Keď vložíte peniaze do akcií nejakej firmy, tak na konci roka dostanete za tieto akcie, za tieto vložené peniaze, určitú časť, určitý diel zo zisku tejto firmy – dividendu.
A s našou pracovnou silou, poskytovanou každoročne bezplatne bohatším ekonomikám starších členských i nečlenských krajín EU, je to niečo podobné.
Je to niečo také, ako keby sme týmto bohatším ekonomikám dali do rúk nejaký kapitál, ktorý je nimi využívaný na dosiahnutie zisku. Čiže, z tohto zisku by nám mal náležať určitý podiel, určitá jeho časť.
Tým kapitálom, ktorý dávame týmto ekonomikám do rúk, sú naši produktívni občania, naši pracovníci, naša pracovná sila, na prípravu ktorej boli vynaložené značné finančné prostriedky.
A za tento poskytnutý kapitál by sme mali niečo dostať, nejakú odmenu, niečo, čo by nám túto našu službu v prospech iných kompenzovalo. Napr. by sme mali dostať akcie tej zahraničnej ekonomiky, ktorej sme ten kapitál, tú pracovnú silu poskytli.
A, teda, každý rok by sme mali dostať výnosy z týchto akcií – dividendu.
Presne tak isto, ako dostávajú výnosy zo zisku v podobe dividendy aj zahraniční investori, ktorí vložili svoj kapitál do bánk či podnikov na Slovensku, v Čechách a iných novopristúpených členských krajinách.
„Objem dividend vyplatených zahraničným investorom za rok 2015 dosiahol celkovo 2 564,1 milióna eur,“ uviedla pre Aktuálne.sk hovorkyňa Národnej banky Slovenska.
Z toho podniky si do zahraničia odniesli 2 ,134 miliardy a banky 429,7 milióna eur.
V susednom Česku ide o ešte vyššiu sumu. Zahraničné firmy si domov odniesli v prepočte 16,59 miliardy eur .“ [1]
Zahraniční investori investujúci v našich krajinách dostávajú na konci každého roka za svoj investovaný kapitál výnos zo zisku, výnos vo forme dividendy.
Oni vložili napr. do akcií bánk, a na konci roka za to dostávajú určitú časť zo zisku bánk, určitý výnos – dividendu.
A my, náš štát, naši občania, sme vložili do nemeckej ekonomiky tiež kapitál, kapitál vo forme pracovnej sily, vo forme pracovníkov, z ktorých každý predstavuje akciu v hodnote 82 000 eur [2], ale každoročný výnos zo zisku nemeckej ekonomiky už nemáme žiadny.
Výrobná cena jedného výrobného prostriedku „pracovník“, predstavujúca hodnotu 82 000 eur, je súčtom nákladov vynaložených na výchovu tohto pracovníka jeho rodičmi – 57 000 eur [3], plus nákladov vynaložených štátom na jeho vzdelávanie na základnej a strednej škole – 25 000 eur [4].
Pritom do tejto výrobnej ceny neboli zaúčtované ďaľšie položky, napr. výdavky štátu ako prídavky na dieťa, zdravotné poistenie dieťaťa a pod. Množstvo času a energie rodičov, ktoré pohltil proces výchovy ich detí, už ani nespomínajúc.
A výrobná cena tohto výrobného prostriedku, tohto pracovníka, je len jeho základná cena, predstavujúca náklady jednotlivých účastníkov procesu výroby. Nie je v nej zahrnutý zisk výrobcu.
Naše novopristúpené krajiny tiež investovali a každoročne investujú do ekonomík bohatších členských i nečlenských krajín Únie, vkladajú do nich obrovský ľudský kapitál, kapitál vo forme pracovnej sily, investujú formou pracovníkov, ktorých týmto bohatším ekonomikám každoročne bezplatne dodávajú.
Každý tento pracovník predstavuje výrobný prostriedok na výrobu ktorého boli vynaložené určité náklady. A tie výrobné náklady alebo výrobná cena týchto pracovníkov je značne vysoká.
Túto výrobnú cenu zaplatia ich spoluobčania. Oni, ich spoluobčania, financujú zo svojich daní výchovu a vzdelávanie týchto pracovníkov.
A náklady vynaložené v tomto dlhoročnom procese výchovy a vzdelávania predstavujú vlastne výrobnú cenu pracovníka.
Ako už bolo uvedené, na Slovensku výška týchto nákladov, výška nákladov vynaložených na „výrobu“ jedného pracovníka, dosahuje hodnotu minimálne 82 000 eur [2].
V Čechách sú tieto náklady o niečo vyššie a v Poľsku a Maďarsku zasa o niečo nižšie [3].
A to sú len náklady vynaložené do 18. roku. V prípade, že mladý človek pokračuje po ukončení stredoškolských štúdií v ďaľších štúdiách na vysokej škole, tak tieto náklady na „výrobu“ pracovníka vzrastú. Napr. celkové náklady vynaložené na prípravu lekára na Slovensku vyjdú jeho rodinu a rodnú krajinu na 128 000 eur [2].
Podľa analýzy pobočky zahraničnej banky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, zo Slovenska odišlo za prácou zahraničia viac než 350 000 občanov [5].
A všetci títo pracovníci boli vychovávaní a vzdelávaní na náklady občanov Slovenska, na náklady spoluobčanov týchto pracovníkov.
Jedni z tých pracovníkov prepracovali v zahraničí týždne, iní mesiace, ale mnohí z nich tam pracujú už dlhé roky.
A každý, každučký deň, ktorí títo pracovníci prepracovali v zahraničí, je vlastne len využívanie zahraničného pracovníka, využívanie zahraničného kapitálu, ktorého má jeho zamestnávateľská krajina bezplatne k dispozícii.
Každý deň, každý týždeň, mesiac či rok, ktorý tento pracovník prepracoval v ekonomike danej zamestnávateľskej zahraničnej krajiny, nebol ničím iným, len bezplatným zapožičaním či bezplatným prenajatím výrobného prostriedku „pracovník“ v hodnote minimálne 82 000 eur.
„Negatívom globalizácie je práve to, že pri bezplatnom odčerpávaní občanov nedochádza ku spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené na výchovu a vzdelávanie občana v jeho rodnej krajine.
Krajine, ktorá tieto náklady vynaložila by mali byť tieto náklady na výchovu a vzdelávanie občana vždy spravodlivo kompenzované tou krajinou, ktorá tohto občana zamestnáva, a ktorej zamestnávanie tohto občana prináša zisk, zisk minimálne vo forme dane z jeho mzdy.
Veď, predsa zo zisku sa uhrádzajú náklady, vďaka vynaloženiu ktorých tento zisk vznikol.
Toto univerzálne pravidlo o spravodlivej kompenzácii nákladov zo zisku, ktorý vznikol práve vďaka vynaloženiu týchto nákladov, platí na celom svete od počiatku ľudstva, platilo vo všetkých spoločenských zriadeniach, pri každom druhu podnikania.
A čuduj sa svete, jedinou výnimkou z neho je zatiaľ ignorácia spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zahraničného občana v jeho rodnej krajine.
Samozrejme, je to ignorované z toho dôvodu, pretože z toho vždy ťažili a stále ťažia tie silnejšie ekonomiky, tým to bezplatné odčerpávanie občanov z iných krajín vyhovuje.
Veď tieto bohatšie ekonomiky, tieto bohatšie krajiny nemusia v takom prípade vynakladať náklady v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania svojho občana, teda v dlhodobom procese prípravy svojho občana na zapojenie sa do pracovného procesu.
Tie chudobnejšie ekonomiky na to doplácajú, pretože sú to práve ich občania, ktorí sú odčerpávaní bohatšími krajinami, sú to práve tieto chudobnejšie ekonomiky, ktoré tým, že bezplatne dodajú bohatším krajinám svojich produktívnych občanov, tak tým im ušetria obrovské finančné prostriedky, ktoré by museli tieto bohatšie krajiny vynaložiť na výchovu a vzdelávanie vlastných občanov, v prípade, ak by nemali k dispozícii pracovníkov z ekonomicky chudobnejších krajín.
A ak niečo niekomu prináša zisk, tak ťažko sa toho zriekne kvôli nastoleniu spravodlivosti.
A práve to, že toto bezplatné odčerpávanie pracovnej sily prináša zisk, aj keď nemorálny, práve bohatším a silnejším krajinám, tak práve to je aj dôvodom toho, že dobrovoľne sa tieto krajiny tohto bezplatného odčerpávania pracovnej sily nezrieknú. Veď sú silnejšie, sú bohatšie, a práve preto sú v lepšej pozícii než tie chudobnejšie a slabšie.
A v spore o spravodlivosť – tak to, bohužiaľ, na svete chodí – obyčajne vyhráva ten silnejší a bohatší nad tým slabším a chudobnejším. Spravodlivosť bohatšieho vyhráva nad spravodlivosťou chudobnejšieho.“ (viď príspevok „B10.11- Negatíva globalizácie“ [6])
Slovensko teda poskytlo zahraničnej ekonomike občana pripraveného na zapojenie sa do pracovného procesu, pracovníka vo výrobnej hodnote 82 000 eur [2].
Tento pracovník predstavuje vlastne akciu v hodnote 82 000 eur, akciu, z ktorej by malo Slovensko na konci roku dostať výnos – dividendu.
Teda ak pracovník prepracoval v zahraničí celý rok, tak by malo Slovensko dostať ročný výnos z tejto akcie, z akcie o hodnote 82 000 eur. Ak tam prepracoval pracovník len jeden mesiac, tak Slovensko dostane len jednu dvanástinu z ročného výnosu, jednu dvanástinu z výšky ročnej dividendy.
Slovensko by dostalo výnos z akcie, výnos zodpovedajúci dĺžke času, počas ktorého bol náš občan zamestnaný v ekonomike zahraničnej krajiny.
350 000 slovenských občanov-pracovníkov pracujúcich každoročne v zahraničí predstavuje vlastne 350 000 akcií Slovenska, každá v hodnote 82 000 eur a výnos každej akcie je daný dĺžkou obdobia zamestnávania sa slovenského pracovníka v zahraničnej ekonomike.
To znamená, že Slovensko by malo ako investor dostať na konci roku dividendy či výnosy z týchto akcií. Výnosy pružne prispôsobené dobe odpracovanej daným pracovníkom v ekonomike zahraničnej krajiny.
Veď predsa aj zahraniční investori, ktorých investície majú formu akcií zahraničných bánk fungujúcich na našom území, dostávajú zo zisku banky dividendu.
Čiže zahraniční investori vložia do banky svoje peniaze, a za tieto peniaze dostanú akcie.
A na konci každého roku dostanú výnosy z týchto akcií – dividendu.
Naša krajina poskytne zahraničnej ekonomike pracovníka, pričom náklady vynaložené počas jeho prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu predstavujú hodnotu 82 000 eur.
Pracovník tak vlastne predstavuje akciu v hodnote 82 000 eur, a po roku jeho zamestnávania by mala zahraničná ekonomika vyplatiť našej krajine výnos z tejto akcie – dividendu.
Vyplatiť presne tak isto, ako aj v prípade zahraničných občanov, ktorí dostávajú každoročnú dividendu zo svojich akcií symbolizujúcich ich peniaze vložené do banky pôsobiacej na našom území, na území Slovenska.
Prečo títo občania za svoje investície vložené do zahraničnej banky pôsobiacej na území Slovenska dostanú svoju dividendu, svoj výnos, a prečo naši občania, náš štát, dividendu za nášho občana pracujúceho v zahraničnej ekonomike už nedostanú?
Je to podobné, ako keby sme každý rok miesto pracovníka požičali zahraničnej ekonomike, či zahraničnej banke, 82 000 eur.
Zahraničná ekonomika využije tieto peniaze spôsobom, aký uzná za vhodný, použitie týchto peňazí jej prinesie zisk, a na konci roka nám za túto požičanú sumu vyplatí úroky.
Tak isto, ako keď vložíte peniaze do banky, tak na konci roka vám pripíšu úroky.
Alebo si predstavte, že za každého tohto nášho pracovníka pracujúceho v zahraničnej ekonomike, nám štát, v ekonomike ktorého je pracovník zamestnaný, poukáže jeden dlhopis v hodnote 82 000 eur a po každom roku nám vyplatí výnos z tohto dlhopisu.
Vlastníme obrovské množstvo akcií za pracovnú silu, ktorú poskytujeme bohatším ekonomikám Západnej Európy.
Ale tie dividendy, tie dividendy plynúce z týchto akcií, tak tie dividendy za tých osemnásť rokov využívania tejto pracovnej sily zatiaľ nejak nevidno.
Je celkom možné, že nám ich už dávno posielajú na účet, bohužiaľ, jeho číslo nám zrejme zabudli oznámiť.
Každý rok by naše novopristúpené členské krajiny mali dostávať časť zo ziskov, ktoré vzniknú zamestnávaním našich občanov v ekonomikách bohatších členských krajín.
Mali by sme to dostať ako minimum, ktoré nám náleží, ako spravodlivá kompenzácia výrobných nákladov, ktoré naše krajiny vynaložili počas dlhodobej prípravy týchto občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, teda počas dlhodobého procesu ich výchovy a vzdelávania.
Ale to nedostávame.
Lebo … lebo rovní a rovnejší, lebo slabší a silnejší.
[3] https://ivlcek.blog.pravda.sk/2021/12/27/b4-1-naklady-rodicov-na-vychovu-dietata/
[6] https://ivlcek.blog.pravda.sk/2022/01/31/b10-11-negativa-globalizacie/
Celá debata | RSS tejto debaty