Založ si blog

A14. 3- Prečo EU mlčí, prečo zatvára oči, prečo nepomôže tým, ktorým by pomôcť mala

Obsah predchádzajúceho príspevku: „A14.2- Devastácia ekonomík novopristúpených členských krajín je Úniou je tolerovaná“. Bezplatné odčerpávanie pracovnej sily z novopristúpených členských krajín Únie čoraz viac poškodzuje ich ekonomiky, a tí, ktorí by to mali riešiť, teda kompetentné inštitúcie EU, tak tí pred tým zatvárajú oči.

———————————————————————————————————–

 

EU prísne dbá, aby deficity rozpočtov jednotlivých členských krajín neprekračovali hraničnú hodnotu troch percent HDP, a v prípade prekračovania tejto hodnoty na túto skutočnosť aj upozorňuje.

Takýto postup je samozrejme veľmi chvályhodný, pretože tým vlastne inštitúcie EU zároveň ukazujú, ako im záleží na tom, aby jednotlivé štáty Únie optimálne hospodárili, aby si nepožičiavali viac, než je to pre danú ekonomiku únosné, aby si nepopúšťali  opasok na úkor budúcnosti, na úkor budúcich generácií.

Čiže táto kontrola jednotlivých členských štátov je žiadúca, prispieva  k zdravej ekonomickej kondícii jednotlivých členských krajín.

 

Ale, keď už kompetentné inštitúcie prísne dbajú na to, aby povolená hodnota deficitu štátneho rozpočtu, hodnota troch percent HDP, nebola prekračovaná, tak potom prečo už tak dôsledne nepostupujú aj v prípade odčerpávania obrovského množstva produktívnych občanov novopristúpených členských krajín bohatšími ekonomikami krajín Západnej Európy?

Veď predsa musia vidieť ako strata tejto pracovnej sily devastuje ekonomiky krajín, ktoré o túto pracovnú silu prichádzajú.

 

Veď musia vedieť, že tento odchod občanov do zahraničia pripravuje ich rodné krajiny o dôležitý príjem štátneho rozpočtu.

Pripravuje ich nielen o náklady vynaložené počas dlhodobej prípravy týchto občanov na zapojenie sa do pracovného procesu, teda o náklady vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania, ale pripravuje ich aj minimálne o daň zo mzdy, ktorú teraz títo občania zamestnaní v zahraničí odvádzajú do štátneho rozpočtu zahraničnej zamestnávateľskej krajiny.

Každý ďalší odčerpaný občan ekonomickú situáciu svojej rodnej krajiny len zhoršuje.  A pri veľkom počte dchádzajúcich občanov dochádza doslova k devastácii ekonomiky krajiny, z ktorej je pracovná sila odčerpávaná.

 

Kompetentným inštitúciam Únie predsa záleží na čo najsilnejších a najvyrovnanejších ekonomikách jednotlivých členských krajín.

Prečo zodpovedné inštitúcie EU teda nesledujú a nevyvodzujú patričné dôsledky aj v prípade narastajúceho množstva bezplatne odčerpávaných pracovníkov z novopristúpených členských krajín staršími členskými krajinami Únie?

 

Novopristúpené členské krajiny si v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania svojich občanov pripravujú budúcich pracovníkov svojich ekonomík.

Tento dlhodobý proces je financovaný zo štátneho rozpočtu rodnej krajiny týchto občanov.

Po ukončení vzdelávacieho procesu značná časť týchto produktívnych občanov odchádza za prácou do ekonomicky bohatších členských i nečlenských krajín EU.

Svojou prácou v zahraničí však prinášajú zisky už len zamestnávateľským zahraničným krajinám, napriek tomu, že náklady, ktoré boli investované v procese ich dlhodobej výchovy a vzdelávania, boli predsa vynakladané výlučne ich rodnými krajinami.

 

Čiže jedny krajiny vynakladajú náklady v dlhodobom procese prípravy svojich občanov na zapojenie sa do pracovného procesu, teda len jedny krajiny vynakladajú náklady v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania svojich občanov, ale zisky, ktoré vznikajú vďaka práci týchto občanov, vďaka ich zamestnávaniu sa v zahraničných ekonomikách, tak tieto zisky už napĺňajú štátne rozpočty len tých druhých krajín, tých krajín, ktoré sa absolútne nezúčastňujú na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov.

Teda jedny krajiny vynakladajú náklady, ale druhé krajiny si neprávom privlastňujú celé zisky, ktoré vznikli vďaka vynaloženiu týchto nákladov. Privlastňujú si ich bez toho, aby sa aspoň v minimálnej miere podieľali na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov.

Ale veď predsa či nie zo ziskov sa majú uhrádzať náklady, ktoré boli vynaložené za účelom dosiahnutia týchto ziskov?

 

Jednotlivé krajiny si prostredníctvom dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania svojich občanov  zabezpečujú potrebných budúcich pracovníkov pre svoje ekonomiky.

Čím väčšiu časť takýmto spôsobom pripravených občanov novopristúpených členských krajín – pripravených na zapojenie sa do pracovného procesu – odčerpajú ekonomiky bohatších členských i nečlenských krajín Únie, tým väčšia časť nákladov vynaložených zo štátnych rozpočtov novopristúpených členských krajín vychádza navnivoč, tým väčšia čast spoločných finančných prostriedkov spoluobčanov týchto odčerpaných občanov sa znehodnocuje, tým väčšiu stratu utrpia títo ich spoluobčania.

 

Novopristúpené členské krajiny vynakladajú obrovské sumy na výchovu a vzdelávanie svojich občanov, bohatšie členské i nečlenské krajiny Únie týchto ich občanov odčerpávajú a zamestnávajú v svojich ekonomikách, účasť na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov  odmietajú, no, a kompetentné inštitúcie EU pred týmto problémom, pred problémom výrazne napomáhajúcim zväčšovaniu ekonomickej priepasti medzi novopristúpenými a staršími členskými krajinami, pred problémom oslabujúcim a brzdiacim Úniu, zatvárajú oči.

 

Či kompetentné inštitúcie nemajú záujem na riešení tohto problému?

Či im to tak vyhovuje? Či im vyhovuje situácia, keď jedny členské štáty posilňujú svoje ekonomiky na úkor oslabenia ekonomík iných členských krajín, keď sa postavenie občanov jedných  členských krajín Únie zlepšuje na úkor zhoršovania postavenia občanov iných členských krajín?

Veď predsa na činnosť týchto inštitúcií Únie sa skladajú občania všetkých členských krajín, nielen niektorých, a tak sa od nich prirodzene očakáva, že budú brániť záujmy všetkých členských krajín rovnako, a nie niektorých viac a druhých menej.

 

V texte príspevkov uvedených v tomto blogu sa často opakuje formulácia „spravodlivá kompenzácia nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu“, či  ekvivalentná formulácia „spravodlivá kompenzácia nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana“.

 

Áno, bez týchto nákladov, bez nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občana by nemohol vzniknúť výrobný prostriedok „pracovník“.

Bez vynaloženia týchto nákladov by sme nemali k dispozícii jedinca, ktorý by bol schopný odviesť danú prácu a priniesť zisk tomu, kto ho zamestnáva.

Prirodzene, vyvstávajú otázky typu: „A akú podobu by mala mať tá spravodlivá kompenzácia nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občana? Ako by prebiehala tá spravodlivá kompenzácia? Akú vysokú časť z celkových nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občana by mal zaplatiť ako spravodlivú kompenzáciu týchto nákladov ten, komu práca tohto občana prináša zisk?“

 

No, nech by tá kompenzácia nákladov bola ľubovoľného rozsahu, nech by tá časť kompenzovaných nákladov dosahovala ľubovoľnú výšku, aj tú najminimálnejšiu, aj tak by to bolo iste vždy spravodlivejšie než v súčasnosti, keď výška tej spravodlivej kompenzácie nákladov dosahuje veľkú NULU.

Totiž, nedochádza ani k minimálnej kompenzácii nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie pracovníka v jeho rodnej krajine, nieto ešte k spravodlivej kompenzácii.

 

Napr. aj ďaľšími vetami opísaný, ďalej uvedený spôsob kompenzácie, už uverejnený v príspevku tohto blogu „A8“ [12], by bol oveľa spravodlivejší, než to veľké NIČ, ktoré rodné krajiny zamestnávaného občana dostávajú ako kompenzáciu za svojich bezplatne odčerpávaných občanov v súčasnosti:

 

„Náklady vynaložené počas dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania mladého človeka – do jeho 18. roku –  dosahujú na Slovensku hodnotu 82 000 eur .[13] 

Tieto náklady, keďže sa splácajú predovšetkým odvodom dane zo mzdy občana, by sa mali – v najnepriaznivejšom prípade – splatiť jeho rodnej krajine maximálne za 45 rokov, čo je približne dĺžka produktívneho obdobia človeka, t. j. dĺžka doby, počas ktorej je človek pracovne aktívny.

 

Teda priemerne to vychádza, že za jeden rok zamestnávania sa slovenského občana v zahraničí, by sa mali jeho rodnej krajine, teda Slovensku, splatiť „výrobné náklady“ vynaložené na „výrobu“ tohto pracovníka, teda náklady  vynaložené  na jeho výchovu a vzdelávanie, vo výške:

82 000 : 45 = 1822 eur/ročne                                   1822 : 12 = 152 eur/mesačne

 

čo predstavuje približne 152 eur na mesiac. Čiže každý mesiac, počas ktorého by občan Slovenska pracoval v zahraničnej ekonomike, by sa mala z tejto zamestnávateľskej zahraničnej ekonomiky vrátiť do jeho rodnej krajiny, na Slovensko, splátka výrobných nákladov vo výške 152 eur.

 

A ak počítame, že mesiac má zhruba 21-22 pracovných dní, tak potom vychádza, že za každý deň, ktorý odpracuje slovenský občan v zahraničnej ekonomike, by sa mala Slovensku vrátiť suma vo výške zhruba: 

152 : 22 = 7 eur

Prirodzene, mala by ju zaplatiť tá krajina, ktorá tohto občana zamestnáva v svojej ekonomike. Tých 7 eur denne by bola len výška spravodlivej  kompenzácie nákladov vynaložených na Slovensku, nákladov vynaložených  v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania tohto občana.

 

Či suma 7 eur /denne sa zdá sa ako prehnaná suma kompenzácie nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie slovenského občana?

Či suma vo výške 7 eur pripadá niekomu ako premrštená suma, požadovaná ako kompenzácia nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie slovenského občana v jeho rodnej krajine, pripadajúca na jeden deň odpracovaný slovenským pracovníkom v zahraničí?

Či platenie sumy 7 eur denne zahraničnou krajinou, ako výška dennej spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občana Slovenska, je nehoráznym finačným nárokom na krajinu, ktorá tohto slovenského občana zamestnáva v svojej ekonomike?

Či platenie sumy 7 eur denne, krajinami, ktoré tohto slovenského občana zamestnávajú v svojej ekonomike – ako výraz  spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených na tohto slovenského občana počas dlhodobého procesu jeho výchovy a vzdelávania v jeho rodnej krajine, teda na Slovensku – je oprávnenou požiadavkou jeho rodnej krajiny?

 

Samozrejme, to sú len výrobné náklady, nepočíta sa so ziskom výrobcu, teda so ziskom rodnej krajiny,  ani s infláciou, a ani s daľšími faktormi pôsobiacimi na hodnotu pracovnej sily.

Pri zaplatení tejto sumy 7 eur za každý deň odpracovaný občanom Slovenska v zahraničnej ekonomike, pri zaplatení vždy tou aktuálnou krajinou, ktorá tohto občana zamestnáva v svojej ekonomike, by sa za tých 45 rokov, počas ktorých občan strávi v pracovnom procese, vrátili jeho rodnej krajine náklady, ktoré vynaložila v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania, teda by sa jej vrátili náklady vo výške 82 000 eur.

 

Teda Slovensku by sa mali za obdobie jedného roka, počas ktorej bol  zamestnávaný v zahraničí, vrátiť ročné náklady vynaložené počas jeho dlhodobej prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, t. j. náklady vo výške 1822 eur.

Čiže každá tisícka občanov zo Slovenska zamestnaná v zahraničí, predstavuje pre jeho ekonomiku ročnú stratu minimálne vo výške:

1822 x 1 000 = 1,8 mil. eur

 

Každá, každučká tisícka odídených občanov predstavuje minimálne takúto stratu.

A koľko tých odídených tisícok občanov zo Slovenska v skutočnosti je?

A koľko tých odídených tisícok občanov je z každej novopristúpenej členskej krajiny Únie?“

 

 

Pri raste deficitu štátneho rozpočtu nad povolenú hranicu kompetentné inštitúcie Únie na túto negatívnu skutočnosť príslušné členské krajiny upozorňujú – čo je, samozrejme, vítané – ale prečo neupozorňujú tieto krajiny, prečo neupozorňujú krajiny, z ktorých pracovná sila odchádza, aj na tú negatívnu skutočnosť, že odchod produktívnych občanov z ich ekonomík dosahuje rádove nie jednotky percent produktívneho počtu občanov, ale tento počet produktívnych občanov odídených za prácou do zahraničia sa v prípadoch niektorých krajín pohybuje už okolo  desiatich percent.

A prečo kompetentné inštitúcie Únie na tento nepriaznivý fakt nielenže neupozorňujú, ale prečo z toho nevyvodzujú aj konkrétne dôsledky?

 

Veď predsa musia vedieť, že odchod pracovnej sily z novopristúpených členských krajín v takej miere, v akej sa v súčasnosti deje, je niečím, čo ekonomiky týchto krajín výrazne poškodzuje, čo ich oslabuje.

A kompetentným inštitúciam EU predsa záleží na silnej únii, zloženej so štátov so silnými ekonomikami. Len vtedy máme totiž šancu presadiť sa ako celok.

Len vtedy, keď ekonomika každej krajiny Únie bude čo najsilnejšia. Čím je niektorá ekonomika v tomto zoskupení krajín slabšia, tým viac brzdí jeho napredovanie.

Tak ako je silná a  správne fungujúca rodina základom silného štátu, tak isto je aj silný a správne fungujúci štát základom silného zoskupenia štátov vytvoreného z týchto jednotlivých štátov.

 

A ak teda kompetentným inštitúciam Únie záleží na silnej Únii zloženej z krajín zo silnými ekonomikami, prečo potom nezakročia voči tomu, čo ekonomiky určitých členských krajín Únie výrazným spôsobom oslabuje?

Prečo to neriešia? Prečo neriešia problém spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených počas prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu?

Či len preto, že na túto kompenzáciu nie je nárok z právneho hľadiska? Pretože neexistuje zákon?

 

A čo morálne hľadisko?

Veď predsa to morálne hľadisko, tá morálna požiadavka je prvotná, veď predsa tá je príčinou vzniku zákona.

A tá morálna požiadavka na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu predsa je, ona je neskutočne naliehavá, ona je predsa neprehliadnuteľná, do očí bijúca.

 

Prečo to zodpovedné inšitúcie EU neriešia, keď práve oni majú najväčšie kompetencie na riešenie tohto problému, na rozviazanie tohto gordického uzla?

Prečo to neriešia, keď oni majú najväčšiu šancu na úspešné vyriešenie tohto problému, na vyriešenie tejto nepríjemnej situácie dlhodobo zaťažujúcej vzťahy medzi jej staršími a novšími členmi?

Prečo?

 

Veď predsa čím viac percent produktívnej časti občanov daného štátu odíde za prácou do zahraničia, tým je to pre danú krajinu väčšia ekonomická strata.

Poškodeným, teda krajinám, z ktorých pracovná sila odchádza, nejde predsa o zavedenie niečoho nového, nechcú nejaké dodatočné peniaze na úkor druhých, ide im len o spravodlivú účasť na kompenzácii vynaložených nákladov.

O účasť tých krajín, ktorým vynaloženie týchto nákladov prinieslo zisk.

 

Nejde o zavedenie niečoho nového, ide len o dodržiavanie toho, čo sa považuje za jeden zo základných princípov ekonomického správania sa, ale čo sa nedodržuje v oblasti spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu.

 

Hľadáme riešenie, ale veď ho máme priamo pred sebou. To správne, to spravodlivé riešenie je priamo pred nami, a nie je neviditeľné.

Skôr tí, ktorí ho hľadajú, ktorí sú zodpovední za jeho nájdenie, sa tvária, že ho nevidieť.

Snažíme sa nájsť nie spravodlivé riešenie, ale snažíme sa nájsť náhradné riešenie, ktoré bude vyhovovať tým, ktorým to spravodlivé, to skutočne správne riešenie, nevyhovuje. Hľadáme náhradné riešenie, ktoré by vyhovovalo tým mocnejším.

Ale takto len odsúvame problém na neskôr.

Presne tak isto ako sme odsúvali aj problém otepľovania klímy.

 

Ak je občan zamestnaný v ekonomike svojej rodnej krajiny, tak jej prináša zisk vo forme daní: dane zo mzdy, dane zo zisku zamestnávateľa tohto občana, dane z pridanej hodnoty, ktorú občan platí pri platbách za rôzne tovary a služby a tak isto aj spotrebnej dane, ktorú platí každý občan pri kúpe určitých, štátom vymedzených tovarov (palivá – benzín, nafta, elektrická energia, plyn, alkoholické nápoje, tabakové výrobky).

Tieto dane napĺňajú štátny rozpočet jeho rodnej krajiny, a následne sú prerozdeľované do rôznych oblastí ekonomiky: školstvo, zdravotníctvo, doprava, polícia, armáda a i.

Týmito daňami spláca pracujúci občan svoj dlh voči svojej krajine, prostredníctvom nich spláca náklady, ktoré mu na jeho vzdelávanie a výchovu požičali jeho spoluobčania v čase financovania jeho výchovno-vzdelávacieho procesu.

 

A jeho odvody na zdravotné a dôchodkové poistenie rodnej ekonomike taktiež pomáhajú. Tak zdravotnému systému ako aj dôchodcom v jeho rodnej krajine. Tým dôchodcom, ktorí sa kedysi prostredníctvom odvádzaných daní skladali aj na dlhodobý proces jeho výchovy a vzdelávania.

Ale ak odíde občan za prácou do zahraničia, tak jeho rodná krajina o tieto príjmy prichádza.

A neprichádza len o tieto príjmy, ale prichádza aj o náklady, ktoré vynaložila na výchovu a vzdelávanie každého svojho mladého občana.

 

Pokiaľ pracuje občan v ekonomike svojej rodnej krajiny, tak náklady na výchovu a vzdelávanie, ktoré doňho investovala jeho rodná krajina, pravidelne spláca prostredníctvom odvodu dane zo svojej každomesačnej mzdy. Odvodom do štátneho rozpočtu svojej rodnej krajiny.

Pokiaľ však pracuje občan v zahraničí, celá daň z jeho mzdy ide do štátneho rozpočtu cudzej zamestnávateľskej krajiny, krajiny, ktorá absolútne neprispela pri vynakladaní nákladov na jeho výchovu a vzdelávanie.

Z čoho sa potom majú splatiť tie náklady vynaložené v rodnej krajine tohto občana – náklady vynaložené v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania – pracujúceho v zahraničnej krajine a prinášajúceho jej svojou prácou zisk?

 

Veď, predsa, ten, komu práca niekoho prináša zisk, sa má zúčastňovať na nákladoch, ktoré sú príčinou vzniku tohto zisku. A náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie občana takýmito nákladmi sú.

Bez nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občana by predsa tento zisk nemohol vzniknúť.

A preto by sa mali, prirodzene, z tohto zisku tieto náklady aj spravodlivo kompenzovať.

 

A je absolútne jedno, či ten zisk vznikne v rodnej krajine občana alebo v zahraničnej, v ktorej je občan zamestnaný.

Krajina, v ktorej ekonomike je občan zamestnaný – či už rodný alebo zahraničný – a ktorej práca tohto občana prináša zisk, je povinná  zúčastňovať sa na kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania tohto zamestnávaného občana.

Je povinná zúčastňovať sa kompenzácii týchto nákladov tomu, kto tieto náklady vynaložil. A tým, kto tieto náklady vynaložil, tou krajinou, v ktorej boli tieto náklady vynaložené, je predsa rodná krajina zamestnávaného občana.

 

Množstvo pracovníkov odčerpávaných z jednotlivých krajín dosahuje pri niektorých profesiách veľmi nepríjemné čísla.

Napr. zo Slovenska v rokoch 2010-2013 odchádzalo do zahraničia vyše 20 percent čerstvo skončených absolventov lekárskych štúdií [14].

A odchádza aj veľké množstvo zdravotných sestier, informatikov, ošetrovateliek, konštruktérov, a odchádzajú  aj iné profesie.

 

Kompetentné inštitúcie Únie upozorňujú jej jednotlivé členské štáty, ak deficity ich rozpočtov  začnú prekračovať stanovenú hranicu tri percent HDP, ale už vôbec neriešia odchod pracovnej sily, odchod pracovnej sily značne prekračujúci tieto tri percentá, odchod, ktorý niekedy prekračuje aj tú hranicu desiatich percent z celkového počtu produktívnych občanov.

Či tieto percentá hovoriace o množstve pracovníkov odchádzajúcich z ich rodných krajín už kompetentné inštitúcie Únie nezaujímajú?

 

Táto strata desiatich percent produktívnej sily postihla nielen Slovensko. Pracovníkov strácajú aj iné novopristúpené členské krajiny.

V niektorých ekonomikách to je viac než desať percent  v iných menej.

Ale vo všetkých je to relatívne veľké číslo vzhľadom na celkový počet produktívnych občanov danej krajiny. Veľmi veľké číslo.

 

A títo produktívni občania, toto množstvo pracovníkov odchádzajúcich z ich materských krajín za prácou do zahraničia, boli predsa na svoju profesiu pripravovaní na účet štátnych rozpočtov svojich rodných krajín, na náklady spoluobčanov v ich rodných krajinách, na náklady spoluobčanov týchto odídených pracovníkov, na náklady ich rodičov.

Desať percent pracovníkov je zhruba jedna desatina produktívnej pracovnej sily. Keby bola táto pracovná sila zamestnaná v rodnej krajine, tak by pomohla vytvoriť zhruba o jednu desatinu vyšší HDP než je v nej vytváraný teraz.

A to by bolo pre danú ekonomiku, pre ekonomiku rodnej krajiny týchto pracovníkov, dobré či zlé? Zrejme zlé by to nebolo, skôr naopak.

 

Prečo sa s týmto neférovým odčerpávaním bezplatnej pracovnej sily z novopristúpených členských krajín, s týmto „bezplatným prenájmom“ výrobných prostriedkov, bezplatným prenájmom pracovnej sily, tak prečo sa s týmto problémom kompetentné inštitúcie Únie nezaoberajú?

Ako to, že ich netrápi, a vôbec neriešia, že zatiaľ čo pri prekročení deficitu štátneho rozpočtu od povolenej hranice o desatiny percenta, sú na túto skutočnosť príslušné krajiny dôrazne upozorňované, čo je chvályhodné, avšak pri odchode pracovnej sily, častokrát vyššom než desať percent z celkového počtu produktívnych občanov, je ticho?

 

Možno preto, že tie ekonomicky silnejšie členské krajiny Únie z toho ťažia, že je to pre nich neskutočne výhodné, že bezplatné odčerpávanie pracovnej sily z iných ekonomicky slabších krajín je pre ne štandardom?

Ale pre koho potom pracujú kompetentné inštitúcie EU? Pre všetkých či len pre vybraných a vyvolených?

Na ich rozpočet sa predsa skladáme všetci. Nielen tí vybraní a vyvolení.

 

Ekonomicky bohatšie krajiny EU nie sú vystavené masovému odchodu svojich občanov za prácou do zahraničia, tak ako sa to deje v krajinách Východnej Európy.

Ich ekonomiky nie sú  zaťažované odchodom svojich občanov do zahraničia, ich ekonomiky sú obohacované vykrádaním pracovnej sily z ekonomicky chudobnejších krajín.

 

Áno, vykrádaním, pretože sa vedome nezúčastňujú na spravodlivej kompenzácii nákladov, vynaložených na výchovu a vzdelávanie zahraničných občanov pracujúcich v ich ekonomikách.

Vedome sa nezúčastňujú na spravodlivom uhrádzaní týchto nákladov, a predsa by sa mali. Veď oni dosahujú pomocou týchto nákladov, nákladov vynaložených inými, obrovský zisk.

A predsa zo ziskov sa platia náklady, vynaložením ktorých boli tieto zisky dosiahnuté.

 

Úniu chceme, to áno, ale úniu spravodlivú pre všetkých rovnako.

Nie takú pre jedných viac spravodlivejšiu a pre tých druhých už menej, nie takú aká je teraz.

Úniu nie takú, že jedni budú bezplatne odčerpávať a zamestnávať milióny zahraničných občanov  a zhŕňať zisky z ich práce a druhí budú stále a stále, len na svoje náklady, tieto milióny pracovníkov zabezpečovať a pripravovať, bez spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených na ich výchovu a vzdelávanie.

Na úkor svojich detí, na úkor ich vzdelávania, na úkor svojich rodičov a dôchodcov, na úkor všetkých svojich spoluobčanov.

 

Nechceme Úniu takú, že len jedni budú vynakladať náklady, ale zisky, zisky dosiahnuté vďaka týmto vynaloženým nákladom, tak tie zisky budú zhŕňať už len tí druhí.

Veď tieto náklady sa majú predsa spravodlivo kompenzovať zo ziskov, ktoré sú pomocou nich dosiahnuté.

 

Tak to platilo od čias ako je ľudstvo ľudstvom, že zo ziskov sa platia náklady vynaložením ktorých boli tieto zisky dosiahnuté. A to by malo platiť aj pre Úniu.

Či ona je už v tomto smere  výnimkou? Svätou kravou? Výnimkou slúžiacou záujmom jedných na úkor pošliapavania práv druhých?

 

Rovní a rovnejší.

 

 

Kompetentné inštitúcie EU, bohužiaľ, ako sa zdá, reprezentujú viac záujmy ekonomicky bohatších členských krajín, než záujmy tých chudobnejších.

Sú viac predstaviteľmi niektorých ekonomicky bohatších členských krajín Únie, než predstaviteľmi všetkých členských krajín.

 

A záujmom tých bohatších krajín Únie je, pochopiteľne, čo najdlhšie udržať súčasný stav v otázke zamestnávania pracovnej sily zo zahraničia. Udržať súčasný stav, ktorý je pre ich ekonomiky veľmi výhodný.

Výhodný pre nich, ale nevýhodný pre ekonomiky novopristúpených členských krajín, ktorý na tento stav čoraz viac doplácajú, ktoré sú týmto stavom nesmierne poškodzované.

Poškodzované za plného vedomia a tichého prizerania sa kompetentných inštitúcií EU.

 

Ak odčerpávanie občanov z novopristúpených členských krajín predstavuje vysoké straty pre ich ekonomiky, a inštitúcie EU sa týmto problémom nezaoberajú, tak to potom svedčí o tom, že to tieto inštitúcie netrápi, nevadí im, že ekonomiky určitej skupiny členských krajín toto odčerpávanie ničí, zrejme im až tak nezáleží na posilňovaní ekonomík novopristúpených členských krajín.

Možno im to práve vyhovuje. Žeby naozaj?

 

Kompetentné inštitúcie Únie od začiatku vstupu nových  členských krajín do Únie v r. 2004,  teda už sedemnásť nekonečne dlhých rokov nevyvíjajú žiadnu činnosť v tom smere, aby sa zabránilo nespravodlivému bezplatnému odčerpávaniu občanov z novopristúpených členských krajín, aby sa zabránilo bezplatnému odčerpávaniu pracovnej sily z týchto krajín, aby sa zabránilo devastácii ekonomík týchto krajín.

 

Ale ak im potom na tomto škodlivom odčerpávaní nezáleží, tak potom môžu pripadať do úvahy už len dve možnosti.

Ak teda prvá možnosť – že im to vadí, teda, že inštitúciam EU vadí bezplatné odčerpávanie pracovnej sily z novopristúpených členských krajín – ak táto možnosť nepripadá  do úvahy, pretože  by už počas tých sedemnástich uplynulých rokov s tým niečo tieto inštitúcie robili, potom je možné, že im je to buď ľahostajné a nechávajú tomu voľný priebeh, nechávajú riešenie tohto problému na samotné novopristúpené členské štáty, alebo posledná možnosť je tá, že im tento vývoj, vývoj oslabujúci  ekonomiky novopristúpených členských krajín, oslabujúci ich schopnosť samostatného fungovania, z nejakých príčin, dokonca práveže vyhovuje, že je to v ich záujme, a preto proti oslabovaniu ekonomík novopristúpených členských krajín ani nič nerobia.

 

Ak by sme v Európe fungovali ako navzájom nezávislé štáty, t. j. ak by sme neboli spojení projektom EU, tak by tento nezáujem iných o devastačné následky odčerpávania pracovnej sily bol zrozumiteľný, pochopiteľný.

Veď predsa – je to síce nepríjemná pravda, ale pravda – oslabenie ekonomiky určitého štátu, každý iný štát, jeho konkurent, každá konkurencia v podobe iného nezávislého štátu, len s radosťou privíta. O jedného konkurenta na trhu menej.

 

Lenže my nie sme navzájom nezávislé, tvrdo si konkurujúce krajiny Európy.

Zapojením sa do projektu spoločnej Únie, sa novopristúpené členské krajiny vzdali celého radu kompetencií v prospech inštitúcií EU.

Vzdali sa týchto kompetencií aj preto, pretože predpokladali, že ich odovzdaním v prospech inštitúcií EU sa tieto inštitúcie zaväzujú k tomu, že budú brániť záujmy jej jednotlivých členských krajín, že budú brániť záujmy tých krajín, ktoré jej svoje dôležité právomoci, svoje dôležité kompetencie, odovzdali. Že  budú brániť ich záujmy nielen proti nečlenom EU, ale budú chrániť ich záujmy a riešiť vzájomné spory aj v rámci združenia EU.

 

A keďže jednotlivé štáty EU sa týchto kompetencií vzdali, očakávali, že zámenou za toto vzdanie sa kompetencií v prospech inštitúcií EU ich budú tieto inštitúcie skutočne chrániť vo vzájomných sporoch a budú im pomáhať pri riešení vzájomných problémov.

Urobili to preto, lebo úprimne verili, že kompetentné inštitúcie EU si dostoja svojich záväzkov a účinne sa zhostia svojho záväzku riešenia vzájomných sporných a problémových situácií medzi členskými krajinami.

 

A takýmto zaťažujúcim sporom, sporom nesmierne škodlivo zaťažujúcim vzájomné vzťahy medzi staršími, ekonomicky bohatšími členmi Únie a medzi novopristúpenými členmi Únie, bol, a naďalej je, problém bezplatného či bezkompenzačného odčerpavania obrovského množstva pracovnej sily z ekonomík novopristúpených členských krajín.

Lenže, či lepšie – bohužiaľ, vypadá to tak, že tento problém, ako keby pre kompetentné inštitúcie EU neexistoval, napriek tomu, že  výrazne poškodzuje ekonomiky novopristúpených členských štátov už nekonečne dlhých  sedemnásť rokov, poškodzuje ich od momentu vstupu týchto krajín do EU v r. 2004 až doteraz.

 

Kompetentné inštitúcie sa tvária, ako keby tento problém neexistoval, ako keby nebol, ako keby o ňom absolútne nič nevedeli, ako keby nič nevedeli o obrovskom množstve občanov novopristúpených členských krajín bezplatne odčerpávaných ekonomikami bohatších členských krajín.

Ako keby nič nevedeli o miliónoch pracovníkov pripravovaných na zapojenie sa do pracovného procesu len na náklady ich rodných krajín, len na náklady novopristúpených členských krajín, ale prinášajúcich zisky tým, ktorí sa na týchto vynaložených nákladoch absolútne nezúčastňovali, prinášajúcich zisky bohatším členským i nečlenským krajinám Únie.

 

Ale veď ten problém bije do očí občanov všetkých novopristúpených členských krajín, a je len ťažko mysliteľné, žeby o tomto probléme kompetentné inštitúcie Únie nevedeli.

Bezpochyby o ňom veľmi dobre vedia, neznalosť tejto problematiky z ich strany je nemysliteľná a neospravedlniteľná.

 

A keďže kompetentné inštitúcie o tomto závažnom probléme vedia, ale ho neriešia, znamená to, že im neriešenie tohto problému buď nevadí alebo im to doslova nahráva pri realizácii určitých zámerov.

Jednoducho, tento problém neriešia.

Je možné, že by im ďaľšie, čo najdlhšie pretrvávanie tohto problému, t. j. pretrvávanie problému bezplatného  odčerpávania pracovnej sily z novopristúpených členských krajín Únie, vyhovovalo?

 

Je to možné, pokiaľ sa pozrieme na to očami niekoho, kto chce vybudovať projekt EU ako projekt združenia európskych krajín so silným centrom, a od neho silne závislých ekonomík jednotlivých krajín.

Kto chce vybudovať superštát či supefederáciu, v ktorej by jedno centrum direktívnym spôsobom riadilo všetky jej krajiny, v ktorom by jednotlivé krajiny odovzdali riadiacemu centru svoje najdôležitejšie kompetencie.

 

Je tu snaha určitých kruhov, takéto zoskupenie štátov vybudovať.

A prekážkou v tomto vybudovaní sú síce už oslabené, ale zatiaľ ešte stále dosť silné národné štáty, ktoré sa po počiatočnom vytriezvení už nejak nehrnú k odovzdávaniu ďaľších kompetencií do rúk silného centra.

Čím sú tieto jednotlivé členské štáty silnejšie, tým väčšiu prekážku predstavujú v uskutočnení snáh o vznik superštátu či superfederácie pod názvom EU.

 

Jednou z takých skutočne najúčinnejších či najefektívnejších možností ako tieto štáty oslabiť, ako ich urobiť závislejšími od vládnuceho centra, je snažiť sa o ich ekonomické oslabenie.

Totiž, čím je štát slabší ekonomicky, tým ľahšie sa mu nanucujú plány druhých.

Pretože, keď ste ekonomicky silný, nemusíte sa spoliehať na ostatných tak, ako keď ste ekonomicky slabý, keď ste závislý od pomoci druhých a zámenou za túto pomoc musíte častokrát súhlasiť s niečím, s čím by ste ako ekonomicky silná, nezávislá krajina, nikdy nesúhlasili.

 

Bezplatné odčerpávanie pracovnej sily je tým, čo ekonomiky novopristúpených členských štátov neskutočne oslabuje, čo ich ničí.

A oslabené ekonomiky sa predsa ovládajú lepšie než tie ekonomicky silnejšie a samostatnejšie.

 

A zdá sa, že presne takéto, od centra závislé ekonomiky, potrebujú aj inštitúcie EU. Národné štáty so slabými ekonomikami sa im ovládajú ľahšie než tie so silnejšími, samostatnejšími, nezávislejšími.

Pre každú ekonomiku platí, že čím viac je závislá na pomoci druhých, tým viac sa musí podrobiť požiadavkám tých, ktorí jej túto pomoc poskytujú.

 

Sedemnásť rokov spoločnej Únie zmazalo veľa očakávaní, nádejí  a viery v lepšiu budúcnosť krajín združených v projekte EU.

Zmazalo počiatočný optimizmus a nadšenie občanov nielen novopristúpených členských krajín, a nahradilo ich určitým sklamaním a skepsou z ďaľšieho vývoja projektu EU.

 

Existencia spoločenstva krajín Európy je žiadaná, veľmi žiadaná.

Bez neho nemá žiadna krajina Európy šancu na lepšiu ekonomickú budúcnosť.

Bez silného zväzku krajín Európy vzájomne spolupracujúcich na zásade „rovného s rovným“ budeme všetci odsúdení na vedľajšiu koľaj a zmeníme sa na krajiny druhoradého významu, postavené do role pritakávajúcich.

 

Ak chceme byť dôstojnými protivníkmi svetových hráčov, dosiahneme to jedine vzájomnou spoluprácou v združení silných národných štátov.

Ale iste nie v takom združení, v takej forme, v akej existuje Únia aktuálne.

Pretože terajšia Únia pripomína čoraz viac paródiu na jej pôvodný zámer.

 

Potrebujeme  združenie krajín, ktoré bude  predstavovať účinnú ochranu svojich členov tak z hľadiska vojenského, ako aj ekonomického, ktoré bude mať dôležité geopolitické postavenie vo svete, v ktorom budú mať všetci jeho členovia rovnaké práva a rovnaké povinnosti, v ktorom budú všetci jeho členovia rovnocennými partnermi, v ktorom nebudú jedny členovia zneužívať a využívať druhých.

 

Potrebujeme projekt, ktorý pomôže všetkým krajinám Únie, a ktorý bude chrániť a rešpektovať národné záujmy každého svojho člena, nielen niektorých.

 

 

 

 

 

 

Poznámka:

Problematike pracovnej migrácie a s ňou spojenej problematike zatiaľ neriešeného nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily z ekonomicky chudobnejších krajín (napr. zo Slovenska a z iných chudobnejších členských krajín Únie, či aj z Ukrajiny), javu, ktorý je príčinou značného poškodzovania  ekonomík krajín bezplatne poskytujúcich značné množstvá pracovníkov iným bohatším krajinám, sú venované nasledovné tri, priebežne doplňované blogy:

 

A-Blog: „Rovní a rovnejší, naivní a vyčuraní“, (začína príspevkom A1[1])

B-Blog: „My znášame náklady, ale zisky už zhŕňajú iní“, (začína príspevkom B1 [2])

C-Blog: „Úniu áno, ale nie takúto“, začína príspevkom C1 [3])

 

Tieto tri blogy A, B a C  zahrňujú nielen opis jedného z najzávažnejších doteraz neriešených problémov v EU, teda opis bezplatného odčerpávania lacnej pracovnej sily z novopristúpených členských krajín Únie,  ale aj čoraz hrozivejšie dôsledky tohto odčerpávania.

A práve v štvrtom blogu D („Odvďačme sa rodičom“ ) – začínajúci príspevkom D0 [4] – je opísané riešenie tohto problému.

Blog D je, vlastne, odpoveďou na otázky kladené v blogoch A, B a C.

 

 

Blog D („Odvďačme sa rodičom“ ) zahrňuje opis  riešenia, ktoré by zlepšilo situáciu  v mnohých problémových oblastiach ekonomiky. V prvom rade by zlepšilo neľahkú finančnú situáciu množstva našich rodičov a dôchodcov a riešenie tejto ich zlej ekonomickej situácie by následne spôsobilo reťazovú reakciu samovoľného zlepšenia stavu v mnohých ďaľších problémových oblastiach ekonomiky, konkrétne by pomohlo so zlepšením v nasledovných oblastiach:

 

nízka pôrodnosť, starnutie obyvateľstva, zvyšovanie veku odchodu do dôchodku, skorší odchod do dôchodku, zapojenie sa problematických a dlhodobo nezamestnaných občanov do pracovného procesu, nezamestnanosť mladých ľudí, nelegálna prácalepšia regulácia migračného prúdu z Afriky či Ázie, skvalitnenie výchovno-vzdelávacieho procesu na školách, väčšie zapájanie sa  rodičov do vzdelávacieho procesu dieťaťa, zlepšenie školskej dochádzky, zväčšenie starostlivosti o vlastné zdravie, zvýšenie motivácie rodičov k ochrane detí pred užívaním návykových látok, zabezpečenie dostatočného množstva odborníkov a vysokokvalifikovaných pracovníkov pre potreby členských krajín EU, oživenie ekonomiky, pozitívna diskriminácia starších občanov pri zamestnávaní sa, podpora predaja domácich potravín na domácom trhu, rast  domácej poľnohospodárskej výroby a na ňu naväzujúceho potravinárskeho priemyslu a zvýšenie úrovne potravinovej sebestačnosti, viacdetná rodina ako prostriedok na zníženie uhlíkovej stopy, zlepšenie finančnej situácie starších bezdetných párov, zefektívnenie ekonomiky nahradením pasívnej pracovnej sily aktívnou a i.

 

 

– nízka pôrodnosť (viď príspevok „D24.1.6 – Peniaze len tým, ktorých deti pracujú a pôrodnosť vzrastie“ [5], resp. kapitoly D24.1, D24.1.1- D24.1.4  súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z www stránky [11])

starnutie obyvateľstva resp. omladenie populácie (kapitoly D24.2, D24.2.1 a D24.2.2 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z www stránky [11])

zvyšovanie veku odchodu do dôchodku resp. jeho zníženie (kapitola D24.3 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z www stránky [11])

– skorší odchod do dôchodku (viď príspevok „D24.3 [6], resp. kapitola D24.3 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [11])

zapojenie sa problematických a dlhodobo nezamestnaných občanov do pracovného procesu a nezamestnanosť mladých ľudí (viď príspevok „D24. 4- Dlhodobo nezamestnaní občania ako účinná brzda ekonomiky, čo s tým?“ [7], resp. kapitola D24.4 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [11])

– nelegálna práca (viď príspevok „D24.5 – Práca na čierno, čo s ňou?“ [8], resp. kapitola D24.5 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [11])

lepšia regulácia migračného prúdu (viď príspevok „D24. 6- Migračný  prúd rastie, ale bol by tu recept“ [9], resp.  kapitoly D24.6  a D24.6.1 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [11])

– skvalitnenie výchovno-vzdelávacieho procesu dieťaťa (kapitola D24.8 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [11])

väčšie zapájanie sa  rodičov do vzdelávacieho procesu dieťaťa (kapitola D24.8 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [11])

zlepšenie školskej dochádzky (kapitola D24.8 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [11])

zväčšenie starostlivosti o vlastné zdravie (kapitola D24.7 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [11])

zvýšenie motivácie rodičov k ochrane detí pred užívaním návykových látok (kapitola D24.7.1 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [11])

zabezpečenie dostatočného množstva odborníkov a vysokokvalifikovaných pracovníkov pre potreby členských krajín EU (kapitoly D24.10 a D24.10A súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [11])

oživenie ekonomiky (kapitola D24.9 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [11])

pozitívna diskriminácia starších občanov pri zamestnávaní sa (kapitola D24.11 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [11])

podpora predaja domácich potravín na domácom trhu (kapitoly D24.13 a tiež D34.5.1 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [11])

– rast  domácej poľnohospodárskej výroby a na ňu naväzujúceho potravinárskeho priemyslu (kapitoly D24.13 a tiež D34.5.1  súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [11])

– zvýšenie úrovne potravinovej sebestačnosti  (kapitoly D24.13 a tiež D34.5.1 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [11])

– viacdetná rodina ako prostriedok na zníženie uhlíkovej stopy (kapitola D24.12 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [11])

zlepšenie finančnej situácie starších bezdetných párov (kapitola D24.14  súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [11])

zefektívnenie ekonomiky nahradením pasívnej pracovnej sily aktívnou (kapitola D24.15 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [11])

 

 

Príspevky týchto štyroch, vyššie spomenutých blogov A, B, C a D, sú tvorené väčším či menším prepracovaním, resp. doplnením, jednotlivých kapitol (častí), zhruba pred rokom uverejneného, a, zatiaľ, nedokončeného súboru: „Odvďačme sa rodičom“, stiahnuteľného z www stránky:  https://www.ivl.sk/ [11].

 

Jednotlivé kapitoly tohto súboru – „Odvďačme sa rodičom“ – umiestneného na stránke [11] sú prepracuvávané a prispôsobované požiadavkám kladeným na formu blogových príspevkov a sú uverejňované ako príspevky v štyroch, už vyššie spomenutých blogoch A, B, C, a D.

A posledný blog „E“:„Nezničme si ju skôr, než z nej vykročíme“ (začína príspevkom E1 [10]) sa zaoberá problematikou otepľovania našej planéty a diskutabilného spôsobu jeho riešenia spočívajúceho v nákladnom znižovaní emisií oxidu uhličitého produkovaných ľudskou činnosťou.

 

 

[1]  https://vlcekivan.blog.pravda.sk/2021/12/20/a1-zla-situacia-dochodcov/

[2]https://ivlcek.blog.pravda.sk/2021/12/22/b1-financovanie-nakladov-vzdelavania-v-novopristupenych-clenskych-krajinach-eu/

[3] https://vlcek.blog.pravda.sk/2021/12/29/c1-prispevok-clenskych-krajin-unie-do-eurorozpoctu-cerpanie-z-eurofondov/

[4] https://ivanvlcek.blog.pravda.sk/2021/12/18/uvod/

[5] https://ivanvlcek.blog.pravda.sk/2022/05/28/d24-1-6-peniaze-len-tym-ktorych-deti-pracuju-a-porodnost-vzrastie/

[6]  https://ivanvlcek.blog.pravda.sk/2022/07/09/d24-3-ved-oni-su-tu-aj-pre-nas-a-my-pre-nich-my-vsetci-sme-tu-jedni-pre-druhych/

[7] https://ivanvlcek.blog.pravda.sk/2022/08/20/d24-4-dlhodo bo-nezamestnani-obcania-ako-ucinna-brzda-ekonomiky-co-s-tym/

[8] https://ivanvlcek.blog.pravda.sk/2022/08/25/d24-5-praca-na-cierno-co-s-nou/

[9] https://ivanvlcek.blog.pravda.sk/2022/10/22/d24-6-migracny-prud-rastie-ale-bol-by-tu-recept/

[10] https://vlceki.blog.pravda.sk/2022/02/01/e1-nasa-planeta-nebojuje-proti-nam-ona-sa-len-brani-nasmu-utoku/

[11] https://www.ivl.sk

[12] https://vlcekivan.blog.pravda.sk/2021/12/29/a8-o-bezplatnej-pomoci-novopristupenych-clenskych-krajin-sa-mlci/

[13] https://ivlcek.blog.pravda.sk/2021/12/28/b4-3-hodnota-nakladov-vynalozenych-na-vychovu-a-vzdelavanie-pracovnika/

[14] https://www.etrend.sk/ekonomika/mladi-ludia-opustaju-slovensko-najcastejsie-su-to-lekari.html

 

 

Nasledujúci príspevok: „A14.4- Chudobnejšie krajiny EU vynakladajú náklady, ale zisky, tak tie zhŕňajú už len tie bohatšie“

 

Ako do slovenského štátneho rozpočtu každoročne priniesť viac než miliardu eur

22.09.2023

Ako pritiahnuť voliča, z podzvoliteľných preferencií sa presekať do parlamentu a do štátneho rozpočtu Slovenska každoročne priniesť oveľa viac než miliardu eur. Cieľom tohto príspevku je upriamiť pozornosť na problematiku, ktorá má v súčasnom tvrdom predvolebnom boji šancu zaujať a prilákať voliča. Zaujať a prilákať nielen niektorého voliča, teda [...]

Záujmy Únie musia byť europoslancovi sväté a nadradené záujmom jeho rodnej krajiny

20.08.2023

Nasledujúci text je prepis časti politickej rozhlasovej diskusie rádia Slovensko: „Sobotné dialógy“ zo soboty 19.8. 2023 v čase 12:10- 13:00: https://www.rtvs.sk/radio/archiv/1134 Čas diskusie: 23:23 Moderátorka: „Pán Uhrík, vy síce teraz hovoríte veľmi zmierlivo o tom, že tá Európska únia, by sa mala, vlastne, iba zmeniť, ale v skutočnosti vy hovoríte [...]

Nezabúdajme na hrôzy vojny, aby sme ich nemuseli vidieť v oveľa hroznejšej

08.05.2023

2. svetová vojna znamenala smrť miliónov nevinných ľudí. Milióny zahynuli kvôli túžbe niekoho ovládnuť svet a stať sa pánom všetkého a všetkých. A v súčasnom ozbrojenom konflikte na Ukrajine hynú občania dvoch susediacich národov. Počas 2. svetovej vojny bojovali jedni po boku druhých proti rozpínajúcemu sa fašizmu. Teraz, však, bojujú proti sebe. [...]

Huguette Bello, Huguette Bellová

Francúzi márne čakajú na nového premiéra. Socialisti zablokovali nominantku komunistov

14.07.2024 06:00

Nový ľudový front síce získal najviac kresiel v Národnom zhromaždení, ale ľavicové strany, ktoré združuje, sa nevedia dohodnúť, koho si vyberú za premiéra.

Donald Trump

Streľba na Trumpa, agenti tajnej služby ho krvavého stiahli z pódia. Strelec je mŕtvy

14.07.2024 00:36, aktualizované: 05:27

Na predvolebnom mítingu Donalda Trumpa v Pensylvánii zazneli zvuky výstrelov, následne zakrvaveného exprezidenta odviedli bezpečnostné zložky z pódia.

Election 2020 Debate

Senátor Sanders podporil Bidena, označil ho za najsilnejšieho súpera pre "demagóga a patologického klamára" Trumpa

13.07.2024 20:25

Keď sa demokrati zjednotia a nenechajú sa "rozptýliť", Biden podľa neho vyhrá.

Elon Musk

Musk prispel na Trumpovu kampaň, nie je jasné koľko, uvádza agentúra Bloomberg

13.07.2024 19:50

Miliardár daroval peniaze jednej z organizácií, ktorá sa usiluje o znovuzvolenie amerického exprezidenta.

Ivan Vlček

Demokracia plače, jej najväčší ochrancovia sa tomu smejú a kujú ju na svoj obraz.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 56
Celková čítanosť: 112628x
Priemerná čítanosť článkov: 2011x

Autor blogu

Kategórie