Rovní a rovnejší, naivní a vyčuraní

Keď hovoríme o odborníkoch, ktorí vyštudujú za peniaze občanov jednej krajiny, ale napriek tomu potom pracujú v prospech občanov iných krajín, treba tiež poukázať na jeden veľmi nepríjemný, smutný a otázky navodzujúci fakt.

Kým na jednej strane, bohatšie krajiny Únie využívajú v svojich ekonomikách nielen odborníkov, ale aj pracovníkov rôznych profesií z ekonomicky chudobnejších krajín Únie a absolútne sa nezaujímajú o fakt, že výchovu a vzdelávanie týchto odborníkov a pracovníkov,  predsa, musel niekto financovať, a tým financujúcim nie sú iste oni,  tak na strane druhej niet žiadnych informácií  o tom, že by niekto, nejaká kompetentná osoba či inštitúcia  z novopristúpených členských krajín EU, nejaká osoba či inštitúcia chrániaca záujmy občanov, iniciovala nejaké konanie či spoločné rokovanie so štátmi odčerpávajúcimi týchto odborníkov a pracovníkov.

Nejaké konanie s kompetentnými inštitúciami EU o tomto obrovskom probléme devastujúcom ekonomiky novopristúpených členských  krajín EU.

O probléme, ktorého neriešenie sa pochopiteľne negatívne odzrkadľuje aj na životnej úrovni občanov novopristúpených členských krajín, z dôvodu nového a nového opätovného vynakladania finančných prostriedkov štátneho rozpočtu na výchovu a vzdelávanie občanov, ktorí po ukončení vzdelávacieho procesu odchádzajú za prácou do zahraničia.

Pochybného vynakladania finančných prostriedkov štátu, ktoré by sa pri neexistencii tohto problému alebo pri  jeho spravodlivom vyriešení mohli použiť na zlepšenie stavu ekonomiky v takých kritických oblastiach, ako napr. v zdravotníctve, školstve, pomoci dôchodcom, a tiež aj inde.

Nárast medzištátnej pracovnej migrácie, teda nárast počtu občanov odchádzajúcich za prácou do ekonomicky bohatších krajín je tým, čo začína spôsobovať veľké problémy ich  rodným krajinám.

Odchod  týchto občanov do zahraničia znamená pre štátne rozpočty ich rodných krajín značné finančné straty. Straty nielen v podobe nákladov, ktoré vynaložili počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania svojich odídených občanov, ale aj straty v podobe pracovnej sily vytvárajúcej hodnoty, a taktiež straty potenciálnych daní – daň zo mzdy, daň z pridanej hodnoty, spotrebná daň –  ktoré by napĺňali ich štátny rozpočet  v prípade, ak by títo občania neodchádzali za prácou do zahraničia, ale ak by sa zamestnali v rodnej ekonomike.

A k tomu pristupujú straty formou odvodov na zdravotné a dôchodkové poistenie.

Tie prvé, odvody na zdravotné poistenie, pomáhajú financovať zdravotný systém štátu a tie druhé, odvody na dôchodkové poistenie, sa zasa prerozdeľujú medzi aktuálnych dôchodcov.

Čím je tých odvodov na dôchodkové poistenie menej, tým menšia suma sa môže prerozdeliť medzi aktuálnych dôchodcov, o to viac budú ich dôchodky menšie.

Na jednej strane sú tu krajiny, ktoré len na  svoje náklady  vychovávajú a vzdelávajú  množstvo svojich  občanov a pripravujú ich tak na začlenenie sa do pracovného procesu v rodnej ekonomike, a na strane druhej sú zasa krajiny, ktoré takto pripravených  občanov bezplatne odčerpávajú a zamestnávajú v svojich ekonomikách.

Využívajú ich na dosiahnutie zisku, ale už sa vôbec nepodieľajú na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených rodnou krajinou týchto zahraničných pracovníkov počas dlhodobého procesu ich výchovy a vzdelávania, počas ich dlhodobej prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu.

Ale veď bez týchto nákladov vynaložených v rodných krajinách zahraničných pracovníkov by predsa nemohol vzniknúť ani zisk ekonomík, ktoré zahraničných pracovníkov zamestnávajú. Tieto náklady sú tak nutnou súčasťou vzniknutého zisku, a preto by sa mali z tohto zisku aj spravodlivo kompenzovať.

Tento problém si uvedomuje veľa občanov, vidia to predstavitelia krajín na oboch stranách, tak v starších, ekonomicky bohatších členských krajinách Únie, ako aj v jej chudobnejších novopristúpených členských štátoch.

Napriek tomu sa s tým nič nerobí, nehľadá sa riešenie, ktoré by  túto nepríjemnú situáciu – pochopiteľne nepríjemnú pre novopristúpené členské krajiny, pre tie, z ktorých je lacná pracovná sila bezplatne odčerpávaná  – vyriešilo.

Všetci sa tvária, že všetko je v poriadku.

Ale nie je.

Bohatšie členské krajiny sú ticho.

A prečoby nie? Prečo by mali na to upozorňovať?

Dôvod ich mlčania je jasný. Ich to predsa nezaťažuje, naopak prináša im to obrovské úspory, ktoré dosiahnu  tým, že nemusia vynakladať finančné prostriedky počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania potrebných pracovníkov z radov vlastných občanov.

Nemusia vynakladať peniaze zo svojho štátneho rozpočtu, peniaze svojich občanov, pretože si zoberú hotových, pripravených pracovníkov z novopristúpených členských štátov, pripravených na náklady ich rodných krajín a na náklady rodičov týchto pracovníkov, na náklady ich spoluobčanov.

Zamestnávanie týchto zahraničných občanov, týchto zahraničných pracovníkov, v svojich ekonomikách, im prináša obrovské úspory a zároveň aj obrovské zisky.

A novopristúpené členské krajiny sú tiež ticho. Volení predstavitelia a zástupcovia ich občanov z neznámych a nepochopiteľných dôvodov mlčia.

Všetci sa tvárime sa, že je všetko v poriadku. Ale nie je.

Veď kráľ je predsa nahý. To sa nedá poprieť. Všetci to vidia, ale tvária sa, že to tak nie je.  Nik to nechce povedať. Nik nič nepovie.

Mlčíme. Prečo sú všetci ticho?

A mlčia aj kompetentné inštitúcie Únie, mlčia tí najkompetentnejší, ktorí sú plne oprávnení na riešenie konfliktných situácií medzi jej členskými krajinami a ktorí by sa mali angažovať pri riešení tohto problému. Mlčia, hoci na ich činnosť sa skladajú aj občania tých chudobnejších členských krajín, nielen tých bohatých.

Mlčia napriek tomu, že táto situácia, oslabujúca ekonomiky jedných a prospievajúca druhým, spôsobuje rast rozdielu medzi ekonomikami členských krajín, spôsobuje prehlbovanie ekonomickej priepasti medzi čoraz chudobnejšími a čoraz bohatšími v EU.

Ale veď členské krajiny odovzdali Únii časť svojich kompentencií práve aj preto, aby jej kompetentné inštitúcie mohli rozhodovať v konfliktných situáciach týkajúcich sa vzájomných vzťahov členských krajín.

A bezplatné odčerpávanie produktívnych občanov z novopristúpených členských krajín ekonomicky bohatšími členmi Únie, bez spravodlivej kompenzácie nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese prípravy týchto občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu v ich rodných krajinách, takouto konfliktnou situáciou predsa je.

Nič sa nedeje. Absolútne nič. Nezávisle na tom či odíde z krajiny 200, či 2000, 20 000 alebo 200 000 občanov. Ticho.

Všetci mlčia, všetci čakajú. A na čo?

Že z danej krajiny odíde 25 percent všetkých občanov v produktívnom veku? Alebo 35, 50, či 80 percent? Aj vtedy budeme ticho? Stále ticho?

Odchádzajú peniaze našich národných rozpočtov, naše dane, odchádzajú peniaze určené na pomoc našim deťom, odchádzajú peniaze, ktoré by pomohli našim dôchodcom,  nášmu školstvu či zdravotníctvu, našim ťažko skúšaným ekonomikám.

Zbytočne odchádzajú peniaze aj tých našich najchudobnejších spoluobčanov.

A my mlčíme. Hlavne naši predstavitelia mlčia.

Mlčia tí, ktorých sme si zvolili ako svojich zástupcov, či už doma alebo v europarlamente. Ktorých sme si zvolili, aby nemlčali keď sa budú porušavať práva ich voličov, práva ich spoluobčanov. Ktorých sme si zvolili ako tých, ktorí majú brániť nás, ich spoluobčanov, ktorí majú brániť naše práva. Ale oni mlčia.

Mlčia tí na nižších, mlčia tí na tých vyšších či aj tých najvyšších miestach, a, bohužiaľ, tichom sa vyznačuje aj to najvýznamnejšie miesto.

A tichúčko, ticho, preticho, ako nenápadné myšky, sú aj tí v europarlamente.

Ale prečo? Prečo  tí naši predstavitelia, tí naši obrancovia, tak prečo mlčia? Prečo sa nezastanú svojich občanov?

Veď na to boli zvolení, na to boli vybraní, na to, aby bránili práva svojich spoluobčanov, práva svojich voličov. A k tým právam, jednoznačne, patrí aj právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda ktoré boli vynaložené v procese výchovy a vzdelávania občana v jeho rodnej krajine.

Veď tie náklady, ktoré sa vynaložili na výchovu a vzdelávanie nášho občana prinášajú, predsa, zisk tým krajinám, ktoré našich občanov zamestnávajú v svojich ekonomikách a preto by sa mali tieto zahraničné krajiny podieľať z tohto zisku na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov.

Prečo sa naši predstavitelia nezastanú svojich občanov, prečo ich nebránia? Prečo sa nezastanú detí svojich občanov? Prečo sa nezastanú dôchodcov v svojej rodnej krajine? Prečo sa nezastanú tých dôchodcov, ktorí sa niekedy skladali aj na ich výchovu a tiež aj na ich vzdelávanie? Prečo nebránia ich právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda ktoré boli vynaložené v procese výchovy a vzdelávania občana.

Prečo tak udatne mlčia?

Či sa všetci tí naši predstavitelia tak boja? Či sa obávajú začať riešiť problém, ktorého neriešenie prináša obrovské nemorálne zisky tým najbohatším a najsilnejším členským krajinám Únie. Ale aj tým nečlenským.

Problém nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily z chudobnejších členských krajín Únie, problém bezplatného odčerpávania obrovského množstva produktívnych občanov z ich rodných krajín bez spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy týchto občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu.

Problém, ktorého neriešenie spôsobuje devastáciu ekonomík chudobnejších krajín, problém, ktorého neriešenie tými kompetentnými, ktorí by ho riešiť mali, je príčinou čoraz väčšej priepasti medzi úrovňami ekonomík bohatších a chudobnejších členských krajín Únie.

Či majú strach o svoje miesta? O svoju sľubne rozbehnutú kariéru? Rozbehnutú tu, u nás, tu, v ich rodnej krajine či rozbiehanú v europarlamente?

Či vedia, vôbec, že fakt toho, že oni so svojimi rodinami sú finančne zabezpečení prostredníctvom snáď najlepších platov v našej krajine, prostredníctvom platov, na ktoré sa im skladáme my všetci – my, tí najbohatší spolu s tými, ktorí majú žobrácke mzdy – ešte neznamená, že aj ich spoluobčania so svojimi rodinami sú zabezpečení?

Či vedia, že mnohí tí ich spoluobčania, ktorí sa im skladajú na ich vysokonadpriemerné platy, tak mnohí z nich  živoria aj so svojimi deťmi na hranici chudoby, a častokrát aj pod ňou?

Či vedia, že fakt toho, že ich deti nemajú existenčné problémy –  že sú finančne zabezpečené a vďaka nadštandardným platom svojich rodičov, na ktoré sa im skladáme my všetci, my, ich voliči, tak vďaka týmto platom svojich rodičov si môžu dovoliť aj štúdiá na tých najlepších univerzitách sveta –  ešte neznamená, že aj deti mnohých ich spoluobčanov nemajú existenčné problémy, a že sú finančne zabezpečené, že tento fakt ešte neznamená, že aj deti všetkých ich spoluobčanov, ich voličov, si môžu dovoliť ďaľšie štúdiá, na ktoré majú všetky predpoklady?

A všetci čakáme a  čakáme. Či to tak má byť? Či tak je to správne?

Ubližuje sa  našim deťom, a tiež aj našim rodičom či dôchodcom, ktorí kedysi pracovali v náš prospech, pre našu budúcnosť.

Nebudeme ich brániť? Nebudeme brániť ich práva? Nik sa za nich nepostaví?

Nepostavia sa za nich tí, ktorí by sa za nich mali stavať, ich volení zástupcovia?

Nepostavia sa za nich tí, ktorí sa vo svetle reflektorov a prítomnosti médií pompézne a okázale stavajú za práva občanov iných ďalekých krajín, pretože sa dá z toho vytĺcť kvalitná politicko-príjmová kariéra, ale ktorí sa už nevedia postaviť za právo občanov vlastnej krajiny, pretože sa z toho nedá vytĺcť nič?

Veď tí dôchodcovia niekedy prostredníctvom daní odvádzaných zo svojich miezd financovali dlhodobý proces výchovy a vzdelávania nielen nás, tu v rodnej krajine, ale aj tých, ktorí teraz pracujú v zahraničí.

A, prirodzene, očakávali, že im to títo ich spoluobčania pracujúci v zahraničí raz v budúcnosti vrátia – prostredníctvom daní odvádzaných zo svojich miezd, že im to vrátia prostredníctvom svojich odvodov na dôchodkové a zdravotné poistenie – zamestnaním sa v rodnej ekonomike.

Očakávali, že im títo mladí ľudia raz pomôžu, že im pomôžu tak isto, ako oni niekedy pomohli im, ako im pomohli  počas ich detstva a mladosti. Očakávali, že im títo mladí ľudia tú ich pomoc raz vrátia.

Ale nevrátia. A ani im nepomôžu.

Títo mladí ľudia odchádzajúci do zahraničia nevrátia dôchodcom to, čo im niekedy títo dôchodcovia ešte ako aktívni pracujúci občania požičali.

Nevrátia im to kvôli neférovo a nemorálne nastaveným  ekonomickým vzťahom medzi členskými krajinami Únie. A nielen medzi ekonomicky bohatšími a ekonomicky slabšími krajinami Únie, ale medzi bohatšími a chudobnejšími krajinami celého sveta.

Boli už vôbec nejaké snahy predstaviteľov našich novopristúpených štátov riešiť túto problematiku s kompetentnými inštitúciami EU?

Boli vôbec nejaké snahy volených predstaviteľov našich občanov, predstaviteľov na nižších, vyšších či aj na tých najvyšších pozíciach riešiť túto situáciu negatívne ovplyvňujúcu život  našich občanov?

A boli vôbec nejaké snahy kompetentných inštitúcií EU, ktoré predsa musia vedieť o tomto pálčivom probléme – samozrejme pálčivom len pre novopristúpené krajiny EU, a obrovskou výhodou, neférovo pomáhajúcou štátnym rozpočtom najsilnejších ekonomík EU na úkor hospodársky slabších novopristúpených štátov – riešiť túto problematiku.

Riešiť problematiku bezplatného odčerpávania pracovnej sily z chudobnejších novopristúpených členských krajín krajinami bohatšími.

Bezplatného odčerpávania, teda takého, pri ktorom sa tie bohatšie krajiny, ktoré túto pracovnú silu odčerpávajú, nezúčastňujú na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda sa nezúčastňujú na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana, nákladov vynaložených v rodnej krajine občana.

Predsa vrcholní predstavitelia EU a riadiace inštitúcie EU musia o tejto problematike vedieť a neriešiť ju len z toho dôvodu, že novopristúpené štáty sa na ňu nesťažujú, by bola skutočne žalostná výhovorka.

Asi ako v prípade, keď manžel týra manželku, a polícia, ktorá by o tom vedela, by sa bránila tvrdením: „Áno, áno, samozrejme, že sme videli, že chodí  dobitá, uplakaná, otrhaná, s monoklami pod očami a modrinami na tvári a na tele, ale veď ona sa nesťažovala, nepodala  trestné oznámenie, čiže je všetko v poriadku, v medziach zákona, niet dôvod na zásah.“

Niet oznámenia, skutok sa nestal. Všetko je o. k., všetko je v poriadku, všetci, s výnimkou poškodených – hoci, čo je k neuvereniu, aj volení predstavitelia týchto najviac poškodených krajín,  od tých najnižších až po to najvyššie miesto, pchajú hlavu do piesku a tvária sa ako keby bolo všetko v poriadku, ako keby to nemorálne bezplatné odčerpávanie pracovnej sily z ich krajiny ich občanov nepoškodzovalo, ale naopak obohacovalo, ako keby to bol úplne férový a spravodlivý proces – sú spokojní, pokračuje sa ďalej.

Nie sú k dispozícii žiadne informácie o tom, že by sa od r. 2004 týmto problémom, teda problémom bezplatného odčerpávania pracovnej sily z novopristúpených krajín EU zaoberali kompetentní predstavitelia niektorého tohto, odchodom pracovnej sily postihnutého štátu .

Ak sa tak nestalo, a ak chceme riešiť tento problém, problém neférového odčerpávania našich spoločných peňazí, tak v prvom rade my sami – postihnuté krajiny – musíme na tento problém upozorniť.  Upozorniť toho, kým sa cítime byť  poškodení.

A musia na to upozorniť tí, ktorí zastupujú našich občanov, tí na nižších, vyšších či aj tí na najvyšších miestach. Tí sú na to kompetentní, tí predsa bránia záujmy občanov, ktorí si ich zvolili, bránia záujmy nás všetkých, ktorí sme si ich vybrali ako tých najpovolanejších a najlepších na zastupovanie nás všetkých.

Pretože ten, ktorý z danej situácie nespravodlivo ťaží, tak ten na tento problém neupozorní, pretože buď si ho neuvedomuje – niekedy sa to stáva – alebo si ho uvedomuje, ale nemá potrebu preňho tento výhodný stav situácie meniť.

Iniciovať riešenie tejto nespravodlivej situácie by mali tie krajiny, ktorých sa proces bezplatného odčerpávania pracovnej sily týka, ktorých ekonomiky sú odchodom pracovnej sily postihnuté.

Iniciovať riešenie nejakej nespravodlivosti musia predsa tí, ktorí sú ňou postihnutí, tí, ktorých sa táto nespravodlivosť týka. Tak to vždy bolo, a tak to aj vždy bude.

Nečakajme, že to za nás urobia iní, nečakajme, že to urobia tí, ktorí z toho úspešne ryžujú v svoj prospech, na úkor druhých, na náš úkor, na našu škodu, na úkor nás všetkých.

Riešenie nevýhodnej situácie musia iniciovať vždy tí, pre ktorých je táto situácia nevýhodná, tí, ktorí na ňu nespravodlivo doplácajú.

Tí, ktorí z nej neférovo ťažia, ktorí z nej majú prospech, to neurobia.

Veď si  predsa nebudú podrezávať sliepku znášajúcu zlaté vajcia.

Veď aj pri oficiálnom riešení nejakej problematickej situácie, nejakého sporu, resp. konfliktu súdnou cestou, je na tom cítiacom sa daným stavom veci poškodeným, aby na kompetentných miestach podal podnet na riešenie tejto situácie.

On to musí iniciovať, on to musí spustiť.

Ako sa vraví: „Kde niet žalobcu, niet ani sudcu.“

Jednoducho, ak sa má nejaká nespravodlivosť riešiť, tak požiadavku na riešenie tejto nespravodlivosti, tejto nespravodlivej situácie,  musí niekto iniciovať.

A to je ten, ktorý pociťuje daný stav situácie ako nespravodlivý voči sebe.

Pokiaľ to neurobí, daný stav bude trvať. Vždy to tak bolo, a aj tak bude.

Najprv musí ozvať poškodený. Musí upozorniť na tento neštandardný stav, ktorý ho poškodzuje.

A tým  poškodeným sme, predsa, my, my, novopristúpené členské štáty EU. A preto by sme sa mali ozvať ako prví. Teda, presnejšie, mali by sa ozvať naši volení predstavitelia.

Bohužiaľ, neozývajú sa.