestnávateľovi, aby prinášal dane do štátneho rozpočtu svojej rodnej krajiny.
A tým zamestnávateľom je vždy ten, vždy tá krajina, ktorá zamestnáva občana v svojej ekonomike, a ktorej zamestnávanie tohto občana prináša zisk, zisk minimálne vo forme dane z jeho mzdy, zisk, ktorý napĺňa štátny rozpočet zamestnávateľskej krajiny.
Veď predsa zo zisku sa spravodlivo kompenzujú náklady, ktoré boli vynaložené za účelom dosiahnutia tohto zisku.
Toto pravidlo platilo a platí na celom svete od nepamäti, vo všetkých krajinách, za každého režimu.
A náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie pracovníka v jeho rodnej krajine predsa takýmito nákladmi vedúcimi k dosiahnutiu zisku sú. Pretože, bez týchto nákladov, napr. bez nákladov vynaložených na vzdelávanie by ten pracovník nevedel čítať, písať, počítať a nevedel by množstvo iných vecí, ktoré sa naučí práve len vďaka procesu vzdelávania, a tiež aj vďaka procesu výchovy.
A tou spravodlivou kompenzáciou nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občana je kompenzácia úmerná času zamestnávania tohto občana v ekonomike danej zahraničnej krajiny.
A práve toto – spravodlivá kompenzácia nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana, teda v dlhodobom procese jeho prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu – tak práve tá spravodlivá kompenzácia týchto nákladov je podstatou tak žiadanej a nevyhnutnej zmeny doterajších nespravodlivých ekonomických vzťahov nastolených medzi bohatšími krajinami, ktoré pracovnú silu z iných krajín bezplatne odčerpávajú a chudobnejšími krajinami, ktoré bezplatne pracovnú silu dodávajú.
Dodávajú ju bez toho, aby im boli spravodlivo kompenzované práve tie náklady vynaložené počas dlhodobej prípravy tejto pracovnej sily na jej zapojenie sa do pracovného procesu, vynaložené počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania pracovníka v jeho rodnej krajine.
Súčasný problém odčerpávania pracovnej sily z iných krajín nie je v tom, že by výška kompenzácie nákladov vynaložených v procese dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu bola nesprávne nastavená, že by bola nesprávne nastavená výška tejto kompenzácie.
Súčasný problém nastávajúci pri odčerpávaní pracovnej sily z jedných, tých chudobnejších krajín, tými krajinami bohatšími, práveže spočíva v tom, že kompenzácia týchto nákladov vôbec neexistuje.
Tento problém spočíva v tom, že nie že neexistuje spravodlivá kompenzácia týchto nákladov, ale neexistuje ani minimálna kompenzácia týchto nákladov, teda neexistuje ani minimálna kompenzácia nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy zahraničného občana na zapojenie sa do pracovného procesu čiže nákladov vynaložených v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania, nákladov vynaložených v rodnej krajine tohto zahraničného občana.
Tu nejde o to, že nám, našej krajine, Slovensku, resp. všetkým tým krajinám, z ktorých je pracovná sila masovo odčerpávaná, platia tí, teda tie krajiny, ktoré tú pracovnú silu odčerpávajú, tak že tí nám platia málo, ako kompenzáciu za náklady, ktoré sme vynaložili v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu.
Tu ide o to, že nám ako kompenzáciu týchto nákladov neplatia absolútne nič. Absolútne nič ako kompenzáciu za naše vynaložené náklady.
A mali by. Veď tá naša pracovná sila, tí naši občania, ktorí tam pracujú, vytvárajú týmto ekonomikám obrovské zisky.
Ale veď, predsa vždy platilo a naďalej aj platí, že zo ziskov sa kompenzujú náklady, vynaložením ktorých tieto zisky vznikli.
Či teraz, keď už ide o tie krajiny, ktoré sú bohatšie, tie, ktoré sú silnejšie, tak či teraz už platí právo silnejšieho?
Či teraz, teraz, keď ide o to, že tie náklady vynaložené na prípravu pracovnej sily by mali kompenzovať tie bohatšie a silnejšie krajiny, tie, ktoré tú pracovnú silu stále bezplatne odčerpávajú z tých chudobnejších krajín, tak teraz v prípade tých silnejších a bohatších krajín už toto základné ekonomické právo o kompenzácii nákladov zo zisku, ktorý bol pomocou týchto nákladov vytvorený, tak teraz už toto pravidlo neplatí?
Je od nás, od ekonomicky chudobnejších krajín, požadovaná účasť na nákladoch proti otepľovaniu, pretože to otepľovanie ničí ekonomiky.
Ale veď neexistencia spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, neexistencia tejto spravodlivej kompenzácie nákladov v prípade odčerpávania zahraničných občanov, tiež ničí ekonomiky rodných krajín týchto odčerpávaných zahraničných občanov.
Ničí ekonomiky všetkých tých krajín, z ktorých sa pracovná sila odčerpáva v masovom meradle.
Ale už neničí ekonomiky tých krajín, ktoré tú pracovnú silu z iných krajín bezplatne odčerpávajú, ktoré sa tým bezplatným odčerpávaním pracovnej sily z iných krajín nekresťansky nabaľujú na úkor tých krajín, z ktorých tú pracovnú silu odčerpávajú.
Prečo sa rieši len jedno, len to, čo škodí či ničí aj ekonomiky bohatších krajín, napr. otepľovanie, prečo sa nerieši aj to, čo ničí len ekonomiky tých chudobnejších krajín, ale už nie tých bohatých, hoci práve tie bohaté, tie ktoré bezplatne pracovnú silu z tých chudobnejších bezplatne odčerpávajú, tak práve tie sú príčinou toho toho poškodzovania, tej devastácie ekonomík tých chudobnejších krajín?
Tie bohatšie krajiny sú príčinou tej devastácie ekonomík tých chudobnejších krajín práve preto, pretože sa nezúčastňujú na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania tých zahraničných občanov, ktorých zamestnávajú v svojich ekonomikách.
Veď predsa nie je morálne a férové využívať len to, čo je pre niekoho výhodné, a to nevýhodné, čo je určitou súčasťou toho výhodného, tak to hodiť na plecia iných, na plecia tých slabších.
Ak sme prešli na ďalší stupeň ekonomického vývoja, na ďalší stupeň nevyhnutný pre ďalší ekonomický rozvoj, pre ďalší globálny rozvoj, pre ďaľšiu expanziu – aj do vesmíru – teda ak sme prešli do stupňa globalizácie, tak sa musíme tomu prispôsobiť.
Musíme ošetriť tie negatíva globalizačného procesu.
Ale ošetriť nie takým spôsobom, že tie pozitíva globalizácie prinesú úžitok len jedným, tým bohatším krajinám, a tie negatíva, tie negatíva globalizácie sa hodia na krk tým chudobnejším.
A bezplatné odčerpávanie pracovnej sily z tých chudobnejších krajín krajinami bohatšími, bezplatné odčerpávanie pracovnej sily v masovom meradle, k tým negatívnym črtám globalizačného procesu iste patrí.
Áno, globalizácia je ďalší stupeň ekonomického vývoja, a treba sa mu prispôsobiť.
Ale prispôsobiť nie tak, že niektorí, resp. niektoré krajiny, si vyberú tie najsladšie hrozienka, že niektoré krajiny budú na jednej strane využívať výhody vzrastajúcej medzištátnej pracovnej migrácie v podobe zamestnávania zahraničnej pracovnej sily pripravenej na zapojenie sa do pracovného procesu na náklady svojich rodných krajín, ale na strane druhej budú súčasne odmietať účasť na spravodlivom podieľaní sa na týchto nákladoch.
Ale veď tieto náklady vynaložené v jedných, v tých chudobnejších krajinách, priniesli zisky iným, tým bohatším krajinám, a predsa vždy platilo a naďalej aj platí univerzálne celosvetové pravidlo, že zo ziskov sa uhrádzajú náklady, vynaložením ktorých tieto zisky vznikli.
Tak prečo toto pravidlo zrazu – pri odčerpávaní pracovnej sily z tých chudobnejších do tých bohatších krajín – neplatí?
Bohatšie krajiny z toho ťažia a chudobnejšie na to doplácajú.
Je to tak správne? Tak to má byť?
Je správne to, že tí bohatší, tie bohatšie krajiny, zrazu toto pravidlo – teda pravidlo o tom, že zo ziskov sa uhradzujú náklady vynaložením ktorých tento zisk vznikol – prestávajú rešpektovať?
Je správne to, že využívajú pracovnú silu z chudobnejších krajín, ale už sa odmietajú podieľať na nákladoch, ktoré boli vynaložené v procese prípravy tejto zahraničnej pracovnej sily, týchto zahraničných pracovníkov, v ich rodných krajinách?
Ale veď práve vďaka vynaloženiu týchto nákladov v jedných krajinách, ekonomiky tých krajín, ktoré túto pracovnú silu z iných krajín využívajú, prichádzajú k nesmiernym ziskom.
A zo zisku sa predsa platia všetky náklady, vďaka vynaloženiu ktorých tento zisk vznikol.
Čiže keď jedny krajiny vynaložili náklady na prípravu pracovnej sily, a ekonomiky druhých krajín pomocou tejto zahraničnej pracovnej sily dosiahli zisky, tak potom by sa mali z týchto ziskov podieľať na určitej kompenzácii nákladov vynaložených na prípravu tejto pracovnej sily.
Ale sa nezúčastňujú.
Lebo … lebo rovní a rovnejší. Lebo slabší a silnejší.
(pozri aj príspevok „A13. 4- Jedny členské krajiny Únie žijú aj na úkor druhých – I. časť“ [2]).
Predsa nie je možné, aby pozitíva tej globalizácie, teda napr. aby možnosť zamestnávania obrovského počtu zahraničných pracovníkov bola deformovaná a zaťažená tým, že ak už máme tú vynikajúcu možnosť zamestnávať nedostatkovú pracovnú silu, ak máme možnosť zamestnávať pracovnú silu zo zahraničia, tých najlepších odborníkov, tak nemorálne na túto vynikajúcu príležitosť získania lacnej pracovnej sily nabalíme absolútne odmietanie na akejkoľvek účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených na „výrobu“ tejto pracovnej sily, vynaložených na výrobu týchto výrobných prostriedkov, na „výrobu“ pracovníkov, ktorých zamestnávame v svojich ekonomikách.
Veď teda ak sa pri vzniku EU prijalo pravidlo o voľnom pohybe pracovnej sily, tak je absolútne nepochopiteľné, prečo sa neprijalo aj pravidlo o spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy t. j. v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana.
Predsa tento voľný pohyb pracovnej sily v rámci EU, bez spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy tejto pracovnej sily v jej rodnej krajine, poškodzuje ekonomiky tých krajín, z ktorých je pracovná sila masovo odčerpávaná.
Tento voľný pohyb pracovnej sily nieže poškodzuje tieto ekonomiky, on ich doslova devastuje a ničí.
Tento voľný pohyb pracovnej sily, bez spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, veľkou mierou prispieva k tomu, že úrovne ekonomík tých bohatších členských krajín a tých chudobnejších, z ktorých je táto pracovná sila odčerpávaná, nieže sa zbližujú, ale naopak sa odďaľujú, tá priepasť medzi ich ekonomikami sa stále zväčšuje, stále narastá.
„Zo Slovenska odchádza v súčasnosti každoročne priemerne 20 percent absolventov lekárskych štúdií [3], čo je vlastne každý piaty absolvent týchto štúdií.
A čo keby odišlo nie 20, ale 30, 40 či 70 percent absolventov lekárskych štúdií, čo potom?
A čo keby odišli nielen lekári, ale aj iní odborníci?
Nie 20 percent, ale čo keby ich odišlo 40, 60 či 70 percent?
Alebo, čo keby – čisto teoreticky – odišli všetci tí, ktorí sú zapojení do pracovného procesu, všetci pracujúci? Čo s tým?
Veď predsa v EU nie je žiadny zákon, ktorý by to zakazoval. Neexistuje žiadny zákon, ktorý by vymedzoval počet percent odchádzajúcich produktívnych občanov z danej krajiny. Žiadny zákon, ktorý by riešil túto bezbrehú devastáciu ekonomík novopristúpených členských štátov.
Naozaj, čo keby odišla väčšina pracujúcich danej krajiny do zahraničia? Čo by to urobilo s ekonomikou ich rodnej krajiny? Kto by napĺňal štátny rozpočet?
Veď daň zo mzdy by všetci tí pracujúci v zahraničí odvádzali do štátneho rozpočtu zahraničnej zamestnávateľskej krajiny.
Z čoho by sa financovalo školstvo v našej krajine? A z čoho zdravotníctvo?
A kto by robil na dôchodky našich dôchodcov?
Áno, kto by robil na tých dôchodcov, ktorí niekedy svojimi daňami prispievali na výchovu a vzdelávanie aj tých, ktorí odišli do zahraničia, sú tam zamestnaní, a svojimi odvádzanými daňami pomáhajú nie tým, ktorí im kedysi pomáhali, ktorí kedysi prispievali na ich výchovu a na ich vzdelávanie, ale pomáhajú tým, ktorí im nikdy nepomáhali.
Kto by robil na odvody, ktorých časť sa vo forme dôchodkov rozdeľuje medzi súčasných dôchodcov?
Čo by to s nimi urobilo? Áno, s nimi, čo by to urobilo s dôchodcami?
A deti? Čo by to urobilo s nimi?“[4]
Obrovské množstvo našich dôchodcov musí vyžiť z toho, čo im ponúkajú ich žalostné dôchodky.
Zo svojich biednych dôchodkov musia najprv poplatiť nájom, účty za elektrinu, plyn, a až potom, z toho čo im z ich dôchodku zostane, tak až potom si môžu kupovať potraviny.
Mnohým z nich nezostane dostatok financií na to, aby si kúpili potrebné množstvo potravín, a ešte väčšiemu množstvu z nich nezostane na zdravé potraviny, pretože tie sú pre nich cenovo nedostupné.
Stávajú sa z nich farmaceutickí odborníci, ktorí si z predpísaných liekov vyselektujú len tie potrebné na život a tie ostatné, tak bez tých sa obídu.
A štát v nich vidí len nepotrebnú ekonomickú záťaž.
Žiadna úcta k človekovi, ktorý kedysi pomáhal ekonomike svojej rodnej krajiny, ktorý pomáhal svojej rodnej krajine v jej existencii, v jej úspešnom napredovaní (pozri aj príspevok „D6- Ako by sa dôchodca mal mať, a ako sa má“ [5]).
„Šetrenie na strave, vypúšťanie kúpy tých „najmenej pre zdravie nevyhnutných“ liekov, a mnohokrát predaj finančne náročného bytu a odchod do domova dôchodcov. Pokiaľ taká možnosť existuje.
A ich situácia sa zhoršuje.
Je bolestné pozorovať, ako niektorí z tých, ktorí niekedy ťahali našu ekonomiku, ako niektorí tí, ktorých práca pomohla vybudovať školy aj pre naše deti, či nemocnice, ktoré nám slúžia aktívne doteraz, prezerajú nad ránom odpadkové koše a kontajnery, a menia sa na zberačov druhotných surovín či viečok od plastových fliaš.
Strašné a ponižujúce. A hanba.
Nie ich. Naša. Hanba ich spoluobčanov. Hanba tých, ktorým oni, títo dôchodcovia, kedysi pomáhali prínosom svojej práce.
Ľudia, ktorí stáli pri štarte našej budúcnosti, sú vytláčaní na okraj spoločnosti neúprosným ekonomickým tlakom prítomnosti.“ [6]
Títo dôchodcovia kedysi pomáhali nám, financovali našu výchovu, naše vzdelávanie, kedysi, keď sme boli ešte deti, keď sme to potrebovali.
Oni nám pomáhali aj preto, pretože dúfali, že raz, raz, keď budeme veľkí, keď už budeme pracovať, tak zasa pomôžeme my im. Dúfali, že našou prácou im vrátime to, čo nám oni kedysi požičali.
Ale mnohí z nás, mnohí z tých, ktorým oni kedysi pomáhali, tak mnohí z tých im to už nevrátia.
Mnohí z nás nepomôžu týmto našim dôchodcom, ktorí kedysi pomáhali nám. Nepomôžu im, pretože mnohí z nás pracujú v zahraničí a svojimi daňami a odvodmi pomáhajú tým dôchodcom, ktorí im nikdy nepomáhali.
Mnoho našich dôchodcov živorí a pomaly, pomaličky, sa so svojim biednym dôchodkom prebíja k tomu záveru, k tomu koncu znamenajúcemu koniec ich trápenia v tomto slzavom údolí.
Živoria, pretože to, čo by im mohlo finančne pomôcť, teda časť z tých peňazí, ktoré by sa mali na Slovensko vracať ako spravodlivá kompenzácia nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, ktoré by sa mali vracať ako spravodlivá kompenzácia toho, čo oni, čo títo dôchodcovia niekedy zafincovali, tak tá časť peňazí nepomáha im, ale pomáha občanom iných krajín.
A kompetentní, kompetentné inštitúcie Únie, všetci tí, ktorí by z titulu svojej právomoci mohli pomôcť k náprave, tí, ktorí by sa mali ozvať práve preto, pretože si ich občania vybrali a zvolili na to, aby bránili ich práva, tak tí sú stále ticho a z neznámych či možno dobre známych dôvodov sa stále neozývajú, stále mlčia.
[3] https://www.etrend.sk/ekonomika/mladi-ludia-opustaju-slovensko-najcastejsie-su-to-lekari.html
[5] https://ivanvlcek.blog.pravda.sk/2021/12/21/d6-ako-by-sa-dochodca-mal-mat-a-ako-sa-ma/
[6] https://vlcekivan.blog.pravda.sk/2021/12/20/a1-zla-situacia-dochodcov/
Ta myšlienka je uplne zruzumitelne. A ako píšu... ...
Nič v zlom, len pripomienka pre budúcu tvorbu... ...
Myšlienka dobrá, len strašne rozvláčne podaná.... ...
Dalo by sa to riešiť tým, že po skončení... ...
Dala si šplech- si spokojná? Aj čítaš čo píše-... ...
Celá debata | RSS tejto debaty