I.
Deti, starí ľudia, všetci občania Ukrajiny neskutočne trpia a členské krajiny EU svojou chamtivosťou a priživovaním sa na nej, k tomu aktívne prispievajú.
Ukrajina, podobne ako aj Slovensko, len v oveľa väčšej miere, kruto dopláca na porušovanie jedného z najdôležitejších práv občanov každej krajiny. Práva na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených za účelom dosiahnutia zisku.
Nedodržiavanie tohto práva, resp. nedodržiavanie práva Ukrajiny na primeranú odmenu za vykonanú prácu, devastuje jej ekonomiku, veľmi negatívnym spôsobom zasahuje životnú úroveň jej detí, starých ľudí, životnú úroveň všetkých jej občanov.
Mnohí občania Ukrajiny žijú zo dňa na deň, nevedia, aká bude nieže ich vzdialená či tá trochu bližšia, ale nevedia, ani aká bude budúcnosť ich zajtrajšieho dňa.
Veľa z nich počas súčasného tragického konfliktu prišlo o svoje domovy, a my, členské krajiny Únie, všetky krajiny Európy, im ešte aj z toho mála čo im ostalo a čo majú, čo patrí len im, tak aj z toho mála im neustále berieme, a si to neprávom privlastňujeme.
Privlastňujeme si to, čo nie je naše, čo je niekoho iného, čo je Ukrajincov, čo patrí občanom Ukrajiny, privlastňujeme si to, na čo nemáme najmenší nárok, a privlastňujeme si to bez toho, aby sme sa im za to nejakým spôsobom odvďačili, aby sme im ponúkli za to aspoň nejakú náhradu, nejakú kompenzáciu, berieme si to bez toho, aby sme sa im za to aspoň slovkom poďakovali.
Celá krajina, všetci občania Ukrajiny, sa za cenu obrovského odriekania si, za cenu nesmierneho utrpenia, vyrovnáva s ťažkými následkami súčasného krvavého konfliktu v podobe desiatok tisícov mŕtvych, na mnohých miestach zničenej infraštruktúry, obydlí či nedostatku potravín, a táto hrôza je, bohužiaľ, znásobovaná už dlhé roky trvajúcim ožobračovaním ukrajinskej ekonomiky, ožobračovaním občanov Ukrajiny parazitujúcim a príživníckym správaním sa krajín celej Európy.
Ukrajinskí občania sú, totiž, nespravodlivo a neprávom zaťažení vysokými nákladmi na prípravu miliónov pracovníkov pre potreby členských krajín Únie, pre potreby krajín celej Európy.
Skladajú sa na výchovu a vzdelávanie svojich detí, pretože dúfajú, že tie raz budú tými, ktorí sa zapoja do pracovného procesu v ich rodnej krajine a pomôžu tak jej rozvoju, prispejú k rastu jej ekonomiky.
Bohužiaľ, mnohé z ich detí po ukončení výchovnovzdelávacieho procesu, po ukončení prípravy na svoju profesiu, odchádzajú za prácou do bohatších krajín nielen Európy, ale celého sveta.
Ukrajina je takou bezplatnou zásobárňou pracovnej sily pre ekonomiky iných krajín, pre celú Úniu, pre mnohé krajiny, a nielen tie európske.
Bezplatnou preto, pretože všetky tie krajiny, ktoré ukrajinských občanov zamestnávajú v svojich ekonomikách, sa ani minimálnou mierou nepodieľajú na značných nákladoch vynaložených na ich výchovu a vzdelávanie, teda sa, vôbec, nepodieľajú na nákladoch potrebných k príprave týchto ukrajinských pracovníkov.
Všetky tieto náklady zo svojho chudobného rozpočtu, z vlastného vrecka, z vrecka či peňazí svojich občanov, so snáď najúbohejšími mzdami v Európe, financuje ich rodná krajina.
Ukrajina takýmto spôsobom financuje aj náklady na výchovu a vzdelávanie tých svojich občanov, ktorí po ukončení vzdelávacieho procesu odídu zo svojej rodnej krajiny za prácou do bohatších členských i nečlenských krajín Únie, do bohatších krajín celého sveta.
Odídu do zahraničia pomáhať iným ekonomikám, odídu prinášať zisky cudzím zamestnávateľom, cudzím štátnym rozpočtom, cudzím krajinám.
A koho to trápi?
Koho, ktorú krajinu zamestnávajúcu ukrajinských občanov trápi to, že má bezplatne k dispozícii hotových pripravených kvalifikovaných lacných pracovníkov, že sa nemusí ani minimálnou mierou podieľať na nákladoch, ktoré boli vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie v ich rodnej krajine?
Občania Ukrajiny si uťahujú opasky a uskromňujú sa aj kvôli uspokojeniu nárokov iných krajín na dostatočné množstvo pracovníkov pre potreby ich ekonomík.
Nárokov našej rodnej krajiny, Slovenska, ale aj nárokov Nemecka, Anglicka, Francúzska, Česka či Poľska, Rakúska i Švajčiarska, Švédska, Dánska, Belgicka, Holandska, Nórska či aj ďaľších krajín.
Zrejme, niet v Európe krajiny, ktorá by týchto lacných ukrajinských pracovníkov nevyužívala v svojej ekonomike.
Niektoré krajiny ich zamestnávajú tisíce, iné desaťtisíce, a sú aj také, ktoré ich pre potreby svojich ekonomík odčerpávajú z Ukrajiny v státisícových počtoch, či v počtoch blížiacich sa až k miliónu.
Avšak, celá ťarcha nákladov vynakladaných na ich výchovu a vzdelávanie, teda vynakladaných na ich prípravu na zapojenie sa do pracovného procesu, je hodená len na plecia potácajúcej sa ekonomiky ukrajinského štátu, len na plecia v súčasnosti tak ťažko skúšaných občanov Ukrajiny.
Sú chudobní, veľmi chudobní, oveľa chudobnejší a s oveľa nižšími príjmami než my, občania členských krajín Únie, sú vyčerpaní, ničení aj súčasným ozbrojeným konfliktom, a my bohatší, my, všetky členské krajiny Únie či Európy, im bez najmenších výčitiek svedomia, berieme ešte aj z toho úbohého mála, čo majú. Z mála, z ktorého majú žiť oni, ich deti, a aj ich rodičia na dôchodku.
Predstavitelia našich krajín, krajín Únie a Európy, spolu s tými najvýznamnejšími predstaviteľmi Únie, sa rozhorčujú a poukazujú na utrpenie, ktoré Ukrajina, všetci jej občania, zažívajú, ktoré jej spôsobujú iní, ale už nespomenú, a ani slovkom nepovedia o utrpení, ktoré Ukrajine a jej občanom už dlhé roky spôsobujú svojím egoistickým správaním, práve, naše krajiny, krajiny Únie a Európy.
Upozorňujeme na to, ako ubližujú Ukrajine tí druhí, ale už sme ticho o tom, ako jej ubližujeme my.
Hovoria nám o tom, aké je potrebné byť solidárny s Ukrajinou, s jej občanmi, v súčasnej, pre nich tak nesmierne ťažkej situácii.
A to okrádanie ukrajinskej ekonomiky, ukrajinských občanov, našimi krajinami, okrádanie v podobe nespravodlivého bezplatného odčerpávania množstva ukrajinských pracovníkov z ich rodnej krajiny, tak to je tiež prejavom tej našej solidarity s Ukrajinou?
O tomto utrpení, ktoré naše krajiny spôsobujú Ukrajine, ktoré spôsobujú jej občanom, je ticho. Absolútne.
Nikto o tom nehovorí, žiaden politik, nikto o tom nepíše, nikde niet o tom ani zmienka, v žiadnych médiách.
Ale, veď, to je, nakoniec, úplne prirodzené. Kto by sa už len „chválil“ tým, že žije na úkor občanov inej krajiny, kto by sa chválil tým, že sa priživuje na výsledkoch práce iného?
Ktožeby sa už len chválil tým, že je tiež príčinou biedy detí, starých ľudí, že je príčinou okrádania občanov inej krajiny?
Na jednej strane sa hráme na charitatívnych bohatierov, ktorí Ukrajine v súčasnej, pre ňu veľmi ťažkej situácii, nezištne pomáhajú, a na strane druhej sme už tichúčko a ani jedným slovkom nespomenieme obrovskú pomoc formou miliónov pracovníkov, ktorú členským krajinám Únie táto východoeurópska krajina každoročne bezplatne poskytuje.
Ani náznakom sa naše vlády, médiá v našich krajinách či predstavitelia Únie nezmienia o obrovskej bezplatnej pomoci z Ukrajiny, ktorú nám táto krajina poskytuje formou miliónov svojich občanov zamestnávaných v našich ekonomikách.
Nikto z našich predstaviteľov, či už národných alebo unijných, neocení obrovskú bezplatnú pomoc smerujúcu do Únie, do jej krajín, z Ukrajiny, pomoc, ktorú zaplatili občania Ukrajiny zo svojich vlastných vrecák.
Ochotne sa pýšime a poukazujeme na to, čo im dávame, ale ani slovkom už nespomenieme, čo od nich zadarmo dostávame.
My všetci, celá Únia, všetky jej členské krajiny, celá Európa, žijeme aj na úkor Ukrajiny, všetci sa na nej priživujeme, na jej deťoch, na jej starých ľuďoch, na všetkých Ukrajincoch.
Priživujeme sa na výsledkoch cudzej práce, na výsledkoch, ku ktorým sme ani v najmenšom neprispeli, o ktoré sme sa ani najmenšou mierou nezaslúžili.
Priživujeme sa na úkor jej občanov, na úkor mnohokrát hladujúcich, čoraz chudobnejších a uskromňujúcich sa ukrajinských detí a s biedou prežívajúcich dôchodcov.
A, tak isto ako Ukrajina, aj Slovensko, dopláca na nespravodlivé bezplatné odčerpávanie svojich občanov, slovenských pracovníkov, bohatšími členskými krajinami Únie a krajinami Európy.
Naši občania sa, totiž, neustále skladajú na náklady potrebné na financovanie dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania aj tých svojich spoluobčanov, ktorí po ukončení výchovnovzdelávacieho procesu odchádzajú za prácou do zahraničia.
Svojou prácou v zahraničí tak naši občania prinášajú zisky iným ekonomikám, avšak z týchto ziskov už ani v najmenšej miere nedochádza k spravodlivej kompenzácii týchto nákladov.
Nedochádza, napriek na celom svete už od počiatku ľudstva platnému základnému ekonomickému zákonu, že zo ziskov sa vždy uhrádzajú náklady, vďaka vynaloženiu ktorých tieto zisky vznikli.
Ukrajina, a aj Slovensko, sú na tom podobne, ako boli niekedy aj otroci v Amerike, či v európskych krajinách.
Obe naše krajiny, odvádzajú prácu v prospech bohatších krajín Únie a Európy, prácu spočívajúcu v tom, že každoročne pripravíme pre nich, len na naše náklady, len na náklady našich občanov, obrovské množstvá kvalifikovaných pracovníkov.
Avšak, za túto našu prácu už nedostávame žiadnu odmenu.
Otroci tak isto odvádzali prácu, ale už za ňu nič nedostávali. Žiadnu odmenu. Pracovali pre svojho majiteľa úplne zadarmo.
Naše krajiny, Ukrajina, a aj Slovensko, tiež odvádzajú obrovskú prácu tým, že pripravia množstvo pracovníkov, ktorí sú potom odčerpaní ekonomikami bohatších krajín Európy: Nemeckom, Anglickom, Rakúskom, Švajčiarskom, Dánskom, Belgickom, Francúzskom a i.
A tieto bohatšie krajiny nám za tie obrovské náklady investované do ich výchovy a vzdelávania, za túto prácu odvedenú pri príprave nových pracovníkov pre ich ekonomiky, tiež nič nedávajú. Ani v najmenšom sa nepodieľajú na nákladoch, ktoré sme vynaložili pri príprave tých našich pracovníkov, ktorí sú odčerpávaní a zamestnávaní ich ekonomikami.
My, tak Ukrajina ako aj Slovensko, či aj ďaľšie chudobnejšie členské krajiny Únie, odvedieme prácu spočívajúcu v príprave našich občanov do roly pracovníkov, prácu, ktorá naše štátne rozpočty, nás všetkých, stojí značné náklady, ale už nie sme za túto odvedenú prácu, za tie vynaložené náklady, spravodlivo odmenení.
Nie sme odmeňovaní žiadnym spôsobom, za túto odvedenú prácu nedostávame absolútne nič.
Presne tak, ako neboli za svoju prácu odmeňovaní ani otroci.
Všetci občania Ukrajiny na tento jednostranne výhodný obchod ničiaci a devastujúci ich ekonomiku nesmierne doplácajú.
Obchod, pri ktorom zadarmo, bez najmenšej odmeny, bez najmenšej náhrady, zadarmo požičiavajú či bezplatne prenajímajú to, čo vzniklo vďaka vynaloženiu stámiliardových nákladov financovaných výlučne z ich vrecák. Na tie stámiliardové náklady sa zložili všetci občania Ukrajiny.
Zadarmo to dávajú, bezplatne prenajímajú bohatším krajinám, ekonomikám našich členských krajín Únie, ekonomikám všetkých krajín Európy, a my, naše krajiny – bez toho, aby sme sa Ukrajincom aspoň nejakou minimálnou formou za túto ich bezplatnú pomoc odvďačili – to s ochotou a s otvorenou náručou, bez najmenších výčitiek svedomia, berieme, pričom dobre vieme, že takéto správanie sa prináša našim krajinám neoprávnený zisk na úkor Ukrajiny.
II.
Nezávislá Ukrajina sa za obdobie samostatnosti stala jednou z popredných krajín, ktorej obyvatelia chodia za zárobkom do zahraničia. Podľa ukrajinského Ministerstva sociálnej politiky ide približne o 3,5 milióna Ukrajincov. Po zarátaní pracovníkov, ktorí chodia za prácou len krátkodobo v takzvanom režime malého pohraničné styku, je celkový počet Ukrajincov pracujúcich v zahraničí 7 až 9 miliónov. [1]
Z vyššie uvedenej citácie vidieť, že minimálne 3,5 milióna Ukrajincov je zamestnávaných mimo územia svojej rodnej krajiny, predovšetkým v krajinách Európy.
Milióny z nich – ako stavební robotníci, lekári, zdravotné sestry, programátori, pracovníci pri výrobných linkách či v poľnohospodárstve, v baniach a v iných profesiach – pracujú, teda, aj v členských krajinách Únie.
Keďže minimálne náklady vynaložené na prípravu ukrajinského občana na jeho zapojenie sa do pracovného procesu do jeho 18. roku, teda náklady vynaložené na jeho výchovu a vzdelávanie do 18. roku, predstavujú hodnotu 41 000 eur [2], tak potom náklady vynaložené na prípravu týchto 3,5 milióna ukrajinských občanov pracujúcich v zahraničí predstavujú sumu 143, 5 miliárd eur.
A ak rátame s hornou hranicou udávanou pre počet Ukrajincov zamestnávaných v zahraničí, teda s údajom 9 mil. Ukrajincov [1], tak potom ich „výrobná hodnota“ bude predstavovať minimálnu sumu 369 miliárd eur.
Čiže, Ukrajina bezplatne, každoročne, poskytuje iným krajinám – predovšetkým členským krajinám Únie – svojich občanov ako pracovníkov v rôznych profesiach, ako „výrobné prostriedky“, na výrobu ktorých Ukrajina, jej občania, vynaložili sumu minimálne 369 miliárd eur.
A aj táto hodnota nákladov, týchto 369 miliárd eur, predstavujúca náklady ukrajinskej ekonomiky na prípravu tých pracovníkov, ktorí pracujú v zahraničí, je značne podhodnotená, pretože uvažuje len s nákladmi vynaloženými na prípravu občana do jeho 18. roku, a, teda, nezachytáva náklady na prípravu tých pracovníkov, ktorí k vykonávaniu svojej profesie nevyhnutne potrebujú vysokoškolské vzdelanie (napr. lekári, programátori, konštruktéri a pod.).
Pre lepšiu predstavivosť o čo Ukrajina každý rok prichádza, približne o akú veľkú sumu, urobme nasledujúce prirovnanie:
Títo pracovníci pripravení na svoju profesiu na náklady Ukrajincov, na náklady ich rodnej krajiny, sú, vlastne, výrobné prostriedky, ktoré boli vyrobené dlhodobým procesom výchovy a vzdelávania.
Ak sú títo ukrajinskí pracovníci, týchto 3,5 milióna ukrajinských občanov, každoročne bezplatne odčerpávaní do zahraničia, tak, vlastne, Ukrajina prenajíma, každoročne, bezplatne, ekonomikám iných krajín, výrobné prostriedky v hodnote 143, 5 mld. eur.
Miesto 3,5 milióna výrobných prostriedkov „ukrajinský pracovník“ v hodnote 143,5 mld. eur si predstavme nejaké iné výrobné prostriedky v takej istej hodnote, teda v hodnote 143,5 mld. eur.
Napríklad nech sú to nákladné automobily TIR.
Hodnota jedného tohto nákladného autu TIR je približne 150 000 eur. Čiže za sumu 143, 5 mld. eur by sme mohli mať:
143, 5 mld : 150 000 = 956 667 nákladných automobilov TIR
Teda, týchto 3,5 mil. ukrajinských pracovníkov pracujúcich v zahraničí, týchto 3,5 mil. výrobných prostriedkov, svojou výrobnou hodnotou predstavuje hodnotu 957 000 nákladných automobilov TIR.
Čiže, každoročné bezplatné dodanie 3,5 mil. ukrajinských pracovníkov iným ekonomikám, je, vlastne, porovnateľné s bezplatným dodaním, teda bezplatným ročným prenajatím 957 000 nákladných automobilov TIR na dobu jedného roku.
Viete si predstaviť, že budete niekomu prenajímať svoj nákladný automobil – ktorý ste si zadovážili na svoje náklady, za svoje peniaze – zadarmo, bezplatne, teda v cene prenájmu nula eur.
No, jednoznačne, na tom prerobíte.
Takýmto spôsobom prenajímania sa vám nikdy nielenže nevrátia náklady, ktoré ste vložili do kúpy tohto automobilu, ale toto bezplatné zapožičiavanie vášho automobilu vám neprinesie ani žiadny zisk.
Po roku sa vám ten automobil vráti opotrebovanejší, tak ako sa po každom roku vracajú zo zahraničia domov opotrebovanejší aj tí ukrajinskí pracovníci.
A ak uvažujeme s hornou hranicou udávajúcou počet Ukrajincov pracujúcich v zahraničí, teda s počtom 9 mil., tak potom, ak premeníme výrobnú hodnotu týchto 9 mil. Ukrajincov pracujúcich v zahraničí na hodnotu nákladných automobilov, tak dostaneme, že výrobná hodnota týchto 9 mil. ukrajinských pracovníkov, teda náklady vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie do ich 18. roku, predstavujú náklady na kúpu:
369 mld. : 150 000 eur = 2 460 000 nákladných automobilov TIR
Predstavte si teda, že, vlastne, to terajšie každoročné „bezplatné prenajímanie“ 9 mil. ukrajinských pracovníkov iným krajinám je porovnateľné, resp. je také isté, ako keby Ukrajina každoročne bezplatne prenajímala iným krajinám 2 460 000 nákladných automobilov TIR.
To bezplatné prenajímanie znamená, že by za ich prenájom neobdržala ani jedno jediné euro a teda sa Ukrajine nevráti ani jedno euro vynaložené na kúpu týchto automobilov.
O zisku z ich prenájmu už ani nehovoriac.
A, tak isto, ani jedno euro nedostane Ukrajina za ročný prenájom svojich 9 miliónov pracovníkov iným krajinám.
Nedostane absolútne NIČ, pretože je to bezplatný prenájom alebo bezplatné zapožičanie.
Ukrajine sa po roku zamestnávania jej 9 miliónov v občanov v zahraničí nevráti ani jedno euro zo sumy 369 miliárd eur, ktorú ona, Ukrajina, teda, vlastne jej občania, vynaložili v dlhodobom procese prípravy týchto 9 miliónov pracovníkov, v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania.
Naozaj, super prenájom, super biznis.
Ale pre koho? Pre prenajímateľa či pre nájomcu?
Tie zahraničné krajiny, ktoré tých Ukrajincov zamestnávajú, neskutočné získavajú, a Ukrajina, jej občania, jej ekonomika, na tom neskutočne tratí, Ukrajina na to horibilne dopláca každý, každučký rok. Už veľmi dlhé roky.
Teraz máme v našich ekonomikách ukrajinských pracovníkov zadarmo a nemusíme sa ani minimálnou mierou podieľať na nákladoch vynaložených počas ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, vynaložených počas dlhodobého procesu ich výchovy a vzdelávania.
Už nemusíme vynakladať žiadne náklady na prípravu potrebných pracovníkov z radov vlastných občanov, pretože my, bez vynaloženia akýchkoľvek nákladov, si už hotových pracovníkov požadovaných profesií odčerpáme z Ukrajiny.
Avšak, tie náklady na ich prípravu vynaložila len Ukrajina, my už nie, my ani v najmenšej miere.
Ona, Ukrajina, vynaložila obrovské náklady v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania svojich občanov, na náklady či za peniaze svojich občanov ich pripravila na zapojenie sa do pracovného procesu, a my sme si takto pripravených občanov jednoducho od nich stiahli, bezplatne odčerpali, bez akejkoľvek snahy o účasť na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov.
Ukrajina tak nám, všetkým členským krajinám Únie ako aj ostatným krajinám Európy, ušetrila obrovské náklady, ktoré by sme museli vynaložiť na prípravu potrebných pracovníkov z radov vlastných občanov, ak by sme nemali k dispozícii tých ukrajinských. Museli by sme si ich pripraviť na svoje náklady, za svoje peniaze, z našich štátnych rozpočtov.
Ale teraz sa tí pracovníci – tí ukrajinskí pracovníci pracujúci u nás a prinášajúci zisky našim ekonomikám – nepripravujú na naše náklady, za naše peniaze, z našich štátnych rozpočtov, ale na ukrajinské náklady, z peňazí ukrajinských občanov, z ukrajinského štátneho rozpočtu.
A presne tak isto, ako Ukrajina, ani Slovensko nemá nič z bezplatného prenájmu svojich pracujúcich v zahraničí.
Podľa analytikov banky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia by v zahraničí mohlo pracovať viac než 350 000 občanov Slovenska:
„Slovensko je stále jednoznačne čistým vývozcom pracovnej sily,“ tvrdia analytici banky s tým, že podľa ich odhadov by v zahraničí mohlo pracovať až okolo 10 % populácie v produktívnom veku, čo je viac ako 350.000 Slovákov.“[3]
Avšak, aby to bolo férové, treba tiež uviesť, že na Slovensku je zamestnávaných okolo 50 000 občanov z iných krajín [4].
Teda 350 000 pracovníkov každoročne poskytujeme iným krajinám a 50 000 ich zasa prichádza za prácou k nám, na Slovensko, z iných krajín.
My dáme druhým 350 000 pracovníkov a oni nám 50 000. Je to výhodné pre nás, pre slovenskú ekonomiku?
Páčilo by sa vám, keby ste v priebehu roka iným zo svojich peňazí porozpožičiavali 350 000 eur, ale vy by ste si od iných už požičali len 50 000. Takéto vzájomné požičiavanie by vám vyrobilo každoročnú stratu 300 000 eur.
Pre jednu stranu to je veľmi výhodné, ale pre tú druhú … beznádejná strata.
Rozdiel medzi odchádzajúcimi a prichádzajúcimi občanmi je 300 000 v neprospech Slovenska.
To teda znamená, že naša krajina každoročne dotuje iné ekonomiky 300 000 pracovníkmi. Poskytuje ich iným ekonomikám bezplatne.
A, keďže náklady vynaložené na prípravu jedného slovenského občana do jeho 18. roku, teda náklady vynaložené na jeho výchovu a vzdelávanie do jeho 18. roku predstavujú sumu 82 000 eur [5], tak potom náklady vynaložené na prípravu týchto 300 000 pracovníkov, ktorými Slovensko každoročne dotuje iné ekonomiky predstavujú hodnotu:
300 000 x 82 000 eur = 24,6 miliardy eur
A ak túto hodnotu, teda výrobnú hodnotu týchto výrobných prostriedkov „slovenský pracovník“ prevedieme napr. na hodnotu už vyššie spomínaných výrobných prostriedkov „nákladný automobil TIR“, tak dostaneme, že táto suma, t. j. 24,6 mld, predstavuje kúpnu hodnotu:
24,6 mld. : 150 000 eur = 164 000 nákladných automobilov TIR
Čiže to každoročné dotovanie iných ekonomík lacnou slovenskou pracovnou silou, to bezplatné prenajímanie týchto 300 000 slovenských občanov bohatším členským krajinám Únie či krajinám Európy, možno prirovnať tomu, ako keby Slovensko dávalo týmto krajinám každý rok do bezplatného prenájmu 164 000 nákladných automobilov TIR, ktorých kúpa vyšla Slovensko, slovenských občanov, na sumu 24,6 mld. eur.
A keďže boli tieto automobily prenajaté bezplatne, tak z nákladov, ktoré boli vynaložené na ich kúpu sa nevráti nič.
A na konci roku sa vrátia tieto automobily opotrebovanejšie ako boli pred rokom, čiže ich životnosť sa skráti o jeden rok. Presne tak isto, ako sa opotrebúvajú aj naši slovenskí pracovníci pri práci v zahraničí, pričom im životnosť – teda dĺžka ich produktívneho obdobia – sa, nenávratne, každým rokom ich zamestnávania sa, skráti, práve, o tento jeden rok.
Slovensko bezplatne, každoročne prenajíma iným krajinám 300 000 svojich občanov-pracovníkov, teda bezplatne prenajíma týmto krajinám výrobné prostriedky v hodnote 24,6 miliardy eur.
A, keďže sú títo pracovníci prenajímaní bezplatne, tak z nákladov, ktoré boli vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie, sa nevráti ani minimálna suma.
Čiže z tohto „výhodného“ bezplatného prenájmu našich 300 000 slovenských pracovníkov iným krajinám máme tak isto ako aj Ukrajina veľké NIČ.
A takýmto neférovým spôsobom, teda bezplatným odčerpávaním pracovníkov zo Slovenska a neúčasťou na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, sa na slovenskej ekonomike priživujú – podobne ako aj na tej ukrajinskej – mnohé bohatšie členské krajiny Únie. (viď príspevok: „A12. 1- Cena slovenských pracovníkov zamestnávaných v zahraničí“ [6])
A pritom na to, aby sa Slovensku spravodlivo kompenzovali náklady, ktoré vynaložilo na výchovu a vzdelávanie svojho občana, teda náklady vo výške 82 000 eur, by úplne stačilo, keby krajina, ktorá zamestnáva slovenského občana, vracala Slovensku za každý deň zamestnávania jeho občana sumu 7 eur. [7], [8]
„To, že bohatšie členské krajiny Únie, krajiny Európy, odčerpávajú pracovnú silu z Ukrajiny a tiež aj z iných chudobnejších členských krajín Únie, napr. Slovenska, je plne legitímny proces.
Občan má právo vybrať si slobodne, podľa svojho vlastného uváženia, svojho budúceho zamestnávateľa, vybrať si krajinu, v ktorej chce pracovať.
V prípade pracovníkov odchádzajúcich do zahraničia je v drvivej väčšine prípadov budúca zamestnávateľská krajina vybraná podľa výšky mzdy, ktorú občan dostane za svoju prácu. Je to prirodzené, každý chce predsa pracovať u zamestnávateľa, ktorý ponúka možnosť vyšších zárobkov, ktorý ponúka možnosť vyššej mzdy.
Čiže táto výhoda bohatších krajín Únie, bohatších krajín Európy, je plne ich legitímnou výhodou a jej dôsledkom je to, že krajiny s vyššími mzdami majú väčšiu šancu na prilákanie pracovníka z Ukrajiny či z chudobnejších členských krajín Únie, než tie, v ktorých sú mzdy na nižšej úrovni.
Je to súčasť legitímneho konkurenčného boja jednotlivých krajín o pracovníka, ktorý si vyberá cieľovú krajinu svojho budúceho zamestnania hlavne podľa výšky garantovanej mzdy.
Čo však na tomto procese odčerpávania pracovníkov tak z Ukrajiny ako aj z chudobnejších krajín Únie už nie je legitímne, čo nie je morálne legitímne, čo je nielen morálne neakceptovateľné a neprijateľné, tak to je odmietanie účasti tých krajín, ktoré týchto zahraničných pracovníkov odčerpávajú, odmietanie ich účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov, vynaložených v dlhodobom procese prípravy zahraničného občana na jeho zapojenie sa do pracovného procesu, teda vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zahraničných občanov v ich rodnej krajine.
Odčerpávanie pracovníkov z ekonomicky chudobnejších krajín na základe ponuky lepších mzdových podmienok je plne legitímne, je to plne legitímna výhoda bohatších krajín, avšak ich neúčasť na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy týchto pracovníkov na zapojenie sa do pracovného procesu už legitímna – minimálne z hľadiska morálneho – nie je.“ (viď príspevok „A 13.5- Pani predsedníčka, bezplatné odčerpávanie pracovnej sily predsa poškodzuje a diskriminuje aj Rómov“ [9])
III.
Naši politici, predstavitelia našich, členských i nečlenských krajín EU, či predstavitelia Únie, my všetci, sme zhrození a rozčuľujeme sa nad slabo platenou prácou šičiek v Bangladéši, ktoré mnoho ráz pracujú, doslova, za otrockých podmienok, ako ich vykorisťujú, aké nízke platy majú, v akej biede žijú, ale už sa nerozčuľujeme nad tým, že naše krajiny využívajú služby ukrajinských lekárov, zdravotných sestier či ukrajinských pracovníkov iných profesií zamestnávaných v našich krajinách.
Využívame služby pracovníkov, ktorých musel najprv niekto na svoje náklady pripraviť na ich profesiu, musel ich niekto vychovať a vzdelať.
A tým niekto sme neboli my, krajiny EU či Európy, tie náklady museli vynaložiť Ukrajinci.
Oni, Ukrajinci, ich za cenu obrovských nákladov vychovajú a vzdelajú, a my, členské krajiny Únie, všetky krajiny Európy, zhŕňame plody týchto nákladov, zhŕňame zisky, ktoré našim ekonomikám prináša zamestnávanie ukrajinských občanov.
Zisk minimálne vo forme dane zo mzdy odvedenej zo mzdy tohto ukrajinského občana pracujúceho v ekonomikách našich členských krajín.
Naše krajiny zhŕňajú tieto zisky bez toho, aby sme sa aspoň minimálnou mierou podieľali na nákladoch, ktorých vynaložením tieto zisky vznikli, bez toho, aby sme sa spravodlivou mierou podieľali na kompenzácii týchto nákladov, na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie ukrajinských pracovníkov pracujúcich v našich krajinách, pracujúcich v krajinách EU a Európy.
Zhŕňame tieto zisky bez toho, aby sme sa primerane odmenili Ukrajincom za prácu, ktorú odviedli pri výchove ukrajinských pracovníkov pracujúcich v našich ekonomikách.
To znamená, že naše členské krajiny źamestnávajúce ukrajinských pracovníkov porušujú právo Ukrajiny na primeranú odmenu za odvedenú prácu.
Na výchovu a vzdelávanie ukrajinských lekárov pracujúcich v členských krajinách Únie prispievali aj ich rodičia zo svojich skromných miezd, ich matky pracujúce mnohokrát presne tak isto a za takých ťažkých podmienok ako aj tie šičky v Bangladéši, za veľmi nízky plat.
Na ich výchovu a vzdelávanie sa skladali aj ich spoluobčania, Ukrajinci s oveľa nižšími mzdami než máme my, občania krajín Únie, občania krajín Európy.
Na ich výchovu a vzdelávanie sa skladali aj tí Ukrajinci, z ktorých si mnohí nemôžu dovoliť dať študovať svoje deti z dôvodu svojich nízkych príjmov, z dôvodu svojej ťažkej ekonomickej situácie, ale ktorí sa už skladali na vzdelávanie toho lekára pracujúceho u nás, na Slovensku, či pracujúceho v iných krajinách Únie a Európy, pretože dúfali, že raz, keď to budú potrebovať, im ten lekár pomôže.
Na rozdiel od nášho slovenského lekára, ktorého výchovu a vzdelávanie sme zaplatili my, slovenskí občania, tento ukrajinský lekár zamestnaný na Slovensku bol vychovávaný a vzdelávaný na náklady ukrajinských občanov, z ich peňazí, z ich daní.
Oni, Ukrajinci, vynaložili náklady na jeho výchovu a vzdelávanie, teda vynaložili náklady na jeho prípravu na profesiu lekára, ale nemajú z neho nič, pretože ten lekár odišiel pracovať k nám, na Slovensko či do iných krajín Európy, a ten prospech, ten zisk, v podobe vyliečených občanov, tak ten zisk máme z neho my, občania Slovenska, ako aj občania všetkých členských krajín Únie, občania všetkých krajín Európy, občania Nemecka, Dánska, Švédska, Anglicka, Francúzska, Holandska, Rakúska či iných krajín.
Ten ukrajinský lekár lieči teraz občanov v našich krajinách, pomáha našim občanom.
My, naše krajiny, krajiny Únie a Európy, máme prospech z ukrajinských lekárov zamestnávaných v našich krajinách , máme z toho prospech napriek tomu, že sme sa ani najmenšou mierou, ani minimálnou sumou, nepodieľali na nákladoch vynaložených na ich výchovu a vzdelávanie.
Ani minimálnou čiastkou sme sa nepodieľali na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto ukrajinských lekárov, teda, v dlhodobom procese ich prípravy na svoju profesiu.
Ten lekár, ten ukrajinský občan, on nepomáha, teraz im, svojim spoluobčanom, Ukrajincom, rodákom v svojej rodnej krajine, na Ukrajine, ale pomáha nám, Slovákom, Nemcom, Angličanom, Rakúšanom, Talianom, Poliakom, Čechom či Švajčiarom alebo Holanďanom či Belgičanom, lieči nás, lieči našich občanov, tí ukrajinskí lekári pomáhajú liečiť občanov všetkých tých krajín Európy, v ktorých sú zamestnaní.
Všetkých, okrem tej svojej rodnej, tej jedinej, vďaka ktorej môžu vykonávať svoju profesiu, okrem tej, ktorá vynaložila náklady na ich výchovu a vzdelávanie, ktorá ich pripravila na vykonávanie ich profesie.
Ten ukrajinský lekár, paradoxne, nepomáha tým, ktorí vynaložili náklady počas jeho prípravy na profesiu lekára, ale pomáha tým, ktorí ani v najmenšej miere neprispeli na túto jeho prípravu, pomáha tým, ktorí nevynaložili ani minimum nákladov počas dlhodobého procesu jeho výchovy a vzdelávania.
Je to tak správne? Je to spravodlivé?
Je spravodlivé to, že občania Ukrajiny sa skladali na výchovu a vzdelávanie tohto svojho spoluobčana, tohto lekára, ale z výsledkov jeho práce sa už netešia oni, ale sa tešia iní, tešíme sa my, občania členských krajín Únie, občania krajín Európy?
Tešíme sa my, pretože jeho práca prináša zisk našim ekonomikám, nie tej jeho rodnej, ukrajinskej, tej ktorá vynaložila náklady počas jeho dlhodobej prípravy na profesiu lekára.
Z nášho pohľadu je to správne, pretože ten ukrajinský lekár pomáha nám.
Ale je to nespravodlivé z pohľadu tých, ktorí si tohto lekára vychovali, ktorí sa uskromnili a poskladali sa na jeho výchovu a vzdelávanie, a ktorí verili, že raz bude liečiť ich, že raz bude pomáhať ich deťom, starším ľuďom, že raz bude pomáhať im, občanom Ukrajiny.
Ktorá tá správnosť, ktorá tá spravodlivosť, ktorá z nich má väčšiu váhu, ktorá je morálnejšia?
Ktorá z nich je dôležitejšia, ktorá z nich je spravodlivejšia? Tá naša, či tá ich, tá ukrajinská?
Ozve sa, vôbec, niekto, proti tomuto nehoráznemu okrádaniu v súčasnosti tak ťažko skúšaného národa, proti jeho okrádaniu formou bezplatného odčerpávania obrovského množstva jeho občanov-pracovníkov?
Ozve sa niekto proti tomuto nehoráznemu vykorisťovaniu jednej z najchudobnejších ekonomík v Európe, proti vykorisťovaniu Ukrajiny tak členskými ako aj nečlenskými krajinami Únie?
A ozve sa niekto aj proti nespravodlivému a nemorálnemu bezplatnému odčerpávaniu občanov Slovenska bohatšími členskými krajinami Únie či bohatšími krajinami Európy, proti bezplatnému odčerpávaniu slovenských pracovníkov, ktoré čoraz závažnejším spôsobom devastuje a poškodzuje slovenskú ekonomiku, ktoré diskriminuje a závažným spôsobom poškodzuje Rómov žijúcich na Slovensku [9], ktoré škodí všetkým slovenským občanom?
A problém nespravodlivého bezplatného odčerpávanie občanov sa netýka len občanov Ukrajiny či Slovenska, ale aj občanov mnohých iných chudobnejších členských krajín Únie, napr. aj občanov Rumunska.
Či sa ozvú niektorí z tých nižších či vyšších, alebo aj z tých na tých najvyšších miestach, tí v jednotlivých členských krajinách Únie či krajinách Európy, alebo aj tí, ktorí reprezentujú našu Úniu, ktorí teatrálne, za blesku reflektorov a pozornosti médií, so slzami v očiach, upozorňujú na porušovanie práv občanov iných, ďalekých, preďalekých krajín, ale ktorí už nechcú vidieť a sú ticho pri porušovaní práv ukrajinských občanov našimi členskými krajinami Únie, či pri porušovaní práv občanov tých chudobnejších členských krajín, napr. aj Slovenska či Rumunska bohatšími členskými krajinami Únie?
Pri porušovaní práva na spravodlivú kompenzáciu nákladov, resp. práva na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu.
To, že sa za práva slovenských občanov, za ich právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy občana na jeho profesiu, za ich právo na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu, nepostavia predstavitelia iných členských krajín Únie, to by sa dalo ešte pochopiť, veď každý predstaviteľ bojuje, predsa, v prvom rade za svojich občanov, za svoju krajinu.
To, že sa za toto právo, resp. za právo Slovenska na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu, nepostaví ten najvyšší predstaviteľ Únie, pani predsedníčka Európskej komisie, Ursula von der Leyen, aj to by sa s prižmúrením oka dalo pochopiť, pretože, napriek tomu, že jej osoba ako najvyššieho predstaviteľa EU, by mala byť nadnárodnou, a mala by brániť práva občanov všetkých členských krajín, práva všetkých jej členských krajín, rovnako , tak napriek tomu aj pani predsedníčka je najprv vzorným patriotom, ktorý v prvom rade bráni záujmy svojej rodnej krajiny, záujmy Nemecka, a až potom aj záujmy tých druhých.
A, podobne, ako pre zmýšľanie amerických predstaviteľov platí heslo: „USA – the first“, tak toto isté heslo, zrejme, platí, v rámci Únie, aj pre tých nemeckých. Táto myšlienka svedčiaca o ich pravom vlastenectve, je, síce, ušľachtilá a nádherná, škoda však, že na toto ich vlastenecké cítenie ako aj cítenie niektorých ďaľších význačných unijných predstaviteľov doplácajú iné krajiny Únie, hlavne občania tých chudobnejších členských krajín, na úkor ktorých sa buduje lepšia životná úroveň občanov v tých bohatších.
Avšak to, že sa za toto právo našej krajiny, Slovenska, za právo našich slovenských občanov, za ich právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy občana na jeho profesiu, resp. za právo na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu, neozvú ani tí naši slovenskí predstavitelia, na tých nižších, vyšších či aj na tom najvyššom mieste, tak to vyvoláva, prinajmenšom, rozpaky.
A, hlavne, počudovanie nad pasivitou pri riešení problému nemorálneho bezplatného odčerpávania pracovníkov zo Slovenska vyvoláva prístup mnohých tých našich predstaviteľov, ktorí majú najväčšie možnosti na jeho vyriešenie, prístup našich slovenských europoslancov.
Či už niekto z našich predstaviteľov v europarlamente, niekto z našich europoslancov, upozornil niekedy, alebo aspoň raz za tých dlhých osemnásť rokov v Únii, na tento problém, na problém nemorálneho bezplatného odčerpávania odborníkov a pracovníkov zo Slovenska, z Ukrajiny, či aj z tých ďaľších chudobnejších novopristúpených členských krajín Únie ekonomikami bohatších členských krajín EU?
Či už niektorý z nich upozornil na problém, ktorý devastuje a zásadným spôsobom poškodzuje ekonomiku ich rodnej krajiny ako aj ekonomiky všetkých tých členských krajín Únie, z ktorých je pracovná sila v masovej miere bezplatne odčerpávaná?
Pretože mnohí z nich ohňom a mečom, do poslednej kvapky krvi, v mnohých prípadoch bránia a presadzujú záujmy niektorých tých mocnejších členských krajín Únie, predkladané a maskované ako záujmy celého spoločenstva EU, ale idúce proti záujmom ich vlastnej krajiny.
Avšak, v prípade potreby obrany záujmov svojej rodnej krajiny, v prípade obrany záujmov svojich spoluobčanov, akoby zabudli, z ktorej krajiny to vlastne pochádzajú, akoby onemeli a zabudli ako znie ich rodný materinský jazyk, akoby si nemohli spomenúť, akože sa to tá ich rodná krajina nazýva a koho záujmy to vlastne bránia.
Škoda, veľká škoda, že sa takto správajú.
Škoda pre národ, ktorého záujmy majú brániť.
Príslovie: „Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj“ si v ich prípade dokonale našlo svoju živnú pôdu.
Či už niekto z kompetentných predstaviteľov občanov našich novopristúpených členských krajín EU, počas uplynulých osemnástich rokov, počas osemnástich rokov ubehnutých od doby vstupu našich krajín do EU, t. j. od r. 2004, zaoberal – vôbec niekedy – riešením tohto, do neba volajúceho problému?
Problému nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily z chudobnejších členských krajín Únie bohatšími členskými krajinami? Problému, ktorý jedny členské krajiny Únie nesmierne neférovo obohacuje na úkor tých druhých.
Problému, ktorého neriešenie neničí len ekonomiky chudobnejších členských krajín, ale problému, ktorého pretrvávanie, doslova, devastuje ekonomiku a občanov súčasnej, ťažko trpiacej Ukrajiny.
Už sa tým niekto, vôbec, zaoberal? Niekto z našich volených poslancov či europoslancov, alebo niekto z tých ešte vyšších predstaviteľov? Alebo nejaká z množstva organizácií bojujúcich za práva ľudí?
Či sa už niekto z nich zaoberal riešením problému nemorálneho bezplatného odčerpávania pracovnej sily z ekonomicky chudobnejších novopristúpených členských štátov EU ekonomikami bohatších starších členov Únie?
Pracovnej sily vychovávanej a vzdelávanej len na náklady svojich rodných krajín.
Bez najmenšej snahy tých, ktorí túto pracovnú silu bezplatne odčerpávajú a zamestnávajú v svojich ekonomikách, o spravodlivé podieľanie sa na týchto nákladoch?
Či už niekto z menej či viac kompetentných upozornil na tento problém na príslušných miestach EU?
Či niekto vyvinul aspoň minimálnu iniciatívu na riešenie tejto tragickej situácie devastujúcej ekonomiky nielen tých chudobnejších novopristúpených členských štátov Únie, ale napr. aj Ukrajiny?
Prostredníctvom daňových a ďaľších inštitúcií štát dozerá na to, aby od občana dostal aj tú najmenšiu sumu, o ktorej rozhodol, že mu patrí.
Naháňa občana a drobného podnikateľa za daňovú podlžnosť v rádoch desiatok eur, hrozí mu exekúciou a bez milosti ju aj prevedie, ale to, že mu veľa ráz unikajú peniaze v miliónoch, desiatkach či stovkách miliónov eur len vďaka strachu či nezáujmu, korupcii a neschopnosti kompetentných inštitúcií a kompetentných ľudí, tak to sa akosi nerieši, nad tým sa už prižmurujú oči.
Ale za tieto straty, za dôsledky nerozumných rozhodnutí ľudí na kompetentných miestach, nerozumných rozhodnutí veľakrát „logicky“ prijatých pod podmaňujúcim vplyvom korupčných peňazí, už nikto nezodpovedá, a vzniknuté straty sa prenesú na plecia všetkých občanov.
Za neschopnosť, úplatnosť a nedostatočnú profesionalitu zodpovedných na kompetentných miestach platia všetci.
Avšak tí kompetentní, na rozdiel od tých drobných občanov, na rozdiel od drobných podnikateľov, tak tí sú nepostihnuteľní, zodpovedajú sa tak maximálne v rovine morálnej.
V rovine finančnej či trestnoprávnej zriedkakedy.
Štát naháňa drobných ľudí kvôli nedoplatku nedosahujúceho výšku tridsať eur, ale sám nerobí nič v otázke každoročnej straty stoviek miliónov eur vynaložených na vzdelávanie občanov, ktorí odídu po skončení vzdelávacieho procesu za prácou do zahraničia.
Nedovoľuje firmám, ktoré majú podlžnosti voči štátnej pokladnici, zúčastňovať sa na rôznych štátnych zákazkách.
A to je správne. Tak to má byť.
Ale či hľadí takýmto prísnym okom štát aj na seba?
Pretože on má tiež podlžnosti, obrovské podlžnosti voči nám všetkým.
Podlžnosti vo forme peňazí, našich peňazí, peňazí jeho občanov, ktoré formou nákladov na vzdelávanie občanov vložil do vzdelávacieho procesu, ale už nezabezpečil, aby sa tieto peniaze nejakým spôsobom vracali v prípade, ak odídu títo občania za prácou do zahraničia.
Naháňame drobných ľudí kvôli malým neodvedeným čiastkam, ale to, že nám každým občanom odídeným za prácou do zahraničia nenávratne odchádzajú náklady investované rodičmi a štátom do jeho výchovy a vzdelávania, tak to nevidíme či nechceme vidieť.
Tie náklady na prípravu jedného občana, náklady na jeho výchovu a vzdelávanie do jeho 18. roku života, predstavujú len na Slovensku hodnotu 82 000 eur [5], a to sú len úplne základné minimálne náklady.
Tých 82 000 eur, to sú náklady vynaložené počas dlhodobej prípravy jedného občana na jeho zapojenie sa do pracovného procesu.
To sú náklady bez minimálneho zisku.
V prípade prípravy budúceho pracovníka-odborníka, ktorý potrebuje k vykonávaniu svojej profesie aj vysokoškolské vzdelanie, sú tieto náklady vynaložené na jeho výchovu a vzdelávanie ešte vyššie.
Napr. náklady na prípravu lekára, teda náklady na jeho výchovu a vzdelávanie vynaložené do ukončenia vysokoškolských lekárskych štúdií, dosahujú hodnotu minimálne 128 000 eur [5].
A o toto, o tieto náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie občana, Slovensko prichádza, ak odíde občan pracovať do zahraničia.
A, podobne, len v oveľa väčšej miere, dochádza k týmto stratám aj na Ukrajine či v ďaľších chudobnejších členských krajinách Únie.
„A naši predstavitelia mlčia. Mlčia tí, ktorých sme si zvolili ako svojich zástupcov, či už doma alebo v europarlamente.
Ktorých sme si zvolili, aby nemlčali keď sa budú porušavať práva ich voličov, práva ich spoluobčanov. Ktorých sme si zvolili ako tých, ktorí majú brániť nás, ich spoluobčanov, ktorí majú brániť naše práva.
Ale oni mlčia.
Mlčia tí na nižších, mlčia tí na tých vyšších či aj tých najvyšších miestach, a, bohužiaľ, tichom sa vyznačuje aj to najvýznamnejšie miesto.
A ticho, preticho, ako nenápadné myšky, sú aj tí v europarlamente.
Ale prečo? Prečo mlčia? Prečo sa nezastanú svojich občanov?
Veď na to boli zvolení, na to boli vybraní, na to, aby bránili práva svojich spoluobčanov, práva svojich voličov.
A k tým právam, jednoznačne, patrí aj právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda ktoré boli vynaložené v procese výchovy a vzdelávania občana v jeho rodnej krajine.
Veď tie náklady, ktoré sa vynaložili na výchovu a vzdelávanie nášho občana prinášajú, predsa, zisk tým krajinám, ktoré našich občanov zamestnávajú v svojich ekonomikách, a preto by sa mali tieto zahraničné krajiny podieľaťna spravodlivej kompenzácii týchto nákladov z tohto zisku.
Prečo sa naši predstavitelia nezastanú svojich občanov, prečo ich nebránia?
Prečo sa nezastanú detí svojich občanov? Prečo sa nezastanú dôchodcov v svojej rodnej krajine?
Prečo sa nezastanú tých dôchodcov, ktorí sa niekedy skladali aj na ich výchovu a tiež aj na ich vzdelávanie?
Prečo nebránia ich právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda ktoré boli vynaložené v procese výchovy a vzdelávania občana?
Prečo nebránia právo svojej rodnej krajiny na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu?“ (viď príspevok: „A24. 5- Deti našich najvyšších predstaviteľov majú na všetko, ale deti mnohých tých, ktorí sa im na to skladajú, tak tie veľa ráz už nemajú čo do úst“ [10]
Či majú strach o svoje miesta?
O svoju sľubne rozbehnutú kariéru?
Rozbehnutú tu, u nás, tu, v ich rodnej krajine či rozbiehanú v europarlamente?
Či vedia, vôbec, že fakt toho, že oni so svojimi rodinami sú finančne zabezpečení prostredníctvom snáď najlepších platov v našej krajine, prostredníctvom platov, na ktoré sa im skladáme my všetci – my, tí najbohatší spolu s tými, ktorí majú žobrácke mzdy – ešte neznamená, že aj ich spoluobčania so svojimi rodinami sú zabezpečení?
Či vedia, že mnohí tí ich spoluobčania, ktorí sa im skladajú na ich vysokonadpriemerné platy, tak mnohí z nich živoria aj so svojimi deťmi na hranici chudoby, a častokrát aj pod ňou?
Či vedia, že fakt toho, že ich deti nemajú existenčné problémy – že sú finančne zabezpečené a vďaka nadštandardným platom svojich rodičov, na ktoré sa im skladáme my všetci, my, ich voliči, tak vďaka týmto platom svojich rodičov si môžu dovoliť aj štúdiá na tých najlepších univerzitách sveta – ešte neznamená, že aj deti mnohých ich spoluobčanov nemajú existenčné problémy, a že sú finančne zabezpečené, že tento fakt ešte neznamená, že aj deti všetkých ich spoluobčanov, ich voličov, si môžu dovoliť ďaľšie štúdiá, na ktoré majú všetky predpoklady?
Prečo všetci tí, ktorí nás, občanov členských krajín Únie, zastupujú, ktorí nás majú brániť, tí v našej krajine, tí v europarlamente či aj naši unijní prestavitelia, tak prečo sú ticho?
Prečo nás nebránia, napriek tomu, že nám to sľúbili?
Prečo sa nezastanú tých chudobnejších členských krajín, ktorých ekonomika je silne poškodzovaná procesom bezplatného odčerpávania pracovnej sily?
Prečo sa nezastanú občanov týchto krajín?
Prečo sa nezastanú ich detí, starých ľudí, dôchodcov, ktorí na tento neférový a nemorálny proces najviac doplácajú?
A prečo sa nezastanú aj Ukrajiny, ktorej ekonomika je javom bezplatného odčerpávania pracovnej sily, bezplatného odčerpávania miliónov ukrajinských občanov vychovaných a vzdelaných len na náklady svojich rodičov a svojej rodnej krajiny, doslova devastovaná?
Veď tie milióny ukrajinských pracovníkov pracujúcich v členských krajinách Únie sa, predsa, svojimi daňami odvádzanými zo svojich miezd, skladajú tak na platy predstaviteľov každej tej členskej krajiny Únie, v ktorej sú zamestnaní, ako aj na platy všetkých predstaviteľov Únie.
Aj tých najvyšších predstaviteľov Únie.
A preto by si zaslúžili, aby aj ich práva boli chránené, aby bolo chránené právo ich rodnej krajiny na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu, resp. ich právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy tých ukrajinských občanov, ktorí sú zamestnávaní v ekonomikách členských krajín Únie.
Za vykonanú prácu spočívajúcu v tom, že Ukrajina len na svojej náklady pripraví každoročne milióny pracovníkov pre členské krajiny Únie.
Prečo nikto z našich či z tých unijných predstaviteľov nebráni nás, slovenských občanov či tých ukrajinských proti nespravodlivému bezplatnému odčerpávaniu pracovnej sily z našich krajín?
Proti odčerpávaniu, ktoré ničí naše ekonomiky?
Prečo sa nikto z nich nesnaží o spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených na prípravu tejto pracovnej sily, vynaložených na prípravu týchto pracovníkov?
Prečo nikto z nich o tomto probléme, o probléme nemorálneho bezplatného odčerpávania zahraničných občanov, nehovorí, a nesnaží sa ho riešiť?
Prečo sa nikto z nich neozve?
Prečo sa nepostavia za slovenských či aj ukrajinských občanov, prečo sa nepostavia aj za slovenských Rómov, ktorých tento problém tiež poškodzuje?
Prečo?
Lebo … lebo ja sa mám dobre a … a stačí len nevidieť, nepočuť … nedívať sa okolo seba … ale len pred seba, či do zeme, pod seba, uhýbať zrakom, zapchať si uši a čušať … ako voš pod troma chrastami. Stačí len nevidieť a nepočuť.
Lebo peniaze. Lebo kariéra. Lebo JA.
IV.
Či sa už niektorý predstaviteľ Únie ozval na obranu Ukrajincov, na obranu ich detí a dôchodcov?
Či sa už niektorý predstaviteľ Únie postavil proti tejto bezbrehej devastácii ukrajinskej ekonomiky spôsobenej bezplatným odčerpávaním miliónov jej občanov našimi členskými krajinami Únie, krajinami Európy, bez existencie spravodlivej kompenzácie nákladov, ktoré Ukrajina vynaložila v procese prípravy svojich občanov na zapojenie sa do pracovného procesu? (viď príspevok „A14 –Bezplatné odčerpávanie pracovnej sily devastuje ekonomiku“ [11])
Budeme brať Ukrajinu ako niekoho, kto slúži pre druhých, pre druhé krajiny, ako bezplatný zdroj pracovnej sily, ako zdroj lacných pracovníkov budovaný len z peňazí ukrajinských občanov?
Ako niekoho, kto bude len na svoje náklady prispievať k rastu ekonomík našich krajín Únie či Európy, kto bude vynakladaním obrovských nákladov prinášať zisky našim ekonomikám, ale my sa už ani v najmenšom nebudeme podieľať na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov ?
Budeme sa na Ukrajinu dívať ako na niekoho, kto nám je povinný len na svoje náklady vychovávať a zabezpečovať požadovaných pracovníkov?
Teda presne tak, ako sa dívajú bohatšie členské krajiny Únie či bohatšie krajiny Európy aj na naše Slovensko, ktoré len na svoje náklady, každoročne vychováva množstvo pracovníkov pre potreby ich ekonomík?
Na jednej strane naše členské krajiny Únie Ukrajine v jej terajšej ťažkej situácii pomáhajú, sú s ňou solidárne, ale ak sme skutoční priatelia, ak sa na tých priateľov nehráme, tak by sme práve v tej súčasnej, pre Ukrajinu nesmierne ťažkej situácii, jej nemali škodiť.
Nemali by sme Ukrajine škodiť tým, čím poškodzujeme jej ekonomiku už dlhé roky, a to nespravodlivým bezplatným odčerpávaním pracovnej sily.
Bezplatným odčerpávaním bez minimálnej účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených na prípravu ukrajinských pracovníkov pracujúcich v našich krajinách.
Ak sme, naozaj, skutoční priatelia, tak v prvom rade by sme mali sami Ukrajine navrhnúť našu účasť na tejto spravodlivej kompenzácii, našu účasť na riešení problému nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily z Ukrajiny.
S tou iniciatívou na riešenie tohto problému by sme mali vyjsť my, členské krajiny Únie, pretože my sme príčinou tohto problému, nie Ukrajina, ktorá na tento problém nesmierne dopláca.
Ak to však neurobíme, lebo nám tento nespravodlivý obchod – pri ktorom zadarmo, len na náklady ukrajinských občanov, získavame ukrajinských pracovníkov – vyhovuje, pretože nám prináša peniaze v podobe ušetrených nákladov, ktoré by sme museli vynaložiť na prípravu potrebných pracovníkov z radov vlastných občanov v prípade, ak by sme nemali k dispozícii tých ukrajinských, tak potom nám, zrejme, vôbec nejde o dobro Ukrajiny, ale nám ide len o vlastné dobro, o nespravodlivé obohacovanie sa našich krajín, o neférové výhody pre občanov našich krajín, na úkor Ukrajiny, na úkor jej občanov.
Na jednej strane mnohí predstavitelia či politici z našich členských krajín Únie hovoria o tom, aké dôležité je pomáhať Ukrajine, no na druhej strane súčasne oficiálne v médiách vyhlasujú, aké je potrebné pre naše ekonomiky pritiahnuť ďaľších pracovníkov z Ukrajiny, akí sú Ukrajinci potrební pre naše ekonomiky.
Nikto z nich sa, však, už nepozastavuje nad tým, že veď tí ukrajinskí pracovníci, ktorých chcú stiahnuť z Ukrajiny, boli, predsa, na vykonávanie svojej činnosti, na vykonávanie svojej profesie, pripravení na náklady ukrajinských občanov, na náklady Ukrajiny.
Nikto z tých našich predstaviteľov už nehovorí o potrebe účasti toho, kto tohto ukrajinského pracovníka zamestná, na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené v procese jeho prípravy na jeho zapojenie sa do pracovného procesu, teda nákladov vynaložených na jeho výchovu a vzdelávanie.
Každý pokladá za normálne, že toho ukrajinského pracovníka pripraví na svoje náklady jeho rodná krajina, teda Ukrajina.
Čiže Ukrajina vynaloží náklady na prípravu pracovníka, a naše krajiny ho zamestnajú v svojich ekonomikách, pričom zo zisku, ktorý nám prinesie jeho práca, sa už ani najmenšou mierou nebudeme podieľať na kompenzácii týchto nákladov.
Napriek všeobecne platnému ekonomickému pravidlu, že zo zisku sa uhrádzajú náklady, vynaložením ktorých tento zisk vznikol.
A náklady vynaložené na prípravu pracovníka, teda vynaložené na jeho výchovu a vzdelávanie v jeho rodnej krajine, k takýmto nákladom iste patria.
„Kupodivu, žiadna vláda sa nezaoberá problémom nespravodlivého odčerpávania pracovnej sily, ale každá vláda sa namiesto toho oficiálne zaoberá tým, akým spôsobom prilákať zahraničnú pracovnú silu, akým spôsobom ju odlákať z jej rodnej krajiny. Miesto toho, aby sme si vychovali či kúpili sliepky, ktoré nám budú znášať vajcia, tak miesto toho sa snažíme prilákať tie susedove, aby ich zniesli u nás. Aj napriek tomu, že náklady na vznik toho vajca, náklady na potravu sliepky, znáša sused.“ (viď príspevok „A18- Kolonizátor a zároveň kolonizovaný“ [12])
Občania Ukrajiny, miesto toho, aby prispeli svojim deťom a svojim rodičom na žobráckom dôchodku, miesto toho, aby zlepšili svoj život, tak miesto toho musia prispievať na zlepšenie toho nášho.
Toho nášho, a tiež aj života našich bohatších západných súrodencov, Nemcov, Angličanov, Švajčiarov, Švédov, Dánov, Holanďanov či iných.
Financujú, totiž, dlhodobý proces výchovy a vzdelávania aj tých svojich spoluobčanov, ktorí sú po jeho ukončení bezplatne odčerpávaní ekonomikami členských krajín Únie či krajín Európy.
Našim deťom to pomôže. Ale poškodí to tie ukrajinské. A to už nikomu nevadí?
Nikomu z nás nevadí, že deti jedných krajín sa budú mať lepšie na úkor detí, starých ľudí, dôchodcov, na úkor občanov Ukrajiny či na úkor iných krajín?
Nikomu nevadí že občania jedných, tých bohatších krajín, aj tých našich združených v Únii, či tých ostatných v Európe, sa budú mať lepšie na úkor občanov tej najchudobnejšej krajiny v Európe, na úkor ukrajinských občanov.
Áno, dobro Únie, dobro jej členských krajín a krajín Európy, dobro občanov členských krajín Únie je na prvom mieste, ale za takúto cenu?
Za cenu zbedačovania občanov tak ťažko skúšanej Ukrajiny, za cenu zbedačovania tých chudobnejších krajín Únie, to je demokratické, to je tá demokracia v praxi?
Vyšťaviť toho slabšieho, tú slabšiu a chudobnejšiu krajinu, ako sa len dá, nehľadiac na jej občanov, nehľadiac na deti a dôchodcov tejto krajiny, ale hľadieť len na dobro občanov svojej vlasti?
Toto je demokratické?!
Toto je podstatou tej slávnej európskej demokracie kŕčovite sa držiacej starých dobrých koloniálnych praktík?! Žiť na úkor druhého, žiť na úkor iných, … na úkor tých najslabších?!
A keď zničíme ich, tak potom si nájdeme ďaľších slabších, a ďaľších, a ďaľších?
Ale dokedy? Raz príde rada aj na nás. Raz my budeme tými najslabšími.
Takáto má byť demokracia? Žiť na úkor iných?!
Parazitovať a priživovať sa na tých slabších krajinách, žiť na úkor ich detí, na úkor ich starých občanov, na úkor ich všetkých?!
Zúčastňujeme sa na tom drancovaní a zbedačovaní Ukrajiny, naša krajina, Slovensko, tak isto, ako aj Nemci, Francúzi, Angličania, Švédi, Rakúšania, Belgičania, Dáni, Nóri, Švajčiari či iní.
Je ťažké si priznať a ešte ťažšie je aj povedať, že vy a váš národ pomáhate iným vo vykorisťovaní, neospravedlňuje vás ani to, že vaši bohatší súrodenci to robia vo väčšom rozsahu.
Ste tak isto vinný, ako aj oni, akurát menej. Ale vinný.
Je jedno, či ukradnete jedno vrecko cementu alebo päťdesiat. Ste zlodej. Je jedno či zabijete jedného človeka či desiatich. Ste vrah.
Je ťažké uvedomiť si, ako na to doplácajú tí najnevinnejší v tých ekonomicky slabších krajinách.
Aj na Ukrajine, aj na Slovensku.
Deti, ženy, starí ľudia. Tí, ktorí sú najzraniteľnejší.
A my, všetky členské krajiny Únie, krajiny Európy, tomu ich márneniu, ich ožobračovaniu, pomáhame tiež.
Sme ako vlci. Všetci trháme toho najslabšieho. Ostré zuby, tvrdé lakte, hrošia koža.
Tí najsilnejší si odorvú najviac, ale ujde sa aj tým slabším. Aby sa nepovedalo, aby boli ticho … aby nič nevideli.
Veď predsa: „Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť.“
Všetci trháme. Na kusy. A ideme ďalej. Kto bude ďalší?
Predstavitelia našich krajín, krajín Únie a Európy či predstavitelia Únie, zdôrazňujú, že občania Ukrajiny v terajšom ozbrojenom konflikte prebiehajúcom na jej území zomierajú aj pre naše dobro.
Že obetuvávajú svoje životy pre náš bezpečnejší život, pre bezpečnejší život občanov Únie, občanov všetkých krajín Európy.
Tak ak to s týmito vyhláseniami myslia, naozaj, úprimne, ak to nie sú len farizejské výpovede niekoho, komu ide len o dobro vlastnej krajiny, o dobro občanov svojej krajiny na úkor Ukrajiny, na úkor jej občanov, tak potom máme o to väčší dôvod na zavedenie spravodlivej kompenzácie nákladov, ktoré Ukrajina vynaloží v procese prípravy tých svojich občanov na ich profesiu, ktorí pracujú v ekonomikách členských krajín Únie či krajín Európy.
Je to to najmenšie, čo môžu naše krajiny urobiť v prospech tých, ktorí zomierajú za našu lepšiu bezpečnosť, za lepšiu bezpečnosť našich občanov.
Veď sami hovoria, že tí Ukrajinci bojujú za nás, za krajiny Únie a Európy. Že zomierajú za nás.
Tak prečo im nepomôžeme s odstránením problému, ktorý ekonomiku ich rodnej krajiny, ich deti, starých ľudí, všetkých ich občanov, nesmierne zaťažuje, prečo im nepomôžeme s odstránením problému, ktorý existuje len našou vinou a ktorý zapríčiňujeme my svojím egoizmom, svojou chuťou obohacovať sa na iných, slabších, ktorý zapríčiňujeme svojou chamtivosťou?
Či tie ich položené životy nie sú pre nás dostatočnou odmenou za to, že pomôžeme odstrániť zlo, ktoré im sami spôsobujeme?
Ide nám v skutočnosti o dobro Ukrajiny, o dobro ukrajinských občanov?
Či nám ide len o získanie ďaľšieho obrovského bezplatného zdroja lacnej a kvalifikovanej pracovnej sily pre naše ekonomiky, pracovnej sily pripravenej len na náklady občanov Ukrajiny, na úkor ich detí, na úkor ich všetkých, na úkor ich životnej úrovne?
A tiež aj o získanie obrovského trhu pre odbyt výrobkov mnohých členských krajín, ktorými zaplavíme územie Ukrajiny?
Presne takého istého bezplatného zdroja lacnej a kvalifikovanej pracovnej sily a presne takého istého trhu pre výrobky bohatších členských krajín Únie, akými sú pre našich bohatších súrodencov v Únii aj naše novopristúpené členské krajiny.
Napríklad akým je aj naše rodné Slovensko.
Či toto je tá naša vysnívaná demokracia?
Či to nie je pošliapavanie jej základných práv?
Práva človeka na dôstojný život? Práva človeka na spravodlivú odmenu za prácu? Práva na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu?
Či to nie je pošliapavanie práv občanov jedných krajín za účelom dosiahnutia výhod pre občanov iných krajín?
Či to nie je diskriminácia občanov jedných krajín voči občanom druhých krajín?
Keď občania jedných krajín musia vynakladať náklady, musia znášať náklady, a celý zisk, ktorý vznikne aj vďaka ich vynaloženiu, si už prisvojujú a rozdeľujú občania druhých krajín.
Či to nie je ten oprášený kolonializmus? Keď sa jedny krajiny majú lepšie na úkor iných krajín?
Keď sa deti a dôchodcovia jedných krajín majú lepšie na úkor detí a dôchodcov druhých krajín? Keď sa občania jedných krajín majú lepšie na úkor občanov druhých krajín?
Je veľmi smutné pýšiť sa nálepkou demokratického spoločenstva v prípade oficiálneho uplatňovania koloniálnych praktík, keď jedny, tie chudobnejšie krajiny tohto spoločenstva či aj Ukrajina, vynakladajú obrovské náklady počas dlhodobého procesu prípravy budúcich pracovníkov pre potreby svojej ekonomiky, a druhé, tie bohatšie, zasa týchto pracovníkov bezplatne odčerpávajú, zamestnávajú v svojich ekonomikách a využívajú na dosiahnutie svojich ziskov, bez ich najmenšej snahy o spravodlivú kompenzáciu týchto nákladov.
A kde zostalo právo?
Právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených počas dlhodobého procesu prípravy občanov na zapojenie sa do pracovného procesu, právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených za účelom dosiahnutia zisku, právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov zo zisku?
Vitajte v Európskej únii! Únii rovných a rovnejších, únii kolonizovaných a kolonizátorov, únii drancovaných a drancujúcich!
Bohužiaľ, aj naša rodná krajina, Slovensko, sa zúčastňuje na tom zbedačovaní trpiacej Ukrajiny. Na zbedačovaní ukrajinských občanov. Na zbedačovaní človeka človekom, národa národom.
Spolu v „spolupráci“ s inými členskými krajinami Únie, s inými krajinami Európy, ju postupne ničíme, ničíme jej ekonomiku. Až ju, nakoniec, úplne zničíme.
A, potom, ktorá ďalšia krajina, kto ďaľší bude na rade? Kto ďalší a slabší? Pretože na rade je vždy ten najslabší v rade. Ten zahynie vždy prvý a … a prežije ten najbezohľadnejší, najbezcitnejší a najvypočítavejší. Ten bez chrbtovej kosti.
Či, ako to povedal ten Darwin?
A tak postupne zničíme jedného po druhom. Tí najsilnejší prežijú vďaka tým slabším. Vďaka tým najslabším. Na ich úkor. Vďaka zničeniu tých najslabších.
Má to tak byť? Je to tak správne?
Veď sme ľudia. Alebo vlci? Budeme žiť na úkor biedy a nešťastia iných? Na úkor utrpenia detí iných krajín?! Aj tých ukrajinských detí? Tých detí, z ktorých rodičia mnohých nemajú na to, aby mohli dať svoje nadané deti na ďaľšie štúdiá?
Budeme žiť na úkor starých ľudí iných krajín? Aj na úkor tých ukrajinských? Ktorí trú nesmiernu biedu?
Ekonomicky bohatšie krajiny EU nie sú vystavené masovému odchodu svojich občanov za prácou do zahraničia, tak ako sa to deje v krajinách Východnej Európy.
Ich ekonomiky nie sú zaťažované odchodom svojich občanov do zahraničia, ich ekonomiky sú obohacované vykrádaním pracovnej sily z ekonomicky chudobnejších krajín.
Áno, vykrádaním, pretože zadarmo berú, ale už sa nevyrovnávajú, pretože sa vedome nezúčastňujú na spravodlivej kompenzácii nákladov, vynaložených na výchovu a vzdelávanie zahraničných občanov pracujúcich v ich ekonomikách.
Vedome sa nezúčastňujú na spravodlivom uhrádzaní týchto nákladov, a predsa by sa mali.
Veď oni dosahujú pomocou týchto nákladov, nákladov vynaložených inými, obrovský zisk. Zisk minimálne vo forme dani zo mzdy zamestnávaných zahraničných občanov.
A predsa zo ziskov sa platia náklady, vynaložením ktorých boli tieto zisky dosiahnuté.
Úniu chceme, to áno, ale úniu spravodlivú pre všetkých rovnako.
Nie takú, pre jedných viac spravodlivejšiu, a pre tých druhých už menej, nie takú aká je teraz.
Úniu nie takú, že jedni budú bezplatne odčerpávať a zamestnávať milióny zahraničných občanov a zhŕňať zisky z ich práce a druhí budú stále a stále, každoročne, len na svoje náklady, tieto milióny pracovníkov zabezpečovať a pripravovať, bez spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených na ich výchovu a vzdelávanie.
Na úkor svojich detí, na úkor ich vzdelávania, na úkor svojich rodičov a dôchodcov, na úkor všetkých svojich spoluobčanov.
Nechceme Úniu takú, že len jedni, len jedny krajiny, budú vynakladať náklady, ale zisky, zisky dosiahnuté vďaka týmto vynaloženým nákladom, tak tie zisky budú zhŕňať už len tí druhí, len tie druhé krajiny.
Veď tieto náklady sa majú predsa spravodlivo kompenzovať zo ziskov, ktoré sú pomocou nich dosiahnuté.
Tak to platilo a platí od čias ako je ľudstvo ľudstvom, že zo ziskov sa platia náklady vynaložením ktorých boli tieto zisky dosiahnuté.
A to by malo platiť aj pre Úniu, pre Európsku úniu.
Či ona je už v tomto smere výnimkou? Svätou kravou?
Výnimkou slúžiacou záujmom jedných na úkor pošliapavania práv druhých? [viď príspevok „A14. 3- Prečo EU mlčí, prečo zatvára oči, prečo nepomôže tým, ktorým by pomôcť mala“ [13])
]
Kde sú tí, ktorí heroicky bránia práva občanov v ďalekých, preďalekých krajinách na iných kontinentoch, ale ktorí sú už slepí pri porušovaní práv občanov krajín nášho kontinentu, Európy, pri porušovaní práv ukrajinských občanov, či aj tých našich, tých slovenských či rumunských, ako aj tých ďaľších, z iných krajín?
Kde je to množstvo rôznych organizácií zaoberajúcich sa bránením práv človeka? Kde sú všemocné médiá? Kde sú zástupcovia našich občanov? Kde sú naši volení predstavitelia? Tí nižší, vyšší, či aj tí najvyšší? Kde sú predstavitelia Únie? Kde sú tí, ktorí – ako nám to neustále prízvukujú – pracujú v prospech občanov všetkých členských krajín?
Tak kde sú? Kdeže sa všetci skrývajú?
Veď, nech si sami odpovedia na otázky: „Čo je spravodlivejšie? Čo je morálnejšie?
Zúčastňovať sa na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas dlhodobého procesu prípravy zahraničného pracovníka na jeho zapojenie sa do pracovného procesu, teda vynaložených počas dlhodobého procesu jeho výchovy a vzdelávania v jeho rodnej krajine, alebo sa na nej nezúčastňovať?
Je požiadavka na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy zahraničného občana na jeho profesiu oprávnenou požiadavkou na tú krajinu, ktorá tohto zahraničného občana zamestnáva v svojej ekonomike?
Prečo sa nepostavia aj za práva detí a starých ľudí na Ukrajine, za práva občanov Ukrajiny, za práva tých, ktorým my tiež uberáme, na ktorých parazitujeme a sa na nich priživujeme, za práva tých, ktorých okrádame o to, čo patrí im, za práva tých, s ktorými sme povinní sa vyrovnávať, ale sa nevyrovnávame?
A prečo sa nepostavia aj za naše práva, za práva našich slovenských detí a dôchodcov, za práva našich občanov, občanov Slovenska, pretože nám tiež uberajú, na nás tiež parazitujú a sa priživujú, nás tí naši bohatší súrodenci v Únii tiež nekresťansky okrádajú a zdierajú.
Ochotne berú, ale už sa nevyrovnávajú.
Chceme budovať silnú Európu, chceme ju vybudovať na nových základoch, na nových pravidlách.
Ale musíme sa rozhodnúť, či ju budeme budovať na tých skutočne spravodlivých pravidlách, na tých demokratických, rovnakých pre všetkých, alebo na tých menej demokratických, iných pre tých rovnejších, a iných pre tých rovných, na tých pseudodemokratických.
Či pri tých menej demokratických si budeme zatvárať oči a zapchávať uši. Aby sme nič nevideli a nič nepočuli … zúfalý krik tých slabých… aby sme nevideli a nepočuli plač ich detí.
Aj tak sa dá. Aj tak. Na úkor druhého … toho slabšieho … na úkor toho najslabšieho.
Starý, dobrý, históriou odskúšaný recept.
Tiež sme súčasťou toho pseudodemokratického sveta, tej pseudodemokracie, demokracie určenej len pre tých bohatších a silnejších, ale nie pre chudobnejších a slabších. Demokracie, v ktorej niekoľko najbohatších určuje smer myslenia tých ostatných, tých menej bohatých či aj tých najchudobnejších.
My tiež kradneme, tiež sme zlodeji, tiež bezplatne odčerpávame občanov z tých ekonomicky slabších krajín.
Nerozhoduje, že tí druhí viac, a my menej …že tí druhí státisíce či milióny, a my len desaťtisíce, sme tak isto zlodeji, ako aj oni.
Síce menší, ale zlodeji. Berieme, využívame, a nevyrovnávame sa.
A výhovorka, že sa len prispôsobujeme, lebo chceme prežiť … že aj tí silnejší tak robia …?
To, že to robia tí silnejší, je potvrdením toho, že to je správne?
Lebo zisky idúce cez mŕtvoly.
Lebo mamon a zvonenie blyštiacich sa peňazí, oslepujúcich oči a zapchávajúcich uši.
Ničiacich osudy slabších, ničiacich všetko.
Ukrajina plače, jej najväčší ochrancovia sa tomu smejú a kujú ju na svoj obraz.
Príspevok bol napísaný aj s využitím textových materiálov príspevku: „A20- Chceme pomôcť Ukrajine? Ukrajincom? No, tak ich neokrádajme o to, čo im právom patrí. Veď aj na ich životoch záleží. Či rovní a rovnejší?“ [2], resp. využitím textu kapitoly „A20- Aj na našich životoch záleží. Či rovní a rovnejší?“ zo súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z www stránky: https://www.ivl.sk [23])
Poznámka:
Problematike zatiaľ neriešeného nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily – opisovanej aj v tomto príspevku na príklade Ukrajiny – javu, ktorý je príčinou značného poškodzovania ekonomík krajín bezplatne poskytujúcich značné množstvá pracovníkov iným krajinám, sú venované nasledujúce tri, priebežne doplňované blogy:
A-Blog: „Rovní a rovnejší, naivní a vyčuraní“, (začína príspevkom A1[14])
B-Blog: „My znášame náklady, ale zisky už zhŕňajú iní“, (začína príspevkom B1 [15])
C-Blog: „Úniu áno, ale nie takúto“, (začína príspevkom C1 [16])
Tri vyššie uvedené blogy A, B a C zahrňujú nielen opis jedného z najzávažnejších, doteraz neriešených problémov v EU – bezplatné odčerpávanie lacnej pracovnej sily z novopristúpených členských krajín Únie – ale aj čoraz hrozivejšie dôsledky tohto odčerpávania, a práve v štvrtom blogu D:
D-blog: „Odvďačme sa rodičom“ – začínajúcom príspevkom D0 [21]) – je podávané jedno z možných riešení tejto situácie, blog D je odpoveďou na otázky kladené v blogoch A, B a C.
Aktuálny blog D zahrňuje riešenie, ktorého uplatnením by sa, nielenže, pomohlo finančne rodičom všetkých tých občanov, ktorí sa zapoja do pracovného procesu (viď príspevok „D24. 3- Veď oni sú tu aj pre nás a my zas pre nich, my všetci sme tu jedni pre druhých“ [17]), ale zavedenie tohto riešenia by zlepšilo situáciu aj v mnohých iných problémových oblastiach ekonomiky, v takých ako:
– nízka pôrodnosť (viď príspevok „D24.1.6 – Peniaze len tým, ktorých deti pracujú a pôrodnosť vzrastie“ [18], resp. kapitoly D24.1, D24.1.1- D24.1.4 súboru „Odvďačme sa rodičom“, stiahnuteľného z www stránky [23])
– starnutie obyvateľstva, resp. omladenie populácie (kapitoly D24.2, D24.2.1 a D24.2.2 súboru „Odvďačme sa rodičom“, stiahnuteľného z www stránky [23])
– zvyšovanie veku odchodu do dôchodku, resp. jeho zníženie (kapitola D24.3 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z www stránky [23])
– skorší odchod do dôchodku (viď príspevok „D24.3 [17]), resp. kapitola D24.3 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [23])
– zapojenie sa problematických a dlhodobo nezamestnaných občanov do pracovného procesu a nezamestnanosť mladých ľudí (viď príspevok „D24. 4- Dlhodobo nezamestnaní občania ako účinná brzda ekonomiky, čo s tým?“ [19), ], resp. kapitola D24.4 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [23])
– nelegálna práca (viď príspevok „D24.5 – Práca na čierno, čo s ňou?“ [20], ], resp. kapitola D24.5 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [23])
– lepšia regulácia migračného prúdu (viď príspevok „D24.6 – Migračný prúd rastie, ale bol by tu recept“ [24], resp. kapitola D24.6 a D24.6.1 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [23])
– skvalitnenie výchovno-vzdelávacieho procesu dieťaťa (kapitola D24.8 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [23])
– väčšie zapájanie sa rodičov do vzdelávacieho procesu dieťaťa (kapitola D24.8 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [23])
– zlepšenie školskej dochádzky (kapitola D24.8 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [23])
– zväčšenie starostlivosti o vlastné zdravie (kapitola D24.7 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [23])
– zvýšenie motivácie rodičov k ochrane detí pred užívaním návykových látok (kapitola D24.7.1 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [23])
– zabezpečenie dostatočného množstva odborníkov a vysokokvalifikovaných pracovníkov pre potreby členských krajín EU (kapitola D24.10 a D24.10A súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [23])
– oživenie ekonomiky (kapitola D24.9 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [23])
– pozitívna diskriminácia starších občanov pri zamestnávaní sa (kapitola D24.11 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [23])
– podpora predaja domácich potravín na domácom trhu (kapitoly D24.13 a tiež D34.5.1 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [23])
– rast domácej poľnohospodárskej výroby a na ňu naväzujúceho potravinárskeho priemyslu (kapitoly D24.13 a tiež D34.5.1 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [23])
– zvýšenie úrovne potravinovej sebestačnosti (kapitoly D24.13 a tiež D34.5.1 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [23])
– viacdetná rodina ako prostriedok na zníženie uhlíkovej stopy (kapitola D24.12 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [23])
– zlepšenie finančnej situácie starších bezdetných párov (kapitola D24.14 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [23])
– zefektívnenie ekonomiky nahradením pasívnej pracovnej sily aktívnou (kapitola D24.15 súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [23])
Príspevky vyššie spomenutých štyroch blogov A, B, C a D, sú tvorené väčším či menším prepracovaním, resp. doplnením, jednotlivých kapitol (častí), zhruba pred rokom uverejneného, a, zatiaľ nedokončeného súboru: „Odvďačme sa rodičom“, stiahnuteľného z www stránky: https://www.ivl.sk [23]
Jednotlivé kapitoly tohto súboru, t. j. súboru „Odvďačme sa rodičom“, sú postupne prepracuvávané a prispôsobené požiadavkám kladeným na formu blogových príspevkov a sú uverejňované ako príspevky v štyroch, už vyššie spomenutých blogoch A, B, C, a D.
A posledný blog „E“: „Nezničme si ju skôr, než z nej vykročíme“ (začína príspevkom E1 [22])
sa zaoberá problematikou otepľovania našej planéty a diskutabilného spôsobu jeho riešenia.
[4] https://uzitocna.pravda.sk/praca-a-kariera/clanok/475279-zamestnavat-cudzincov-je-vyhodne/
[12] https://vlcekivan.blog.pravda.sk/2022/02/07/a18-kolonizator-a-zaroven-kolonizovany/
[14] https://vlcekivan.blog.pravda.sk/2021/12/20/a1-zla-situacia-dochodcov/
[20] https://ivanvlcek.blog.pravda.sk/2022/08/25/d24-5-praca-na-cierno-co-s-nou/
[21] https://ivanvlcek.blog.pravda.sk/2021/12/18/uvod/
[23] https://www.ivl.sk
[24] https://ivanvlcek.blog.pravda.sk/2022/10/22/d24-6-migracny-prud-rastie-ale-bol-by-tu-recept/
Toto moze vyriesit jedine Hitler, pardon Put... ...
Je to tak. ...
Ja som si prečítal prvú vetu...a potom... ...
Prepáčte, je nedeľa a nechcem byť zádrapčivá,... ...
Veľa o ničom ...
Celá debata | RSS tejto debaty