Založ si blog

A14. 2- Devastácia ekonomík novopristúpených členských krajín je Úniou tolerovaná

Obsah predchádzajúceho príspevku: „A14.1- V prípade postihnutia jedných sa pomoc poskytuje, avšak v prípade druhých už nie“. Proces bezplatného odčerpávania pracovnej sily z novopristúpených členských krajín trvá už od r. 2004, ale kompetentné inštitúcie EU tento problém – škodiaci ekonomikám krajín, z ktorých sú ich občania masovo odčerpávaní – ignorujú, postihnutým krajinám nepomáhajú.



——————————————————————————————————————-

 

Podľa analytikov banky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia by v zahraničí mohlo pracovať viac než 350 000 občanov Slovenska:

„Slovensko je stále jednoznačne čistým vývozcom pracovnej sily,“ tvrdia analytici banky s tým, že podľa ich odhadov by v zahraničí mohlo pracovať až okolo 10 % populácie v produktívnom veku, čo je viac ako 350.000 Slovákov.“[1]

 

Už odchod „len“ tej jednej desatiny produktívnych občanov našej krajiny,  Slovenska, za prácou do zahraničia, odchod tých približne desiatich percent produktívnych občanov, ekonomiku Slovenska  závažným spôsobom  poškodzuje.

To nie je len strata nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania, ale to je aj strata dane zo mzdy, ktorú odvádzajú v zahraničnom zamestnávateľskom štáte či dane zo zisku, ktorý svojou prácou pomáhajú vytvoriť svojmu zamestnávateľovi v zahraničí, a tiež dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane, ktoré sú odvádzané za tovar či služby, ktoré si tam naši odčerpaní a zamestnaní občania kupujú a platia zo svojej mzdy.

O strate odvodov na zdravotné či dôchodkové poistenie už ani nehovoriac.

 

Tak toto všetko odchádza do nenávratna.

Našej ekonomike sa to už nikdy nevráti, a výrazne sa to podpisuje nad jej súčasným neutešeným stavom.

Desatina odídených produktívnych občanov, ktorí by mohli vytvoriť zhruba o jednu desatinu vyšší HDP v svojej rodnej krajine. V prípade, že by boli zamestnaní v jej ekonomike, v prípade, že by boli zamestnaní v domácej ekonomike.

 

Približne prvých dvadsať rokov života je mladý občan vychovávaný a vzdelávaný, a takýmto spôsobom sa pripravuje na zapojenie sa do pracovného procesu.

A počas ďaľších približne 40-45 rokov tento občan pracuje, odvádza dane, odvody a spláca svoj dlh voči rodnej krajine a voči svojim rodičom, ktorí ho pripravili na zapojenie sa do pracovného procesu.

Spláca svoj dlh predstavovaný nákladmi vynaloženými v dlhodobom procese svojej výchovy a vzdelávania, teda nákladmi vynaloženými v dlhodobom procese svojej prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu.

 

Niektorí mladí ľudia sa zapájajú do pracovného procesu po ukončení strednej školy,  iní až po ukončení vysokej.

Teda od svojho narodenia, až do dosiahnutia približne dvadsiateho roku, prechádzajú mladí ľudia dlhým procesom výchovy a vzdelávania.

Finančné prostriedky, ktoré si tento proces vyžaduje, sú  vynakladané výlučne v ich rodnej krajine, sú vynakladané tak zo štátneho rozpočtu, ako aj z rozpočtu ich rodičov.

 

Po ukončení vzdelávacieho procesu sa mladí občania zapájajú do pracovného procesu v ekonomike rodnej krajiny.

V pracovnom procese vydržia približne 40-45 rokov.

Možno povedať, že kým prvých dvadsať rokov života sa títo občania pripravovali na zapojenie sa do pracovného procesu, tak niečo viac než štyridsať rokov sú zapojení do pracovného procesu.

 

Čiže v prípade zamestnávania sa v ekonomike svojej rodnej krajiny strávia občania prvú tretinu svojho preddôchodcovského veku finančne náročným dlhodobým procesom výchovy a vzdelávania, a približne tie druhé dve tretiny preddôchodcovského veku sú občania zapojení do pracovného procesu, počas ktorého vracajú – hlavne prostredníctvom dane zo svojej mzdy –  náklady, ktoré boli vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie.

Teda prvú tretinu preddôchodcovského veku investuje štát náklady do finančne náročnej prípravy občana na jeho zapojenie sa do pracovného procesu a počas tých druhých dvoch tretín občan tieto vynaložené  náklady vracia štátu späť prostredníctvom daní odvádzaných do štátneho rozpočtu, predovšetkým prostredníctvom dane zo svojej mzdy.

 

Ak teda uvažujeme, že dĺžka produktívneho obdobia občana je 45 rokov, t. j. priemerne takúto dobu je počas svojho života zamestnaný, tak možno povedať, že dĺžka procesu jeho výchovy a vzdelávania trvá približne polovicu z času, ktorý občan prepracuje od svojho  vstupu do pracovného procesu až do momentu odchodu do dôchodku.

Alebo trvá až polovicu.  A niekedy aj viac.

Čiže výroba výrobného prostriedku „pracovník“ je veľmi prácna, je veľmi náročná na čas. Je oveľa menej efektívnejšia, oveľa prácnejšia a náročnejšia na čas než výroba hocakého iného výrobného prostriedku.

 

Ak porovnáme dĺžku obdobia počas ktorého môžeme nejaký výrobný prostriedok používať vo výrobnom procese s veľkosťou času potrebného na vyrobenie tohto výrobného prostriedku, tak vidíme, že občan ako pracovník je výrobný prostriedok, ktorého výroba je veľmi náročná na čas, teda jeho „výroba“ trvá relatívne veľmi dlhý čas v porovnaní s dĺžkou času, ktorú priemerne strávi v pracovnom procese, t. j. v porovnaní s dĺžkou obdobia od vstupu občana do pracovného procesu až po jeho odchod do dôchodku.

 

Ak po ukončení vzdelávacieho procesu odíde občan za prácou do zahraničia, tak počas doby zamestnávania sa v ekonomike zahraničného štátu celá daň z jeho mzdy ide do štátneho rozpočtu zahraničnej zamestnávateľskej krajiny, a to znamená, že sa vôbec nesplácajú náklady vynaložené na jeho výchovu a vzdelávanie v jeho rodnej krajine.

V prípade, že občan prepracuje v zahraničí celé obdobie svojho produktívneho veku, t. j. od ukončenia vzdelávacieho procesu až do odchodu na dôchodok, tak náklady investované do jeho výchovy a vzdelávania v jeho rodnej krajine sa ani v najmenšom nevrátia.

To teda znamená, že tieto náklady na výchovu a vzdelávanie boli vynaložené úplne zbytočne, a predstavujú pre jeho rodnú krajinu čistú stratu.

 

Čím väčšiu časť svojho produktívneho obdobia prepracuje občan v zahraničí, tým viac sa znižuje pravdepodobnosť splatenia nákladov vynaložených v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania, tým viac sa znižuje množstvo finančných prostriedkov, ktoré by mohol priniesť formou daní – daň zo mzdy, DPH a spotrebná daň – do štátneho rozpočtu svojej rodnej krajiny, tým viac sa znižuje množstvo odvodov na zdravotné poistenie, ktorými by občan podporil zdravotný systém v svojej krajine, tým viac viac sa znižuje množstvo odvodov na dôchodkové poistenie, ktoré sa rozdeľujú medzi aktuálnych dôchodcov v jeho rodnej krajine.

 

Pod vplyvom narastajúcej medzištátnej pracovnej migrácie, vplyvom zosilňujúcej globalizácie, nebude z jednotlivých krajín po ukončení vzdelávacieho procesu odchádzať len 5-10 alebo o niečo viac percent z celkového množstva produktívnych občanov.

Tento podiel produktívnych občanov odchádzajúcich zo svojich rodných krajín bude naďalej narastať.

Môže vzrásť na desiatky percent z celkového počtu produktívneho obyvateľstva.

 

Keď teraz odchádza napr. 20 percent čerstvo ukončených absolventov lekárskych štúdií [2], tak do budúcnosti to môže byť kľudne 30, 50 či 70 percent z končiacich absolventov.

Predsa to nie je nikým zakázané. Počet občanov odchádzajúcich z ich rodnej krajiny za prácou do zahraničia nie je limitovaný žiadnym predpisom či nariadením Únie.

A hlavnými motivačnými činiteľmi k odchodu sú stále výška miezd a možnosť sebarealizácie.

 

Čiže, pokiaľ budú občania pracovať v zahraničí pre rôzne zahraničné a nadnárodné firmy či združenia, ktorých sídlo je v inej krajine než rodná krajina týchto pracovníkov, a ktoré neodvádzajú dane zo svojich ziskov do štátnych rozpočtov rodných krajín týchto občanov, týchto zahraničných pracovníkov, tak aj daň zo mzdy týchto občanov pôjde všelikade možne, len nie do štátneho rozpočtu ich rodnej  krajiny, do štátneho rozpočtu krajiny, v ktorej boli vynaložené náklady v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania.

Ale potom – keďže daň zo mzdy tvorí dôležitú časť príjmov štátneho rozpočtu – bez dane zo mzdy týchto pracovníkov nemôže ekonomika danej krajiny správne fungovať.

Veď daň zo mzdy tvorí jeden z kľúčových príjmov štátneho rozpočtu. Bez nej, bez dane zo mzdy, pôjde  len veľmi ťažko  zostaviť tento rozpočet. Ak vôbec.

 

Je to problém, ktorý je čoraz naliehavejší. Hlavne pre ekonomiky tých chudobnejších krajín, z ktorých odchádza množstvo ich občanov za prácou do zahraničia.

Bude sa musieť rozhodnúť, ako ďalej, bude sa to musieť riešiť.

Ako, a z čoho má žiť ekonomika, z čoho má žiť tá krajina, z ktorej neodchádzajú len nejaké promile či maximálne jednotky percent jej produktívnych občanov, ale z ktorej už teraz odchádza desať či aj viac percent produktívnych občanov, a z ktorej môže odísť dvadsať, tridsať či viac percent produktívnych občanov.

 

Predsa táto ekonomika príde o dôležitý zdroj svojich príjmov, príde o príjem vo forme dane zo mzdy.

A tak isto – odchodom svojho občana za prácou do zahraničia – príde rodná ekonomika aj o daň zo zisku, ktorý by občan vytvoril zamestnávateľovi v svojej rodnej krajine ak by bol v jej ekonomike zamestnaný.

A štát neprichádza len o tieto dve dane, ale odchodom svojich občanov do zahraničia príde aj o časť príjmu formou dane z pridanej hodnoty a tiež spotrebnej dane, ktoré sú generované míňaním mzdy zarobenej občanom, teda kupovaním výrobkov a platením služieb v zamestnávateľskej krajine.

Príde o tým väčšiu časť príjmu formou dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane, čím väčšiu časť svojej mzdy minie občan v zahraničnej krajine.

 

A v rodnej krajine sa neodvedú ani odvody na dôchodkové poistenie, t. j. odvody, ktoré sa prerozdeľujú medzi aktuálnych dôchodcov, pretože tí, čo by ich mohli odvádzať, tak tí pracujú v zahraničí.

Tieto odvody budú v rodnej krajine odídených občanov chýbať, a o to menej bude k prerozdeleniu medzi aktuálnych dôchodcov.

Bude menej odvodov na rozdelenie medzi presne tých istých dôchodcov, ktorí sa kedysi skladali na výchovu a vzdelávanie aj tých, ktorí teraz pracujú v zahraničí a ktorí svoj odvod na dôchodkové poistenie odvádzajú v cudzej krajine na rozdelenie medzi tých dôchodcov, ktorí sa nikdy neskladali na ich výchovu a vzdelávanie.

A, samozrejme, rodná krajina občanov odídených do zahraničia príde aj o odvody na zdravotné poistenie, ktoré sú zasa potrebným finančným zdrojom pomáhajúcim zdravotnému systému ich rodnej krajiny.

 

Riešenie toho problému je čoraz naliehavejšie, pretože rastúca úroveň prepájania  národných ekonomík, rastúca globalizácia, spojená s rozsiahlou medzištátnou pracovnou migráciou, ho stále viac zviditeľňuje, robí tento problém, tento nespravodlivý stav, čoraz viac výbušnejším.

A riešiť to bude treba čím skôr. Povedať, že už dnes máme značné meškanie, je veľmi skromné.

 

Teraz odchádza zo Slovenska za prácou do zahraničia okolo desať percent produktívnych občanov.

Ale čím silnejšie budú ekonomické prepojenia medzi krajinami sveta, čím väčší stupeň dosiahne globalizácia, tým viac občanov bude vycestuvávať zo svojich rodných krajín do zahraničia. Tým rozsiahlejšia bude medzištátna pracovná migrácia.

Kým teraz dosahuje táto hodnota na Slovensku – počet odchádzajúcich občanov za prácou do zahraničia –   približne desať percent stavu produktívnych občanov, tak koľko to bude o pár rokov, koľko to bude o pár desiatok rokov? Dvadsať, tridsať či sedemdesiat percent?

 

Odchodom týchto produktívnych občanov za prácou do zahraničia, odchodom za prácou mimo územia svojej rodnej krajiny, sa dosiahne to, že dane z ich miezd pôjdu buď do štátnych rozpočtov iných krajín, alebo niekde inde, ale iste nie do štátneho rozpočtu rodnej krajiny týchto občanov, do štátneho rozpočtu krajiny, ktorá na vlastné náklady, na náklady spoluobčanov týchto odídených občanov, zabezpečovala ich dlhodobý výchovno-vzdelávací proces.

Ale keď dane zo mzdy týchto našich občanov pôjdu do štátnych rozpočtov cudzích zamestnávateľských krajín, keď pôjdu niekde inde, len nie tam, kde by mali ísť, teda, keď pôjdu inde než do štátneho rozpočtu ich rodnej krajiny, tak potom z čoho sa budú splácať náklady vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania?

A kto ich bude vlastne splácať?

 

Pretože tieto náklady boli predsa vynakladané rodičmi a rodnými krajinami týchto pracovníkov.

Kto by mal tieto náklady znášať? Ten, kto ich vynaložil, či ten, komu vynaloženie týchto nákladov prináša zisky?

Veď kto znáša náklady vynaložené na výrobu výrobného prostriedku? Či nie ten, kto tento výrobný prostriedok využíva, komu tento výrobný prostriedok generuje zisk?

 

Teraz odchádza zo Slovenska za prácou do zahraničia okolo desať percent produktívnych občanov. A ekonomike to dáva riadne zabrať.

A čo v prípade, keď počet tých odídených občanov z jednotlivých členských krajín bude dosahovať nie desať, ale dosiahne viac, dosiahne dvadsať či niekoľko desiatok percent?

Predsa ich odchod bude pre ich rodné krajiny znamenať ekonomický kolaps, ekonomickú devastáciu.

 

Nielenže sa zníži návratnosť nákladov, ktoré vynaložili na výchovu a vzdelávanie týchto svojich občanov, ale prídu aj o pracovnú silu vytvárajúcu svojou prácou hodnoty, prídu o pracovnú silu tvoriacu HDP, prídu  o dôležitý príjem štátneho rozpočtu formou dane zo mzdy, pretože tá v prípade práce občana v zahraničí napĺňa štátny rozpočet zamestnávateľskej krajiny, a taktiež prídu aj o daň z pridanej hodnoty a spotrebnú daň, keďže občan v zahraničnej zamestnávateľskej krajine časť svojej mzdy míňa.

O strate odvodov na dôchodkové a zdravotné poistenie už ani nehovoriac.

 

A nikto to nerieši. Nikto kompetentný. Nikto z tých najkompetentnejších.

A tými sú predsa kompetentné inštitúcie EU.

Skutočne im na tom nezáleží? Alebo, žeby im práve toto vyhovovalo?

 

Veď takáto situácia jednoznačne napomáha prehlbovaniu už aj tak výraznej ekonomickej priepasti medzi chudobnejšími novopristúpenými členskými krajinami, ktoré lacnú pracovnú silu bezplatne poskytujú a bohatšími členskými krajinami Únie, ktoré túto silu využívajú v svojich ekonomikách bez ich minimálnej účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania tejto pracovnej sily, týchto zahraničných pracovníkov, vynaložených v ich rodných krajinách.

Ale veď kompetentným inštitúciam EU predsa záleží na vyrovnávaní ekonomických rozdielov medzi členskými krajinami Únie, nie na ich prehlbovaní. Či?

 

Dokedy bude vlastne uplatňovaný tento neokoloniálny systém vzťahov medzi bohatšími a slabšími členskými krajinami Únie.

Dokedy budú občania jedných, tých bohatších členských štátov Únie, vďaka tomuto eurokolonializmu žiť na úkor občanov druhých, tých chudobnejších krajín.

Dokedy bude trvať tento systém vykorisťovania jedných členských krajín Únie druhými?

Dokedy bude toto bezplatné nemorálne odčerpávanie zahraničných pracovníkov rapídnym spôsobom poškodzujúce ekonomiky ich rodných krajín, ekonomiky novopristúpených členských krajín, pokračovať?

Či až na veky vekov?

 

Z „promptného sedemnásťročného“  konania zodpovedných osôb, z „promptného“ konania tých, ktorí majú brániť záujmy svojich občanov, z „promptného“ konania volených zástupcov občanov týchto krajín, zástupcov na rôznych úrovniach či už v samotných krajinách alebo v europarlamente, ale hlavne z „promptného“ konania tých najpovolanejších konať, teda z „promptného“ konania kompetentných inštitúcií Únie to však vypadá, že len na veky vekov.

 

Ešteže tak!

 

[1] https://www.teraz.sk/ekonomika/pocet-pracujucich-cudzincov-v-sr-je-v/380444-clanok.html?fbclid=IwAR1PwJpYjLiLZVAQjE4GFg7IH8sd%20GoIrMJAUlKh9YzzG63NGFP4ccISDkf0

[2] https://www.etrend.sk/ekonomika/mladi-ludia-opustaju-slovensko-najcastejsie-su-to-lekari.html

 

Nasledujúci príspevok: „A14.3- Prečo EU mlčí, prečo zatvára oči, prečo nepomôže tým,  ktorým by pomôcť mala“

A25. 6- Lacnú pracovnú silu? A bezplatne? Jasné, že berieme. No, do migrácie nám kecať nebudete!

27.04.2022

Niektorí predstavitelia bohatších členských krajín Únie nám veľa ráz vyčítajú nedostatok solidarity s migrantami a utečencami, operujú tu príbehmi množstva ľudí bez domova, ktorým sme vraj povinní pomôcť, pomôcť systémom ich prerozdeľovania, pretože, veď aj my – novopristúpené členské krajiny – sme zahŕňaní ich finančnou solidaritou, ktorú bohate [...]

A25. 5- A Brusel naďalej úspešne chrápe

19.04.2022

Nemecká ekonomika sa častokrát plne oprávnene dáva za vzor, je takou výkladnou skriňou toho, ako by mala fungovať ekonomika v praxi, je ukážkou toho, ako sa svedomitým prístupom občana k svojej práci a spravodlivou odmenou za ňu formou mzdy, spolu s dobrou organizáciou práce, dá vybudovať úspešná krajina, úspešná ekonomika. Úspech nemeckého modelu ekonomiky je [...]

A25. 4- Akcií máme do aleluja, len tie dividendy keby toľko nemeškali

16.04.2022

Keď vložíte peniaze do akcií nejakej firmy, tak na konci roka dostanete za tieto akcie, za tieto vložené peniaze, určitú časť, určitý diel zo zisku tejto firmy – dividendu. A s našou pracovnou silou, poskytovanou každoročne bezplatne bohatším ekonomikám starších členských i nečlenských krajín EU, je to niečo podobné. Je to niečo také, ako keby sme týmto [...]

Dánsko streľba Orestad police kodaň

Streľba v Kodani nesúvisela s terorizmom. Páchateľ mal duševné problémy

04.07.2022 10:39

Streľba v rušnom nákupnom stredisku Field's si v nedeľu popoludní vyžiadala troch mŕtvych a štyroch zranených.

testovanie, testy, koronavírus

Za nedeľu pribudlo 59 prípadov nákazy koronavírusom

04.07.2022 10:28

V nemocniciach je s ochorením COVID-19 hospitalizovaných 250 pacientov.

Ukrajina, Rusko, vojna na ukrajine, Lysyčansk

V priemyselnom Lysyčansku v minulosti drvivo víťazil proruský Janukovyč

04.07.2022 09:43

Lysyčansk je jedným z hlavných priemyselných centier Donbasu, rozsiahleho ťažobného a priemyselného regiónu na východe Ukrajiny.

Žralok biely

Pri útokoch žraloka v egyptskej Hurgade zahynuli turistky z Rakúska a Rumunska

04.07.2022 08:21

Obe ženy napadol žralok pri plávaní južne od letoviska. Či išlo o toho istého jedinca, zatiaľ nie je známe.

Ivan Vlček

Demokracia plače, jej najväčší ochrancovia sa tomu smejú a kujú ju na svoj obraz.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 52
Celková čítanosť: 82127x
Priemerná čítanosť článkov: 1579x

Autor blogu

Kategórie