Niektorí predstavitelia bohatších členských krajín Únie nám veľa ráz vyčítajú nedostatok solidarity s migrantami a utečencami, operujú tu príbehmi množstva ľudí bez domova, ktorým sme vraj povinní pomôcť, pomôcť systémom ich prerozdeľovania, pretože, veď aj my – novopristúpené členské krajiny – sme zahŕňaní ich finančnou solidaritou, ktorú bohate využívame, ale na oplátku už nechceme byť solidárni, už nechceme pomôcť vtedy, keď sa to od nás vyžaduje, teda vtedy, keď to od nás vyžadujú oni, bohatšie členské krajiny Únie.
Hovoria nám o potrebe morálneho sa správania, o potrebe solidarity.
Ale veď to vôbec nie je pravda, vždy sme boli ochotní rokovať o pomoci utečencom a migrantom, navrhovali sme spôsoby na riešenie tejto situácie.
Problém je skôr v tom, že to správne riešenie diskusií a rozhovorov o pomoci utečencom a migrantom, to správne východisko, sa hľadá len v návrhoch jedných, tých silnejších a bohatších krajín, a návrhy tých druhých, tých slabších, sú pre tých prvých už zbytočným zabíjaním času a sú veľakrát zhadzované zo stola, bez minimálnej snahy o diskusiu.
Niektorými predstaviteľmi líderských krajín Únie je to chápané tak, že ak sme už raz zobrali finančnú pomoc z eurorozpočtu, ak sme si z neho zobrali viac ako doňho prispievame, tak vtedy sa situácia rapídne mení, a už sa to berie ako niečo, čo nás zaväzuje súhlasiť so všetkým, čo nám je predostreté na podpis, súhlasiť so všetkým, čo sa od nás očakáva.
Podľa názoru týchto predstaviteľov nás využívanie finančnej pomoci z eurorozpočtu zaväzuje zrezignovať zo svojich návrhov na riešenie nejakého problému, napr. aj problému migrácie, a ako kvalitné a dobré návrhy – bez akýchkoľvek pripomienok, diskusií či vzájomných rozhovorov – brať automaticky len tie, ktoré predostrú niektorí z tých, čo do eurorozpočtu viac prispievajú, než z neho berú, niektorí z tých, ktorí sa považujú za jediných oprávnených v rozhodovaní o osude Únie, ktorí sa považujú za jej najlepších vodcov.
Sme zo strany bohatších členských krajín častokrát obviňovaní len preto, lebo berieme finančnú pomoc z eurorozpočtu.
A, keďže ju berieme, ale už s niečím nesúhlasíme, tak je nám to vytknuté v zmysle:
„Finančná pomoc je vám dobrá, ale keď treba pomôcť v otázke migrácie – samozrejme, pomôcť čisto podľa našich predstáv, podľa našich návrhov na riešenie tohto problému, a nie podľa vašej predstavy o pomoci migrantom, nech by už by bola akokoľvek dobrá či dokonca lepšia od našej predstavy – tak už nechcete podporiť našu predstavu o tejto pomoci, náš navrhovaný spôsob realizácie tejto pomoci.
Chcete diskutovať o vašom spôsobe riešenia otázky migrácie, chcete o tom diskutovať, ale my vôbec nechceme diskutovať, diskutovať o nejakom vraj lepšom či inom návrhu.
Lepší návrh od toho nášho nemôže predsa existovať, my chceme presadiť svoj názor o riešení migrácie, my nepripúšťame žiadne diskusie či rokovania na túto tému, my sme tí, ktorí určujú ktorý návrh je dobrý a ktorý zlý, my sme tí, ktorí určujú, čo je dobré a čo zlé, čo sa môže a čo nemôže, my chceme presadiť svoje a … a jednoducho, nebudeme sa o tom s nikým baviť, nebude nám nikto do toho hovoriť, naše návrhy boli vždy dobré, sú vždy dobré a budú vždy dobré, a keďže vám z eurorozpočtu dávame viac financií, než do neho vkladáte, tak ste nám zaviazaní, a ste povinní tieto naše návrhy podporovať bez najmenších výhrad.“
A do takéhoto spôsobu jednania s novopristúpenými členskými štátmi čoraz častejšie sklzávajú jednania a rokovania niektorých ekonomicky bohatších krajín – uzurpujúcich si právo rozhodovania o všetkom či vo všetkom – a novopristúpených členských štátov Únie.
Do spôsobu, ktorý svedčí skôr o kríze v Únii a o jej prehlbovaní, o narastaní rozporov vo vnútri Únie … o ich narastaní, a nie o ich zmenšovaní.
O narastaní rozporov medzi názormi predstaviteľov jej jednotlivých členských krajín, o narastaní rozporov medzi názormi o ďaľšom osude Únie.“ ( viď „A4- Mýlite sa, pán prezident, nezdôrazňujeme náš národný egoizmus“ [1])
Všetci v týchto novopristúpených členských krajinách sme pri našom vstupe do Únie v r. 2004 očakávali, že o spoločných problémoch budeme rokovať navzájom, budeme o nich diskutovať, a to pravé, to správne riešenie rešpektujúce pohľady a názory všetkých zúčastnených strán, rešpektujúce pohľady a názory všetkých členských krajín Únie, bude výsledkom týchto vzájomných rokovaní, uskutočňovaných na zásade rovnocenných partnerov.
Na zásade rovných s rovnými, a nie rovných s rovnejšími. Na zásade vzájomných rokovaní rovnocenných partnerov, bez akéhokoľvek vydierania, vyhrážania sa a nátlaku.
A, predovšetkým, na zásadách demokratickej diskusie.
„Keby sa dalo o týchto záležitostiach diskutovať, možno by sa našlo nejaké riešenie. Ale aj v čase vrcholiacej migračnej krízy v roku 2015 sa potláčali všetky kritické debaty na túto tému.
V septembri toho roku sa napríklad nemecká kancelárka Merkel pýtala šéfa Facebooku Marka Zuckerberga, ako zabrániť európskym občanom zverejňovať na Facebooku negatívne názory na jej migračnú politiku. „Pracujete na tom?“ pýtala sa ho. Ubezpečil ju, že áno.2
Pritom kritika, výmena myšlienok a diskusia by sa nemali obmedzovať. Pri spätnom pohľade je až zarážajúce, ako sa potláčala diskusia o migrácii dokonca aj vtedy, keď sme svoj domov otvorili svetu.“[2, s. IX]
Predsa, každý proces prebiehajúci v spoločnosti má svoje zákonitosti, má svoje plusy, ale, samozrejme, má aj svoje mínusy.
Každý proces má tak svoje pozitívne stránky, ako aj tie negatívne.
A ak o tom procese hovoríme, ak o ňom demokraticky diskutujeme, nemôžeme tú diskusiu účelovo obmedziť len na to, čo niekomu v tej diskusii vyhovuje, teda nemôžeme hovoriť len o prínosoch toho procesu, a o jeho nedostatkoch už budeme mlčať, tie nedostatky budeme zatajovať a zakážeme o nich hovoriť, a tých, ktorí ich budú chcieť spomenúť, tak tých budeme všetkými možnými spôsobmi a prostriedkami pranierovať a dehonestovať.
A presne to platí aj o procese migrácie.
Nemôžeme hovoriť len o jej prednostiach, o jej prínosoch, ale musíme o nej hovoriť komplexne, musíme – aj keď sa to možno nebude niekomu páčiť – hovoriť aj o jej nedostatkoch, aj o jej nevýhodách, musíme hovoriť tak o jej plusoch, ako aj o jej mínusoch.
Až vtedy to bude demokratická diskusia.
„Ak by ste pochybili v diskusii o rozpočte, mohli by vás obviniť z finančnej negramotnosti alebo zlej interpretácie nálady verejnosti.
Ak by ste však súhlasili s prevládajúcou náladou verejnosti o imigrácii, a ešte o tom aj hovorili, ohrozili by ste svoju povesť, kariéru a živobytie.
O výhodách migrácie sa dalo rozprávať ľahko: stačilo poukázať na hodnoty, ako otvorenosť, tolerancia a liberálnosť.
Ak by ste však súhlasili s názorom, že migrácia má aj nevýhody – a ešte to nebodaj aj nahlas vyjadrili, obvinili by vás z úzkoprsosti a intolerancie, xenofóbie a otvoreného rasizmu.
To všetko spôsobilo, že pre väčšinu verejnosti sa stalo takmer nemožné, aby prejavila svoj postoj.
Pretože aj keď – ako väčšina ľudí – veríte tomu, že určitá miera imigrácie je prospešná a krajinu robí zaujímavejšou, to ešte neznamená, že čím väčšia imigrácia, tým lepšie.
Ani to neznamená, že napriek mnohým výhodám neexistujú aj nevýhody, o ktorých by sa malo hovoriť rovnako ľahko, bez obviňovania zo zlých úmyslov.
Pretože prínosy masovej migrácie nie sú priamo úmerné počtu prichádzajúcich ľudí. Ak môžeme chváliť masovú migráciu za to, že nás ako celok obohacuje, mali by sme mať možnosť vysvetliť aj to, že tento proces nás v určitých oblastiach ochudobňuje. V neposlednom rade v tom, že prináša či opätovne prináša kultúrne problémy, o ktorých sme dúfali, že sme sa ich zbavili.“ [2, s. 16]
To nie je o tom, že by naše vlády, vlády novopristúpených členských krajín nechceli problém migrácie riešiť.
Oni ho chcú, chcú ho riešiť, tiež dávajú návrhy, dávajú svoje návrhy. Návrhy na riešenie tohto problému.
Ale tieto návrhy narážajú na nepochopenie líderských krajín EU, ktoré chcú presadiť len tie svoje, bez – pre nich zbytočných – rokovaní a diskusií.
„Vlády novopristúpených členských krajín majú svoj názor na problematiku migrácie, líšiaci sa od toho, ktorý im chcú vnútiť, a majú na tento svoj názor plné právo.
Majú svoj vlastný názor, svoj vlastný pohľad na problematiku migrácie.
Nie zlý či dobrý názor – veď názor je len relatívna vec, podobne, ako aj pravda, každý máme na ňu iný pohľad, a názor je tiež len vec pohľadu – ale svoj vlastný, o ktorom sú presvedčené, že by mohol danú situáciu vyriešiť k spokojnosti všetkých, nielen niektorých, nie názor niekým nasilu vnucovaný, nasilu presadzovaný, ale vlastný, ktorý sa neboja povedať pred tými, ktorí by im chceli nanútiť ten svoj, ktorý má byť svätý. Svätý pre každého, svätý pre všetkých.
Ich názor nie je len názorom ľudí predstavujúcich vládu, ale je to názor korešpondujúci s mienkou značnej časti občanov ich krajín o probléme migrácie.
A vlády týchto krajín chcú o migrácii hovoriť komplexne, teda hovoriť nielen o jej prínosoch, ale, pochopiteľne, aj o jej nedostatkoch.
Migrácia je predsa spoločenský proces, a teda diskusia o ňom, diskusia založená na zásadách demokracie, to nie je jej obmedzenie len na to, čo niekomu v tej diskusii vyhovuje, teda obmedzenie len na pozitívne či negatívne stránky tohto procesu s vynechaním tých opačných, čiže s vynechaním tých negatívnych či pozitívnych, ale demokratická diskusia je diskusiou tak o pozitívach, ako aj o negatívach prebiehajúceho spoločenského procesu.“ [1]
Predstavitelia tých bohatších členských krajín nám v súvislosti s migráciou často hovoria potrebe morálneho sa správania, o potrebe solidarity.
A či si vôbec tí, ktorí nám hovoria o takejto potrebe, o potrebe morálneho správania sa, uvedomujú, že ak tu má už niekto právo hovoriť o morálnom správaní sa, o dodržiavaní morálky, tak sú to predovšetkým novopristúpené členské krajiny pri riešení problému výrazne poškodzujúceho ich ekonomiky, poškodzujúceho ich občanov, pri riešení problému bezplatného odčerpávania pracovnej sily, ktorú oni, výlučne na svoje náklady, pripravili v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania, a ktorá je potom zamestnávaná v ekonomikách bohatších členských krajín.
Ktorá je zamestnávaná nieže bez spravodlivej kompenzácie týchto nákladov tým, ktorí ich vynaložili, ale ktorá je zamestnávaná bez akejkoľvek kompenzácie týchto nákladov.
Či si uvedomujú, že ak tu niekomu chýba morálka, tak sú to práve oni, keď ide o spravodlivé vyrovnávanie sa za využívanie lacnej pracovnej sily, ktorá im je v súčasnosti poskytovaná bezplatne.
Operujú tu o ľuďoch bez domova, ale práveže takéto ich konanie – bezplatné odčerpávanie pracovnej sily z novopristúpených členských krajín – vedie u nás, v našich krajinách, z ktorých je pracovná sila masovo bezplatne odčerpávaná, vedie k takýmto ľuďom, vedie k ľuďom bez domova.
Kde je ich solidarita, kde je ich morálka, keď ide o našich občanov, keď ide o občanov tej istej Únie, v ktorej sú aj oni?
Kde je ich morálka keď ide o naše deti, z ktorých mnohé si nemôžu práve kvôli tomuto problému – bezplatné odčerpávanie pracovnej sily – dovoliť ďaľšie vzdelávanie, pretože to ďaľšie vzdelávanie je také drahé aké je, aj preto, lebo sa spravodlivo nekompenzujú náklady vynaložené štátom na vzdelávanie tých, ktorí sú po ukončení vzdelávacieho procesu bezplatne odčerpávaní ekonomikami bohatších členských i nečlenských krajín Únie.
Sú odčerpaní bez spravodlivej, bez minimálnej kompenzácie nákladov, ktoré ich rodná krajina vynaložila v dlhodobom procese ich vzdelávania.
A ak sa tie náklady spravodlivo nekompenzujú, ak ich je ich vynakladanie nespravodlivo hodené len na plecia jedných, na plecia tých slabších krajín, na plecia občanov týchto chudobnejších krajín, tak potom týmto krajinám tieto náklady chýbajú na pomoc svojim občanom, ktorí na túto nespravodlivosť doplácajú.
Predsa tieto náklady generujú zisky tým ekonomikám, ktoré týchto občanov bezplatne odčerpali, nie tým, ktoré tieto náklady vynaložili.
Ale, veď, predsa, zo ziskov sa kompenzujú náklady, vďaka vynaloženiu ktorých tieto zisky vznikli.
Či pri nákladoch vynaložených novopristúpenými členskými krajinami na vzdelávanie tých svojich občanov, ktorí sú potom odčerpávaní bohatšími členskými i nečlenskými krajinami Únie, už toto celosvetovo platné pravidlo neplatí?
Každý, komu práca občana prinesie zisk, by sa mal podieľať na úhrade nákladov vynaložených počas jeho dlhodobej prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, na úhrade nákladov vynaložených v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania.
Každý, kto občana zamestnáva, nezávisle na tom, kde je občan zamestnaný, nezávisle na zamestnávateľskej krajine, by sa mal podieľať na spravodlivej úhrade týchto nákladov.
Mal by sa podieľať na ich úhrade tomu, kto tieto náklady vynaložil.
A tým, kto ich vynaložil, bola, predsa, rodná krajina občana. Nie tá zahraničná, teda tá, ktorá občana zamestnáva.
Avšak v tomto prípade, v prípade úhrady nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda v prípade úhrady nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana, tak v tomto jedinom prípade zo všetkých možných, sa tieto náklady uhrádzajú len v tom prípade, ak je občan zamestnaný v ekonomike svojej rodnej krajiny.
Ak je však zamestnaný v ekonomike inej krajiny, tak napriek nespochybniteľnému faktu, že jeho práca prináša tejto zahraničnej ekonomike zisk, tak táto zahraničná krajina sa už nepodieľa na spravodlivej úhrade týchto nákladov a nikto nevie prečo, nikto nevie z akých dôvodov.
To, že náklady sa vždy uhrádzajú zo zisku, ktorý vznikol ich vynaložením, tak to platilo vždy, všade, na celom svete, v každom zriadení.
Počas celej histórie ľudstva platilo, že zo zisku sa odpočítali tie náklady, zásluhou ktorých ten zisk vznikol a uhradili sa tým, ktorí tie náklady vynaložili.
Riadili sa tým faraóni, cisári v starovekej Číne či v obrovskej Rímskej ríši, vládcovia Grécka, monarchovia, králi a cárovia, platilo to tak v kapitalizme ako aj socializme, za feudálnej či otrokárskej spoločnosti, vždy sa od zisku odrátavali náklady vynaložením ktorých tento zisk vznikol.
A, odrazu, moderný globalistický systém sa – v prípade spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu – už týmto pravidlom odmieta riadiť.
Je to nepochopiteľné.
Ak je občan zamestnaný v rodnej ekonomike, tak náklady vynaložené počas dlhodobého procesu jeho prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu sa rodnej krajine vracajú hlavne prostredníctvom dane, ktorú občan odvádza zo svojej mzdy.
Ak je však už občan zamestnaný v ekonomike zahraničnej krajiny, tak sa už tieto náklady jeho rodnej krajine nevracajú ani v najmenšej miere, napriek tomu, že prinášajú jeho zamestnávateľskej zahraničnej krajine zisk. Prinášajú jej zisk minimálne prostredníctvom dane zo mzdy tohto občana.
Predsa, cieľom takto vynaložených nákladov je v konečnom dôsledku dosiahnutie zisku. A náklady sa kompenzujú vždy zo zisku, ktorý vznikne ich vynaložením.
Pritom je absolútne jedno či sa ten zisk dosiahol včera, či pred týždňom, alebo pred rokom, či sa dosiahne za týždeň, či za desať rokov.
A tak isto je jedno, či ten zisk vznikne tu, či tam, alebo niekde úplne inde. Či vznikne v našom meste, či v inom meste, v inom regióne, alebo dokonca v inom zahraničnom meste, či inom zahraničnom regióne. Vôbec nezáleží na tom, či ten zisk vznikne v našej rodnej krajine alebo v zahraničnej. Je nepodstatné, kedy ten zisk vznikol, na akom mieste a komu.
Absolútne podstatné je však to, že ten zisk vznikol, a to teda znamená, že z tohto zisku sa majú spravodlivo kompenzovať náklady, vďaka vynaloženiu ktorých tento zisk vznikol.
A náklady vynaložené v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu sú súčasťou nákladov potrebných na dosiahnutie zisku.
Kompenzuje ich ten, kto vďaka ich vynaloženiu dosiahol zisk, kompenzujú sa spravodlivo, teda úmerne dobe zamestnávania občana, nezávisle na mieste vzniku zisku, na čase jeho vzniku a na subjekte, ktorý ten zisk dosiahol.
Vznikom zisku vzniká povinnosť spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložením ktorých bol tento zisk dosiahnutý. Povinnosť spravodlivej kompenzácie zo strany toho subjektu, ktorý vďaka vynaloženiu týchto nákladov dosiahol zisk.
Avšak krajiny, ktoré bezplatne odčerpávajú pracovníkov z našej krajiny, zo Slovenska, ktoré ich zamestnávajú v svojich ekonomikách a využívajú na dosiahnutie ziskov, krajiny, ktoré bezplatne odčerpávajú pracovníkov z novopristúpených členských krajín, sa vôbec nepodieľajú na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v procese vzdelávania odčerpávaných pracovníkov, nákladov vynaložených v rodných krajinách týchto pracovníkov.
Mnohé deti, mnohí dôchodcovia v našich novopristúpených členských krajinách, a aj mnoho ostatných občanov, sa majú tak ako sa majú, sa majú tak zle ako sa majú, aj preto, pretože peniaze, ktoré by sme mali dostať od bohatších členských krajín zamestnávajúcich našich občanov ako spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy našich občanov na zapojenie sa do pracovného procesu, ako spravodlivú kompenzáciu za tých našich občanov, ktorí sú bezplatne odčerpávaní a zamestnávaní v ich ekonomikách, tak tieto peniaze nedostávame, a ani sme ich nikdy nedostávali.
Kde je zamknuté právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu?
Právo na spravodlivú kompenzáciu týchto nákladov tými, ktorým zamestnávanie tohto občana prináša zisk, ale ktorí sa už odmietajú účastniť na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov, nákladov, bez vynaloženia ktorých by tento ich zisk nevznikol.
Veď tieto náklady sú nevyhnutnou súčasťou procesu, ktorý vedie k dosiahnutiu zisku. A keď sú jeho nevyhnutnou súčasťou, tak by sa mali z tohto zisku aj spravodlivo kompenzovať?
Ale sa nekompenzujú, a niet toho kompetentného, ktorý by vedel povedať prečo, prečo sa nekompenzujú, nik nevie z akých dôvodov.
A kde je morálka týchto bohatších členských krajín Únie, ktoré bezplatne odčerpávajú našu pracovnú silu, kdeže spí ich solidarita, keď ide o našich občanov?
Kde je, zrazu, ich zmysel pre spravodlivosť, keď jedny krajiny vynakladajú obrovské náklady na úkor svojich detí, dôchodcov, na úkor svojich občanov, ale zisky z takto vynaložených nákladov už idú v prospech občanov iných krajín?
Poznámka: Pokusom o riešenie, ktoré by problém spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu vyriešilo, je blog „Odvďačme sa rodičom“ [3] venovaný nielen problematike finančnej pomoci našim rodičom, ale aj opisu prínosu navrhovaného riešenia v ďaľších oblastiach ekonomiky, medziiným aj prínosu pri riešení problému spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu.
Princíp tohto riešenia je vysvetlený v príspevkoch „D14“ [4] až D22[5].
Počnúc príspevkom D24.1.1 [6] je a bude postupne, v jednotlivých príspevkoch, opisovaný prínos tohto riešenia v iných oblastiach ekonomiky, napr. prínos v oblasti zvýšenia nízkej pôrodnosti či zamestnanosti problémových osôb, zvýšenia predaja domácich potravín na domácom trhu či prínos v mnohých ďaľších oblastiach.
[2] Douglas Murray: Zvláštna smrť Európy, vyd. Eastone Books, Bratislava 2019,
ISBN 978-80-8109-363-0
2Merkel confronts Facebook’s Zuckerberg over policing hate-posts, Bloomberg,
- september 2015
[3]https://ivanvlcek.blog.pravda.sk/2021/12/18/uvod/
Slovensko je neo-kolónia západných krajín EU.... ...
Celá debata | RSS tejto debaty