Prečo občania jednotlivých členských krajín nemôžu vedieť, koľko ich spoluobčanov je legálne zamestnaných v iných členských krajinách EU?
Veď zistenie tejto informácie, informácie o počte občanov jednotlivých členských krajín zamestnaných v iných členských krajinách, je tak nenáročné.
„Zistenie a sprístupnenie tejto informácie, teda informácie o počte legálne zamestnávaných občanov jedného členského štátu v inom členskom štáte Únie, by nemalo príslušným inštitúciam EU robiť žiadne problémy.
Táto informácia – informácia o legálnom zamestnávaní sa občana – sa totiž automaticky generuje pri zaevidovaní sa zahraničného občana u ľubovoľného legálneho zamestnávateľa v príslušnom členskom štáte EU.
Spracovať ďalej túto informáciu, tento údaj, pre štatistické alebo ľubovoľné iné potreby príslušných inštitúcií EU nepredstavuje preto žiadny problém.“ [1]
Prečo občania jednotlivých členských krajín EU nemôžu vedieť, koľko ich spoluobčanov – pripravovaných na pracovný proces výlučne na náklady svojich rodných krajín, výlučne na náklady svojich spoluobčanov – pracuje v ekonomikách iných členských krajín, pracuje v ekonomikách, ktoré nevynaložili ani euro na ich výchovu a na ich vzdelávanie, ale ktoré si už privlastňujú celý zisk vzniknutý ich prácou?
Ktoré si privlastňujú celý zisk, ale ani v minimálnej miere sa už nezúčastňujú na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov, nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy tohto občana na zapojenie sa do pracovného procesu, nákladov vynaložených v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania, nákladov vynaložených v jeho rodnej krajine .
Veď, predsa zo zisku sa hradia náklady, vynaložením ktorých tento zisk vznikol.
Prečo sa občanom tých členských krajín EU, ktoré sú čistými vývozcami pracovnej sily – teda sú krajinami, z ktorých za prácou do zahraničia odchádza viac občanov, než do nich za prácou prichádza z iných krajín – tak prečo sa týmto občanom upiera právo na informáciu o ich bezplatnej pomoci v prospech Únie, teda právo na informáciu o počte občanov ich rodnej krajiny zamestnaných v inej členskej krajine?
Prečo občania týchto členských krajín nemajú k dispozícii informáciu o pomoci ich rodných krajín iným členským krajinám Únie, informáciu o množstve pracovníkov pochádzajúcich z ich rodných krajín, pripravovaných na svoju pracovnú činnosť výlučne na náklady svojich rodných krajín, ale pracujúcich a prinášajúcich zisky ekonomikám iných členských krajín EU?
Prečo občania našich novopristúpených členských krajín nemôžu hovoriť o výške našej bezplatnej pomoci formou pracovnej sily v prospech tých, ktorí neustále hovoria o výške svojej pomoci formou eurofondov v prospech nás?
Veď takáto informácia, ktorá by verejne a oficiálne zdôraznila obrovský prínos novopristúpených členských štátov v prospech bohatších členských krajín Únie – prínos, ktorý je svojím rozsahom minimálne taký istý, ako prínos bohatších členských štátov pre novopristúpené členské štáty – tak takáto oficiálna informácia by bola tým, čo by jasne uviedlo na pravú mieru reči o mohutnej finačnej solidarite v prospech novopristúpených členských krajín či slová o krajinách, ktoré „ mohutne ťažia zo solidarity Európskej únie“ [2] a ktorá by zároveň poukázala na nenahraditeľný význam tejto bezplatnej pomoci formou pracovnej sily v prospech ekonomík bohatších členských štátov Únie.
Táto informácia by konečne postavila do toho správneho svetla zavádzajúce a polopravdivé informácie o vzájomnej pomoci členských štátov Únie, informácie z nepochopiteľných dôvodov obmedzujúce sa len na propagandistické vykresľovanie údajov o finančnej pomoci formou eurofondov, predovšetkým údajov o finančnej pomoci v prospech novopristúpených členských krajín.
Táto nová informácia o počte občanov jednotlivých členských krajín pracujúcich v iných členských krajinách Únie by konečne upozornila a poukázala na rozsah každoročného jednosmerného prúdu pracovníkov z novopristúpených členských krajín smerujúci do bohatších krajín Únie, pracovníkov, ktorí ťahajú ekonomiky vyspelejších členských krajín Únie, bez ktorých by napredovanie týchto ekonomík v takom rozsahu, ako prebieha, bolo len veľmi ťažko mysliteľné.
Táto zatiaľ nesprístupnená informácia by nielen občanom tých krajín, z ktorých väčšinou títo pracovníci pochádzajú, ale občanom celej Únie konečne ukázala skutočný prínos novopristúpených členských krajín v prospech Únie, prínos, o ktorom nikto nechce hovoriť, prínos doteraz úspešne zamlčovaný.
Táto informácia by bola tým, čo by občanov novopristúpených členských štátov jednoznačne presvedčilo nielen o existencii, ale aj o nesmiernom význame obrovskej bezplatnej pomoci ich rodných krajín v prospech bohatších členov Únie.
Tento poznatok by bol tým, čo by im dodalo oprávnený pocit hrdosti na svoje rodné krajiny, čo by veľmi povznieslo obraz ich vlasti v ich očiach.
Čo by im pomohlo ukázať skutočný a pravdivý obraz ich rodnej krajiny svojim deťom, vnukom, rodine.
Čo by im pomohlo ukázať skutočný význam a prínos ich krajiny pre ostatných členov Únie.
Skutočný význam a skutočný prínos, nie ten oficiálne podávaný a vykresľovaný, či – lepšie povedané – zamlčovaný a skresľovaný.
Prečo nie je k dispozícii informácia o tomto druhu pomoci, o rozsiahlej bezplatnej pomoci novopristúpených členských krajín bohatším členským krajinám EU, o bezplatnej pomoci formou pracovnej sily?
Prečo sa takáto informácia nedá nikde nájsť, prečo sa nedá nikde dohľadať, prečo niet najmenšej šance sa jej dopátrať?
Informácia, ktorá by uviedla na pravú mieru zavádzajúce vyhlásenia niektorých predstaviteľov tak Únie, ako aj predstaviteľov jej určitých členských štátov, vyhlásenia len o jednej pomoci, len o pomoci formou mnohokrát korumpovateľných eurofondov, nešťastné vyhlásenia – prameniace buď z nedostatku relevantných informácií, alebo z nejakého iného zámeru tých, ktorí tieto vyhlásenia realizujú – prispievajúce viac k rozbíjaniu než stmeľovaniu jednoty krajín Únie.
Ak sa už s patričnou horlivosťou unijných a národných inštitúcií a predstaviteľov tak Únie ako aj jej jednotlivých členských krajín uverejňuje informácia o pomoci jednotlivým členským krajinám formou eurofondov, prečo nie je možné vypracovať a verejne publikovať aj informáciu o rozsahu bezplatnej pomoci jednotlivých členských krajín v prospech druhých členských krajín, o bezplatnej pomoci formou občanov danej členskej krajiny zamestnaných v druhej členskej krajine.
Predsa, ak sa dá takáto informácia zistiť – a ona sa jednoznačne zistiť dá, a to veľmi ľahko – prečo sa negeneruje a neuverejňuje, prečo nie je táto informácia prístupná občanom EU?
Prečo nie je táto informácia prístupná širokej verejnosti? Všetkým občanom Únie? Občanom všetkých členských krajín Únie? Prečo?
Informácia, ktorej prítomnosť by bola účinným prostriedkom na zabránenie vzniku a šíreniu negatívnych emócií medzi občanmi tak novopristúpených členských štátov EU, ako aj medzi občanmi ekonomicky silnejších štátov Únie, a ktorej neprítomnosť jednoznačne, a bez najmenších pochybností, vzniku a šíreniu takýchto negatívnych emócií napomáha.
„Zdôrazňovanie len tých krajín Únie, ktoré realizujú jeden druh pomoci prostredníctvom eurofondov, a zamlčiavanie, resp. ignorovanie – svojím rozsahom minimálne takej istej, ak nie oveľa rozsiahlejšej – bezplatne poskytovanej pomoci, realizovanej formou pracovnej sily prichádzajúcej z novopristúpených členských krajín, je niečo, čo vyvolá pocit nespravodlivosti, čo zaseje hnev a ďaľšie negatívne emócie nielen do myslí občanov tých krajín, ktoré sú hlavným zdrojom tejto pracovnej sily, ale tieto emócie zachvátia logicky aj občanov krajín, do ktorých táto pracovná sila prúdi.
Totiž práve toto ticho, toto zamlčiavanie skutočnosti o bezplatne poskytovanej jednosmernej pomoci vo forme množstva pracovníkov – smerujúcich z novopristúpených členských krajín EU do ekonomicky silnejších starších členských štátov Únie – zamlčiavanie rozsahu tejto pomoci, vedie k tomu, že obyvatelia novopristúpených členských štátov sú nahnevaní.
Na jednej strane sú nahnevaní z dôvodu bojkotovania a zamlčiavania neodškriepiteľného významu tohto druhu pomoci, a naopak, na strane druhej sú nahnevaní z dôvodu venovania neúmernej pozornosti a širokej verejnej prezentácii len pomoci realizovanej prostredníctvom eurofondov.
Obyvatelia bohatších krajín, ktoré zasa zamestnávajú veľké množstvá tejto bezplatne získanej pracovnej zahraničnej sily z chudobnejších krajín Únie – v dôsledku všeobecného ticha o význame tejto pracovnej sily poskytovanej ich krajinám, a naopak zdôrazňovania a vyzvihovania len tej ich pomoci, pomoci formou eurofondov – sú zasa nahnevaní, kvôli ich údajnému doplácaniu na ekonomicky slabšie novopristúpené členské krajiny EU.“ [3]
Prečo existuje táto diskriminácia ohľadom poskytovania informácií o vzájomnej pomoci členských krajín Únie?
Keď občanom jednej skupiny členských štátov sú informácie o finančnej pomoci ich rodných krajín v prospech druhých neustále poskytované formou nesmierne rozsiahlej mediálnej prezentácie, prezentácie uskutočňovanej na náklady eurorozpočtu, na náklady nás všetkých, ale občanom druhej skupiny štátov už informácie o ich – svojím rozsahom o nič menšej – bezplatnej pomoci v prospech iných, bezplatnej pomoci formou pracovnej sily, už k dispozícií nie sú, napriek tomu, že zistenie týchto informácií a ich sprístupnenie by si vyžadovalo minimálne úsilie kompetentných inštitúcií EU?
Prečo sa na mediálnu prezentáciu informácií o bezplatnej pomoci formou pracovnej sily nenájde v eurorozpočte ani jedno jediné euro?
Prečo sa hovorí len o tom, čo novopristúpené členské krajiny Únie na úkor iných berú, prečo sa už nehovorí o tom, čo novopristúpené členské štáty na svoj úkor iným aj dávajú?
A dávajú neskutočne veľa, zrejme oveľa viac, než od druhých berú, možno oveľa, oveľa viac, než od druhých dostávajú. Prečo sa o tom nehovorí?
Veď aj my, občania novopristúpených členských krajín, chceme vedieť nielen to, v čom sme od druhých horší, ale aj to, v čom sme od nich lepší.
Prečo už nikto nemá záujem hovoriť o tejto pomoci, o tomto druhu bezplatnej ekonomickej pomoci formou pracovnej sily, o rozsiahlej pomoci, bez ktorej by napredovanie ekonomík bohatších členských i nečlenských štátov EU bolo – v takej intenzite ako sa to deje – nemysliteľné.
Prečo sa pri riešení tohto problému neozvú v prvom rade tí, ktorí by sa mali ozvať medzi prvými, teda tí, ktorí majú brániť občanov svojich krajín, ktorí majú brániť práva občanov svojich krajín?
Prečo sa neozvú volení predstavitelia občanov našej krajiny, prečo sa neozvú poslanci, členovia vlády alebo aj tí v najvyššej funkcii? A prečo sa neozvú aj naši predstavitelia v europarlamente, naši europoslanci?
Na jednej strane bránia práva občanov v ďalekých krajinách, a tak to aj má, prirodzene, byť, ale na strane druhej už nevidia či zatvárajú oči pri porušovaní práva vlastných občanov – práva na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu – či pri, do neba volajúcom, porušovaní tohto práva v prípade občanov susednej krajiny, Ukrajiny, ktorej ekonomika je procesom bezplatného odčerpávania občanov postihnutá ešte závažnejším spôsobom než tá naša [6].
Bezplatne odčerpávame Ukrajine jej občanov, jej pracovníkov, ale už sa nevyrovnávame.
Už sa nezúčastňujeme na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas dlhodobého procesu prípravy tejto pracovnej sily, týchto ukrajinských občanov, na zapojenie sa do pracovného procesu.
Všetku ťarchu týchto nákladov prenechávame na Ukrajincoch, na ich ťažko skúšanej krajine.
Oni, Ukrajinci, ako občania jednej z najchudobnejších ekonomík v Európe, si na svoje náklady, na úkor svojich detí, svojich starších rodičov, dôchodcov, na úkor svojich všetkých občanov, pripravia pracovnú silu, pripravia budúcich pracovníkov pre svoju ekonomiku, a my, členské krajiny Únie, im ich bez najmenších výčitiek berieme.
Ich zamestnávanie v našich ekonomikách prináša našim krajinám, členským krajinám Únie, zisk, ale už sa ani minimálnou mierou nepodieľame na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov, napriek tomu, že by sme sa na tejto kompenzácie nákladov podieľať mali. Veď, predsa zo zisku sa hradia náklady.
Berieme a nevyrovnávame sa. Teda kradneme.
Presne tak isto, ako by sa mali tie krajiny, ktoré zamestnávajú našich občanov, občanov Slovenska, podieľať na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, teda vynaložených počas dlhodobého procesu ich výchovy a vzdelávania, presne tak isto by sa mala aj naša krajina a, samozrejme, aj všetky tie, ktoré zamestnávajú ukrajinských občanov, podieľať na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené počas prípravy týchto ukrajinských občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, ktoré boli vynaložené v ich rodnej krajine, ktoré boli vynaložené na Ukrajine.
Veď práve tým bezplatným odčerpávaním miliónov jej občanov našimi ekonomikami, ekonomikami našich členských krajín Únie, bez našej účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré Ukrajina vynaložila počas prípravy svojich občanov na zapojenie sa do pracovného procesu, jej nesmierne škodíme aj my, my, členské krajiny Únie.
Na jednej strane sa naše členské krajiny Únie snažia Ukrajine pomôcť v jej súčasnej ťažkej situácii a na strane druhej sami svojím dielom prispievame k poškodzovaniu jej ekonomiky práve týmto nemorálnym bezplatným odčerpávaním miliónov jej občanov, ktorých Ukrajina, výlučne na svoje náklady, pripravila na zapojenie sa do pracovného procesu.
My sami, členské krajiny Únie, týmto spôsobom značným dielom prispievame k zhoršovaniu už aj tak ťažkej životnej úrovne tých jej najzraniteľnejších občanov, prispievame k zhoršovaniu životnej úrovne detí a dôchodcov Ukrajiny.
Chceme pomôcť ukrajinskej ekonomike, chceme, aby rozdiel medzi úrovňou jej ekonomiky a úrovňou ekonomík našich členských krajín Únie, ako aj rozdiel medzi ekonomikami jednotlivých členských krajín bol čo najmenší, ale veď práve ten proces nemorálneho a nespravodlivého bezplatného odčerpávania občanov z ich rodných krajín bez spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, práve tá ignorácia tej spravodlivej kompenzácie zo strany tých krajín, ktoré tých zahraničných pracovníkov odčerpávajú, tak práve tá vedie k ďaľšiemu zväčšovaniu ekonomických rozdielov medzi krajinami.
Naši volení predstavitelia v našej krajine, na nižších, vyšších či aj tých najvyšších miestach či aj tí, ktorí by mali brániť nás, naše práva, na pôde europarlamentu, predsa, túto krivdu, tento nemorálny proces bezplatného odčerpávania obrovského množstva občanov z našej krajiny, ale aj bezplatného odčerpávania miliónov občanov z krajiny nášho suseda, z Ukrajiny, vidia.
Nielen vidia, ale aj vedia, že to nenormálnym spôsobom poškodzuje nielen tú našu, ale aj tú ukrajinskú ekonomiku, z ktorej občanov odčerpáva nielen tá naša, ale aj mnoho ďaľších členských krajín Únie.
Vidia to, vedia o tom, vedia o tom, že sa pácha nespravodlivosť a naša krajina sa na nej tiež zúčastňuje, a napriek tomu sú ticho.
Mnohí z tých našich predstaviteľov, tých v našej krajine či aj tých v europarlamente, sa dôsledne stavajú a bojujú proti porušovaniu práv občanov v ďalekých krajinách, ale prečo sa už teda nepostavia aj za porušovanie práva občanov svojej rodnej krajiny či porušovanie práva občanov nášho suseda, Ukrajiny.
Prečo sa nepostavia za právo našej krajiny, za právo našich občanov, za právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v procese prípravy občana na zapojenie do pracovného procesu? Za právo na spravodlivú kompenzáciu týchto nákladov zo ziskov, ktoré vznikli vďaka ich vynaloženiu. Zo ziskov, ktoré boli vďaka týmto nákladom dosiahnuté vo všetkých krajinách zamestnávajúcich tak našich ako aj iných zahraničných občanov.
Či toto právo už nie je také dôležité aby sa zaň niekto postavil?
Prečo tento problém – problém narastajúceho bezplatného odčerpávania občanov z novopristúpených členských krajín bez spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu – nesmierne poškodzujúci ekonomiku nielen našej krajiny, ale aj všetkých tých krajín, z ktorých za prácou do zahraničia odchádza značná časť produktívnych občanov, tak prečo tento problém naši volení zástupcovia neriešia?
Veď, kto iný sa už má postaviť za našich občanov, ak nie oni?
Kto iný ak nie tí, ktorých sme si vybrali, aby nás bránili.
Ekonomika našej krajiny, Slovenska, je procesom bezplatného odčerpávania pracovnej sily nadmerne postihnutá, je týmto procesom je výrazným spôsobom čoraz viac poškodzovaná.
Podľa analytikov banky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia by v zahraničí mohlo pracovať viac než 350 000 občanov Slovenska:
„Slovensko je stále jednoznačne čistým vývozcom pracovnej sily,“ tvrdia analytici banky s tým, že podľa ich odhadov by v zahraničí mohlo pracovať až okolo 10 % populácie v produktívnom veku, čo je viac ako 350.000 Slovákov.“[4]
Čiže z našej krajiny odchádza ročne za prácou do zahraničia viac než 350 000 našich občanov, ale do nej už prichádza za prácou zo zahraničia len okolo 50 000 [5]. Teda na tento proces naša krajina jednoznačne dopláca.
Ten rozdiel hovorí o tom, že v čistom bezplatne dodávame či bezplatne prenajímame iným ekonomikám každý rok 300 000 našich občanov.
Ten vysoký rozdiel hovorí o závažnom rozsahu tej devastácie, toho poškodzovania našej ekonomiky.
Minimálne náklady vynaložené v našej krajine v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu vyjdú na minimálne 82 000 eur [8].
Pritom tých 82 000 eur, to sú len náklady na výchovu a vzdelávanie občana vynaložené len do jeho 18. roku, teda náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie občana do ukončenia strednej školy.
Avšak mnohí z tých našich občanov, ktorí pracujú v zahraničí, nutne k vykonávaniu svojej profesie potrebujú aj vysokoškolské vzdelanie (lekári, zdravotné sestry, informatici a pod). To znamená, že náklady vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie do ukončenia ich štúdií budú omnoho vyššie. Napr. náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie lekára dosahujú v našej krajine minimálnu hodnotu 128 000 eur. [8]
Tých 350 000 našich občanov pracujúcich v zahraničí predstavuje značne podhodnotenú sumu 29 miliárd eur, sumu, ktorá bola v našej krajine vynaložená na ich výchovu a vzdelávanie [9].
Či je to normálne, že prenajímame výrobné prostriedky „pracovník“ – pripravené len na náklady našej rodnej krajiny, na náklady našich občanov, na náklady rodičov týchto pracovníkov, na náklady nás všetkých – pripravené za obrovskú sumu 29 mld eur, ale z prenájmu týchto výrobných prostriedkov iným krajinám, tak z tohto prenájmu nič nemáme, absolútne nič. Pretože ich prenajímame bezplatne, bez najmenšej účasti tých, ktorí si ich prenajímajú, bez ich účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v procese prípravy týchto pracovníkov na zapojenie sa do pracovného procesu.
Tým, že naši občania pracujú v zahraničí, tým dochádza nielen k stratám nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania, ale dochádza aj k strate dane zo mzdy, ktorú teraz náš občan odvádza do štátneho rozpočtu zahraničnej zamestnávateľskej krajiny, a tiež aj k strate dane z pridanej hodnoty ako aj spotrebnej dane, pretože občan si zo svojej mzdy v zamestnávateľskej krajine kupuje výrobky a platí rôzne služby.
A k tým stratám rodnej krajiny patrí aj strata dane zo zisku, ktorý pomôže svojou prácou vytvoriť svojmu zahraničnému zamestnávateľovi náš občan.
A, samozrejme, dochádza tak k strate odvodov na dôchodkové poistenie, ktoré budú v jeho rodnej krajine chýbať pri ich prerozdeľovaní medzi tých dôchodcov, ktorí sa niekedy skladali na jeho výchovu a vzdelávanie, ako aj k strate odvodov na zdravotné poistenie, ktoré budú zasa chýbať zdravotnému systému jeho rodnej krajiny.
Budú chýbať zdravotnému systému tej krajiny, ktorá sa stará aj o zdravie jeho detí či zdravie jeho rodičov a príbuzných, a aj o zdravie tých istých dôchodcov, ktorí niekedy prispievali na jeho výchovu a vzdelávanie, o zdravie všetkých jeho spoluobčanov.
Desať percent populácie našich občanov v produktívnom veku pracuje v zahraničí.
Títo občania – ak by pracovali u nás, v svojej rodnej krajine, by pomohli vytvoriť zhruba o desať percent vyšší HDP, ich práca v rodnej ekonomike by priniesla nášmu štátnemu rozpočtu o desať percent vyšší objem dane zo mzdy, o desať percent viac dane z pridanej hodnoty, ako aj o desať percent viac spotrebnej dane než prúdi do štátneho rozpočtu v súčasnosti.
A, samozrejme, aj o desať percent vyšší objem odvodov tak na dôchodkové, ako aj na zdravotné poistenie.
Tento proces, tento čoraz intenzívnejší proces bezplatného odčerpávania občanov z chudobnejších členských krajín Únie tými bohatšími – bez spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, teda nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania – čoraz viac okráda naše krajiny o peniaze, ktorými by sme mohli pomôcť našim deťom, rodinám s deťmi, dôchodcom, a, samozrejme, aj Rómom, ktorí sú procesom bezplatného odčerpávania občanov z tých krajín, v ktorých títo Rómovia žijú, tiež značne postihnutí. [7]
„Pokiaľ daný jav či proces presiahne určité hranice, začína byť problémom pre nás všetkých, začína byť nebezpečnou hrozbou.
Presvedčili sme sa o tom pri znečisťovaní ovzdušia oxidom uhličitým s následným otepľovaním, pri plastovom odpade zamorujúcom naše životné prostredie, pri znečisťovaní prírodného prostredia, napr. aj vôd, rôznym odpadom, a to prekročenie tolerovateľných hraníc začína byť očividné aj pri odčerpávaní pracovnej sily z ekonomík chudobnejších krajín.
To bezplatné odčerpávanie pracovnej sily zo slabších a chudobnejších ekonomík prekročilo únosnú, tolerovateľnú hranicu a pokiaľ sa to nezačne riešiť, bude to drastickým spôsobom vplývať na ekonomiky krajín, z ktorých je pracovná sila bezplatne odčerpávaná.
Akceptovať globalizáciu neznamená predsa len prijímať zisky, ktoré globalizačný proces prináša.
Akceptácia globalizácie znamená aj riešenie a odstraňovanie negatív tohto procesu práve využitím týchto ziskov. A bezplatné odčerpávanie pracovnej sily z iných krajín poškodzujúce ich ekonomiky k zatiaľ neriešeným negatívnym črtám globalizačného procesu nepochybne patrí.“ [10]
Poznámka: Pokusom o návrh nielen možného riešenia tohto doteraz neriešeného problému, problému bezplatného odčerpávania pracovnej sily z iných krajín bez spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených počas prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, ale aj na riešenie takých závažných problémov našej ekonomiky ako nedostatočné finančné zabezpečenie dôchodcov, nízkej pôrodnosti, starnutia populácie, nezamestnanosti dlhodobonezamestnaných, problémových a mladých osôb či aj ďaľších je zatiaľ stále rozpracovaný a dopĺňaný blog navzájom nadväzujúcich príspevkov, blog s názvom „Odvďačme sa rodičom“, blog začínajúci príspevkom „Úvodná kapitola“[11].
Prečo jedni občania, občania jedných členských krajín Únie, majú právo na informácie, ktoré hovoria o prínose ich rodných krajín v prospech druhých, ale druhí občania, občania druhých členských krajín už takého právo nemajú?
Prečo nemajú právo na informáciu o počte občanov ich rodnej krajiny zamestnávaných v iných členských krajinách.
Veď, ako už bolo na začiatku tohto príspevku písané, táto informácia je tak ľahko pre kompetentné inštitúcie Únie vygenerovateľná. S minimálnym úsilím. Tak prečo sa neuverejňuje? Čo tomu prekáža? Či, lepšie povedané, komu to prekáža a z akých dôvodov?
Či neuverejnenie tejto informácie súvisí s tým, že by sa ukázala tá skutočná pravda, nie tá oficiálne podávaná, pravda o tom ktoré členské krajiny Únie v skutočnosti viac berú a ktoré viac dávajú, pravda o tom, kto v skutočnosti druhého využíva a kto je ten využívaný, pravda o tom kto v skutočnosti žije na úkor toho druhého?
Či neprezentovanie tejto informácie nie je poháňané obavou, že by sa ukázal pravdivý obraz tej vzájomnej pomoci medzi členskými krajinami, a nie ten oficiálne prezentovaný, občanom Únie predkladaný a vykresľovaný?
Prečo sú jedny členské krajiny neustále podávané ako prínos pre Úniu, ale tie druhé, ktorých prínos pre ostatných je porovnateľný, ba možno oveľa väčší než prínos tých prvých, tak tie už sú zavádzajúcim spôsobom vykresľované ako tie, ktoré Úniu zaťažujú, ktoré sú na obtiaž druhým?
Prečo?
Lebo rovní a rovnejší.
[5] https://uzitocna.pravda.sk/praca-a-kariera/clanok/475279-zamestnavat-cudzincov-je-vyhodne/
[10] https://ivlcek.blog.pravda.sk/2022/01/21/b10-7-nemoralnost-bezplatneho-odcerpavania-pracovnej-sily/
+++++++++++++++++++++++SKVELÉ INFO, VĎAKA, že... ...
Celá debata | RSS tejto debaty