Tých, žijúcich v chudobe, sú v novopristúpených členských krajinách EU milióny.
Nemajú peniaze na financovanie štúdií vlastných detí, ale daňami, ktoré odvádzajú zo svojich častokrát žobráckych platov, prispievajú na štúdiá rôznych odborníkov, napr. lekárov, ktorí odchádzajú po štúdiách do zahraničia, liečiť občanov ekonomicky bohatších krajín Západnej Európy.
Liečiť nielen tých chudobnejších či priemerných, ale aj tých bohatších občanov týchto štátov, liečiť aj milionárov a miliardárov, ich rodiny, deti, partnerov, bližších či vzdialenejších príbuzných, bližšie či vzdialenejšie rodiny tých najvyšších predstaviteľov či politikov bohatších členských a nečlenských štátov EU.
Liečia tých občanov, ktorí na ich štúdiá, na ich vzdelávanie na základnej, strednej a aj vysokej škole neprispeli ani jedným jediným centom.
Už, bohužiaľ, neliečia svojich spoluobčanov v svojej rodnej krajine, teda neliečia aj tých najchudobnejších s tými najbiednejšími platmi, ktorí sa na financovaní ich štúdií priamo podieľali a ktorí veľakrát úplne zbytočne zomierajú, pretože nemajú peniaze na potrebnú lekársku starostlivosť pre seba, pre svoje deti a svoje rodiny.
Už neliečia tých, ktorí nemajú dosť peňazí na to, aby pre seba a svoje rodiny zabezpečili dôstojné žitie v prijateľných podmienkach, nemajú na to, aby zabezpečili dostatočné podmienky na zdravý spôsob žitia pre členov svojich rodín.
Nemôžu si kupovať zdravé potraviny, ktoré sú jednou zo základných podmienok udržania si dobrého zdravia, musia si kupovať tie najlacnejšie, častokrát pochybnej kvality. Musia si kupovať tie najlacnejšie, aby aspoň nejako oni a ich rodiny prežili.
Na tie zdravšie, tak na tie im už zo zúfalého rodinného rozpočtu nezostávajú peniaze.
A nejde len o potraviny.
Ich biedne platy ich s problémami držia ako tak nad vodou, či občas už aj trocha pod ňou, držia ich, ich rodiny a ich deti v zúfalých a v žitiu nedôstojných ekonomických podmienkach.
Avšak, napriek tomu, z týchto svojich úbohých platov – zabezpečujúcich nie ich dôstojné žitie, ale skôr pomalé ekonomické zomieranie, ekonomické zomieranie ich rodín – prispievajú aj na výchovu a vzdelávanie aj tých svojich mladých spoluobčanov, ktorí po ukončení vzdelávania odchádzajú pracovať do iných krajín.
A, samozrejme, prispievajú aj na výchovu a vzdelávanie budúcich lekárov. Aj tých, ktorí po ukončení štúdií odídu zo svojej rodnej krajiny, odídu pracovať do zahraničia.
Občania bohatších krajín, v ktorých sa títo zahraniční lekári zamestnajú, tak využívajú pri zabezpečení potrebnej zdravotnej starostlivosti lekárov, ktorí boli vychovaní a vzdelaní nie na ich náklady, na náklady štátneho rozpočtu ich krajiny, ale títo zahraniční lekári pracujúci v ich krajinách boli na zapojenie sa do pracovného procesu pripravovaní na náklady svojej rodnej krajiny, na náklady spoluobčanov v svojej rodnej krajine, na náklady svojich rodičov.
Veľké množstvo lekárov a zdravotných sestier z novopristúpených členských krajín odchádza – z dôvodu nevyhovujúcich, častokrát až ponižujúcich pracovných a finančných podmienok (pozri príspevok „B9.3.3- Stresujúca situácia lekárov a zdravotných sestier“ [1])] – za prácou do bohatších členských i nečlenských krajín Únie.
Na ich výchovu a vzdelávanie boli vynaložené značné finančné prostriedky zo štátnych rozpočtov ich rodných krajín. Napr. len dlhodobý proces výchovy a vzdelávania lekára na Slovensku predstavuje sumu vo výške minimálne 128 000 eur [2].
A náklady na výchovu a vzdelávanie zdravotnej sestry, ktorá má vo väčšine prípadov tiež vysokú školu, nebudú výrazne nižšie.
Naši lekári, naše zdravotné sestry, ktorých dlhodobá príprava na zapojenie sa do pracovného procesu bola financovaná len na náklady ich rodných krajín, pracujú vo všetkých bohatších európskych krajinách, nielen tých v Únii, ale aj mimo nej (Švajčiarsko, Anglicko, Nórsko).
Ak by občan z novopristúpených členských krajín potreboval realizovať určitý lekársky zákrok, napr. operáciu, v niektorej z týchto bohatších krajín Európy, tak si ho musí zaplatiť buď z vlastného vrecka, alebo mu ju musí schváliť jeho zdravotná poisťovňa, ktorá náklady vynaložené na realizáciu daného lekárskeho zákroku uhradí.
A pritom vo všetkých týchto bohatších krajinách pracujú tak lekári, ako aj zdravotné sestry, z našej krajiny, zo Slovenska.
Naše krajiny, novopristúpené členské krajiny, im, doslova a dopísmena, bezplatne prenajali množstvo zdravotníckych pracovníkov, bezplatne sme im dodali lekárov a zdravotné sestry, pričom náklady na ich výchovu a vzdelávanie sme uhrádzali my, my, ich spoluobčania v ich rodných krajinách.
Tieto náklady uhrádzali všetci občania tých krajín, z ktorých títo zdravotnícki pracovníci pochádzajú.
Tieto finančné prostriedky vynaložené v rodných krajinách zdravotníckych pracovníkov pracujúcich v zahraničí, vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie, ušetria ešte väčšie náklady krajinám, ktoré ich zamestnávajú v svojich ekonomikách.
Ich zamestnávateľské krajiny, bohatšie členské a nečlenské krajiny EU, teda ušetria obrovské finančné prostriedky, ktoré by museli vynakladať v procese prípravy lekárov a zdravotných sestier z radov vlastných občanov v prípade, ak by nemali k dispozícii lekárov a zdravotné sestry z našich novopristúpených členských krajín.
Či to, že tieto bohatšie členské i nečlenské krajiny Únie zamestnávajúce našich lekárov a naše zdravotné sestry, šetriac tak obrovské sumy svojich štátnych rozpočtov, nie je aspoň morálnym dôvodom na to, že by nám túto našu bezplatnú pomoc kompenzovali pomocou realizácie bezplatných lekárskych zákrokov v prospech našich občanov.
Napr. aj prostredníctvom operácií našich občanov, a to v tých prípadoch, keď má zdravotné pracovisko v danej krajine nastavené lepšie podmienky na prevedenie konkrétneho lekárskeho zákroku než sú podmienky nastavené v rodnej krajine občana vyžadujúceho lekársky zákrok.
Vlastne, za našu pomoc formou bezplatného prenájmu lekárov a zdravotných sestier pripravených na svoju profesiu len náklady našej rodnej krajiny, by ich zahraničná zamestnávateľská krajina realizovala – v rámci spravodlivej kompenzácie týchto nákladov – určité lekárske zákroky pomáhajúce našim občanom, napr. operácie, na prevedenie ktorých má ich systém zdravotnej starostlivosti nastavené lepšie podmienky.
Ak by nejaký podobný systém kompenzácie nákladov, ktoré boli vynaložené počas dlhodobej prípravy budúceho lekára a zdravotnej sestry existoval, iste by to prispelo k väčšej ochote novopristúpených členských krajín na výchovu a prípravu týchto lekárov a zdravotných sestier, čo by iste bolo aj v záujme bohatších členských krajín Únie, ktoré sú ich bezplatným odberateľom.
K väčšej ochote na prípravu zdravotníckych pracovníkov, ktorí chýbajú zrejme vo všetkých krajinách Európy.
Veď je celkom možné, že lekárský zákrok – ktorému je náš občan podrobený na nejakej klinike v bohatšej členskej krajine, v krajine, ktorá zamestnáva našich lekárov a zdravotné sestry – je realizovaný práve lekárom z našej rodnej krajiny, resp. lekárom z novopristúpených členských krajín.
A s určitou pravdepodobnosťou mu pri realizácii tohto lekárskeho zákroku asistuje zdravotná sestra práve z našej rodnej krajiny či z nejakej inej novopristúpenej členskej krajiny.
Teda nášho pacienta liečia v zahraničnej krajine náš lekár aj s našou zdravotnou sestrou.
Liečia ho zdravotní pracovníci pripravení na vykonávanie svojej profesie na náklady svojich rodných spoluobčanov, pripravení na náklady našej krajiny, pripravení možno aj na náklady toho nášho občana, ktorému akurát poskytujú lekársku starostlivosť.
Naša krajina pripravila na svoje náklady tak lekára, ako aj zdravotnú sestru, ktorí sa zamestnajú v inej členskej krajine Únie, a tu realizujú lekársky zákrok na našom občanovi.
My sme bezplatne tejto členskej krajine prenajali nielen tohto lekára, ale aj veľa iných lekárov, tejto členskej krajine sme bezplatne prenajali nielen túto zdravotnú sestru, ale bezplatne sme jej prenajali aj veľa iných zdravotných sestier.
Bezplatne sme im prenajali a stále im bezplatne prenajímame veľa našich zdravotníckych pracovníkov pripravených na zapojenie sa do pracovného procesu len na naše náklady, na náklady nášho štátneho rozpočtu, len na náklady našich občanov.
Ale náš občan, ktorý v tejto krajine podstupuje v súčasnosti lekársky zákrok, už musí za realizáciu tohto zákroku zaplatiť, hoci tejto krajine bezplatne dodávame množstvo zdravotníckych pracovníkov pripravených len na náklady našej rodnej krajiny.
Či by sa nemohla spravodlivá kompenzácia týchto nákladov realizovať aj napr. aj formou bezplatných lekárskych zákrokov realizovaných v prospech našich rodných občanov?
Čím viac našich lekárov a zdravotných sestier pracujúcich v danej zahraničnej krajine, tým to predstavuje väčšiu sumu nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich prípravy na vykonávanie danej profesie, tým viac našich občanov by mohlo byť v danej krajine podrobených bezplatnému lekárskemu zákroku, bezplatnému ošetreniu.
Áno, náklady na lekársky zákrok v bohatšej členskej krajine sú oveľa vyššie než v našej krajine.
Ale teraz neexistuje žiadna kompenzácia nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy zdravotníckych pracovníkov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, vynaložených počas ich prípravy na ich profesiu.
Neexistuje žiadna kompenzácia nákladov vynaložených na prípravu tých zdravotníckych pracovníkov, ktorí po ukončení vzdelávacieho procesu odchádzajú za prácou do bohatších členských i nečlenských európskych krajín, napr. do Rakúska, Nemecka, Švajčiarska, ale, samozrejme, aj do iných krajín Západnej Európy.
Čiže, aj keby ten lekársky zákrok realizovaný na našom občanovi v bohatšej členskej krajine vyšiel oveľa drahšie než u nás, v našej krajine, aj tak by to bola lepšia kompenzácia nákladov než tá kompenzácia nákladov, ktorá existuje teraz, než tá terajšia, než tá terajšia žiadna, tá súčasná nulová kompenzácia.
Nie, nie, tento text, to nie je výtka týmto bohatým občanom, milionárom a miliardárom, a už vonkoncom nie priemerným občanom bohatších členských štátov EU, výtka tým občanov, ktorí majú zabezpečenú zdravotnú starostlivosť vďaka lekárom a zdravotným sestrám pripraveným na vykonávanie svojej profesie len na náklady našej krajiny, na náklady našich občanov, na náklady občanov novopristúpených členských krajín, výlučne na náklady rodných krajín týchto zdravotníckych pracovníkov pracujúcich v bohatších členských i nečlenských krajinách Únie.
To nie je výtka im, ani výtka ich ostatným spoluobčanom.
Drvivá väčšina z nich sa predsa nepodieľala a nepodieľa na tvorbe zákonov a pravidiel činnosti EU, a vo víre bežných starostí každodenného života si ani neuvedomujú, že dochádza k takémuto zásadnému zlyhávaniu ekonomickej spravodlivosti v prostredí EU, keď chudobnejšie členské krajiny EU na svoje náklady vychovávajú odborníkov nielen pre potreby svojich ekonomík, ale vychovávajú na svoje náklady aj odborníkov pre potreby ekonomík bohatších štátov Európy, pre potreby tých ekonomík, ktoré majú oveľa viac financií a možností, aby si prípravu takýchto odborníkov sami zabezpečili.
A vychovávajú ich bez toho, aby sa tieto bohatšie krajiny nejakým spôsobom zúčastňovali na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy týchto pracovníkov na zapojenie sa do pracovného procesu, vynaložených v dlhodobom procese prípravy týchto pracovníkov na vykonávanie ich profesie.
To silne prevažujúce množstvo občanov bohatších členských štátov EU, tá časť občanov týchto krajín, ktorá sa nezúčastňovala a nezúčastňuje na tvorbe zákonov a pravidiel určujúcich činnosť EU, predsa nemôže za to, ako nespravodlivo je v EU riešený systém kompenzácie finančných nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie tých občanov, ktorí odchádzajú zo svojich rodných krajín pracovať do zahraničia, do ekonomík bohatších krajín EU a Európy.
Títo občania predsa nemôžu za to, že krajiny, v ktorých žijú, ktorých sú občanmi, teda bohatšie členské štáty EU, systematicky, vedome a jednostranne profitujú z práce odborníkov, ktorí boli pripravení na vykonávanie svojej profesie na náklady občanov chudobnejších členských štátov EU, ktorí boli pripravení na náklady svojich spoluobčanov.
Bohatšie členské krajiny Únie – ktoré profitujú z práce nielen odborníkov, ale všetkých pracovníkov, ktorí sú zo svojich rodných krajín nemorálnym a neférovým spôsobom odsávaní – budujú svoju ekonomiku, svoju budúcnosť na úkor ekonomík, na úkor budúcnosti novopristúpených členských krajín.
Občania novopristúpených členských krajín sú bezplatne odsávaní, bez najmenšej iniciatívy zo strany bohatších štátov Západnej Európy, bez akejkoľvek iniciatívy týkajúcej sa spravodlivejšieho riešenia tohto problému, zaťažujúceho vzťahy medzi bohatšími staršími a chudobnejšími novopristúpenými členmi EU.
Títo občania sú odčerpávaní bez najmenšej snahy kompetentných inštitúcií Únie o riešenie tejto zložitej situácie s bezplatným odčerpávaním pracovnej sily nielen z novopristúpených členských krajín EU, ale tiež aj z tých nečlenských, napr. z Ukrajiny, situácie zvýhodňujúcej jedných na úkor druhých.
Sú odčerpávaní bez snahy o spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v procese dlhodobej prípravy týchto odborníkov a pracovníkov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, bez snahy o spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania.
Pritom, občania novopristúpených členských krajín Únie majú, pochopiteľne, záujem na ekonomickom raste EU ako zväzku navzájom úzko spolupracujúcich európskych krajín, zväzku, ktorého ekonomickú silu podporuje aj voľný pohyb pracovnej sily medzi jednotlivými členskými krajinami.
Áno, veľká časť našich občanov v novopristúpených členských krajinách jednoznačne podporuje intenzívny vedecko-technický rozvoj EU, želá si takýto rozvoj v celej Únii, v každej jej krajine, rozvoj zasahujúci všetky oblasti ekonomiky každého jej člena.
My, občania jednotlivých novopristúpených členských krajín Únie, nie sme vôbec proti nemu, proti tomuto rozvoju – práve naopak – pretože vieme, že práve takýto rozvoj vedie k hospodársky silnej EU, vedie k takej únii, ktorá bude mať šancu v tvrdej konkurencii svetových ekonomík.
Ale nechceme, aby tento vedecko-technický rozvoj EU bol postavený na jeho absolútne nespravodlivo rozloženom financovaní v neprospech novopristúpených štátov EU.
Nechceme, aby tento rozvoj bol postavený na bezplatnom odčerpávaní lekárov, zdravotných sestier, informatikov, konštruktérov a celého radu pracovníkov iných profesií z ekonomicky slabších novopristúpených krajín EU.
Aby bol postavený na bezplatnom odčerpávaní pracovníkov z týchto krajín bez toho, že by sa spravodlivo zohľadnili náklady vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie v ich rodných krajinách.
Veď tieto náklady veľmi výrazným spôsobom zaťažujú tak rodinné rozpočty, ako aj štátne rozpočty krajín, z ktorých títo pracovníci pochádzajú.
Tieto náklady, naopak, ušetria bohatšie členské, ale, samozrejme, aj tie nečlenské krajiny Únie, v ktorých sa títo pracovníci po svojom odchode zo svojich rodných krajín za prácou do zahraničia zamestnajú, náklady, ktoré by tieto zamestnávateľské krajiny museli vynaložiť v prípade, ak by týchto pracovníkov, týchto odborníkov, chceli získať z radov vlastného obyvateľstva.
Nechceme, aby občania našich novopristúpených členských krajín EU jednostranne hradili financovanie výchovy a vzdelávania tých odborníkov a pracovníkov, ktorí odchádzajú pracovať v prospech iných, hospodársky silnejších krajín Západnej Európy, ktorí pracujú v prospech občanov a ekonomík iných krajín – ktoré výchovu a vzdelávanie týchto zahraničných odborníkov a pracovníkov ani v najmenšom nefinancovali a nepodporovali – bez ich najmenšej účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto odborníkov a pracovníkov.
Nemôžu sa preto čudovať mnohí, nielen vrcholní predstavitelia EU, a taktiež prední predstavitelia a politici západných krajín, že obrovské množstvo občanov novopristúpených členských krajín EU nechce žiť v takejto Európskej Únii.
Nie v takejto Únii, nie v takej, aká sa tu vytvorila. Chcú žiť vo vzájomnom spoločenstve krajín, iste chcú žiť vo funkčnom združení krajín vzájomne si pomáhajúcich, ale nie v takto účelovo tvárnenom, takto deformovanom zväzku formovanom len na základe požiadaviek tých silnejších, tých mocnejších.
Množstvo občanov členských krajín Únie, hlavne občanov novopristúpených členských krajín, nechce žiť v takomto toxickom zväzku krajín, v takejto únii slúžiacej len záujmom jedných, bez vzájomnej rovnosti, a, naopak, s dominanciou niektorých členov, ktorí túto dominanciu mnohokrát zneužívajú v podobe neprimeraného nátlaku, vydieračských metód a vyhrážok.
Nechceme žiť v hospodárskom zväzku, v ktorom novopristúpené členské krajiny EU okrem financovania dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania odborníkov a ďaľšej pracovnej sily pre potreby svojich ekonomík, financujú aj výchovu a vzdelávanie odborníkov a ďaľších pracovníkov zamestnávaných v ekonomikách bohatších členov EU.
Novopristúpené členské krajiny financujú dlhodobý proces výchovy a vzdelávania tých svojich občanov, ktorí sú zamestnávaní v ekonomikách bohatších členských i nečlenských krajinách Únie, len na svoje náklady, bez toho, aby im boli tieto náklady nejakým spôsobom spravodlivo kompenzované zo strany tých, ktorým práca týchto odborníkov, ktorým práca tejto pracovnej sily v ich ekonomikách prináša obrovské zisky (pozri aj príspevok „B9.4- Výhody zamestnávania odborníkov z novopristúpených členských krajín“ [3]).
Veď ak ekonomiky týchto bohatších členských i nečlenských krajín Únie dosahujú zisky pomocou zamestnávania našich občanov, pomocou občanov z našich novopristúpených členských krajín – a oni tie zisky, jednoznačne, dosahujú – tak potom by sa mala časť týchto ziskov použiť na spravodlivú kompenzáciu nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese prípravy týchto našich občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, teda ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto našich občanov v ich rodných krajinách.
Vynaložené v našich novopristúpených členských krajinách.
Veď predsa náklady sa vždy kompenzujú zo ziskov, ktoré boli dosiahnuté vynaložením týchto nákladov.
To je pravidlo, ktoré platí na celom svete, v každej spoločnosti, už od nepamäti.
Či v prípade nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občanov na zapojenie sa do pracovného procesu – teda v prípade nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto občanov v ich rodných krajinách – tak či v tomto prípade už toto základné ekonomické pravidlo o úhrade nákladov zo zisku, zo záhadných dôvodov prestáva platiť?
Rodnými krajinami týchto občanov pracujúcich v zahraničí sú naše novopristúpené členské krajiny. Krajiny ako Slovensko, Česko, Poľsko, Maďarsko a tiež aj mnohé ďaľšie.
Bez týchto nákladov, bez nákladov vynaložených ich na výchovu a vzdelávanie by, predsa, títo občania, nevedeli čítať, písať, počítať, nevedeli by množstvo iných vecí, ktoré vedia len vďaka procesu vzdelávania a výchovy, neboli by schopní vykonávať svoju prácu, a teda by ani nemohli priniesť zisk svojmu zamestnávateľovi a ani svojej zamestnávateľskej krajine, bez ohľadu na to, či svojej rodnej alebo tej cudzej zahraničnej.
A, keďže tieto náklady sú nevyhnutné na dosiahnutie zisku, tak by sa mali z tohto zisku aj kompenzovať.
A úvahy občanov novopristúpených členských krajín Únie nesúce sa v tomto duchu, v duchu nespokojnosti s doterajším nemorálnym stavom bezplatného odčerpávania pracovnej sily z ich rodných krajín bohatšími členskými krajinami Únie, rozhodne neprispievajú k posiľnovaniu pozitívnych názorov na projekt EU, neprispievajú k posiľňovaniu dôvery týchto občanov v budúcnosť Únie.
Naopak rozširujú počet tých, ktorí sa na projekt EU a jeho budúcnosť dívajú so značnou skepsou.
Veď načo nám je projekt, ktorý prináša úžitok jedným členským krajinám na úkor druhých členských krajín?
Načo nám je spolok krajín, v ktorom jedny, tie chudobnejšie, výlučne len na svoje náklady zabezpečujú pracovnú silu nielen pre svoje potreby, pre potreby svojich ekonomík, ale aj pre potreby ekonomík tých bohatších členských krajín?
A tie bohatšie krajiny, tie, ktoré tú pracovnú silu, tých pracovníkov, z tých chudobnejších bezplatne odčerpávajú, sa ani minimálnou mierou nezúčastňujú na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy tejto pracovnej sily?
Bohužiaľ, negatívny postoj týchto občanov k projektu EU sa formoval aj vďaka tomuto neférovému a nemorálnemu prístupu ekonomicky bohatších členských i nečlenských krajín Únie k problematike získavania odborných kapacít zo zahraničia, k problematike získavania pracovníkov rôznych profesií, bez akéhokoľvek podieľania sa na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto pracovníkov v ich rodných krajinách.
Tento nevyriešený problém, jeden z najväčších problémov zaťažujúcich vzájomné vzťahy medzi staršími, ekonomicky bohatšími, a novopristúpenými členmi EU, nastoľuje radu otázok občanov novopristúpených členských štátov EU, radu otázok týkajúcich sa správnosti a oprávnenosti aj mnohých iných zákonov a pravidiel platných v Únii.
Ich promtné a správne zodpovedanie je v záujme všetkých občanov EU túžiacich po rovnoprávnej a spravodlivej EU z hľadiska postavenia jednotlivých členských štátov.
Času na odpoveď a začatie riešenia danej situácie zo strany tých, ktorí profitujú z tejto situácie, bolo už dosť.
Predsa sme nevstúpili do Únie pre rokom, dvoma či piatimi.
Ale pred sedemnástimi rokmi. Pred dlhými sedemnástimi rokmi. Nekonečne dlhých sedemnásť rokov, a žiadne riešenie tejto situácie.
Žiadne riešenie nielen zo strany krajín zneužívajúcich túto situáciu v svoj prospech, ale ani zo strany toho, kto má v svojich rukách všetky kompetencie na vyriešenie tohto problému, kto je priam predurčený na jeho riešenie, a od ktorého sa až vyslovene pýta inicializácia riešenia tejto situácie.
Áno, žiadne riešenie, žiadny návrh na riešenie tohto problému zo strany riadiacich inštitúcií EU. Zo strany kompetentných riadiacich inštitúcií EU a ich predstaviteľov.
Uplynulých sedemnásť rokov naozaj predstavuje neskutočne veľký časový úsek na začatie riešenia tohto problému devastačne pôsobiaceho na ekonomiky novopristúpených členských krajín Únie.
Dosť času na začatie riešenia zo strany tých, ktorí by mohli riešenie tohto problému značne urýchliť, a ktorí majú v rukách všetky páky na jeho objektívne riešenie. Ktorí majú v rukách oveľa viac možností na jeho vyriešenie ako tí, ktorí na túto situáciu nielen finančne doplácajú.
Problém financií vynaložených na výchovu tých odborníkov, ktorí po skončení štúdií odchádzajú do zahraničia, nastoľuje otázky, ktoré treba riešiť. Otázky, ktorým by mala byť venovaná prioritná pozornosť, pokiaľ tým, ktorí sú zodpovední za osud projektu EU, skutočne na jeho osude záleží.
Otázky, na ktoré by mali odpovedať v prvom rade tí, ktorých sa tieto otázky najviac týkajú, tí, ktorí neférovo profitujú z tejto situácie na úkor krajín pristúpených do EU od r. 2004.
Tí, ktorým musí byť zrejmé, že vzdelávanie odborníkov, ako aj iných pracovníkov, ktorí pochádzajú z novopristúpených krajín EU, a ktorí u nich pracujú, niekto financoval, niekto sa naň skladal, niekto toto štúdium hradil zo svojho vrecka. Niekto to hradil z vrecák svojich občanov.
Bol to niekto iný, iný než ten, kto týchto odídených odborníkov zamestnáva v svojich ekonomikách. Bol to niekto, kto na to jednoznačne dopláca.
Nie ten štát, ktorý tohto zahraničného odborníka teraz zamestnáva, a ktorý má z toho obrovské zisky, ale tá krajina, v ktorej sa tento odborník narodil, v ktorej vyrastal, a v ktorej sa pripravil na rolu odborníka.
Na tohto odborníka nedoplácajú občania toho štátu, ktorý teraz z neho profituje, ktorý profituje z jeho zamestnávania, ale doplácajú naňho občania toho štátu, ktorý sa skladali na jeho výchovu a vzdelávanie, doplácajú naňho občania jeho rodnej krajiny (pozri aj príspevok „A14.4- Chudobnejšie krajiny EU vynakladajú náklady, ale zisky, tak tie zhŕňajú už len tie bohatšie“ [4]).
[1] https://ivlcek.blog.pravda.sk/2022/01/06/b9-3-3-stresujuca-situacia-lekarov-a-zdravotnych-sestier/
K lekárom: tu si do nich kopne hocikto, kto... ...
Každá profesia sa presúva za lepšími... ...
no, bloger, popísal si toho toľko, že ani to... ...
Celá debata | RSS tejto debaty