Naše novopristúpené členské krajiny EU prispievajú každoročne starším členským krajinám Únie obrovským množstvom nie lacnej pracovnej sily, ale obrovským množstvom bezplatne poskytovanej lacnej pracovnej sily.
Bezplatne poskytovanej lacnej pracovnej sily pripravenej na zapojenie sa do pracovného procesu výlučne na náklady rodných krajín týchto pracovníkov, bez minimálnej účasti – na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov – tých, ktorí túto pracovnú silu zamestnávajú v svojich ekonomikách a využívajú k dosiahnutiu zisku.
Bez minimálnej snahy zamestnávateľských štátov o spravodlivú kompenzáciu nákladov, vynaložených počas dlhodobej prípravy týchto pracovníkov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, nákladov vynaložených v ich rodných krajinách.
Bez minimálnej účasti na zisku, ktorý títo pracovníci ekonomikám zahraničných štátov svojou prácou vygenerujú.
Veď predsa novopristúpené členské štáty EU vkladajú do bohatších ekonomík krajín Západnej Európy obrovský kapitál vyjadriteľný v peniazoch.
Napr. len značne podhodnotená „výrobná cena“ pracovníka zo Slovenska predstavuje sumu minimálne 82 000 eur [1].
Tento ľudský kapitál, túto pracovnú silu tam novopristúpené členské štáty vkladajú bez najmenšej návratnosti, bez jeho najmenšieho zhodnotenia či zisku, bez najmenšej kompenzácie za tento vložený kapitál, za túto pracovnú silu, za tieto výrobné prostriedky bezplatne poskytované ekonomikám bohatších členských i nečlenských krajín Únie.
Na Slovensku je približne 2,6 mil. pracujúcich [2].
Podľa analytikov banky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia by v zahraničí mohlo pracovať viac než 350 000 občanov Slovenska:
„Slovensko je stále jednoznačne čistým vývozcom pracovnej sily,“ tvrdia analytici banky s tým, že podľa ich odhadov by v zahraničí mohlo pracovať až okolo 10 % populácie v produktívnom veku, čo je viac ako 350.000 Slovákov.“[3]
Tých občanov odídených za prácou do zahraničia nie je teda nejaké zanedbateľné množstvo, nejakých pár tisíc, či pár desaťtisíc. Tých občanov sú státisíce, je ich viac než 350 000.
A na Slovensku je zasa zamestnávaných okolo 50 000 občanov z iných krajín [4].
Rozdiel medzi odchádzajúcimi a prichádzajúcimi občanmi je 300 000 v neprospech Slovenska.
To znamená, že naša krajina každoročne dotuje iné ekonomiky 300 000 pracovníkmi.
Poskytuje ich iným ekonomikám bezplatne. Nič za tento ich prenájom nezískava. Ani jedno jediné euro. Žiadna účasť na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v procese prípravy týchto pracovníkov na zapojenie sa do pracovného procesu.
Výchova a vzdelávanie každého tohto občana stála minimálne 82 000 eur [1].
To znamená, že náklady vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto 300 000 občanov, ktorými bezplatne dotujeme ekonomiky iných členských i nečlenských krajín Únie vyšli našich občanov, náš štátny rozpočet, minimálne na:
300 000 x 82 000 eur = 24,6 miliardy eur = 25 mld eur
A to sú ešte značne podhodnotené náklady vynaložené počas ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu.
Pretože v tých 350 000 občanoch odchádzajúcich do zahraničia je množstvo tých, ktorí pre vykonávanie svojej profesie potrebujú vysokoškolské vzdelanie. Napr. lekári či zdravotné sestry, alebo programátori. Na ich výchovu a vzdelávanie sa vynaložili omnoho vyššie náklady než „len tých 82 000 eur.
Veď napr. len náklady na výchovu a vzdelávanie lekára vyjdú našu krajinu minimálne na 128 000 eur [1].
„Títo občania boli na zapojenie sa do pracovného procesu pripravovaní počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania, pripravovaní na náklady svojich rodičov a na náklady svojej rodnej krajiny, teda na náklady všetkých svojich spoluobčanov.
Ale, veď to je zhruba jedna desatina produktívnych občanov Slovenska.
Títo občania – ak by pracovali na Slovensku – by pomohli vytvoriť približne o jednu desatinu vyšší HDP než je v súčasnosti.
Ak by títo občania – táto zhruba jedna desatina produktívnych občanov Slovenska – pracovali na Slovensku, tak by do štátnej pokladnice Slovenska tieklo o jednu desatinu viac daní, než v súčasnosti. O jednu desatinu viac daní z ich miezd, o jednu desatinu viac daní z DPH, ako aj o jednu desatinu viac spotrebnej dane.
A, samozrejme, aj o jednu desatinu viac odvodov na dôchodkové poistenie, a tiež aj odvodov na zdravotné poistenie. Ako veľmi by to pomohlo súčasným dôchodcom, ako veľmi by to pomohlo zdravotníctvu našej krajiny.“ [5]
Čiže bezplatne vkladáme do rúk bohatších ekonomík Západnej Európy obrovské množstvo pracovnej sily, ktorú sme sami – na vlastné náklady, na náklady našich občanov – pripravili na vykonávanie pracovnej činnosti, ktorú sme pripravili na jej zapojenie sa do pracovného procesu.
Bezplatne poskytujeme týmto ekonomikám pracovnú silu, ktorej výrobná hodnota sa dá vyjadriť konkrétnou sumou v peniazoch.
Hoci sme ju poskytli bezplatne, a nepočuli sme ani to prosté: „Ďakujeme“, tak na oplátku je za poskytnutie zrejme oveľa menšej pomoci, pomoci formou eurofondov, direktívne a bez snáh o nejakú dohodu dosiahnutú vzájomnými rokovaniami, bez uskutočnenia nejakých vzájomných rozhovorov, bez toho, aby sa rokovalo s našimi vládami, nátlakovým a vydieračským spôsobom žiadaná solidarita a súhlas – bezvýhradný súhlas v tom, o čom sa nechce s nami rokovať a diskutovať – napr. aj súhlas s rozdeľovaním migrantov len podľa predstáv jednej strany.
Za oveľa nižšiu pomoc, než je tá, ktorú posielajú naše novopristúpené členské krajiny Únie formou bezplatnej pracovnej sily, je od nás direktívnym a nátlakovým spôsobom žiadaná solidarita v otázke rozmiestňovania migrantov.
Samozrejme, ako správny spôsob riešenia tejto otázky je len ten, ktorý navrhujú len určité štáty, a návrhy tých druhých sú bez milosti, bez zamyslenia sa nad ich obsahom, zhadzované zo stola
Tento nátlak je doprevádzaný neustálymi mediálne zdôrazňovanými pripomienkami o využívaní pomoci z eurofondov, tento nátlak je doprevádzaný zneužívaním faktu finančnej solidarity, ktorej rozsah však kompetentné inštitúcie EU z neznámych dôvodov nechcú porovnávať s rozsahom bezplatnej pracovnej solidarity vychádzajúcej zo strany novopristúpených členských krajín.
Stále dokola len finančná solidarita a finančná solidarita.
V poriadku, ak je teda pre určité osoby či kruhy pripomínanie faktu o eurofondoch otázkou prestíže a neustáleho zdôrazňovania vlastnej dôležitosti, nech sa teda tento fakt finančnej solidarity omieľa stále dookola a donekonečna.
Ale nech sa popri ňom, popri neustálom pripomínaní tejto skutočnosti, aspoň občas povie aj o nespochybniteľnom fakte pracovnej solidarity. Nech sa naň cielene nezabúda.
Prečo sa nehovorí celá pravda?
Prečo sa z nej hovorí len časť, len tá možno jedna tretina či štvrtina, len tá jedna tretina pravdy pre niekoho výhodná, a tá druhá časť, tie dve tretiny tej pravdy už pre toho niekoho nie také výhodné, či lepšie povedané nevýhodné, tak tie sa už účelovo zamlčujú.
Ak sa na jednej strane fakt finančnej solidarity, solidarity uskutočňovanej formou eurofondov, často využíva ako prostriedok nátlaku až vydierania pri rôznych jednaniach a rokovaniach medzi predstaviteľmi starších a novopristúpených členských krajín Únie, prečo sa zamlčuje existencia skutočnosti – svojím rozsahom zrejme oveľa, oveľa rozsiahlejšej – pracovnej solidarity?
Prečo sa tají a nekonkretizuje nespochybniteľný fakt bezplatnej pracovnej solidarity?
Prečo sa nehovorí o rozsahu pracovnej solidarity? O počte občanov jedných krajín bezplatne odčerpávaných druhými krajinami?
Prečo sa hovorí len o finančnej solidarite a o jej rozsahu?
Prečo sa už vôbec nič nehovorí o bezplatnom poskytovaní obrovského množstva občanov-pracovníkov z novopristúpených členských krajín Únie, ktorými sú ekonomiky bohatších členov Únie neustále zásobované?
Zásobované absolútne bezplatne. Veď tieto ekonomicky bohatšie členské štáty Únie neprispievajú ani v najmenšom na prípravu tejto zahraničnej pracovnej sily, ktorá im generuje neskutočné zisky.
Prečo sa nehovorí o tejto pracovnej sile vychovávanej na úkor občanov, na úkor životnej úrovne dôchodcov a detí v novopristúpených členských krajinách, a, nemožno v terajšej dobe nespomenúť, že aj na úkor v biede žijúcich detí a dôchodcov v ťažko skúšanej Ukrajine? [6]
Prečo sa ani slovko nespomenie o pracovnej sile vychovávanej na náklady občanov novopristúpených členských krajín či na náklady zbedačenej Ukrajiny, ale zamestnávanej a prinášajúcej obrovské zisky ekonomikám našich bohatších súrodencov v Únii, bez ich najmenšej snahy o spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie tejto pracovnej sily v jej rodných krajinách.
Prečo sa absolútne nič nehovorí o obrovskom počte bezplatne poskytovaných pracovníkov z novopristúpených členských krajín zamestnávaných v ekonomikách bohatších členských krajín Únie?
Prečo nikto nemôže vedieť, aký počet pracovníkov z jednotlivých členských krajín pracuje v iných členských krajinách Únie?
V súčasnosti sa celková pomoc jednotlivých členských krajín Únie v prospech ostatných členov nesprávne stotožňuje len s jednou časťou tejto pomoci, len s finančnou pomocou, s finančným príspevkom jednotlivých členských krajín do eurorozpočtu.
Vyvoláva sa zdanie, akoby len táto jedna pomoc, táto finančná pomoc, tento finančný príspevok, bola celkovým prínosom jednotlivých členských krajín v prospech tých druhých.
Vyvoláva sa zdanie, že vzájomný prínos členských krajín, t. j. prínos každej členskej krajiny v prospech tých ostatných možno stotožniť s finančným príspevkom jednotlivých členských krajín v prospech eurorozpočtu, čo je však veľmi nesprávny prístup k pohľadu na celkovú pomoc jednotlivých členských krajín v prospech druhých členských krajín.
Stotožňovanie finančnej pomoci jednotlivých krajín s ich celkovou pomocou v prospech druhých je absolútne zavádzajúci a neuveriteľným spôsobom skresľujúci pohľad na celkový prínos jednotlivých členských krajín v prospech EU.
Celková pomoc jednotlivých členských krajín sa v skutočnosti skladá tak z ich finančného príspevku v prospech eurorozpočtu ako aj z príspevku prostredníctvom pracovníkov bezplatne poskytovaných jednotlivými členskými krajinami v prospech iných členských krajín.
Zrejme by niekomu uvedenie tohto – pre kompetentné inštitúcie EU – nepochybne veľmi ľahko zistiteľného faktu nehralo do karát a búralo určité plány.
Uvedenie faktu o rozsiahlej pracovnej solidarite v prospech bohatších ekonomík členských krajín Únie, uvedenie faktu o bezplatnej pomoci novopristúpených členských krajín Únie našim bohatším súrodencom v EU formou lacnej pracovnej sily na pravú mieru, by zrejme bolo pre určité osoby či kruhy v Európskej únii, či v Európe, veľmi nepríjemné.
Uverejnením tohto faktu by tá doterajšia, každodenne ospevovaná pomoc prostredníctvom korupčných eurofondov, stratila svoj mocný falošný lesk.
Nikto fakt finančnej solidarity nespochybňuje. Nikto nespochybňuje pomoc formou eurofondov.
Ale je krajne neférové, ak sa spomína len finančná pomoc jednej skupiny štátov v prospech druhej, no o svojím rozsahom nemenej významnej pracovnej pomoci, o bezplatnej pracovnej pomoci, ktorej zdrojom je práve tá skupina členských krajín prijímajúca tú neustále zdôrazňovanú finančnú pomoc, tak o tejto bezplatnej pracovnej pomoci, o tejto pracovnej solidarite nebolo počuť za tých sedemnásť spoločných rokov v EU ani jedného jediného slovka.
Ako keby táto pomoc neexistovala, ako keby o nej nikto nevedel.
Zrejme to uverejnenie nie je pre určité subjekty v Únii žiadúce.
Existuje totiž reálna možnosť, že po zverejnení údajov o počte občanov jednotlivých členských krajín pracujúcich v iných členských krajinách by sa ukázalo, že tá dennodenne zdôrazňovaná pomoc formou eurofondov je oveľa, oveľa menšia než svojím rozsahom – vo finančnom vyjadrení – neustále poskytovaná bezplatná pomoc vo forme lacnej pracovnej sily.
A to by narušilo ten doterajší natláčaný pohľad na vzájomnú pomoc medzi členskými krajinami Únie.
A uverejnenie pravdy, uverejnenie tej skutočnej pravdy, tak to častokrát bolí. Hlavne tej dlho zamlčovanej, prekrúcanej a prispôsobovanej záujmom niektorých vyvolených.
Tejto nepríjemnej situácii – kedy sa zdôrazňuje len pomoc jedných členských štátov Únie, a pomoc tých druhých sa zamlčuje – by sa dalo veľmi ľahko predísť, keby sa pravidelne každoročne uverejňovali a verejnosti boli prístupné nielen podrobné informácie o eurofondoch, ale keby sa tak isto každoročne uverejňovali aj informácie o počte pracovníkov z jednotlivých novopristúpených členských krajín legálne pracujúcich v bohatších ekonomikách starších členských štátov, keby sa vo všeobecnosti uverejňovali informácie o počte pracovníkov každej jednej členskej krajiny Únie zamestnávaných v ekonomikách ostatných členských krajín Únie.
„Veď zistenie a sprístupnenie tejto informácie, teda informácie o počte legálne zamestnávaných občanov jedného členského štátu v inom členskom štáte Únie, by nemalo príslušným inštitúciam EU robiť žiadne problémy.
Táto informácia – informácia o legálnom zamestnávaní sa občana – sa totiž automaticky generuje pri zaevidovaní sa zahraničného občana u ľubovoľného legálneho zamestnávateľa v príslušnom členskom štáte EU.
Spracovať ďalej túto informáciu, tento údaj, pre štatistické alebo ľubovoľné iné potreby príslušných inštitúcií EU nepredstavuje preto žiadny problém.“ [7]
V prípade, že by bola uverejňovaná informácia nielen o počte legálne zamestnávaných občanov novopristúpených členských krajín Únie v ekonomicky bohatších členských krajinách Únie, ale všeobecne informácia o počte legálne zamestnávaných občanov každej členskej krajiny Únii v každej inej členskej krajine Únii, tak keby táto dôležitá informácia bola verejne prístupná všetkým občanom Únie, zrejme mnohí politici a predstavitelia tak EU ako aj jej niektorých členských krajín by upustili od toho trápneho a nikomu neprospievajúcemu vyhrážaniu sa krátením na jednej strane užitočných, no na strane druhej silne korupčných eurofondov, ktoré sú vo finančnom vyjadrení zrejme len menšou či väčšou časťou zamlčovanej pomoci uskutočňovanej formou bezplatného poskytovania lacnej pracovnej sily zo strany novopristúpených členských krajín.
[2] https://www.trend.sk/spravy/prve-naznaky-problemov-pocet-pracujucich-slovakov-rastie-pomalsie
[4] https://uzitocna.pravda.sk/praca-a-kariera/clanok/475279-zamestnavat-cudzincov-je-vyhodne/
Celá debata | RSS tejto debaty