Nemecká ekonomika sa častokrát plne oprávnene dáva za vzor, je takou výkladnou skriňou toho, ako by mala fungovať ekonomika v praxi, je ukážkou toho, ako sa svedomitým prístupom občana k svojej práci a spravodlivou odmenou za ňu formou mzdy, spolu s dobrou organizáciou práce, dá vybudovať úspešná krajina, úspešná ekonomika.
Úspech nemeckého modelu ekonomiky je jednoznačný.
Avšak na druhej strane si treba uvedomiť aj to, že produktivita nemeckej ekonomiky je taká dobrá aj vďaka tomu, že časť nákladov, ktoré by mala spravodlivou mierou znášať, na spravodlivej kompenzácii ktorých by sa mala účastniť, prenáša v plnej miere na plecia ekonomík krajín, z ktorých pracovnú silu bezplatne odčerpáva.
Totiž, v prípade zamestnávania zahraničných pracovníkov v nemeckej ekonomike, náklady vynaložené v dlhodobom procese ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, teda náklady vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie, znášajú v plnej miere ich rodné krajiny spolu s rodičmi týchto pracovníkov, bez najmenšej účasti – na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov – tej krajiny, ktorá týchto zahraničných pracovníkov zamestnáva v svojej ekonomike, teda bez najmenšej účasti Nemecka.
A táto dlhodobá príprava občana na jeho zapojenie sa do pracovného procesu je finančne veľmi náročná.
Náklady vynaložené počas prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda náklady vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana do jeho 18. roku, čiže zhruba do ukončenia stredoškolských štúdií, dosahujú na Slovensku výšku minimálne 82 000 eur [1].
A v prípade pracovníkov, ktorých profesia vyžaduje vysokoškolské vzdelávanie, je táto hodnota oveľa vyššia.
Napr. len na výchovu a vzdelávanie lekára je potrebná suma vo výške minimálne 128 000 eur [1].
To znamená, že – na rozdiel od svojich rodných občanov – v prípade zamestnávania zahraničných občanov nemusí nemecká ekonomika vynakladať žiadne náklady v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania, teda v dlhodobom procese prípravy týchto pracovníkov na zapojenie sa do pracovného procesu.
Nemecká ekonomika si bezplatne, bezkompenzačne, odčerpá potrebných pracovníkov zo zahraničia, bez nutnosti vynaloženia minimálnych nákladov na ich prípravu na zapojenie sa do pracovného procesu. Tieto náklady znáša v plnej miere rodná krajina týchto zahraničných pracovníkov.
Ak je nemecká ekonomika ušetrená spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených na prípravu zahraničného občana na zapojenie sa do pracovného procesu, tak potom výrobky, ktoré sú týmto zahraničným pracovníkom v Nemecku vyrobené, sú lacnejšie, pretože do ich výrobnej ceny netreba zarátavať náklady vynaložené na prípravu zahraničného pracovníka.
Tieto náklady netreba zarátavať do výrobnej ceny výrobku, pretože tieto náklady idú na vrub rodnej krajiny tohto zahraničného pracovníka.
Naopak, tie isté výrobky vyrobené nemeckým pracovníkom majú v skutočnosti vyššiu výrobnú cenu, pretože do ich ceny treba zarátať aj náklady, ktoré vynaložila nemecká ekonomika v dlhodobom procese prípravy svojho občana na zapojenie sa do pracovného procesu.
To znamená, že ak tie isté výrobky vyrába v nemeckej ekonomike zahraničný pracovník, a tiež aj domáci pracovník, potom výrobky vyrobené zahraničným pracovníkom sú lacnejšie, pretože do ich výrobnej ceny sa nemusia premietať náklady vynaložené na prípravu zahraničného pracovníka.
Teda zahraničný pracovník zamestnaný v nemeckej ekonomike spôsobí, že výrobky ním vyrobené budú lacnejšie než výrobky vyrobené nemeckým pracovníkom.
Čiže vlastne nemecká ekonomika nemusí do ceny výrobkov vyrobených zahraničnou pracovnou silou zarátavať náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie tejto zahraničnej pracovnej sily, a tak výrobná cena týchto výrobkov môže byť nižšia než výrobná cena výrobkov vyrobených nemeckým pracovníkom, čo jednoznačne pomáha ich konkurenciaschopnosti.
Zatiaľ čo ekonomiky novopristúpených členských krajín musia vynaložiť finančné prostriedky tak na výstavbu výrobných jednotiek – podniky, závody, fabriky, výrobné prevádzky – ako aj na dlhodobú prípravu občanov na zapojenie sa do pracovného procesu, tak nemecká ekonomika ušetrí množstvo finančných prostriedkov na tom, že síce tiež musí vynaložiť množstvo finačných prostriedkov na výstavbu výrobných jednotiek, ale v prípade obrovského počtu zahraničných pracovníkov zamestnávaných v týchto výrobných jednotkách už nemusí vynakladať žiadne náklady v dlhodobom procese ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, pretože tieto náklady už vynaložili rodné krajiny týchto zahraničných pracovníkov.
„Ako sa môže stierať rozdiel medzi ekonomikami členských krajín Únie, ako sa môžu presadiť novopristúpené členské krajiny v konkurenčnej ekonomickej súťaži s bohatšími členskými krajinami, ak už od samého začiatku tejto súťaže sú novopristúpené členské krajiny jednoznačne silne znevýhodnené tým, že v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania pripravujú pracovnú silu nielen pre svoje ekonomiky, ale každoročne pripravujú aj obrovské množstvá pracovníkov pre ekonomiky bohatších členských krajín Únie.
A týchto pracovníkov, poskytovaných bezplatne bohatším členským krajinám Únie, pripravujú len a len na svoje náklady, bez akejkoľvek účasti príjemcov tejto pracovnej sily, teda bez akejkoľvek účasti bohatších členských krajín Únie na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov.
Pričom spravodlivou kompenzáciou nákladov sa rozumie taká kompenzácia, ktorá je úmerná času zamestnávania zahraničného pracovníka v danej ekonomike.
Novopristúpené členské krajiny sú už na začiatku výrobného procesu zaťažené obrovskými nákladmi vynaloženými na prípravu pracovnej sily nielen pre potreby svojich ekonomík, ale aj pre potreby ekonomík bohatších členských krajín Únie.
Bohatšie členské krajiny tak majú túto položku vstupných nákladov výrobného procesu, teda náklady na zabezpečenie pracovnej sily, nulové, pretože tie náklady nedobrovoľne prebrali na svoje plecia novopristúpené členské krajiny.
A keď jedny krajiny na svojej náklady pripravujú pracovnú silu nielen pre svoje potreby, ale aj pre potreby druhých krajín, tak je potom logické, že náklady výrobného procesu tých krajín, ktoré pracovnú silu pripravujú, sú vyššie než náklady tých krajín, ktorým je táto sila bezplatne poskytovaná.
A, keďže náklady vynaložené na prípravu pracovnej sily sa premietajú do ceny výrobku, tak je potom prirodzené, že výrobky tých krajín, ktoré musia vynakladať náklady na prípravu pracovnej sily, sú drahšie, než výrobky tých krajín, ktorých náklady na zabezpečenie pracovnej sily sú nulové.
Sú nulové z toho dôvodu, pretože im túto pracovnú silu zabezpečili – na svoje náklady – iné krajiny.“ (viď príspevok „A13.4- Jedny členské krajiny Únie žijú aj na úkor druhých – III. časť“[2])
A za peniaze, ktoré nemecká ekonomika ušetrí na nákladoch, ktoré by ináč musela vynaložiť na prípravu pracovníkov z radov vlastného obyvateľstva – v prípade, ak by nemala k dispozícii zahraničných pracovníkov – môže vybudovať ďaľšie výrobné jednotky, ďaľšie závody, podniky, do ktorých si zasa bezplatne odčerpá ďaľších zahraničných pracovníkov, pripravených na zapojenie sa do pracovného procesu výlučne na náklady svojich rodných krajín.
A nová výroba s odčerpanými pracovníkmi znamená ďalší objem dane zo mzdy týchto pracovníkov smerujúci do štátneho rozpočtu Nemecka, znamená to ďalší objem dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane generovaný míňaním mzdy týchto zahraničných pracovníkov na území zamestnávateľskej krajiny, znamená to ďalší objem dane zo ziskov zamestnávateľov zahraničných pracovníkov.
O odvodoch na zdravotné a dôchodkové poistenie už ani nehovoriac.
A to znamená ďaľšie morálne neoprávnené zisky nemeckej ekonomiky na úkor rodných krajín odčerpávaných pracovníkov, jej ďaľšie neférové posilňovanie na úkor ekonomík novopristúpených členských krajín Únie.
A toto sa netýka len nemeckej ekonomiky, toto sa týka všetkých ekonomicky bohatších členských i nečlenských krajín Únie, ktoré z novopristúpených členských krajín Únie –nečlenské z toho nevynímajúc – každoročne bezkompenzačne odčerpávajú obrovské množstvo pracovnej sily.
Bohatšie krajiny Západnej Európy svoje ekonomiky každoročne bezplatne posilňujú miliónmi pracovníkov z Východnej Európy pripravených na zapojenie sa do pracovného procesu len na náklady svojich rodných krajín, avšak už sa nezúčastňujú na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov.
„Čiže krajina, ktorá je na ekonomicky nižšej úrovni – a z ktorej odchádzajú občania za prácou do krajín s vyššou ekonomickou úrovňou, t. j. do krajín s vyššími priemernými mzdami – takýmto spôsobom financuje zo svojho viac menej skromného štátneho rozpočtu výchovu a vzdelávanie aj tých občanov, ktorí potom odchádzajú pracovať do ekonomicky bohatších štátov, a takto „výhodne investovanými“ peniazmi do výchovy a vzdelávania svojich občanov ušetrí náklady štátnemu rozpočtu krajiny, v ktorej sa v budúcnosti jej občan zamestná.
Ušetrí náklady štátneho rozpočtu krajiny s oveľa lepšou ekonomickou úrovňou, ktorá by musela vynaložiť značné finančné náklady na výchovu a vzdelávanie občanov – potrebných na požadovanú pracovnú pozíciu – z radov vlastného obyvateľstva, v prípade, ak by nemala k dispozícii zahraničných pracovníkov.
Čiže chudobnejší štát dotuje zo svojho rozpočtu výchovu a vzdelávanie aj toho svojho občana, ktorý potom pracuje v ekonomike bohatšej krajiny, a svojou prácou prináša zisk tejto bohatšej krajine, a nie svojmu rodnému štátu.
A takýmto neférovým a nemorálnym spôsobom sa z chudobnejšieho rozpočtu ekonomicky slabšieho štátu odčerpávajú peniaze na to, aby sa „pomohlo“ oveľa bohatšiemu rozpočtu ekonomicky silnejšieho štátu, ktorý nemusí investovať peniaze do výchovy a vzdelávania svojho občana, pretože ho zastúpi zahraničným občanom, vychovaným a vzdelaným na náklady inej krajiny, na náklady rodnej krajiny tohto zahraničného občana, na náklady chudobnejšej krajiny.
Teda chudobnejší rozpočet ekonomicky slabšieho štátu sa týmto výdajom, týmito vynaloženými nákladmi na vzdelávanie svojho občana – ktorý potom odíde za prácou do zahraničia – ešte viac ochudobní na úkor bohatšieho rozpočtu ekonomicky silnejšieho štátu, ktorý tým pádom už nemusí vynakladať peniaze na výchovu a vzdelávanie budúceho pracovníka potrebného na danú pracovnú pozíciu, pracovníka z radov vlastných občanov.
Alebo ináč povedané, bohatší rozpočet ekonomicky silnejšieho štátu sa ešte viac neférovo obohatí na úkor chudobnejšieho rozpočtu ekonomicky slabšej krajiny.
A týmto spôsobom bude chudobný štát ešte chudobnejší a bohatý ešte bohatší.
To znamená, že ekonomické rozdiely medzi členskými štátmi EU sa ešte viac zväčšia, nožnice ekonomického rozdielu sa medzi nimi ešte viac roztvoria, čo iste neprispeje k rýchlejšiemu rastu EU ako celku, práveže prispeje k jeho spomaleniu.“ (viď príspevok „A15- Bohatí ešte bohatší a chudobní ešte chudobnejší“ [3])
A kde je Brusel, kde sú kompetentné inštitúcie Európskej únie, ktoré na jednej strane neustále prehlasujú aké je pre nich dôležité dodržiavanie práv občanov všetkých krajín Únie, ako im záleží na vyrovnávaní ekonomických úrovní medzi jednotlivými členskými krajinami, avšak na strane sa robia slepými a hluchými pri riešení čoraz viac kričiaceho problému bezplatného odčerpávania pracovnej sily z chudobnejších členských krajín Únie.
Problému, ktorého osemnásťročné neriešenie práveže toto zväčšovanie rozdielu medzi úrovňami ekonomík jej jednotlivých členských krajín „úspešne“ podporuje.
Či už nevidia, že sa porušuje jedno zo základných práv, právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu?
„Teraz odchádza zo Slovenska za prácou do zahraničia okolo desať percent produktívnych občanov.
Ale čím silnejšie budú ekonomické prepojenia medzi krajinami sveta, čím väčší stupeň dosiahne globalizácia, tým viac občanov bude vycestuvávať zo svojich rodných krajín do zahraničia.
Tým rozsiahlejšia bude medzištátna pracovná migrácia.
Kým teraz dosahuje táto hodnota na Slovensku – počet odchádzajúcich občanov za prácou do zahraničia – približne desať percent stavu produktívnych občanov, tak koľko to bude o pár rokov, koľko to bude o pár desiatok rokov? Dvadsať, tridsať či sedemdesiat percent?
Odchodom týchto produktívnych občanov za prácou do zahraničia, odchodom za prácou mimo územia svojej rodnej krajiny, sa dosiahne to, že dane z ich miezd pôjdu buď do štátnych rozpočtov iných krajín, alebo niekde inde, ale iste nie do štátneho rozpočtu rodnej krajiny týchto občanov, do štátneho rozpočtu krajiny, ktorá na vlastné náklady, na náklady spoluobčanov týchto odídených občanov, zabezpečovala ich dlhodobý výchovno-vzdelávací proces.
Ale keď dane zo mzdy týchto našich občanov pôjdu do štátnych rozpočtov cudzích zamestnávateľských krajín, keď pôjdu niekde inde, len nie tam, kde by mali ísť, teda, keď pôjdu inde než do štátneho rozpočtu ich rodnej krajiny, tak potom z čoho sa budú splácať náklady vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania?
A kto ich bude vlastne splácať?
Pretože tieto náklady boli predsa vynakladané rodičmi a rodnými krajinami týchto pracovníkov.
Kto by mal tieto náklady znášať? Ten, kto ich vynaložil, či ten, komu vynaloženie týchto nákladov prináša zisky?
Veď kto znáša náklady vynaložené na výrobu výrobného prostriedku? Či nie ten, kto tento výrobný prostriedok využíva, komu tento výrobný prostriedok generuje zisk?
Teraz odchádza zo Slovenska za prácou do zahraničia okolo desať percent produktívnych občanov. A ekonomike to dáva riadne zabrať.
A čo v prípade, keď počet tých odídených občanov z jednotlivých členských krajín bude dosahovať nie desať, ale dosiahne viac, dosiahne dvadsať či niekoľko desiatok percent?
Predsa ich odchod bude pre ich rodné krajiny znamenať ekonomický kolaps, ekonomickú devastáciu.
Nielenže sa zníži návratnosť nákladov, ktoré vynaložili na výchovu a vzdelávanie týchto svojich občanov, ale prídu aj o pracovnú silu vytvárajúcu svojou prácou hodnoty, prídu o pracovnú silu tvoriacu HDP, prídu o dôležitý príjem štátneho rozpočtu formou dane zo mzdy, pretože tá v prípade práce občana v zahraničí napĺňa štátny rozpočet zamestnávateľskej krajiny, a taktiež prídu aj o daň z pridanej hodnoty a spotrebnú daň, keďže občan v zahraničnej zamestnávateľskej krajine časť svojej mzdy míňa.
O strate odvodov na dôchodkové a zdravotné poistenie už ani nehovoriac.
A nikto to nerieši. Nikto kompetentný. Nikto z tých najkompetentnejších.
A tými sú predsa kompetentné inštitúcie EU. Skutočne im na tom nezáleží?
Alebo, žeby im práve toto vyhovovalo?“ (pozri príspevok „A14.2- Devastácia ekonomík novopristúpených členských krajín je Úniou tolerovaná“ [4])
Kde je tá meškajúca spravodlivosť bruselskej mašinérie symbolizovanej konkrétnymi kompetentnými osobami a inštitúciami Únie, keď desiatky miliónov občanov novopristúpených členských krajín len zo svojich nízkych miezd, len na svoje náklady, na úkor svojich detí a ich ďaľšieho vzdelávania, na úkor svojich rodičov či dôchodcov v svojej krajine, vychováva milióny pracovníkov bezplatne odčerpávaných ekonomikami bohatších členských i nečlenských krajín Únie, bez minimálnej snahy zamestnávateľských krajín týchto pracovníkov o spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto občanov?
Či tá spravodlivosť existuje len pre niektorých členov Únie, len pre vybraných a vyvolených? Len pre tých silnejších?
Či tej spravodlivosti sa jedným uberie a druhým pridá, veď priemerne je pre všetkých stále rovnaká? Či tá spravodlivosť je pre jedných spravodlivejšia a pre druhých už menej spravodlivá?
Kde je tá bruselská spravodlivosť presadzovaná kompetentnými inštitúciami, kompetentnými osobami Únie? Kde sa ukryla, kdeže podriemkáva či spí?
Ona nieže podriemkáva, nieže spí, ona, bohužiaľ, už osemnásť nekonečne dlhých rokov doslova chrápe.
Rovní a rovnejší, naivní a vyčuraní.
[3] https://vlcekivan.blog.pravda.sk/2022/02/03/a15-bohati-este-bohatsi-a-chudobni-este-chudobnejsi/
Slovensko je pre západné krajiny len kolónia. ...
Celá debata | RSS tejto debaty